2. Opäť je tu advent - čakanie na Kristov príchodu. Nie na Vianoce čakáme, ale v prvom rade na Krista! Túžobne očakávame príchod Krista a Jeho kráľovstva. Prajeme si, aby Božie kráľovstvo - Božia vláda zasiahla čím viacerých, celý svet. Túžobne si želáme, aby sa Božia vláda uplatnila v temných oblastiach života a sveta, ktoré sú ešte stále pod zlým vplyvom.
Ak sa modlíme a prosíme, aby prišlo Božie kráľovstvo, robíme tak v pokornom vedomí, že kráľovstvo Božie prichádza samo a bez nášho modlenia. Lebo kráľovstvo Božie - to je objektívna realita mimo nášho vedomia. Čo máme robiť, aby kráľovstvo Božie prišlo aj k nám, aby nás advent - príchod Krista neobišiel?
Význam blahoslavenstiev
1. Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavenstvá sú nepochybne vrcholným majstrovským dielom Evanjelia podľa Matúša. Majstrovským dielom nielen z teologického pohľadu. Uvidíme tak ich duchovné, ako aj literárne bohatstvo. Tento jedinečný text sa nachádza v Evanjeliu podľa Matúša, v 5. kapitole. Evanjelista píše: "Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch". Keď Ježiš vidí veľké zástupy, neodchádza preč, nedištancuje sa, ale ich chce viesť, kde? Na "vrch".
Slovo vrch v gréčtine predchádza určitý člen, "ten" vrch. Nejedná sa o hocijaký vrch, ale zároveň nehovorí, o aký vrch konkrétne ide. Aký to má význam? Vrch v židovskej, biblickej tradícii označuje vrch Sinaj, kde Boh prostredníctvom Mojžiša, uzavrel zmluvu so svojím ľudom, ale tiež božskú sféru, podmienky božského stavu. "A keď sa posadil", čiže zaujal postoj učiteľa, "pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich:" a tu evanjelista predstavuje blahoslavenstvá.
Matúš urobil veľmi precíznu prácu: určil nielen počet blahoslavenstiev, ale aj počet slov, z ktorých tieto blahoslavenstvá vyskladal, čo je charakteristické pre literárne techniky tej doby. Blahoslavenstiev je presne 8, pretože číslo 8, v duchovnej tradícii ranného kresťanstva vyjadruje Ježišovo vzkriesenie, ktorý bol vzkriesený v prvý deň po týždni. Preto baptistériá, miesta, kde sa prijímal krst, mali vždy osemuholníkový tvar. Teda číslo 8 označuje život, ktorý nie je prerušený smrťou.
Evanjelista tak chce vyjadriť skutočnosť, že prijatím týchto blahoslavenstiev, človek má v sebe život, ktorý potom bude schopný prekonať smrť. To však nie je všetko: evanjelista tiež počíta slová, ktoré použije na vytvorenie blahoslavenstiev a je ich presne 72. Evanjelista chcel úmyselne použiť toto číslo, pretože v určitom momente uvidíme, že niečo, čo nie je pre text nevyhnutné, opakuje. Prečo práve 72? Pretože podľa výpočtu v gréckej verzii knihy Genezis, v 10. kapitole 10, v tých časoch poznali 72 pohanských národov. Aký je zámer evanjelistu?
"Blahoslavení chudobní v duchu"
Prvé blahoslavenstvo je najdôležitejšie zo všetkých, pretože je kľúčom, vďaka ktorému existujú všetky ostatné. Ježiš začína vyhlásením: "Blahoslavení". Aký je význam tohto výrazu? Jedná sa o tak veľké šťastie, ktoré, ako si vtedajší ľudia predstavovali, nie je možné dosiahnuť na zemi. V tých časoch a tej kultúre blahoslavení boli bohovia. Tí sa tešili z požívania výsad, ktoré neboli poskytnuté ľuďom. Grécky výraz "blažený" je tak vyjadrením nesmierne veľkého šťastia, ktoré sa zdá až nemožné.
Prví blahoslavení sú "chudobní v duchu". V prvom rade treba povedať, že Ježiš nikdy nevyhlasuje za blahoslavených chudobných. Chudobní sú nešťastní a je úlohou kresťanského spoločenstva odstrániť ich situáciu biedy a nešťastia. Ježiš nežiada od svojich učeníkov, aby sa pridali k mnohým, príliš mnohým chudobným ľuďom, ktorých spoločnosť produkuje, ale aby sa zasadzovali za odstránenie príčin ich chudoby. Ježiš vyhlasuje: "Blahoslavení chudobní v duchu", alebo duchom.
Grécka častica môže byť preložená tromi spôsobmi, uvidíme, aký to môže mať zmysel. "Chudobní duchom", čiže tí, ktorí majú nedostatok ducha, blázni, nie je však možné, aby Ježiš vyhlásil za maximálnu ľudskú túžbu a úsilie hlúposť, takže to by sme mohli hneď vylúčiť. Môžu to byť "chudobní v duchu", teda tí, ktorí síce vlastnia materiálne dobrá, ale sú od nich duchovne oddelení, nie sú na nich naviazaní. Takto to počas stáročí vysvetľovala cirkev. Ježiš však nežiada duchovnú chudobu, ale požaduje bezprostrednú chudobu.
Keď sa stretáva, alebo má konflikt s bohatým, nežiada ho, aby sa duchovne oddelil, vzdal svojho bohatstva, ale ho vyzýva k okamžitému a skutočnému oddeleniu, vzdaniu sa. Tretia možnosť je "chudobní prostredníctvom (skrze) ducha", čiže nie tí, ktorých spoločnosť takými urobila, ale tí, ktorí sa slobodne, dobrovoľne, skrze ducha, vďaka tejto vnútornej sile, ktorú majú v sebe, rozhodli vstúpiť do takého stavu. To však neznamená, ako sme už povedali, zvýšiť počet, pridať sa k aj tak už mnohým, príliš mnohým chudobným, ktorých spoločnosť neustále produkuje, ale to znamená znížiť svoju vlastnú životnú úroveň, svoj vlastný životný štýl, aby sme tak umožnili tým, ktorí majú príliš nízku životnú úroveň, trochu ju zvýšiť.
Chudobných v duchu, tých, ktorí sa tak rozhodli, Ježiš vyhlasuje za blahoslavených, "lebo ich je", sloveso je v prítomnom čase, nie je to sľub do budúcnosti, ale bezprostredná možnosť v prítomnosti "ich je nebeské kráľovstvo". Bohužiaľ, v minulosti toto nebeské kráľovstvo spôsobilo veľa zmätku, akoby sa jednalo o kráľovstvo v nebi, niekde tam, na druhej strane v posmrtnom živote. Naozaj sa hovorilo, že chudobní sú blahoslavení, lebo pôjdu do raja. Nič také.
Matúš je jediný evanjelista, ktorý používa termín "nebeské kráľovstvo" tam, kde ostatní používajú výraz "Božie kráľovstvo". Už Ježiš ohlasoval pozvanie k obráteniu, pretože je blízko Božie kráľovstvo. Prijatím blahoslavenstiev sa Božie kráľovstvo stáva realitou. Čo však znamená toto "nebeské kráľovstvo"? Že Boh vládne nad tými, ktorí sú Jeho. A ako Boh vládne nad svojimi? Nie tak, že vydáva zákony, ktoré sú mimo človeka, ktoré musia ľudia dodržiavať, ale tak, že im dáva Jemu vlastnú schopnosť milovať.
Ježiš teda hovorí: tí, ktorí sa slobodne, dobrovoľne, z lásky k druhým rozhodnú podeliť sa so všetkým čím sú a čo majú, sú blahoslavení, pretože presne od toho okamihu, keď sa tak rozhodnú, prijímajú toto blahoslavenstvo a dávajú Bohu šancu, aby sa v ich živote prejavil ako Otec. Postupne nasledujú ďalšie blahoslavenstvá v sérii po troch. Prvé tri sa týkajú utrpení ľudstva, z ktorých je spoločenstvo, - blahoslavenstvá nie sú pre jednotlivca, sú pre spoločenstvo - kresťanské spoločenstvo povolané vyslobodzovať, a potom je tu séria ďalších troch blahoslavenstiev, ktoré sú vyjadrením plodov kvitnúcej lásky vnútri jednotlivcov a v spoločenstve, ktoré sa rodia z prijatia týchto blahoslavenstiev.
Definovať chudobu je relatívne jednoduché, pretože je to merateľná veličina vyjadriteľná veľkosťou majetku a peňazí. Spoločnosť stanovuje určitý minimálny príjem, ktorého dosiahnutie je potrebné na to, aby sa dalo hovoriť o ľudskej dôstojnosti. Ak ho človek nedosahuje, poskytuje ho štát, aby nedostatok príjmu neviedol k vylúčeniu človeka mimo aktívnu spoločnosť.
Katolícka Cirkev hlása nedotknuteľnosť majetku, ktorý bol nadobudnutý morálne správnym spôsobom. Nepokradneš patrí do Desatora. Evanjeliové rady odporúčané nielen zasväteným osobám, však na druhej strane obsahujú prísahu na poslušnosť, čistotu a chudobu. Napriek tomu, že Cirkev hlása oprávnenosť a ochranu súkromného majetku, zároveň v katechizme hovorí, že ho treba užívať s miernosťou.
Ježiš Kristus ako cestu k dokonalosti hlása však oveľa viac a to priamo vzdanie sa majetku: Ježiš mu odpovedal: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj svoj majetok, daj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19 :21).
Napriek tomu Ježiš hlása ešte aj inú chudobu - chudobu duchom, ktorá nie je totožná s materiálnou chudobou. Na Hore blahoslavenstiev, kde vyslovil prisľúbenia atribútov svätosti, ako prvé hovorí - “Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich bude kráľovstvo nebeské.” V tejto časti vznikajú dve otázky. O akej chudobe to Ježiš hovorí a druhá, prečo ju kladie na prvé miesto pred všetky ostatné prisľúbenia? Iní si mysleli, že chudoba duchom znamená mentálnu indispozíciu človeka - teda chudoba mysle. Ale ani na takúto chudobu sa tu nemyslí.
Chudoba duchom nie je ani materiálna chudoba. Nie teda ten, čo nič nemá, bude spasený. Dokonca aj ľudia bez bohatstva, môžu byť materiálne lakomí, ako malé dieťa, ktoré nič nevlastní, ale je lakomé rozdeliť žuvačku. Chudoba so sebou prináša závislosť na niekom. Na šťastí, na druhých ľuďoch. Duchovná chudoba je pokorné uznanie, že človek je bytostne závislý na svojom Stvoriteľovi. Je to uvedomenie si, že Boh je pánom všetkého, že ak sme v jeho rukách, sme v dobrých rukách.
Prečo je toto blahoslavenstvo prvé?
Prečo Pán Ježiš dáva toto blahoslavenstvo na prvé miesto? Prečo nedá ako prvé v poradí napríklad: prenasledovaní pre spravodlivosť? Je to preto, lebo toto blahoslavenstvo je koreňom a opisom stavu, od ktorého sa odvíja všetko ostatné. Keby nebolo toto blahoslavenstvo, všetko ostatné nedáva zmysel. Prečo? Preto, že by sme mohli mať človeka, ktorý koná milosrdné skutky a povieme: tento človek musí byť kresťan, pretože je taký dobrý.
Je to práve prvé blahoslavenstvo, ktoré zabraňuje tomu, aby sme predkladali svoje skutky ako zásluhu, pretože chudobný duchom vie, že nič z toho čo koná nekoná bez sily a milosti, ktorú mu prejavil Boh. Vyhraté boje nie sú naše boje, ale Božie. Mizéria, ktorá nás postretne vie byť prijatá ako Božia skúška našej dôvery v Boha, že všetko nám slúži na dobro a tým dobrom je spása duše a večný život v nebi.
Veriaci kresťania, ale aj neveriaci „ateisti“ určite poznajú tzv. blahoslavenstvá, vyslovené údajne samotným Ježišom Kristom. Takže, prečo blahoslavení a prečo chudobní v duchu? „Chudobní v duchu sú tí, čo nelipnú nezriadene na pozemských bohatstvách a vo svojich časných starostiach a biedach sa s dôverou obracajú na Boha, od ktorého očakávajú svoju spásu.
Medzi poslednými hitmi nájdeme vysvetlenie, že chudobní v duchu sú vlastne tí pokorní. No neviem, v inom blahoslavenstve sa hovorí o „tichých“, tam by mi skôr sedelo prirovnanie k pokorným. Čiže nelipnúť na hmotných statkoch, prípadne, keď už ich aj človek má, má ostať v duchu (vo svojom vnútri) akoby bol stále bez majetku, akoby v duchu chudobným. Inými slovami človek aj môže mať hmotné statky, dokonca veľa hmotných statkov, stačí, keď v duchu ostane chudobným a .. vuala.. cesta do kráľovstva nebeského je otvorená :-). Čo k tomu dodať? V každom prípade sa nemožno na ľudí, takto vysvetľujúcich „chudobných v duchu“, hnevať. A to z jednoduchého dôvodu. Jedná sa totiž o číru nevedomosť.
A čuduj sa svete, práve táto „Kniha chudoby“ nám hovorí o chudobe ducha. Byť chudobným v duchu totiž neznamená nič iné, ako postupné utlmovanie myslenia, postupné utlmovanie tvorby myšlienok, až k úplnému zastaveniu myslenia, k vzdaniu sa lipnutia, pripútanosti na akýchkoľvek objektoch tohto sveta (aj myšlienkových formáciach) - to je tá „chudoba ducha“.
Pretože do Nirvány (kráľovstva nebeského) nemôže „vstúpiť“ nikto, kto je zaťažený myšlienkami a teda pripútanosťou na tento svet. Je to niečo podobné, ako keby chcel niekto, naobliekaný do mnohých šiat (šaty to sú v tomto prípade myšlienky lipnutia, pripútanosti), preplávať veľkú rieku. Po krátkom čase by sa takýto človek celkom určite utopil.
Inými slovami, pri cvičení „chudoby ducha“ postupne dochádza k vyhasnutiu, vyvanutiu“ onoho malého egoistického „ja“, pevne ukotveného, kúpajúceho sa v „hmote“ a iných sračkách - a k vstupu do, splynutiu alebo skôr objaveniu, onoho veľkého všeobjímajúceho „JA“. Samozrejme toto je len veľmi stručná charakteristika, možno ani nie tak úplne presná. Koľko je takých, čo takto činia?
Dnes sa konfrontujeme s prvým z ôsmych blahoslavenstiev z Matúšovho evanjelia. Ježiš začína ohlasovať svoju cestu k šťastiu paradoxným hlásaním: «Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo» (5,3). Musíme si položiť otázku: čo sa myslí tým „chudobní“?
Avšak Matúšovo evanjelium, na rozdiel od toho Lukášovho, hovorí o «chudobných v duchu». Čo to znamená? Duch je podľa Biblie dychom života, ktorý Boh odovzdal Adamovi; je našou najhlbšou dimenziou, takzvanou duchovnou dimenziou, tou najdôvernejšou, tou, ktorá nás činí ľudskými osobami, je hlbokým jadrom nášho bytia. Takže „chudobní v duchu“ sú tí, ktorí sú a cítia sa byť chudobnými, žobrákmi, v hĺbke ich bytia.
Koľkokrát nám hovorili pravý opak! Je treba byť niečím v živote, byť niekým... Je treba urobiť si meno... A tu sa rodí samota a nešťastie: ak ja musím byť „niekým“, potom súperím s ostatnými a žijem v nutkavej obave o svoje ego. Ak neprijmem to, že som chudobný, znenávidím všetko, čo mi pripomína moju krehkosť. Každý sám pred sebou dobre vie, že akokoľvek by sa snažil, vždy zostane radikálne neúplný a zraniteľný. Neexistuje maska, ktorá by zakryla túto zraniteľnosť. Každý z nás je vo svojom vnútri zraniteľný. Len musíme vidieť kde.
Avšak ako zle sa žije, ak sa vyhýbame vlastným limitom! Žije sa zle. Nevieme stráviť obmedzenie, zostáva tam. Pyšní ľudia nepýtajú pomoc, nemôžu žiadať o pomoc, ani ich nenapadne žiadať o pomoc, pretože sa musia ukázať ako sebestační. A koľko z nich potrebuje pomoc, no pýcha im bráni požiadať o ňu. A ako zložité je pripustiť si chybu a poprosiť o odpustenie!
Keď dávam nejakú tú radu novomanželom, ktorí sa ma pýtajú, ako dobre napredovať v manželstve, hovorím im: „Existujú tri čarovné slová: prosím, ďakujem, prepáč.“ Sú to slová, ktoré pochádzajú z chudoby ducha. Netreba byť útočným, ale poprosiť o dovolenie: „Zdá sa ti dobré urobiť toto?“ - takýto je dialóg v rodine, manžel a manželka vedú dialóg. „Toto si pre mňa urobil, ďakujem ti, potreboval som to“. A potom, vždy robíme chyby, skĺzneme: „Prepáč“. A zvyčajne páry, novomanželia, tí, ktorí sú tu a mnohí ďalší mi hovoria: „Tretie slovo je to najťažšie“, požiadať o prepáčenie, poprosiť o odpustenie. Pretože pyšný človek to nedokáže. Nemôže poprosiť o prepáčenie: vždy má pravdu. Nie je chudobným v duchu.
Naopak Pán sa nikdy neunaví odpúšťať; žiaľ, sme to my, ktorí sa unavíme prosiť o odpustenie. Prečo je ťažké požiadať o odpustenie? Pretože pokoruje náš pokrytecký obraz. A predsa, žiť snažiac sa skryť vlastné nedostatky, je namáhavé a skľučujúce. Ježiš Kristus nám hovorí: byť chudobnými je príležitosťou milosti; a ukazuje nám cestu úniku z tejto námahy.
Je však treba zdôrazniť jednu zásadnú vec: nemusíme sa meniť, aby sme sa stali chudobnými v duchu, nemusíme robiť žiadnu premenu, pretože už takí sme! Sme chudobní ... alebo jasnejšie: sme „úbožiaci“ v duchu! Máme núdzu o všetko. Všetci sme chudobní v duchu, sme žobrákmi.
Božie kráľovstvo patrí chudobným v duchu. Existujú tí, čo majú kráľovstvá tohto sveta: majú dobrá a majú komfort. Sú to však kráľovstvá, ktoré skončia. Moc ľudí, dokonca aj tých najväčších ríš, je prechodná a mizne. Mnohokrát vidíme v televíznych správach alebo v novinách, že nejaký silný, mocný vládca alebo nejaká vláda, ktorá ešte včera bola, dnes už neexistuje, padli.
Bohatstvá tohto sveta sa pomíňajú a tiež peniaze. Starí ľudia nás učili, že prikrývka nebohého nemáva vrecká. Je to pravda. Nikdy som nevidel ísť za pohrebným sprievodom sťahovací kamión: nikto si odtiaľto nič neodnesie.
Naozaj kraľuje ten, kto vie milovať skutočné dobro viac než seba samého. V čom sa Kristus ukázal ako mocný? V tom, že vedel urobiť to, čo králi zeme nerobia: dať život za ľudí. A toto je skutočná moc. Moc bratstva, moc lásky k blížnemu, moc lásky, moc pokory. V tomto je skutočná sloboda: ten, kto má túto moc pokory, služby a bratstva, je slobodný. Pretože existuje chudoba, ktorú musíme prijať - chudoba nášho bytia a potom chudoba, o ktorú sa naopak musíme snažiť, tá konkrétna, od vecí tohto sveta, aby sme boli slobodní a mohli milovať.
| Výraz | Význam |
|---|---|
| Chudobní v duchu | Tí, ktorí si uvedomujú svoju duchovnú núdzu a závislosť na Bohu. |
| Nebeské kráľovstvo | Duchovná ríša lásky, milosti a spravodlivosti, ktorú Ježiš sprístupnil. |
| Pokora | Uznanie vlastnej slabosti a potreby Božej pomoci. |
1. Ak Ježiš blahoslaví chudobných v duchu, nemyslí na chudobu v doslovnom slova zmysle. V slovenskom evanjelickom preklade Biblie v poznámke pod čiarou k slovnému spojeniu „chudobní v duchu” nájdeme toto vysvetlenie: ponížení, ktorí uznávajú svoju úbohosť pred Bohom. Ježiš teda neblahoslaví chudobu ako takú. Keď Pán Ježiš blahoslaví chudobných duchom, blahoželá tým, ktorí sú chudobní v duchovnom zmysle. Lebo chudoba ducha - to je pokora pred Bohom. Chudobu ducha v Božej prítomnosti poznal a vyznal Peter, predtým než sa stal Ježišovým učeníkom.
Bratia a sestry! Advent nás pozýva k sebareflexii, aby sme sa pýtali, či sme sa nevzdialili od Boha svojimi hriechmi, nekajúcnosťou, pýchou, samospravodlivosťou. Možno si povieš: Ja nič nepotrebujem, ja som šťastný, spokojný, nič mi nechýba! To si mysleli aj kresťania v Laodikei, ktorým boli slová Pána Ježiša konkrétne adresované, aby zobudil ich zaspaté svedomie a vyviedol ich zo sebaklamu: „… hovoríš: som bohatý, … nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý… kajaj sa!“ (Zjav 3, 17)
Božie kráľovstvo patrí pokorným, poníženým - chudobným duchom, ktorí uznávajú svoju úbohosť pred Bohom, svoju slabosť a bezmocnosť; tým, ktorí stoja pred Ním v nahote hriechu. Keď počujeme slovo bohatstvo, obvykle myslíme na materiálne dary. Náš pohľad na bohatstvo sa aspoň trochu mení počas adventu, keď pohnutí láskou Božou a Kristovou nezhŕňame, ale sa, naopak, delíme; sme citlivejší, milší a viac si pomáhame aj zapojením sa do rôznych charitatívnych projektov pred Vianocami.
To nie je len filantropia, ale Duch Svätý, ktorý v našich srdciach vzbudzuje lásku ako vďačnú odpoveď za Božiu milosť v Kristovi, ktorý sa ponížil pre nás, keď prišiel na zem - narodil sa ako človek, a potom sa za nás obetoval na kríži. Bohatstvo, blaženosť a šťastie, ktoré nám Pán Ježiš priniesol, sa nemerajú materiálnymi vecami. Je to skryté, neviditeľné bohatstvo ľudského srdca.
Pán Ježiš nám aj dnes hovorí: „Kráľovstvo Božie nepríde tak, aby to ľudia pozorovali.“ (L 17, 20) Alebo nám hovorí: „Kráľovstvo Božie je vo vás.“ (L 17, 21) Čo to znamená? Keď srdce naplnené duchovnou radosťou z Boha, nie z vecí, ale z Boha, z Božej zachraňujúcej blízkosti a pomoci, sa o prijatú Božiu milosť delí - šíri dobro a lásku ďalej. Keď srdce osvietené poznaním Božej lásky vierou v Ježiša Krista zažije duchovné uzdravenie: vyslobodenie z hriechu, z moci diabla, z každého nepokoja - duševných úzkostí i zo strachu zo smrti.
Bohatý, blažený je ten, koho srdce Duch Svätý otvorí pre prijatie daru Božej lásky ako neotrasiteľnej istoty, od ktorej ho nič nemôže odlúčiť, ani nijaké trápenie, ani hriechy, ba ani smrť. Bratia a sestry! My čakáme príchod Božieho kráľovstva viditeľným spôsobom, ale Boh chce privodiť zmenu vo vnútri, v ľudských srdciach! My čakáme na príchod Božieho kráľovstva zvonka, mimo nás, ale Boh chce svojou vládou - svojím pokojom a radosťou v Duchu Svätom (R 14, 17) vstúpiť do našich sŕdc a formovať naše životy.
Tak sa pred tým Kráľom z neba v tomto adventnom čase pokorme a túžobne Ho prosme o dar Ducha Svätého, aby On ovládol naše srdcia a životy. Keď sa k nám Spasiteľ blíži, vyjdime Mu naproti s prázdnymi rukami, ale so srdcami plnými viery a nádeje v Boha. A On nás bohato odmení: Zbohatneme Jeho chudobou. Kristus, ten Kráľ z neba, nás naplní svojimi darmi - láskou, pokojom a radosťou vo viere a po smrti nám daruje kráľovstvo nebeské.