Pravoslávna cirkev je jedna, svätá, všeobecná, apoštolská a založil ju Spasiteľ Isus Christos. Vznikla pri Zostúpení Svätého Ducha na apoštolov, ktorí ju rozšírili do celého sveta. Na dnešnom území Slovenska jej história začína príchodom sv. vierozvestcov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, kedy sväté moravské knieža Rastislav poprosilo byzantského cisára Michala o učiteľov viery. Tí na naše územie z Carihradu prišli v roku 863 a počas niekoľkoročnej misie učili slovanský národ Pravoslávnej viere.
Neskôr však boli žiaci sv. Cyrila a Metoda vyhnaní a naše územie podliehalo tvrdej latinizácii. Napriek tomu sa však v Čechách, na Morave a Uhorsku pravoslávne bohoslužby konali ešte aj v 12 storočí. Rusíni, žijúci na Podkarpatskej Rusi a dnešnom východnom Slovensku vyznávali pravoslávnu vieru aj naďalej a jurisdikčne patrili pod Carihradský patriarchát. V 17. stor. však v týchto oblastiach patrila pôda zväčša zemepánom západnej viery a tí chceli, aby aj ich poddaní boli príslušníkmi rovnakej cirkvi. Podľa vzoru Brest-litovskej únie sa preto snažili presvedčiť tunajšie obyvateľstvo na uznanie pápeža za hlavu svojej cirkvi pri zachovaní východného obradu, cirkevnoslovanského bohoslužobného jazyka, či juliánskeho kalendára.
Náš ľud sa však pevne držal svojej viery a pokusy o násilné zavedenie únie, ktoré sa udiali napr. v roku 1614 na Zostúpenie Sv. Ducha v krásnobrodskom monastieri pri Medzilaborciach, veriaci jednoznačne odmietli a zmarili. Páni sa teda snažili pôsobiť na národ cez jeho duchovných otcov, ktorí boli v tom čase taktiež poddanými. Prisľúbili im, že ak podpíšu úniu a prejdú s veriacimi pod jurisdikciu Ríma, dostanú pozemky a už nebudú musieť pracovať na pánskom. Tá sa do histórie dostala pod názvom „Užhorodská“.
Nedá sa však povedať, že Pravoslávie v danom roku prestalo existovať. Podobné „podpisové akcie“ boli organizované aj v ďalších regionálnych centrách nasledujúcich 80 rokov. História Pravoslávia však pokračovala na dnešnom západnom Slovensku, kde sa počas veľkého sťahovania usídľovali srbské rodiny so svojimi kňazmi a biskupmi. Tí utekali pred Turkami a ako jediná miestna pravoslávna cirkev mala od rakúsko-uhorského cisára právo pôsobiť na našom území.
Na počiatku 20. storočia silneli snahy o návrat obyvateľstva k Pravoslávnej viere. Bolo to aj pod vplyvom cestovania našich ľudí za prácou do USA, kde sa dozvedali, že aj keď majú rovnaký obrad a vieru ako ostatní pravoslávni, oficiálne patria pod Rím. Celej situácii veľmi pomohla misia ruských emigrantov, ktorí v čele s archimandritom Vitalijom (Maximenko) založili v roku 1923 pravoslávny monastier prep. Jova Počajevského v Ladomirovej (okr. Svidník).
Zriadili tu aj tlačiareň, kde vydávali noviny „Pravoslavnaja Karpatskaja Rus“, cirkevné kalendáre a ďalšiu liturgickú aj duchovnú literatúru pre celý vtedajší ruský zahraničný svet. Predovšetkým sa však venovali domácim veriacim a vďaka ich práci sa mnohé dediny vrátili späť k pravoslávnej viere. V tej dobe na území Československa pôsobili tri jurisdikcie - konštantínopolská, ruská zahraničná a srbská - štát uznával len srbskú. Počet pravoslávnych veriacich v roku 1929 stúpol na 130 000.
Na území Slovenského štátu bola pravoslávna Cirkev ostro sledovaná a len trpená. Po roku 1945 malo Pravoslávie v československej spoločnosti značnú popularitu. Pretože Srbská pravoslávna cirkev po 2. svetovej vojne nemala dosah na dianie a život pravoslávnej Cirkvi v Československu, pravoslávni veriaci požiadali Ruskú pravoslávnu cirkev o prijatie do jej jurisdikcie. V roku 1950 sa komunistická štátna moc rozhodla zlikvidovať tzv. gréckokatolíkov. Sledovala tým oslabenie vplyvu Vatikánu na spoločnosť. Veriaci mohli prijať latinský obrad alebo prejsť do Pravoslávnej cirkvi.
Necitlivý postup komunistov vzbudil u mnohých averziu. Po obnovení tzv. gréckokatolíckej cirkvi v r. 1968 dochádzalo k mnohým útokom na pravoslávnych kňazov a násilnostiam voči pravoslávnym veriacim. K novej vlne nepokojov došlo v roku 1990 pri tzv. majetkovo-právnom vysporiadaní, kedy Pravoslávna cirkev na území Slovenska prišla o takmer všetok svoj nehnuteľný majetok.
Z misijného pohľadu spoločensko-politický život ukazoval, že bude lepšie, ak Pravoslávna cirkev v Československu bude samostatná. Preto Posvätná synoda požiadala Jeho Svätosť moskovského patriarchu Alexija o udelenie autokefality. Túto autokefalitu neuznal Ekumenický patriarchát a ďalšie grécko-jazyčné Cirkvi. Napriek tomu mala Pravoslávna cirkev v Československu v svetovom Pravosláví dobré meno.
Po nadviazaní bližších vzťahov Jeho Blaženosť metropolita Dorotej písomne požiadal Ekumenický patriarchát o potvrdenie autokefality. Tejto žiadosti bolo vyhovené vydaním Patriaršieho a synodálneho Tomosu č. 1058 dňa 27. 1. januára 1993 sa Česko-slovenská federatívna republika rozdelila na dva samostatné štáty - Českú republiku a Slovenskú republiku. Pravoslávna cirkev bola nútená reagovať na túto skutočnosť.
V oboch štátoch boli zo zákona o cirkvách zaregistrované dva samostatné právne subjekty, a to Pravoslávna cirkev v českých krajinách a Pravoslávna cirkev na Slovensku. V súčasnosti má Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku dve metropolitné rady, štyri eparchie, jednu teologickú fakultu - Pravoslávnu bohosloveckú fakultu Prešovskej univerzity v Prešove - a niekoľko monastierov. Cirkev prevádzkuje filantropické zariadenia zamerané na deti, mládež a utečencov. Cirkevné obce poskytujú filantropickú službu núdznym.
Cirkev sa zapája do ekologických a environmentálnych aktivít. Vydáva bohoslužobné knihy, teologickú literatúru, v Čechách oficiálny časopis Hlas pravoslaví a na Slovensku Odkaz sv. Cyrila a Metoda. Podľa posledného sčítania obyvateľstva je na Slovensku 49 133 veriacich, čo je 0,9% z celkového počtu obyvateľstva.
Keďže územie Slovenska viac ako tisíc rokov bolo súčasťou Uhorska, aj dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku máme študovať v kontexte dejín Uhorska. Vieme, že v Uhorsku okrem Maďarov žili aj Slováci, Rusíni (Valasi), Rumuni, Srbi, Chorváti, Dalmatínci, Slavonci, Nemci, Gréci, neskôr za čias Rakúsko-Uhorska aj Poliaci a iní. Mnohí z nich vyznávali pravoslávnu vieru, preto aj tvorili jednu Cirkev.
Vývoj Pravoslávnej Cirkvi na Slovensku
Pravoslávna cirkev na Slovensku, ku ktorej sa v súčasnosti hlási okolo 50 000 obyvateľov našej republiky, odvodzuje svoj pôvod od byzantskej misie sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, teda od roku 863. Zánik Veľkomoravskej ríše a vznik Uhorského kráľovstva však spečatili osud byzantskej cirkvi na našom území. Od prelomu 9. a 10. storočia tak absentujú hodnoverné dôkazy o existencii cirkvi byzantského obradu na dnešnom území Slovenska.
Rozširovanie pravoslávnej viery so sebou prináša až valašská kolonizácia v Uhorsku, ktorá trvala približne od 30. rokov 14. storočia do 18. storočia. Spočiatku v tejto migrácii prevládal rumunsko-valašský faktor zo Sedmohradska a Valašska, no postupom času získali prevahu Rusíni spoza Karpát a z Haliče. Na východnom a strednom Slovensku sa Rusíni v rámci valašskej kolonizácie postupne stali dominantným etnikom zaoberajúcim sa pastierskym chovom dobytka, najmä oviec. Obsadzovali tak hlavne vyššie položené oblasti Uhorského kráľovstva, kde vznikali aj nové osady, z ktorých sa neskôr vyvinuli obce.
Turbulentné 17. storočie bolo spojené s rozširovaním reformácie, s protihabsburskými povstaniami, ich potláčaním a následnou rekatolizáciou, ako aj s upevňovaním moci Habsburskej dynastie. Moc katolíckej cirkvi v spojení so svetskou vrchnosťou sa voči pravoslávnym veriacim na východnom Slovensku uplatnila počiatkom 17. storočia, po tom, čo sa gróf Juraj Drugeth z Humenného vrátil zo štúdií u pražských jezuitov, kde konvertoval na katolícku vieru. K zjednoteniu s katolíckou cirkvou nakoniec došlo po tom, čo sa 63 ,,spoľahlivých“ pravoslávnych kňazov dostavilo 24. apríla 1646 na užhorodský hrad. Tam uznali pápeža Innocenta X. za najvyššieho pastiera cirkvi a po zjednotení si mohli ponechať byzantský obrad, voliť si svojho biskupa (ktorého potvrdí Svätá stolica) a taktiež im mali byť poskytnuté také výsady, aké prislúchali katolíckym kňazom.
Mukačevský pravoslávny biskup Bazil Tarasovič, ktorý koketoval s myšlienkou únie, odmietol z politických dôvodov pozvanie do Užhorodu a únia tak bola uzavretá bez účasti väčšiny kňazov jeho eparchie, ako aj jeho samotného. Napriek počiatočnému odporu väčšiny pravoslávneho duchovenstva sa plazivou metódou aj za pomoci mníšskych rádov podarilo pretransformovať pravoslávne duchovenstvo východného Slovenska a vtedajšej Uhorskej Rusi na gréckokatolícke v horizonte približne 100 rokov. Pravoslávna cirkev sa po udalostiach v Užhorode takmer na 250 rokov opäť vytráca z našich dejín.
Prvotný impulz smerujúci k vytvoreniu pravoslávnej cirkevnej obce na našom území evidujeme až počiatkom 20. storočia a jeho pôvodcami boli americkí vysťahovalci - navrátilci, ktorí v Spojených štátoch amerických (ďalej len USA) zi...
Pravoslávny chrám v Košiciach
Súčasný Stav Cirkví v Košickom Kraji
Dnes majú na území KSK svoje farnosti tri rímskokatolícke cirkevné územné jednotky: Spišská diecéza (20 farností), Rožňavská diecéza (34 farností) a Košická arcidiecéza (153 farností). Stoja tam dva sídelné chrámy rímskokatolíckych hierarchov: košická Katedrála svätej Alžbety arcibiskupa metropolitu východnej cirkevnej provincie Bernarda Bobera a rožňavská Katedrála nanebovzatia Panny Márie biskupa Stanislava Stolárika.
Gréckokatolícke farnosti patria pod Košickú eparchiu, ktorú vedie arcibiskup Cyril Vasiľ. Jeho katedrálny Chrám narodenia Presvätej Bohorodičky sa nachádza v centre krajského mesta.
Reformovaná kresťanská cirkev, ktorá má v Košickom kraji dôležité postavenie najmä v oblastiach s výraznou maďarskou menšinou, je, čo sa týka svojej organizácie v kraji, súčasťou širšej štruktúry cirkvi na Slovensku. Má biskupský systém, no na rozdiel od Rímskokatolíckej cirkvi je jej zriadenie synodálno-presbyteriálne. Na čele synody, ktorej predsedníctvo sídli v Komárne, stojí ako duchovný predseda Róbert Géresi, pôsobiaci v Seni pri Košiciach.
V kraji sa nachádza päť seniorátov s desiatkami cirkevných zborov a s takmer polovicou našich kalvínskych kostolov: Abovsko-turniansky reformovaný seniorát, Michalovský reformovaný seniorát, Ondavsko-hornádsky reformovaný seniorát, Užský reformovaný seniorát a Zemplínsky reformovaný seniorát.
Evanjelická cirkev augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku je v Košickom kraji organizovaná v rámci Rimavského seniorátu (1 kostol), súčasti Západného dištriktu ECAV, na čele ktorého stojí biskup Ján Hroboň. Ostatné kostoly v rámci Gemerského (36 kostolov), Košického (23 kostolov), Šarišsko-zemplínskeho (6 kostolov) a Tatranského seniorátu (5 kostolov) patria do Východného dištriktu ECAV vedeného biskupom Petrom Mihočom.
Pravoslávne cirkevné obce kraja patria pod Michalovsko-košickú eparchiu, na ktorej čele stojí arcibiskup Juraj (Rudolf Jiří Stránský). Oba jeho katedrálne chrámy - košický Chrám usnutia Presvätej Bohorodičky, svätého Jána Milostivého, alexandrijského patriarchu a svätej Rozálie z Palerma i michalovský Chrám svätých apoštolov rovných Cyrila a Metoda - boli postavené po Nežnej revolúcii.
Kraj má pestré národnostné zloženie, čo nie je - ako sme už naznačili - bez vplyvu na konfesionálnu príslušnosť jeho obyvateľov. Dominujú v ňom rímskokatolíci (48,39 percenta - 378 520), nasledujú gréckokatolíci (9,49 percenta - 74 240), po nich kalvíni (4,82 percenta - 37 731), luteráni (3,76 percenta - 29 409) a pravoslávni (1,91 percenta - 14 954). Viac než pätina (161 922) obyvateľov je bez náboženského vyznania.
Gréckokatolícky Chrám povýšenia Svätého kríža v Čiernej nad Tisou
V 440 mestách a obciach kraja stojí 796 kostolov a chrámov patriacich piatim denomináciám, z toho v krajskom meste je 43 kostolov a chrámov, ktorým sme venovali samostatný článok. Vyše dve tretiny kostolov a chrámov kraja patria katolíkom latinského a byzantsko-slovanského obradu, ale v období reformácie bola situácia v regióne výrazne odlišná v prospech Evanjelickej cirkvi helvétskeho vyznania (kalvínov).
Počet a podiel kostolov podľa denominácie
- rímskokatolícke kostoly: 381 (47,86 percenta)
- gréckokatolícke chrámy: 157 (19,72 percenta)
- kostoly Reformovanej kresťanskej cirkvi: 150 (18,84 percenta)
- evanjelické kostoly: 71 (8,92 percenta)
- pravoslávne chrámy: 37 (4,65 percenta)
Pôvodné datovanie kostolov a chrámov
- 12. storočie: 4
- 13. storočie: 61
- 14. storočie: 43
- 15. storočie: 21
- 16. storočie: 10
- 17. storočie: 18
- 18. storočie: 139
- 19. storočie: 182
- 20. storočie: 251 (z toho po Nežnej revolúcii 96)
- 21. storočie: 67
Pravoslávny chrám na ulici Československej armády v Košiciach
Napriek klesajúcemu počtu veriacich v Európe, ako uviedla Pápežská ročenka 2018, kostoly v Košiciach sa naďalej stavajú. Medzi nimi je aj pravoslávny chrám na ulici Československej armády. Jeden z nich už síce slúži veriacim, ale zvonku je ešte stále obohnaný plotom.
Budovali ho dlhých 16 rokov od kúpy pozemku. Momentálne sa stavajú garáže a pastoračné centrum. Predstavený katedrálneho chrámu a správca cirkevnej obce Vladimír Spišák na naše otázky ohľadne výstavby neodpovedal. „Chrám je postavený, nemám vám k tomu čo viac povedať.“
Veľké posvätenie Katedrálneho chrámu Zosnutia Presvätej Bohorodičky a sv. Jána Milostivého bolo 28. septembra 2013. Predpokladaný termín dokončenia druhej etapy stavby je 31. december 2020.
Pravoslávny chrám na ulici Československej armády funguje už päť rokov.
Ďalšie Významné Kostoly v Košiciach
Košice majú bohatú históriu a množstvo významných kostolov, medzi ktoré patria:
- Dóm svätej Alžbety (Hlavná ul.)
- Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Dominikánske nám.)
- Kaplnka svätého Michala (Hlavná ul.)
- Kostol svätého Antona Paduánskeho, Františkánsky (Hlavná ul.)
- Kostol Najsvätejšej Trojice, Premonštránsky (Hlavná ul.)
- Kostol svätého Michala archanjela, Uršulínsky (Mäsiarska ul.)
- Kostol svätého Ducha (Južná tr.)
- Kalvínsky kostol (Hrnčiarska ul.)
- Kostol Sedembolestnej Panny Márie (Kalvária)
- Evanjelický kostol (Mlynská ul.)
- Ortodoxná synagóga (Puškinova ul.)
- Gréckokatolícky chrám Narodenia presvätej Bohorodičky (Moyzesova ul.)
- Kostol Božského Srdca Ježišovho (Komenského ul.)
- Kostol Krista kráľa (Moysesova ul.)
- Kostol Kráľovnej pokoja (Ul. Milosrdenstva)
- Kostol svätých košických mučeníkov (Nad jazerom)
- Kostol svätého Ondreja (Podhradová)
- Kostol svätého Gorazda a spoločníkov (Terasa)
- Gréckokatolícky chrám Božej Múdrosti (Furča)
- Gréckokatolícky chrám svätého Petra a Pavla (Terasa)
- Kostol Svätej Rodiny (Furča)
- Kostol Božieho Milosrdenstva (KVP)
Ekumenické Spoločenstvo v Košiciach
Ekumenické spoločenstvo vzniklo r. 1994 dobrovoľne, neformálne. Sú to tieto subjekty: Apoštolská cirkev, Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská, Československá cirkev husitská, Evanjelická cirkev a.v., Gréckokatolícka cirkev, Reformovaná kresť. cirkev a Rímskokatolícka cirkev. Stretávania sú pravidelné. Miestom stretnutí býva Teologická fakulta v Košiciach, Katolíckej univerzity v Ružomberku. V budove TF KU je aj sídlo Ekumenického spoločenstva na území mesta Košice.
Každoročne konáme niekoľko významných bohoslužieb a aktivít. Sú to Ekumenická bohoslužba koncom januára, Pašiový sprievod na Veľký piatok a ďakovná bohoslužba slova za úrodu v jeseni. Mesto Košice už tradične pripravuje Festival sakrálneho umenia, do ktorého aktívne vstupujeme koordinovanými bohoslužbami v rámci každej cirkvi. V mesiaci júni Ekuména Košice sa zúčastňuje na spomienke na výročie počiatku deportácií židov z mesta na Židovskom cintoríne.
Na návrh Komisie cirkví schválili poslanci Mestského zastupiteľstva a primátor mesta cenu mesta Košíc, ktorá bola odovzdaná spoločenstvu dňa 7.
tags: #pravoslavna #cirkev #v #kosiciach