Hovorí sa, že najlepšie príbehy píše sám život. V kategórii životopisov nájdeme osudy ľudí, ktoré nezostali nepovšimnuté, vrátane životopisov svätých, ktorí reprezentujú Cirkev oslávenú.
V modernom sarkofágu v kostole sv. Bernardína v abruzskom meste L’Aquila našiel miesto svojho odpočinku jeden z najslávnejších františkánov, Bernardín Sienský, veľký kazateľ a misionár. Bernardín Sienský zomrel v tomto starom meste r. 1444; so stavbou katedrály začali r. 1457.
Bernardín Albizeschi, ktorý bol neskôr nazývaný „novým Františkom“ prišiel na svet 8. septembra 1380 v Massa-Marittima, neďaleko Sieny. Keď zomreli jeho rodičia, bol vychovávaný príbuznými. Už keď mal 11 rokov, začal Bernardín štúdium na univerzite v Siene. Mal mimoriadne nadanie a mal otvorenú cestu ku všetkým povolaniam. On sa však už rozhodol pre inú cestu.
Keď vypukla r. 1397 strašná morová epidémia, ukončil vo svojich 17 rokoch štúdium a začal ošetrovať chorých a umierajúcich v meste. Priviedol k tejto službe aj ďalších mladých ľudí. Štyri mesiace takto pracovali deň a noc. Pomáhali chorým, ale aj organizovali všetky práce. Keď epidémia ustala, sám Bernardín ťažko ochorel (hlavne z vyčerpania) a niekoľko mesiacov kolísal medzi životom a smrťou. V tej dobe v ňom dozrelo rozhodnutie vstúpiť do františkánskeho rádu.
Po svojom vyliečení si obliekol r. 1402 v Siene rádový odev a prijal kňazské svätenie. Bernardín bol od počiatku zástancom najprísnejšieho poňatia františkánskeho rádu. Zachovával princíp chudoby do dôsledkov a považoval akýkoľvek iný výklad reguly za zradu.
V roku 1413 sa stal Bernardín Sienský vrátnikom v malom františkánskom kláštore vo Fiésole pri Florencii, kde ešte aj dnes vidieť jeho celu. Františkáni boli známi ako misionári-kazatelia, ale Bernardín kázal veľmi málo, pretože mal slabý chrapľavý hlas. 12 rokov bol v úzadí, jeho energia sa sústredila na modlitbu a jeho vlastnú spirituálnu konverziu a prípravu. Potom sa vybral na svoju misiu do Milána. Keď začal kázať, jeho hlas bol silný, pôsobivý a jeho slová presvedčivé. Tak začala jeho misionárska činnosť, podľa ktorej ho pápež Pius II. nazval druhým Pavlom.
Vo vtedajšom Taliansku vládla náboženská ľahostajnosť a nemravnosť a ľudový misionár zo Sieny mal veľké pole pôsobnosti. Chodil od mesta k mestu, vystupoval na námestiach a na kazateľniciach a hlásal slovo Božím hlasom, ktorý nebolo možno prepočuť. Ešte dnes nachádzajú cestujúci v mnohých talianskych mestách stopy jeho pôsobenia. Zmieňme sa aspoň o Perugii v Umbrii, kde je možné vidieť do dnešného dňa na ľavom postrannom múre dómu kazateľňu, z ktorej Bernardín hovoril r. 1425 svoju najslávnejšiu kázeň.
Veľký misionár vykonal neoceniteľné služby nielen pre cirkev. Urovnával spory medzi stranami a miernil vojny medzi mestami. Jeho obľúbenosť, ktorú si uchoval pri všetkej svojej prísnosti, viedla k tomu, že Bernardín bol už za živa uctievaný ako svätec.
Nedosiahnuteľný ľudový misionár a kazateľ Bernardín Sienský zomrel 20.mája 1444 vo veku 63 rokov v L’Aquile. Už za šesť rokov, r. 1450, vyhlásil pápež Mikuláš V. Bernardínov kult sa rýchlo šíril po celom Taliansku; centrom uctievania sa stalo miesto pohrebu L’Aquila, neskôr Siena, Perugia a Massa Maritima.
Príbeh svätého Bernarda z Clairvaux
I v kostole Panny Márie v Aracoeli v Ríme požíva Bernardín Sienský zvláštnu úctu - slávne fresky od Pinturiccia (okolo roku 1485) tu znázorňujú život veľkého, nezabudnuteľného kazateľa a františkánskeho rehoľníka.
Svätý Bernardín Sienský vo svojej dobe podporoval úctu k Ježišovmu menu a ako ovocie svojho úsilia ho pridal k slovám svätej Alžbety, ktoré opakujeme v modlitbe Zdravas Mária. „Veľkým základom viery je meno Ježiš, ktoré z nás robí Božie deti,“ povedal taliansky svätec. Viera „spočíva v poznaní a svetle Ježiša Krista, ktorý je svetlom duše, bránou života, základom večnej spásy“.
Preto sa modlíme v modlitbe dňa dnešnej svätej Omše: „Bože, vo vtelení svojho Slova si dal ľudskému pokoleniu základ spásy, udeľ svojmu ľudu milosti, o ktoré ťa prosí, aby všetci spoznali, že niet iného mena, ktoré sa má vzývať, iba meno tvojho jednorodeného Syna“.
„Toto meno musí byť zverejňované, aby svietilo, nesmie byť skryté. Nemôže sa však hlásať s poškvrneným srdcom alebo nečistými ústami, ale musí sa vložiť a ukázať vo vybranej nádobe“, pokračoval svätý Bernardín.
Kráľovské kňazstvo - božská pečať krstu a birmovania - „nám umožňuje niesť Kristovo meno na všetky miesta, kde ľudia pracujú a žijú. Nezabúdajme však, že apoštolát, ak má byť skutočne účinný, musí byť založený na hlbokom, obvyklom, každodennom spojení s Ježišom Kristom, naším Pánom“.
S akým prízvukom a nehou by zaznievalo Ježišovo meno na perách jeho Matky a svätého Jozefa! S dôverou ich prosíme, aby nám pripomínali jeho požehnané meno, aby sme si ho natrvalo uchovali v srdci.