O autorke
Narodila sa v Monterrey, v Mexiku. Vyštudovala komunikáciu na Universidad de Monterrey, mylne sa domnievajúc, že z nej bude novinárka. Jej skutočnou láskou sa však stala literárna tvorba. Pôsobila ako učiteľka kreatívneho písania, scenáristka či riaditeľka komunikácie miestnych politických kampaní. Sofía rada cestuje po svete, no ešte radšej sa vracia domov, k svojmu manželovi, trom deťom, dvom psom a mačke. Román Bzukot včiel (Murmullo de las Abejas) sa stal latinsko-americkým bestsellerom.
Epidémia a jej následky
Príliš mnoho ľudí umieralo každý deň na kliatbu, o ktorej hovorili poverčiví obyvatelia, alebo na infekciu, ako ju opisoval dobrý lekár. Objavila sa potreba zaviesť systém na zbieranie mŕtvol: raz denne, časne ráno, vychádzal Vicente López v spoločnosti jedného zo synov do ulíc Linares na voze zbierať mŕtvoly. Nachádzal ich zabalené v plachtách vyložené pred domami - nebolo praktické chodievat na cintorín, vždy keď niekto zomrel. Najprv rodiny očakávali osobné služby, na aké boli zvyknuté, čoskoro však stratili chuť a energiu vyžadovať ich. Nakoniec teda len zanechávali správu na mŕtvom tele, na ktorej stálo, ako sa daný človek volal, že to bol oddaný katolík, nech si ho Boh vezme k sebe, a potom prosbu, aby bol pochovaný v hrobke alebo hrobe tej a tej rodiny.
Po niekoľkých dňoch od vypuknutia epidémie nebol na ulici nikto, kto by vyprevádzal telá, plakal alebo im dával posledné požehnanie. Každý mal v dome ďalšieho chorého, o ktorého sa bolo treba postarať. Vicente López teda ráno zbieral mŕtvoly a trávil zvyšok dňa vykopávaním rodinných hrobov bohatých alebo hádzaním tiel chudobných do masového hrobu, ktorý čoraz viac rozširoval.
Smrť a zúfalstvo
Tí, čo zomreli cez noc alebo skoro ráno, sa dostali na cintorín čoskoro. Ak však niekto zomrel neskôr, či už bol bohatý, alebo chudobný, musel počkať do nasledujúceho dňa, a tak prechádzal krutou, no prirodzenou transformáciou smrti vystavený pohľadom celej rodiny. Lebo v smrti sme si všetci rovní, zhodnotil López vo chvíli filozofických úvah. Deti Garzovcov mali to šťastie, že zomreli v noci. Jedno z prirodzených príčin spôsobených chorobou, to druhé však udusil vankúš pevne pridržaný na jeho tvári s veľkou láskou a rozhodnosťou. Hoci pestúnka vedela, že si ten zločin vezme do hrobu, do poslednej štipky vášne, aká jej zostala v duši, dúfala, že ju Boh nepotrestá príliš kruto a pochopí, že už nedokázala byť svedkom toľkého utrpenia v takom milovanom, maličkom tele.
Hrobár ju našiel na ulici bezvládnu a neporiadne zabalenú do svojho bieleho rubáša, ležiacu medzi dvoma malými chlapcami, ktorých tak veľmi milovala. Naložil jedného, potom druhého chlapca na voz. Keď prišiel rad na pestúnku, López čakal chlad bezduchého tela, toto však planulo horúčkou.
„Nemôžem vás vziať takto!“ Pestúnka otvorila svoje matné oči. „Vezmite ma,“ naliehala. „Ale, pani, veď vy ste ešte živá… Prečo tu ležíte?“ „Iba zomriem teraz a nie neskôr. Lebo ak nevyjdem von a nezomriem tu, zomriem vnútri a kto ma potom vynesie na ulicu? Nikto už nezostal…“ Táto pestúnka bola prvou osobou, ktorú López našiel živú, ale nie poslednou. Matky s umierajúcimi deťmi, ktoré s hrôzou čakali na uplynutie noci a vedeli, že sa tu čoskoro objaví voz, ich brávali von a obliekali do rubáša, hoci ešte život neopustil ich telo.
Nič sa pre ne nedalo urobiť, len zabezpečiť, aby sa na cintorín dostali čo najskôr. Niektorí si spomenuli na to, že majú svojich blízkych vyslať na druhý svet s požehnaním či malým príveskom pripnutým na rubáš. Čoskoro sa na to Vicente López už nepýtal a nekontroloval to. Chápal praktickosť týchto ľudí a bral ich všetkých, mŕtvych či živých, lebo zo skúseností vedel, že mnohí živí sa nedožijú ani príchodu na cintorín. Niektorí lipli k životu o niečo dlhšie. Tých nechával vedľa jamy, aby počasie a choroba dokončili svoje dielo. Mohol ich priviezť k miestu posledného odpočinku, no hodiť ich do hrobu, kým ešte žili, bolo niečo celkom iné.