Starý zákon nie je jednotné dielo, ale súbor veľmi odlišných historických textov, ktoré plnili odlišné úlohy, mali odlišnú autoritu a boli zaradené do jedného celku až stáročia potom, ako vznikli. Príbehy a prikázania starozákonných kníh nespadli z neba. Tradície, ktorých spísanú a z ideologických a iných príčin mnohonásobne upravenú verziu nazývame Starým zákonom, ako aj viera Izraelitov v podobe, v akej ju poznáme zo Starého zákona, vznikali postupným vývojom. Niektorými mýtmi si konštruovali slávnejšiu históriu. Iné mýty pre zmenu prevzali od starších blízkovýchodných kultúr, len im (v konečnom dôsledku) poskytli monoteistickú perspektívu.
Mapa starovekého Blízkeho východu
Pôvod Izraelitov a kanaánske náboženstvo
Archeologické, lingvistické a ďalšie dôkazy ukazujú, že napriek biblickému nepriateľstvu voči Kanaáncom, je to práve tento národ, v ktorom sa ukrýva pôvod Izraelitov, a to niekedy v 13. storočí pred n. l. Hoci autori Starého zákona boli v 7. - 6. storočí pred n. l., keď vznikal, zrejme monoteisti, väčšina Izraelitov dlhé stáročia (prinajmenšom do 8. storočia pred n. l.!) naďalej uctievala rôzne domáce modly, miestne božstvá plodnosti. Izraeliti existenciu iných bohov nepopierali, len uprednostňovali Jahveho. Dôkazy ukazujú, že Jahve bol podobný mnohým kanaánskym bohom. Podľa nej na to poukazuje spôsob jeho uctievania, ako aj kultové objekty opísané v biblických príbehoch a potvrdené archeologickými nálezmi.
Texty z Ugaritu a iné mimobiblické zdroje objavené na Blízkom východe predstavujú pozadie pre použitie týchto tradícií. Tieto texty predstavujú niečo, čo by sme mohli nazvať Starým zákonom Starého Zákona.
Pozostatky kanaánskeho náboženstva u starovekých Izraelitov
„Genesis prezentuje starú ideu patriarchálneho rodinného boha. Je pozorný voči ľudským obavám o potomstvo a úrodu, tento boh zodpovedá tomu, čo bolo inde v starovekom Blízkom východe známe ako domáci boh, alebo, ako sa poníma v biblii, „boh otca“ (Gen 26,24; 28,13; 31,5; 42),“ uvádza Mark S. Smith. Hebrejská biblia mu hovorí El Šadaj, El Eljon, alebo jednoducho El, boh Izraela. Tento „boh Abraháma“ či „boh patriarchov“ nielenže predstavuje prastarý koncept božstva, ale je dokonca nesmierne podobný konkrétnemu kanaánskemu bohu, ktorý sa volá El. Podobnosti medzi kanaánskym Elom a Elom potomkov Kanaáncov, Izraelitov, ako aj celková kultúrno-náboženská kontinuita medzi Izraelitmi a Kanaáncami sú veľmi silným argumentom, že ide o toho istého boha, alebo jeho ďalší vývojový stupienok. Mladšie biblické tradície sa snažia Ela s Jahvem synonymizovať, staršie im ale prisudzujú odlišné charakteristiky. El je známy už zo strednej a neskorej doby bronzovej (približne 2000 - 1200 pred n.l.), a to predovšetkým z písomností nájdených v meste Ugarit.
Asherah: Tajomná bohyňa zabudnutá z Biblie | Skúmanie Biblie
Priamo do panteónu raných izraelitov sa dostala taktiež Ašera, podľa textov z Ugaritu manželka Ela. Jej uctievanie starovekými Izraelitmi naznačujú okrem iného náhrobné nápisy, napríklad namiesto „požehnaný nech je Jahvem“ obsahujú frázy „požehnaný nech je Jahvem a jeho Ašera.“ Mnohé náleziská, ako napríklad Kuntillet Ajrud, sú plné nápisov „Jahve a Ašera“. 2. Kniha kráľov 23 naznačuje, že ešte koncom siedmeho storočia pred n. l. museli z jeruzalemského (!) chrámu odstraňovať jej kultové predmety, ktoré boli podľa archeologických nálezov bežné až do 6. storočia pr. n. l.
Ďalšie božstvá kanaánskeho panteónu
Napriek stáročiam úprav striktnými monoteistami, sa priamo v Starom zákone zachovali taktiež stopy po božstvách druhej najvyššej úrovne kanaánskeho panteónu, kam patrili bohovia ako Šachar, Šalem, Rešef a Déber. V akej forme prežívali v povedomí samotných starovekých Izraelitov počas stáročí pred presádzovaním absolútneho monoteizmu od konca 6. storočia pred n. l., je neisté. Niektorí boli zrejme miestami uctievaní ako božstvá, iní tento svoj status už zrejme stratili.
Pasáž svojou konštrukciou pripomína legendu, pričom podľa Smitha a ďalších bádateľov predstavuje adaptáciu - či lepšie pozostatok - kanaánskeho mýtu odkazujúceho na syna božstva Šachar alebo toto božstvo samotné a jeho pokus vyvýšiť sa nad iné astrálne božstvo, azda samotného Ela. Mimochodom, rozšírený latinský preklad biblie Vulgáta, ako aj mnohé neskoršie preklady, prekladali helel ben šachar ako Lucifer (Svetlonoš). To viedlo k vzniku mýtu o Luciferovi ako padlom anjelovi, ktorý sa chcel vyvýšiť nad boha (už nie El, ale hybrid El-Jahve). Prakticky zabudnutý kanaánsky mýtus tak v podstate nedopatrením dostal nový šat, či skôr druhý dych, vďaka ktorému je dnes zrejme známejší ako kedykoľvek vo svojej histórii. Pamiatku na kanaánske božstvo súmraku Šalem zachytáva Starý zákon len v rámci mien ako Abišalom (Absolón). Rešef, ochranca pred morom a vojnou, však aj naďalej plní svoju pôvodnú úlohu (Dt 32,24; Žalm 78,48). O božskú úroveň nižšie kleslo aj slnko s mesiacom. Genesis (1,16) ich označuje len za „väčšie“ a „menšie svetlo“, čo boli tituly, ktoré neboli polemické, ale zároveň úzko pripomínajú titul „veľké svetlo“, aké pre bohyňu slnka zmieňujú texty z Ugaritu.
Kozmickí nepriatelia bohov
Mark S. Smith uvádza, že vďaka textom z Ugaritu vidíme, že Izraeliti od Kanaáncov prevzali aj postavy „kozmických nepriateľov“ ich bohov. Obludy, ktorým čelil v strednej a neskorej dobe bronzovej Baal, sa stali sokmi Jahveho. S trojicou „kozmických nepriateľov“ sa stretávame napr. „Boh (Jahve) je oddávna mojím kráľom, on koná spásne skutky na zemi. Ty si svojou silou rozdvojil more (yam), vodným obludám (Tannin) si porozbíjal hlavy. Rozdrvil si hlavy Leviatana, dal si ho za pokrm žralokom. Otvoril si prameň i potok, vysušil si mohutné riečne riavy. Tvoj je deň, tvoja je i noc, určil si miesto nebeským svetlám i slnku. „Kozmickým nepriateľom“ sa v textoch z Ugaritu prisudzuje moc rovná božstvám, ktoré s nimi zápasia, a niekedy aj epitetá asociované s božstvami.
Nadväznosť na staršie mezopotámske mýty
Keď sa odkazuje nie na jedného, ale viacero božských bytostí, v starovekej Mezopotámii sa často hovorí o spoločenstve bohov či koncile/zhromaždení bohov. Je tomu tak i v prípade ugaritických textov, kde sa konkrétne volia tri verzie označenia: zhromaždenie bohov, zhromaždenie božských synov, zhromaždenie koncilu. Táto starobylá tradícia sa objavuje aj v Biblii.
Akt stvorenia
Mýtu Enúma Eliš sa niekedy hovorí babylonský Genesis - kvôli jeho mimoriadnej podobnosti s mýtom o stvorení v Biblii. S najväčšou pravdepodobnosťou bol zložený niekedy okolo 17. storočia pred n. l. (asi o tisícročie skôr ako Genesis), pričom obsahuje aj oveľa starší materiál. Enúma Eliš stvorenie sa chápe ako vývinový proces, vznikli dokonca aj bohovia - zo sakrálnej, prapôvodnej, neurčitej masy. Pôvodne boli „bez mena, bez podstaty, bez budúcnosti“. Postupne, vo dvojiciach vznikajúci bohovia mali stále výraznejšiu a výraznejšiu totožnosť, boli stále aktívnejší. Hebrejský originál by sa mal správne prekladať ako „Keď boh začal tvoriť nebo a Zem“, čo je veľmi podobné úvodu Enúma Eliš. „Stvorenie podľa Genesis 1 nie je proces vytvorenia niečoho z ničoho," upozorňuje profesorka Hayesová.
Tabuľka Enúma Eliš
Raj a potopa
Aj Sumeri mali mýtus o raji, konkrétne o kraji zvanom Dilmun, ktorý sa stal rajom, keď mu boh Enki daroval vodu. Aj akkadský epos Atrachasís zložený niekedy okolo roku 1800 pred n.l. obsahuje napríklad božskú záhradu s prvým človekom, podobný akt stvorenia alebo možnosť nesmrteľnosi. Okrem ďalších podobnosti s druhou až jedenástou kapitolou knihy Genesis taktiež nesie rovnaký nosný motív: objasnenie vzťahu človeka s Bohom/bohmi a zvieratami. Epos o Gilgamešovi4 - populárny a rozšírený epos, zložený na základe viacerých starších mýtov a eposov niekedy okolo roku 2100 pred n. l. (je teda asi o 1200 - 1300 rokov starší ako Genesis). Obdobou Noema je Utnapištim. V sumerskom mýte o potope je analógom Utnapištima/Noema Ziusudra.
Všetky tieto mýty spája s tým biblickým božský hnev, vyvraždenie ľudí záplavou a jeden muž, ktorý na korábe zachránil svoju rodinu a zvieratá. „Nielenže je dejová línia v podstate rovnaká, ale mnohé drobné detaily sú taktiež rovnaké, a to napriek skutočnosti, že tieto verzie od seba delia stáročia a v niektorých prípadoch tisícročia, “ píše Eric Cline.
Babylonská veža a Mojžiš
Analógiu k mýtu o zmätení jazykov pri stavbe Babylonskej veže poskytuje sumerská legenda Enmerkar a pán Aratty. Pochádza z 21. storočia pred n. l. a obsahuje pasáž o zmätení jazykov, ktorá (spolu s babylonským zikkuratom) inšpirovala biblický mýtus o Babylonskej veži. Mýtus o Mojžišovi zrejme môžeme odvodiť od akkadského vládcu Sargona Veľkého, ktorý vládol na prelome 24. a 23. storočia pred n. l.