Reformované cirkvi odvodzujú svoj pôvod od reformácie v Švajčiarsku, konkrétne k tej, ktorá začala v Zürichu v 20. rokoch 16. storočia pod vedením Ulrycha Zwingliho (1484 -1531). Hoci pôvodný formatívny impulz pre reformovanú teológiu prišiel od Zwingliho, dôležité úlohy čoskoro začali preberať ďalší. Heinrich Bullinger pokračoval v reformácii v Zürichu po Zwingliho smrti; Martin Bucer uplatnil podobné reformy v Štrasburgu; Ján Kalvín, Pierre Viret, Guillame Farel spolu s ďalšími zaviedli reformy v Ženeve a jej okolí. Potom, v neskoršom 16. storočí, sa reformované cirkvi rozšírili po Európe do Francúzska, vtedajšieho Nizozemska, Anglicka a Škótska.
Počas tohto obdobia sa reformovaná teológia taktiež zakorenila v univerzitnom systéme, čo viedlo k rozkvetu reformovaného myslenia v neskorom 16. i v celom 17. storočí, čoho najlepšími príkladmi sú zrejme John Owen v Anglicku a Gisbertus Voetius v Nizozemsku. Toto plodné obdobie však nevydržalo a dopad osvietenských spôsobov myslenia na univerzitách koncom 17. Počas nedávnejších storočí hrala reformovaná teológia významnú úlohu v politickom a kultúrnom živote v Holandsku, obzvlášť v osobe Abrahama Kuypera, ktorý založil denomináciu, noviny, univerzitu a politickú stranu. Taktiež slúžil ako premiér. V Kuyperovej osobe začala snaha reformovanej teológie preniknúť do kultúry, čo sa od reformácie v šestnástom storočí v takej miere nestalo, a v Kuyperovom priateľovi a kolegovi Hermanovi Bavinckovi získala jedného z najvýrečnejších a najtalentovanejších teológov.
Bavinckova štvorzväzková Reformovaná dogmatika predstavuje posledný veľký pokus podať vyčerpávajúci opis reformovanej teológie v dialógu s modernou dobou. V Škótsku Slobodná škótska cirkev a jej vzdelávacia inštitúcia, New College, predstavovali určité teologické vedenie obzvlášť prostredníctvom svojich popredných teológov Williama Cunninghama a Jamesa Bannermana. V Amerike bol Princeton Theological Seminary centrom reformovanej teológie v 19. storočí a jeho dvaja najslávnejší učitelia, Charles Hodge a Benjamin Breckinridge Warfield taktiež značne obohatili reformované myslenie, obzvlášť v otázkach evolúcie a autority Písma. V strede 20. storočia bol najvýznamnejším reformovaným teológom Karl Barth, hoci jeho vlastná teológia, obzvlášť v otázkach vyvolenia a Písma, znamenala vážny odklon od reformovanej konfesnej tradície.
Ortodoxnejšie a konfesnejšie prúdy reformovanej teológie po Bavinckovej ére boli zastúpené skôr mimo hlavných denominácii a univerzít teológmi, ktorí v podstate obnovili skoršie tradície. Neskoršie diela Johna Webstera, anglikánskeho teológa, ktorí učil na univerzitách v Oxforde, Aberdeen a ku koncu na St. Andrews. Ako Luther aj reformovaní nasledovali Augustína a stredovekú anti-pelagianistickú tradíciu a zdôrazňovali Božiu zvrchovanosť pri spasení vo večnosti prostredníctvom predestinácie a vyvolenia. To bol dôsledok presvedčenia o dôležitosti pôvodného hriechu a ľudskej skazenosti, ktoré človeka robia neschopného iniciovať vlastné spasenie.
V otázke zástupnej obete sa reformovaní opäť líšia, konkrétne v jej takzvanom rozsahu. V jadre toho, čo odlišuje reformovaných od luteránov ako dvoch hlavných reprezentatívnych skupín protestantských teologických tradícií sú sviatosti. Reformovaní chápu krst ako zmluvu - krst nahrádza obriezku a odkazuje na Boží jednosmerný záväzok svojmu ľudu v zmluve milosti. Tak (ako luteráni) reformovaní uznávajú krst nemluvniat, ale (na rozdiel od luteránov) nevnímajú krst hlavne ako moment regenerácie ale skôr ako znamenie vstupu do viditeľnej cirkvi. V otázke večere Pánovej existuje v reformovanej tradícii istá diverzita, pričom v konfesnej tradícii nájdeme zwinglianský memorializmus aj Kalvínovo stanovisko. Opačné stanovisko k obom zastáva hlavne Luther a luteranizmus.
Je známe, že Luther zastával skutočnú prítomnosť celého Krista, božskú aj ľudskú, v prvkoch chleba a vína. V neskoršej luteránskej teológii to bolo vyjadrené tak, že celý Kristus je prítomný v prvkoch, s nimi a pod nimi. Kľúčovým pre to bola myšlienka, že pri vtelení boli božské vlastnosti prenesené priamo na ľudskosť (a preto sa Ježišova ľudskosť mohla napríklad podieľať na všadeprítomnosti jeho božskosti a byť prítomná v prvkoch). Reformované stanovisko odmieta myšlienku priameho prenesenia a namiesto toho tvrdí, že vlastnosti Kristovej božskosti sa prenášajú na osobu mediátora a preto iba nepriamo na ľudskú podstatu. Toto stanovisko sa stalo známym ako extra Calvinisticum: myšlienka, že hoci Kristova božskosť je skutočne zjednotená s jeho ľudskosťou, nie je jeho ľudskosťou obmedzená.
Hoci sa zwingliáni a kalvinisti zhodujú v tejto kristologickej veci a taktiež v odmietaní luteránskeho tvrdenia, že neveriaci skutočne jedia telo a krv Krista vo Večeri Pánovej, sú medzi nimi kľúčové rozdiely. Zwingliáni vnímajú Večeru Pánovu len ako pripomienku, ktorej význam je v pripomínaní kresťanom Kristovej smrti a zjednocovaní ich v súčasnosti. Kalvín a jeho nasledovníci vnímajú Večeru Pánovu nie len ako pripomienku, ale aj ako znamenie a pečať zmluvy milosti. Pri akte jedenia Svätý Duch umožňuje veriacim skutočne sa sýtiť Kristom vierou, a tak robí Krista skutočnejším pre toho, kto sa Večere účastní. Je to ten istý Kristus, len prijímaný iným spôsobom. Ako luteráni však reformovaní považovali ohlasovanie Slova za jediný kontext, v ktorom sa sviatosti môžu náležite vysluhovať a prijímať.
Reformovaná teológia za posledných sto rokov priniesla rôzne modely pre porozumenie vzťahu medzi cirkvou a širšími spoločenskými otázkami. Z ľavého spektra práca Jurgena Moltmanna inšpirovala teológiu oslobodenia. Z pravého spektra teonómia kresťanského rekonštrukcionizmu, hnutia spájaného s Rousasom J. Rushdoonym a jeho nasledovníkmi presadzovalo potrebu aplikovať starozmluvný zákon na súčasnú spoločnosť. Nedávnejšia práca Davida VanDrunena rehabilitovala tradíciu prirodzeného zákona v reformovanej teológii, ktorá hrala dôležitú úlohu v 16. aj 17. storočí. Hoci v reformovanej teológii nie je žiadna jediná predpísaná liturgická forma, reformované cirkvi typicky pokladali Písmo za regulatívne vo vzťahu k uctievaniu a to podľa toho, že zdôrazňuje estetickú a formálnu jednoduchosť so sústredením na modlitbu, čítanie a kázanie Biblie, sviatosti a spievanie, pričom historicky sa spievali žalmy, hoci dnes sa spievajú aj duchovné piesne.
Po Wittenbergu a Zürichu sa tretím centrom reformácie stala Ženeva, kam počas prenasledovania utekali francúzski protestanti. Medzi nimi bol aj Ján kalvín, ktorý sem prišiel r. 1535, postupne sa dostal do vedenia protestantskej komunity. Kalvínova reformácia je prísnejšia ako Lutherova a Zwingliho. Základom bolo učenie o predurčení (predestinácii), že Boh od počiatku rozdelil ľudí na tých ktorí budú spasení a ktorí nie. Kalvínovo učenie viac vyhovovalo dravým „ranokapitalistickým“ podmienkam, nútilo ľudí k aktivite. Myšlienky Jána Kalvína sa mimoriadne presadili pri osídľovaní Ameriky a iných novoobjavených končín sveta.
Keď boli v Nemecku 1555 luteráni štátoprávne uznaní začalo sa v Ženeve obdobie Kalvínovej teokracie. Sprísnil poriadok a kontroloval spoločenský život. zakázal tanec, cudzoložstvo trestal smrťou. Vzťahy medzi kalvínmi a zwingliánmi prešli dlhým vývojom. Nakoniec bolo prijaté kompromisné vierovyznanie (1566 ), ktoré akceptovali Zwingliho aj Kalvínovi prívrženci. Tak vznikla tzv. reformovaná (kalvínska) cirkev. Kalvinizmus si získal silné pozície vo Švajčiarsku, v Ženeve, záp.Eur., sev. Nizozemsku, vo Francúzku a v Anglicku.
Teológ a náboženský reformátor Ján Kalvín sa narodil 1509 v Noyone v Pikardii vo Franc. Študoval právo a teológiu. Bol ovplyvnený Lutherovými spismi a v r. 1533 nastal v jeho zmýšľaní životný obrat. Jeho najvýznamnejšou prácou je spis Ustanovenie kresťanskej viery z roku 1536.
Po Zwingliho smrti v októbri 1531 Zürich stratil postavenie protestantského kantónu. Zwingliho reformácia sa neskôr spojila s Kalvínovou reformáciou v Ženeve. Ženeva za Kalvínovho pôsobenia svojím vplyvom prekonala Zwingliho mesto (Zürich), aj Lutherovo mesto (Wittenberg). Reformácia v západnom (po francúzsky hovoriacom) Švajčiarsku sa nedá oddeliť od reformácie vo Francúzsku. Prví evanjelizátori tu boli Francúzi, ktorí sem museli ujsť z vlastnej krajiny. Kalvín sa stal zakladateľom a hlavným organizátorom reformovanej cirkvi vo Francúzsku a po francúzsky hovoriacom Švajčiarsku. Nebol to misionár ani populárny kazateľ, ale teológ a štátnik. Bol rázny, prísny a neoblomný, no pod povrchom horel oheň vášne a lásky. Kalvín patrí do druhej generácie reformátorov. Napriek tejto skutočnosti jeho dielo stojí vedľa diela prvých reformátorov vzhľadom na uskutočnenie ďalšej úlohy, bez ktorej by reformácia bola ostala neúplnou.
Narodil sa 10. júla 1509 v rodine z vyššej strednej vrstvy. Jeho otec, Gérard Calvin, bol úspešným právnikom a jeho matka bola veľmi nábožná katolíčka. Vzdelával sa s deťmi zo šľachtickej rodiny Hangestovcov, z ktorej pochádzali dvaja noyonskí biskupi, čo spôsobilo, že vždy zostal rezervovaným a uhladeným francúzskym gentlemanom. Podobne ako Melanchton a Zwingli, aj Kalvín začal ako humanista. Dostalo sa mu výborného právnického a filozofického vzdelania na univerzitách v Paríži, Lyone a Bourges. V období, keď končil štúdiá, začalo sa vo Francúzsku pod vplyvom humanistu Lefèvra d´Étaples a Lutherových spisov šíriť reformačné hnutie. „…ale Boh tajomným vedením svojej prozreteľnosti napokon dal iný smer môjmu životu. Najprv, keďže som bol príliš tvrdohlavo odovzdaný poverám pápežstva, aby som len tak ľahko vyšiel z takého hlbokého blata, si ma Boh náhlym obrátením podmanil a moju myseľ uspôsobil tak, aby bola schopná prijať poučenie.
Moja myseľ bola v týchto veciach zatvrdenejšia viac, ako by sa dalo očakávať od niekoho v mojom veku. Toto vyhlásenie o náhlom obrátení však nevylučuje Kalvínovu pripravenosť na takúto zmenu. Nebol predtým neveriacim a ani nežil nemorálnym mladíckym životom. Naopak, bol zbožným katolíkom bezúhonného charakteru. Ako vynikajúci študent si Kalvín plne uvedomoval sporné otázky, ktoré existovali vo vtedajšom cirkevnom zriadení a učení. Vie sa o ňom, že sa pripojil k malej skupinke protestantov v Paríži. V apríli 1533 už bol naplno zaujatý štúdiom Biblie a prácou v reformačnom hnutí. V dôsledku prenasledovania protestantského hnutia, ktoré sa začalo pomerne rýchlo, musel r. 1534 z Francúzska odísť. Nakoniec sa v r. 1535 uchýlil do Bazileji, kde r. 1536 dokončil prvé vydanie svojho základného reformačného spisu Inštitúcie kresťanského náboženstva, známeho aj pod stručným názvom Inštitúcia.
Kalvínovo učenie, ktoré vybudoval na základe Písma a vyložil v Inštitúcii, je založené na poznaní, že Boh je zvrchovaný a jediný Pán neba a zeme. On poslal Ježiša Krista, aby spasil tých, ktorí sú na to predurčení (učenie o predurčení - predestinácii), a zhromaždil na svete svoju Cirkev. Veľký dôraz kládol na to, že Cirkev je spoločenstvo všetkých tých, ktorí spoznali svoju vinu, uverili v Ježiša Krista, a preto sa zhromažďujú k uctievaniu a počúvaniu Božieho slova. Toto spoločenstvo sa prejavuje tým, že cirkev neriadia len kazatelia, ale všetci veriaci prostredníctvom presbyterov, ktorých si za tým účelom volia spomedzi seba. Všetko, čo cirkev koná, musí slúžiť jedine na Božiu slávu a česť. Preto nesmie podliehať svetskej moci (ako to bolo v luteránskych cirkvách) a nesie zodpovednosť aj za verejný život. Musí sa brániť všetkému, čo odporuje Božiemu zákonu a norme (čo u Luthera bolo v zmysle na pokoj a radosť duše, odovzdávajúcej sa vo viere Kristovi).
V júli 1536 Kalvín prijal Farelovo pozvanie a stal sa pastorom a učiteľom evanjelickej cirkvi v Ženeve. 5. septembra 1536 začal výkladom Pavlových listov a iných novozmluvných kníh. Na týchto výkladoch sa zúčastnilo mnoho ľudí. Pretože obyvateľstvo bolo veľmi nemorálne a nedisciplinované, Farel a Kalvín v novembri 1536 spísali vyznanie viery a pravidlá mestskej disciplíny, ktoré odsúhlasila mestská rada. Následné pokusy prinútiť obyvateľstvo správať sa podľa týchto pravidiel vyvolali organizovaný politický odpor. Odporcovia reforiem získali vo voľbách 3. februára 1538 väčšinu, čoho dôsledkom bolo, že reformátori dostali 23. apríla 1538 príkaz do troch dní opustiť mesto.
Kalvín bol pozvaný do Štrasburgu. Toto cisárske mesto prijalo mnoho prenasledovaných francúzskych protestantov. Kalvín tu žil a pracoval v rokoch 1538-1541. V tomto období si tu založil rodinu, rozšíril svoju Inštitúciu, napísal Komentár k Listu Rímskym a vynikajúcu Odpoveď Sadoletovi, ktorá je majstrovskou obranou protestantských princípov. V Štrasburgu bol Kalvín správcom malého zboru francúzskych vyhnancov. Tu sa zoznámil s vyznaním viery Jednoty bratskej a súhlasil s ním. Odtiaľto sa zúčastnil na veľkých náboženských snemoch vo Wormse a Regensburgu (slov. Rezno), ktoré boli poslednými pokusmi o náboženské zmierenie katolíkov a evanjelikálov. Osobne sa tu spoznal aj so zástupcami luteránskych cirkvi a zvlášť s Lutherovým blízkym spolupracovníkom Melanchtonom.
Politický obrat v Ženeve odstránil sily, ktoré z mesta vyhnali reformátorov a do vedenia sa znova dostali tí, ktorí boli na Kalvínovej strane. Kalvín sa do Ženevy vrátil 13. septembra 1541, tentoraz prakticky podľa svojich vlastných podmienok. Bola prijatá jeho nová cirkevná ústava, zavedený nový katechizmus a liturgia. Kalvín, hoci trvale zostal len jedným z mestských kazateľov, sa snažil urobiť zo Ženevy model zdokonalenej kresťanskej komunity. Definoval povinnosti štyroch úradov, ktoré Kristus ustanovil Cirkvi - pastorov (kazateľov), učiteľov (doktorov), starších (presbyterov, mali na starosti poriadok v cirkvi) a diakonov (mali na starosti chudobných). Títo riadili cirkev podľa uznesení cirkevných snemov (synod). Na sneme zasadalo šesť kazateľov a dvanásť starších. Nástrojom vládnutia bolo dvanásťčlenné konzistórium, ktoré prijímalo a posudzovalo udania o morálnych priestupkoch občanov. Priestupky sa podľa závažnosti trestali pokutou, väzením, exkomunikáciou, vyhnanstvom alebo smrťou. Trest smrti bol za cudzoložstvo, čarodejníctvo, rúhanie a zradu.
Ženeva sa stala útočiskom protestantských vyhnancov z celej Európy, ktorí v tomto meste tvorili až 30 % obyvateľstva. To u pôvodného obyvateľstva vyvolávalo nevôľu z „vlády cudzincov“. Staré ženevské rodiny sa báli o svoj vplyv a mladá generácia ťažko niesla Kalvínovu prísnu disciplínu. Rástla opozícia voči Kalvínovým reformám, a to najmä zo strachu, že sa mesto dostane pod cudziu nadvládu. Prípad Hieronyma Bolsecu. Bolesca obvinil Kalvína z falošného učenia tvrdiac, že jeho učenie o predurčení robí z Boha pôvodcu hriechu. Týmto zaútočil na samotnú podstatu Kalvínovej autority ako vykladača Písma. V októbri 1551 sa spor riešil pred mestskou radou. Prípad Miguela Serveta. Servetus už v r. 1531 vydal dielo O omyloch Trojice. V r. 1553 vydal dielo Reštitúcia kresťanského náboženstva. Za autorstvo tohto diela bol uväznený vo Viedni a odsúdený na smrť upálením.
Servetus od r. 1545 viedol s Kalvínom únavnú korešpondenciu. Veľmi pohŕdavo sa vyjadroval o jeho Inštitúcii a vo svojom učení odmietal nikajskú a chalcedónsku kristológiu. Spor sa skončil procesom, výsledkom ktorého bolo odsúdenie Serveta na smrť upálením. Kalvín navrhoval smrť sťatím, ale napriek tomu bol Servetus dňa 27. októbra 1553 upálený. Opozícia Kalvína ostro kritizovala a jeden z nich, Sebastián Castellio, napísal brilantný (útočný) spis s názvom O heretikoch, v ktorom tvrdí, že upaľovanie heretikov je ďaleko od Kristovho Ducha a že „popraviť heretika neznamená brániť učenie, ale zabiť človeka“.
Kalvín v tomto bode nepochopil to, čo bolo dané poznať Jednote bratskej, že vo veciach viery sa nesmie používať násilie. Kalvín konal spôsobom, akým s kacírmi bežne zaobchádzala katolícka inkvizícia. Treba tiež povedať, že vlády vo Wittenbergu, Bazileji, Berne aj v Zürichu sa Kalvína zastávali a švajčiarska cirkev týmto procesom unikla podozreniu z neortodoxného učenia v otázke Trojice. Kalvín r. 1559 korunoval svoje ženevské pôsobenie založením Ženevskej akadémie (neskôr Ženevská univerzita). V deň jeho smrti, 27. mája 1564 ho nazvali „jediným medzinárodným reformátorom“.
Kalvínov vplyv presiahol ďaleko za Ženevu. Najvýznamnejšou Kalvínovou prácou je vybudovanie ženevskej cirkvi. Ženevská cirkev sa pripojila k reformácii už pred Kalvínovým príchodom. Bolo tam však veľa nepokoja a neporiadku. Spolu s Farelom, ako píšeme vyššie, spísali pravidlá disciplíny, ktorými bolo ženevské obyvateľstvo privedené k disciplíne a poriadku a ku skutočnej poslušnosti Božiemu slovu. Kalvín bol obviňovaný z toho, že bol ženevským diktátorom, hoci dokonca aj na vrchole svojej moci bola jeho autorita v prvom rade morálna, a nie právna. Aj na vydanie svojich kníh musel vždy získať súhlas mestskej rady. Nebol dokonalý. Kalvínov vplyv zmenil Ženevu. John Knox o nej vyhlásil, že je tam „najdokonalejšia Kristova škola, aká kedy na zemi existovala od čias apoštolov“.
Kalvín napísal komentáre k väčšine biblických kníh. Jeho komentáre patria k tým zriedkavým komentárom napísaným pred 19. storočím, ktoré majú ešte stále cenu z hľadiska osvetlenia textu Písma. Tvrdí sa o ňom, že jeho literárna činnosť nebola prekonaná žiadnym cirkevným autorom všetkých čias, a to ani v počte jeho diel, ani v ich dôležitosti. Kalvín budoval na základoch, ktoré položil Luther. V kontraste k Lutherovi bol však Kalvín tichým človekom. O svojom vnútornom živote hovoril málo a uspokojil sa s pozorovaním Božej ruky, ako ho vedie. Luther zdôrazňoval spasenie jedine z viery. Kalvín zdôrazňoval Božiu zvrchovanosť a jeho majestát. Luther predstavuje človeka, ktorý po úzkostlivom hľadaní nachádza vyslobodenie a ktorý sa od tej chvíle raduje na výslní Božej lásky. Kalvín akoby sa neuspokojil s týmto faktom, ktorý však prijímal s rovnakou radosťou, ale pýta sa na príčinu - prečo Boh miluje človeka a prečo ho spasil.
U Luthera sa stretávame s dôrazom na Božiu lásku, ktorá sa na Golgote skláňa k človeku. U Kalvína sa stretávame s dôrazom na Boží majestát, ktorý panuje nad celým svetom. Kalvínovo učenie o Večeri (Pamiatke) Pánovej stojí uprostred - medzi Zwinglim a Lutherom. Kalvín tejto sviatosti nepripisuje len symbolický význam (ako Zwingli), ale učí o reálnej Kristovej prítomnosti v nej (podobne ako Luther). Hlavné tézy kalvinistického teologického systému môžeme v zjednodušenej podobe vyjadriť v piatich tézach:
- Úplná skazenosť človeka narodeného v hriechu.
- Nepodmienené vyvolenie. Boh si vo svojom vyvolení vyberá ľudí absolútne nezávisle od ich zásluh.
- Ohraničené vykúpenie. Kristova smrť na kríži bola úspešná v tom, čo mala dosiahnuť a preto všetci, za ktorých Kristus zomrel (vyvolení), určite dosiahnu večné spasenie.
- Neodolateľná milosť.
- Zotrvanie svätých vo viere.
tags: #preco #kalvin #zalozil #kalvinizmus