Boh a človek: Obraz Stvoriteľa v stvorení

„Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27). Tieto slová z Knihy Genezis sú základom pre pochopenie vzťahu medzi Bohom a človekom v kresťanskej teológii. Človek má v stvorení jedinečné miesto: je "na Boží obraz".

Michelangelo - Stvorenie Adama

Človek ako Boží obraz

Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa“; je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“; on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote. Na tento cieľ bol stvorený a v tomto je hlavný dôvod jeho dôstojnosti. Keďže je človek stvorený na Boží obraz, má dôstojnosť osoby: nie je len niečím, ale niekým. Je schopný poznať seba, byť pánom seba samého, slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva s inými osobami.

Boh všetko stvoril pre človeka; ale človek bol stvorený, aby slúžil Bohu a miloval ho a aby mu obetoval celé stvorenie. V skutočnosti sa tajomstvo človeka stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova. Vďaka spoločnému pôvodu ľudské pokolenie tvorí jednotu.

Ľudská osoba, stvorená na Boží obraz, je bytosť zároveň telesná i duchovná. Biblický opis vyjadruje túto skutočnosť symbolickou rečou, keď tvrdí: „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2,7). Vo Svätom písme výraz duša často označuje ľudský život alebo celú ľudskú osobu.

Telo človeka má účasť na dôstojnosti „Božieho obrazu“; je ľudským telom práve preto, že ho oživuje duchovná duša, a celá ľudská osoba je určená na to, aby sa v Kristovom (tajomnom) tele stala chrámom Ducha. Jednota duše a tela je taká hlboká, že dušu treba považovať za „formu“ tela; to znamená, že vďaka duchovnej duši je telo, zložené z hmoty, ľudským a živým telom.

Cirkev učí, že každú duchovnú dušu stvoril bezprostredne Boh - „nevytvorili“ ju rodičia - a že je nesmrteľná; nezaniká, keď sa pri smrti odlúči od tela, a znova sa spojí s telom pri konečnom vzkriesení. Niekedy sa duša rozlišuje od ducha. Cirkev učí, že toto rozlišovanie nezavádza do duše podvojnosť (dualitu).

Muž a žena sú stvorení, to znamená, že ich Boh chcel: na jednej strane v dokonalej rovnosti ako ľudské osoby, na druhej strane v ich špecifickom bytí muža a ženy. „Byť mužom“, „byť ženou“ je dobrá a Bohom chcená skutočnosť: muž a žena majú neodňateľnú dôstojnosť, ktorú dostávajú priamo od Boha, svojho Stvoriteľa. Muž a žena sú s rovnakou dôstojnosťou „na Boží obraz“.

Boh nie je „na obraz“ človeka. Nie je ani muž, ani žena. Boh je čistý duch, v ktorom niet miesta pre rozdielnosť pohlaví. Muž a žena sú stvorení spolu a Boh chce, aby boli jeden pre druhého. Muž a žena sú stvorení „jeden pre druhého“: nie že by ich bol Boh urobil iba „napoly“ a „neúplných“; stvoril ich pre spoločenstvo osôb, v ktorom každý môže byť „pomocou“ pre druhého, lebo sú rovnakí ako osoby („kosť z mojich kostí…“) a zároveň sa dopĺňajú ako muž a žena. V manželstve ich Boh spája tak, že tvoria „jedno telo“ a môžu odovzdávať ľudský život: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1,28).

Muž a žena majú v Božom pláne povolanie „podmaniť si“ zem ako Boží „správcovia“. Táto zvrchovanosť nesmie byť svojvoľnou a deštruktívnou nadvládou. Muž a žena, stvorení na obraz Stvoriteľa, ktorý miluje všetko, čo je, sú povolaní mať účasť na Božej prozreteľnosti voči ostatným stvoreniam.

Prvý človek nielenže bol stvorený dobrý, ale bol aj ustanovený v priateľstve so svojím Stvoriteľom a v súlade so sebou samým a so stvorením, ktoré ho obklopuje. Cirkev učí, že naši prarodičia Adam a Eva boli ustanovení v stave prvotnej svätosti a spravodlivosti. Pokiaľ by bol človek zotrvával v dôvernom spoločenstve s Bohom, nemal ani umrieť, ani trpieť.

Dôsledky stvorenia na Boží obraz

Z tohto určenia vyplýva nielen jeho dôstojnosť ako reprezentanta Božieho, ale aj jeho práva, povinnosti a jeho večné určenie. Pre teologickú antropológiu, ktorá sa týmito otázkami zaoberá, je kriticky dôležité pochopenie vzťahu obrazu Božieho v človeku k problému hriechu a k ospravedlneniu Kristovi, v ktorom je obraz Boží naplno uskutočnený.

Kristus nás svojím umučením oslobodil od satana a od hriechu. Zaslúžil nám nový život v Duchu Svätom. Kto verí v Krista, má nový život v Duchu Svätom. Kristus nás svojím umučením oslobodil od hriechu, zaslúžil nám nový život v Duchu Svätom a že Jeho milosť obnovuje, čo v nás hriech pokazil.

Aj túto pravdu môžeme vnímať na našom vlastnom živote i na živote druhých ľudí. Niekedy si možno ani neuvedomujeme, že to, čo robíme, nie je správne, že práve aj to v nás ničí Boží obraz, ničí život v Duchu Svätom. Takým spôsobom sa vzďaľujeme od Pána, vzďaľujeme sa aj od večnosti. Naozaj, nie vždy ideme cestou, ktorá nás môže priviesť k nebu. Na to, aby sme si to uvedomili, že to, čo robíme, nie je zrovna najsprávnejšie, si Boh môže použiť aj iného človeka.

Ako ľudia máme rôzne názory, rôzne zmýšľanie, niekedy sa ťažko chápeme s inými. Sme rozdielni. Ľudia môžu mať rôzne zmýšľanie o sebe - či už dobré alebo aj horšie. Je to veľmi dobré, keď vieme, kým sme. Myslím si, že viacerým ľuďom sa môže stať, že sa cítia napr. nenaplnení, neprijatí, … pokiaľ sa im napr. nejaký človek neozýva, že nemáme od neho nejaký kontakt… Človek potrebuje vzťah - či už s kamarátmi, so známymi, … ale jednoducho potrebuje mať istotu, že je milovaný…

V knižke, ktorú som dostala od kamaráta, sa okrem iného píše toto: „Keď sa znova ozve rana vo vašom srdci, ktorým smerom sa uberáte namiesto toho, aby ste vykročili k Bohu?“ Aj keď som zažila opäť pokoj a podobné záležitosti v mojom vnútri vďaka kamarátovi, myslím, že je správne hľadať tieto veci predovšetkým u Boha. Človeče, On ťa miluje.

Rozmer obrazu "Boh a človek pri nebeskej bráne" od Ladislava Záborského je 41,5 x 31,5 cm.

tags: #boh #a #clovek #obraz