Boh a Jeho Požehnanie: Význam a Prínos

Slovo požehnanie v nás vyvoláva predstavu vzývania Boha za účelom získania nejakej milosti, či dobrodenia alebo zvláštnej ochrany. Práve požehnanie sa ukazuje ako jeden zo základných prejavov Božej lásky a starostlivosti o človeka. Dobro, ktoré požehnanie prináša, nie je presne určený predmet, nejaký vymedzený dar, nepochádza z činnosti človeka, ale z konania Boha.

Človek si teda nemôže od Boha nárokovať „veľkosť a silu“ požehnania. Boh ho dáva ako svoj dar a tak, ako On sám chce. Už prvé stránky Svätého písma opisujú stvorenie sveta zavŕšené požehnaním, ktoré Boh udeľuje človeku (porov. Gn 1, 28) i stvorenstvu (porov. Gn 1, 22).

Božie požehnanie je a bolo prítomné v celých ľudských dejinách; vidieť to aj v mnohých spisoch Starého zákona. Môžeme smelo povedať, že celé dejiny Izraela sú dejinami Božieho požehnania. Z jeho dejín jasne vidieť, že Božia prítomnosť v živote človeka, ba aj celého národa, sa prejavovala požehnaním.

Biblický pohľad na požehnanie

Podľa viery Izraela je po Bohu prvým prameňom života otec rodiny, a preto jemu patrí právo žehnať. Klasickú formulu požehnávania v Izraeli nachádzame v Knihe Numeri 6, 23 - 27: „Povedz Áronovi a jeho synom: Takto budete žehnať Izraelitov: ,Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!'“

Nový zákon je súvislé naplnený slovami požehnania. Veď akoby nám Otec, ktorý vydal na smrť vlastného Syna, mohol niečo odoprieť (Rim 8, 32)? Kristus, najväčšie Otcovo požehnanie, sa ukázal v evanjeliu, ako požehnáva bratov, najmä najmenších, a ako sa obracia k Otcovi modlitbou velebenia.

V apoštolských listoch Nového zákona sa s požehnaním stretneme zvyčajne len v závere listu, kde sa požehnanie stáva záverečným prianím autora listu. Napríklad v Liste Rimanom: „Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou…“ a prakticky vo všetkých Pavlových listoch.

V Liste Hebrejom je priamo uvedená modlitba požehnania: „A Boh pokoja … nech vás utvrdí v každom dobre … nech v nás vykoná, čo sa jemu páči, skrze Ježiša Krista. Jemu nech je sláva na veky vekov. Kristus nežehnal len ľud, ale vyslovuje aj požehnanie pred lámaním chleba v Emauzách. A tu nie je podstatné, či požehnanie predstavuje nejaké osobitné gesto alebo formulu rozdielnu od eucharistických slov.

Požehnanie v Cirkvi

Cirkev, vždy si vedomá toho, že z boku Krista na kríži pramení jej tajomstvo, je ako zázračná sviatosť pokračovaním Kristovej prítomnosti vo svete. Základná štruktúra, v ktorej On v Cirkvi pôsobí, je sviatostná. V dejinách Cirkvi môžeme sledovať niektoré významné medzníky vývoja požehnaní.

Keď sa v západnej cirkvi začalo okolo 12. storočia sedem sviatostí špecifikovať z celého spektra viditeľných liturgických znamení a úkonov, hovorilo sa im „sacramenta maiora“ (veľké sviatosti), kým tie ostatné boli „sacra-menta minora“ (malé sviatosti). Tieto ešte v tom storočí pomenoval Peter Lombardský pojmom sakramentálie, sväteniny.

Tradícia požehnávania

Čo sa týka tradície požehnávania vecí a predmetov, vieme, že už na začiatku 3. storočia nachádzame v spisoch sv. Hypolita požehnanie olív, oleja a medu. V časoch biskupa Serapiona v polovici 4. storočia pozná už aj východná tradícia požehnanie osôb aj predmetov. Rovnako v liturgických knihách Západu používaných v rozmedzí 6. - 8. storočia je známe požehnanie osôb a predmetov.

V Španielsku bolo známe požehnanie kňazských rúch a sakrálnych stavieb. Požehnanie sa trvalo stalo súčasťou každého liturgického zhromaždenia, pretože je spojené s liturgiou ako slávením, ktoré prináša posvätenie človeka i oslavu Boha. Každé požehnanie je spojené s modlitbou Cirkvi a cez ňu s Kristom. Práve pre toto spojenie je požehnanie „účinné“.

Táto skutočnosť je vysvetlená tézou, že sväteniny pôsobia „ex opere operantis Eeccelesiae“, teda pôsobením konajúcej, modliacej sa Cirkvi. Kňaz, ako aj laik, vysluhuje požehnanie modlitbou a mocou Cirkvi. Avšak nie na základe modlitby jednotlivca, ale modlitby Cirkvi ako takej. Duchovný úžitok nepochádza priamo z týchto predmetov, ale z úmyslu a modlitby Cirkvi, a predovšetkým z pravej viery tých, ktorí tieto predmety používajú.

Požehnania (a sväteniny vôbec) často v tej istej „reči znaku“ akoby vlastne boli doplnením sviatostí; vidieť to v sprievodných obradoch ich vysluhovania. Cirkev vo vedomí zodpovednosti sprístupňovať všetkým veriacim všetky prostriedky spásy - ustanovila určité napodobenie sviatostí, obrady, prostredníctvom ktorých človeka posväcuje a sprostredkúva mu Božie dobrodenia.

Cirkev používa pri takýchto obradoch vonkajšie znamenia, ktoré nepochádzajú priamo od Krista, ako je to v prípade sviatostných znakov, ale ich sama ustanovila využívajúc právo dané sv. Modlitby požehnania sú vždy sprevádzané čítaním Božieho slova, vonkajšími úkonmi a symbolmi.

Štruktúra požehnania

Preto má štruktúra požehnania vždy dve časti (tie sa musia zachovať aj pri skrátených obradoch):

• Prvá časť - čítanie Božieho slova je dôležitá preto, aby sa požehnanie stalo posvätným znakom, ktorý práve z hlásania Božieho slova čerpá svoj zmysel a poriadok. K čítaniu Božieho slova sa môže viazať aj úvodné slovo, krátke vysvetlenie, prípadne príhovor. Je možné na oživenie viery vsunúť aj žalm, spev alebo posvätné ticho.
• Druhá časť smeruje k chvále a velebeniu Boha - ako pri všetkých liturgických modlitbách skrze Krista v Duchu Svätom. Jej stredobodom je samotná modlitba požehnania sprevádzaná osobitným znakom. Tieto viditeľné znaky majú pripomínať Pánovu spásonosnú činnosť a poukazovať na súvis so sviatosťami.

Najčastejšie používanými znakmi sú: vystretie, vyzdvihnutie a zloženie rúk, vkladanie rúk, pokropenie požehnanou vodou, incenzovanie a znak kríža.“ Kým niektoré z nich nie sú povinné, podľa dekrétu Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí z roku 2002, sa znak kríža musí konať vždy, pri každom požehnaní osôb, či vecí.

Keďže požehnania sú liturgickými úkonmi, preto sa pri nich vyžaduje spoločné slávenie, keďže ono lepšie zodpovedá povahe liturgickej modlitby. Vážnejšie požehnania sa teda majú sláviť v spoločenstve miestnej cirkvi, prípadne s predsedníctvom biskupa, menšie aspoň v spoločenstve farností na čele s farárom alebo aspoň menšej skupinky veriacich.

Kto môže udeľovať požehnanie?

Keďže sväteniny sú úradným pôsobením Cirkvi, Cirkev má právo rozhodovať aj o ich vysluhovateľovi. Sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva: každý pokrstený je povolaný, aby bol požehnaním a aby požehnával. Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania. Čím viac sa požehnanie týka ekleziálneho a sviatostného života, tým viac sa jeho udeľovanie vyhradzuje vysväteným služobníkom (biskupom, kňazom alebo diakonom).

Udeľovanie požehnania je teda rozlievaním Božej milosti, dobra a ochrany v tomto svete na príhovor Cirkvi. Rovnako sa stáva oslavou Božej moci a vďakou za prijaté dobrodenia. Malo by mať teda významné miesto v našom živote, a to nielen pri oficiálnych liturgických sláveniach, ale aj v bežnom živote.

Božie Požehnanie nie je predurčenie

Božie požehnanie nie je hotová cesta, ktorá pôjde stále nahor. Božie požehnanie je sila, ktorá človeka neopustí, nech sa dostane čokoľvek. U niekoho sa Božie požehnanie prejaví tým, že sa stane odborníkom vo svojom odbore. U iného sa však tá istá Božia moc prejaví tým, že dokáže mnoho rokov trpezlivo starať o svoje postihnuté dieťa alebo nevládnych rodičov. U ďalšieho sa Božie požehnanie prejaví tým, že zvládne svoje psychické problémy a choroby, hoci si svoj život kedysi predstavoval úplne inak.

Každý z nás si prejde nejakým trápením, úzkosťou, strachom. Každý z nás si bude klásť otázku, prečo práve mne sa to stalo - ale nech sa nám prihodí čokoľvek - budeme tak ako Jozef vedieť to najdôležitejšie: vo všetkom, čo ma stretne - je so mnou Boh.

Praktické aspekty požehnania

Apoštolské požehnanie na pergamene

Apoštolské požehnanie na pergamene je špeciálnou formou požehnania, ktorá úzko súvisí s obetou a má silný cirkevný rozmer. Udeľuje ho Svätý Otec prostredníctvom Úradu apoštolskej charity. Tento úrad patrí medzi najstaršie úrady rímskej kúrie.

Pápež Lev XIII. dal almužníkovi fakultu udeľovať apoštolské požehnanie na pergamene. Je to ozdobný pergamen, na ktorom je portrét Svätého Otca a text, že Svätý Otec udeľuje mimoriadne apoštolské požehnanie. Ďalej meno osoby, ktorej sa požehnanie udeľuje, suchá pečať úradu a podpis Almužníka. Požehnanie sa udeľuje konkrétnym osobám, cirkevným spolkom alebo farnostiam.

Finančná čiastka, ktorú veriaci obetuje pri prosbe o požehnanie, je určená na charitné diela Svätého Otca pre potreby chudobných.

Žehnanie v bežnom živote

Žehnanie však nie je viazané na duchovnú službu, žehnať môže každý človek a to nielen iných, ale aj zvolávať Božie požehnanie na seba. Hlavne v protestantských cirkvách zažíva požehnanie svoju renesanciu. Žehnanie je viac, než len modlitba, je to gesto, ktoré možno vnímať zmyslami, ktoré má hlbší význam. Túžba človeka byť požehnaný, je túžbou po živote v Božej blízkosti a pod jeho ochranou.

Sme stvorení na obraz Boží, toto je najhlbšie jadro našej bytosti - to čo je v nás sväté. V každom z nás je niečo sväté, nad čím ostatní nemajú moc. To, čo je sväté, je vyňaté z moci sveta a môže uzdravovať. Aj anjeli hovoria o nás, že je v nás niečo sväté, celistvé, neporušené, zdravé a nenakazené hriechom.

V okamihu, kedy sa dostaneme do kontaktu s tým (čo je v nás sväté), začneme blahodarne pôsobiť na ľudí okolo nás. Poslaním človeka je pomáhať druhým k spáse a byť pre nich nástrojom, cez ktorý prídu k uzdraveniu a dospejú k celistvosti.

Skrze Krista spoznávame svoju pravú podstatu. Kristus je v nás a v nás spája všetko v jedno, teda to čo často vnímame ako rozdelené: našu silu i slabosť, krehkosť i nesmrteľnosť, temné i svetlé stránky. Najhlbšie požehnanie akým nás obdaril Boh, je prítomnosť Krista v nás samých. Je v nás ako nádej slávy. Je nádejou, že raz dorastieme do podoby, ku ktorej nás určil Boh, do podoby, kedy sa v nás zjaví Božia sláva.

Ak chceme byť požehnaní, musíme konať v súlade s prirodzenosťou. Každý z nás, je pre druhých požehnaním. Boh to od nás očakáva. Nemusíme kvôli tomu podávať nadľudské výkony. Stačí, ak budeme tým, kým sme vo svojej podstate. Sme pre druhých požehnaním práve taký, akí sme, vo svojej jedinečnosti. Musíme sa prestať podceňovať, Boh nás vyvolil k tomu, aby sme boli prameňom požehnania pre iných.

Ako žehnať

Každý z nás je požehnaný, každý z nás bol Bohom stvorený, ako jedinečná a neopakovateľná bytosť a je milovaný. Môžeme žehnať iným, ale aj sami na seba zvolávať jeho požehnanie. Existuje pri tom niekoľko druhov požehnania:

• Nežné gesto: Ježiš berie deti do svojho náručia, vkladá na ne ruky a žehná im. Ak niekoho objímeme s úmyslom požehnať ho, cez naše objatie môže prežiť skúsenosť, akoby ho Boh prijímal do svojho objatia, uisťoval o svojej láske a o tom, že ho stále obklopuje jeho spásonosná a milujúca blízkosť.
• Slová: Požehnaním je aj to, keď o druhom človeku hovorím niečo dobré pred inými, ale aj keď mu to hovorím. Ak ich naozaj berieme vážne a zvažujeme, či je vhodné ich povedať, či prinesú správny úžitok, vtedy človek (ktorému žehnáme) vníma, že sa k nemu cez požehnanie láskyplne skláňa samotný Boh.
• Vkladanie rúk: Gesto vkladania rúk je veľmi osobné a intímne. Vkladanie rúk je najsilnejšie gesto žehnania. Jednoducho nechať priestor tajomstvu, ktoré nedokážem slovami obsiahnuť. Je to tajomstvo a vyžaduje mlčanie, aby sám Boh mohol konať svoje dielo.
• Znak kríža: Kríž je znamením spásy, je znakom ochrany pred zlom a pôsobenia Božej lásky, ktorá sa v človeku dotýka všetkého a všetko premieňa. Tento znak mi pripomína, že som Bohom požehnaný. Smiem zvolávať na seba jeho požehnanie a žehnať iným, pretože Boh ma preniká svojou láskou a všetko vo mne premieňa.

Na každý druh požehnania je dôležité sa vnútorne pripraviť. Treba upustiť od svojich myšlienok a vedľajších úmyslov - byť otvorený pre Ducha Svätého. Vlož do požehnania všetku svoju lásku, starostlivosť a dôveru. Len vtedy je toto gesto svätým, len vtedy budeš nástrojom Boha, cez ktorý bude prúdiť jeho láska k ľuďom.

tags: #boh #a #jeho #pozehnanie