Boh a ľútosť nad hriechmi: Čo to je?

Na mnohých mariánskych miestach nás Mária ako dobrá Matka vyzýva, aby sme zanechali hriech, a pozýva nás k obráteniu. Pokánie a obrátenie sú spojené nádoby ľudskej záchrany. Sviatosť zmierenia je začiatkom pokánia. Aby sme sa mohli priblížiť k Bohu, potrebujeme si očistiť srdce. Ježiš ustanovil sviatosť zmierenia s cieľom, o ktorom hovorí páter Elias Vella: „Odpúšťať hriechy, ktoré vyznávame kňazovi a on nám ich odpúšťa v Kristovom mene. Uzdravuje rany spôsobené hriechom. Chráni nás pred útokmi satana.

V nasledujúcom texte sa pozrieme na to, čo to znamená ľutovať svoje hriechy, ako sa to prejavuje v sviatosti zmierenia a aké kroky vedú k skutočnému obráteniu.

Kroky k skutočnej ľútosti a obráteniu

Obrátenie a ľútosť sú kľúčové pre duchovný rast a obnovenie vzťahu s Bohom. Tu sú kroky, ktoré vedú k skutočnej ľútosti a obráteniu:

1. Uvedomenie si hriechu: Musím mať myseľ nastavenú na Božiu pravdu a osvietenú Duchom Svätým. Poznanie nám odkrýva hriech a my vôľou vyjadrujeme nesúhlas s ním. Prvý krok: Uvedomujem si, že som zhrešil.
2. Skutočná ľútosť nad hriechom: Ľútosť musí byť skutočná a úprimná, iba vtedy môže byť účinná. Prežívam bolesť, ak som milovaného hriechom zranil. Ak niekoho milujem, snažím sa neupadnúť do toho istého hriechu, ktorý zraňuje srdce milovaného.
3. Zrieknutie sa hriechu, obrátenie sa: Toto si vyžaduje vôľu, ktorá musí byť pevná, v modlitbe posilnená Duchom Svätým. Toto si vyžaduje vôľu, ktorá musí byť pevná, v modlitbe posilnená Duchom Svätým.
4. Zadosťučinenie za spáchaný hriech: Môže mať rôznu podobu: modlitba, dobrý skutok, pôst, odriekanie si niečoho. Jednoducho povedané, malo by nás to niečo stáť, nejakú námahu či obetu. Ak som niekomu ublížil, treba sa mu ospravedlniť či vykonať skutok lásky.

Aby sme mohli dospieť k skutočnému obráteniu, v posolstve z Kibeho nám Mária ako pomoc odporúča modlitbu sedembolestného ruženca.

Sedembolestný ruženec

Sviatosť zmierenia ako cesta k uzdraveniu

Sviatosť zmierenia je nielen o vyznaní hriechov, ale aj o uzdravení rán, ktoré hriech spôsobil. Cirkev hovorí o ranách po hriechu v človeku a sviatosť zmierenia predstavuje ako sviatosť uzdravenia (porov. KKC 1421). Zranenie z hriechu je v katolíckom povedomí nový pojem (Obrad pokánia 7). Často ho používal svätý Pavol VI., keď hovoril o obnove sviatosti zmierenia. Ide o zranenie láskyplného vzťahu k Bohu.

Nemôžem vstúpiť do spovednice s vedomím, že vyznám hriech a môžem znova hrešiť. Neospravedlňujme s ľahkosťou svoj hriech! „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Každý hriech, ak ho páchame vedome a dobrovoľne, nás zotročuje a otvára cestu pre pôsobenie satana. Nie nadarmo sa Medžugorie nazýva spovednicou sveta.

Diabolský vplyv a oslobodenie

Satan má širokú škálu pôsobenia, najhoršia forma je posadnutosť (posesia). Vyháňanie zlých duchov sa vzťahuje predovšetkým na posadnutosť. Oslobodenie od diabolského vplyvu sa vzťahuje na pokúšanie a útlak. To všetko sa stáva satanovou arénou, v ktorej sa zmocňuje mysle, srdca i tela človeka. Satan si z ľudského tela robí dočasný príbytok.

Človek je vinný len tým, že dvere svojho srdca otvoril satanovi. Posadnutý potrebuje modlitbu exorcizmu. Je to liturgický obrad Cirkvi, svätenina. Ako mimoriadny obrad sa má používať len v krajnom prípade. Satan pokúša (zvádza na hriech) človeka priamo, ale aj nepriamo, keď využíva prostredie i ľudí okolo nás. Čím sme bližšie k Ježišovi, tým viac zápasíme s pokušením.

Satan sa snaží zamerať našu pozornosť na nepodstatné veci, len aby odvrátil náš pohľad upriamený na Ježiša. V takom prípade pomáha služba oslobodenia, ktorá sa koná prostredníctvom prosebnej modlitby, poradenstva alebo duchovného sprevádzania. Charizmatická obnova prispela k osvojeniu si tohto duchovného úkonu, ktorý môžu vykonávať aj laici. Ide o modlitby prosebné, v ktorých nemôžeme vstupovať do dialógu so zlými duchmi a priamo ich oslovovať. Nezmenšujeme tým dar sviatosti zmierenia ako prvoradého prostriedku oslobodenia od hriechu a prijatia duchovnej slobody.

Spytovanie svedomia: Ako na to?

Spovedám sa podľa Desatora Božích prikázaní? V rebríčku mojich životných hodnôt je Boh na prvom mieste? Milujem ho nadovšetko? Myslím často na Ježiša, ktorého mám nasledovať? Snažím sa, aby ho poznali aj iní? Odovzdal som vieru svojim deťom? Dával som blížnym dobrý príklad? Nachádzam si denne čas na osobnú modlitbu? Začínam aj končím svoj deň v Božom mene? Ak som viazaný modlitbou breviára, nezanedbávam ju? Nepohŕdam členmi iných cirkví? Nie som poverčivý? Neverím rozličným čarám a vešteniu? Nedopustil som sa svätokrádeže, napr. poškvrnením posvätnej osoby, zneuctením posvätného miesta, nedôstojným zaobchádzaním s posvätnými vecami, prijatím Eucharistie v ťažkom hriechu? Nerúhal som sa Bohu? Nevyslovoval som sa o Ňom potupne? Nebral som do úst zbytočne Jeho meno, meno Panny Márie a svätých? Dodržal som sľub, ktorý som dal Bohu? Neprisahal som falošne a krivo? Svätím nedeľu a prikázaný sviatok ako Boží deň?

Milujem blížneho ako seba samého? Nepohoršil som ho svojimi slovami alebo skutkami? Aký je môj vzťah k rodičom? Poslúcham ich (rodičov), ctím si ich, milujem ich? Som si vedomý, že (rodičia) zastupujú Boha na zemi? Aký je môj rodinný život? Milujem, ctím a vážim si svojho manžela, manželku? Ako sa starám o výchovu svojich detí? Zabezpečujem ich (detí) telesný ale aj duševný rozvoj? Som im (deťom) dobrým príkladom? Viem s kým sa priatelia, kde trávia voľný čas, čo čítajú? Bránil som im alebo odhováral som ich od cirkevného sobáša? Netolerujem život môjho dieťaťa v konkubináte? Je mi ľahostajné že moje deti či vnukovia nie sú pokrstení? Ctím si cirkevných predstavených? Mám v úcte pápeža, biskupov, kňazov? Nerobím si z nich posmech, nehovorím o nich nemiestne vtipy, nerozširujem zbytočne ich chyby, neohováram ich? Modlím sa za nich? Pomáham kňazovi vo farnosti nakoľko je mi to možné? Som aktívnym členom farského spoločenstva? Ako si ctím svetských predstavených? Platím dane? Uvedomujem si, že život je Boží dar, preto len Boh ho má právo dať i vziať? Neškodím inému na zdraví? Nestrpčujem mu (inému) život? Nezmrzačil som niekoho? nezapríčinil som niekomu smrť? Neradil som, nesúhlasil som, neprevádzal som, neasistoval som pri umelom prerušení tehotenstva? Neužívam antikoncepciu?

Dodržiavam v manželskom spolužití morálny zákon? nesúhlasil som so sterilizáciou, eutanáziou? Neubližoval som bitkou, či inými násilnými činmi svojim deťom alebo starým, chorým a bezbranným ľuďom? Netrápil som zvieratá? Uvedomujem si, že ako moje telo, aj telo blížneho je chrámom Ducha Svätého? nenavádzal som ho (blížneho) na hriech nečistoty? Svojimi slovami, dotykmi, návrhmi nepriviedol som blížneho ku hriechu? Neprevinil som sa smilstvom t.j. pohlavným stykom so slobodným alebo s osobami toho istého pohlavia? Nenavádzal som na hriech duchovnú osobu? Nepredávam svoje telo za peniaze? Neznásilnil som niekoho? Žijem v usporiadanom sviatostnom manželstve? Neprevinil som sa cudzoložstvom, t.j. nepodviedol som svojho manžela či manželku s iným človekom? Vážim si svoj majetok i majetok blížneho? Som svedomitý a zodpovedný v práci? Usilujem sa hľadať si prácu alebo sa spolieham, že ma bude živiť rodina, či štát? Ak podnikám, používam spravodlivé ceny miery váhy? Nie som nespravodlivý voči svojim zamestnancom, nekrivdím im? Dávam im (zamestnancom) spravodlivú mzdu alebo ich vykorisťujem? Usiloval som sa vrátiť nájdenú vec? Neprevinil som sa voči majetku blížneho krádežou alebo lúpežou? Vrátil ukradnutú či ulúpenú vec? Napravil som škodu, ktorú som spôsobil? Nepoškodzujem majetok blížneho alebo spoločnosti? Som pravdovravný? Neprevinil som sa klamstvom? Chránim česť svojho blížneho? Neprevinil som sa ohováraním, t.j. nerozprával som o chybách blížneho za jeho chrbtom? Neosočoval som t.j. Bože, nebeský Otče, zhrešil som; ľutujem zo srdca, že som ťa urazil a zarmútil a že som si znečistil dušu. Odpusť mi.

Spájam pokánie a ľútosť nad hriechmi s nápravou života? Aké miesto má v mojom živote sviatosť zmierenia? Spovedám sa raz mesačne alebo raz v roku?

Modlitba ako súčasť procesu uzdravenia

Nebeský Otče, z lásky si ma stvoril a z lásky vykúpil krvou svojho Syna. Zo svojej nekonečnej lásky si ma obdaroval Svätým Duchom osobitne vo sviatosti krstu a birmovania. Obnov vo mne svoju lásku, aby som sa uzdravil a oslobodil od všetkých vnútorných zranení, blokov a ťažkostí. Nauč ma milovať tak, ako miluješ ty, aby si aj o mne mohol povedať: „Toto je môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ Nebeský Otče, vylej na mňa svojho Ducha Svätého. Prosím ťa o uzdravenie a obnovenie ducha i tela, aby som žil slobodný a šťastný život.

Rôzne pohľady na svedomie

Viglaš: Je to vnútorný hlas v nás, ktorý nám hovorí o mravnej kvalite našich skutkov. Na tom sa zhodneme aj s neveriacimi. Na čom sa už nie vždy zhodneme, je jeho pôvod. Niektorí vnímajú svedomie iba ako súbor naučených a osvojených zvyklostí, pravidiel správania. My kresťania stotožňujeme tento hlas s Božím hlasom. Ľudské srdce vnímame ako svätyňu, v ktorej sa ozýva Boží hlas, ktorý nám hovorí, keď je niečo dobré alebo zlé.

Bieščad: Uvediem dva rozdielne psychologické pohľady na svedomie. Prvý je psychoanalytický. Freud vnímal svedomie ako súbor rodičovských noriem, ktoré utláčajú naše ego - svedomie vníma ako superego, ktoré nám komplikuje život. Ego je u Freuda veľmi slabé, lebo dostáva pokyny z tela, aké potreby musí kedy uspokojiť. A na druhej strane na neho tlačí superego. Takže sa v podstate zmietame medzi svedomím a pudmi. Zlaxnenie svedomia by sa dokonca mohlo vnímať pre osobnosť až adaptívne. Viktor Frankl zas vníma svedomie ako orgán zmyslu - teda nie je zameraný na rozlišovanie hriechu, ale zmysluplne napĺňať život.

Dôležitosť duchovného života a formácie svedomia

Ak človek zanedbáva duchovný život ako celok, aj to môže vplývať na citlivosť svedomia. Bieščad: Človek má v sebe prirodzenú túžbu po dobre, ale v konkrétnych situáciách jeho vnímanie toho, čo je hriechom, môže ovplyvniť sociálny kontext i formácia vo viere. Na druhej strane sú ľudia, ktorí sa dlhú dobu škrupulózne snažili dodržiavať všetky pravidlá a potom sa v nich niečo zlomilo. Svedomie je dôležité cibriť a rozvíjať, k tomu môže pomôcť dobrý stabilný spovedník a duchovné vedenie.

Prečo potrebujeme spoveď?

Viglaš: Ešte ako dospievajúci som raz počul jedného skúseného kňaza, ktorý povedal, že keby Ježiš nebol ustanovil spoveď, museli by sme ju vymyslieť, tak veľmi ju potrebujeme. Ako kňaz na to neraz myslím, najmä keď počúvam ľudí, ako ospravedlňujú svoje počínanie, banalizujú svoje hriechy, no najmä ako hľadajú niekoho, kto by ich pochopil. Boh, ktorý stvoril človeka, pozná jeho potreby. Vie, že sa potrebuje vyrovnať so zlom, no nevie sa sám zbaviť viny.

Bieščad: Ak by sme zo spovede vyňali sviatostný rozmer, pre človeka má vždy zmysel, keď pomenuje ťažkosti svojho života. Veci, ktoré sú pomenované, menej bolia - to je základ psychoterapie. Zakladateľ logoterapie, Viktor Frankl, nebol kresťanom, avšak za kľúčové pri zbavení sa viny vníma pomenovanie, vyznanie, oľutovanie a napravenie. To sú kroky sviatosti zmierenia. Ja ako veriaca logoterapeutka vidím v spovedi aj hodnotu tretej dimenzie človeka - duchovnej. Nie je to len obyčajné vyrozprávanie sa. Vo sviatostnej optike dokonca „vyrozprávanie“ ako také nehrá najdôležitejšiu rolu.

Viglaš: Teologicky je spoveď sviatosť - teda viditeľný znak neviditeľnej milosti. Rozhrešenie je tým znakom, ktorý dokážeme vnímať. Slová, ktorými sa odpúšťajú hriechy, hovorí kňaz v mene Ježiša Krista, ktorý túto moc dal apoštolom. To je definícia, ktorá však môže vyznieť sucho. Oveľa živšie vníma spoveď človek, ktorého ťažia hriechy.

Ako vnímame sviatosť zmierenia?

Viglaš: Niektorí veľmi mechanicky. Vnímajú sviatosť zmierenia akoby len na úrovni práva - prestúpenie prikázaní, priznanie, trest, odpykanie trestu. Iní vnímajú jej hĺbku a osobný rozmer. Prežívajú pocity márnotratného syna, ktorý ľutuje, že ublížil Bohu, sebe alebo iným.

Ako si správne spytovať svedomie?

Pri spytovaní svedomia vlastne pátrame po tom, komu sme svojím hriechom ublížili. Viglaš: Keď človek pomenuje nahlas veci, ktoré prežíva, získava schopnosť pozrieť sa na ne s odstupom. Pri pomenúvaní musí človek nazrieť do svojho vnútra a viac sa spoznať. Bieščad: Pre psychoterapeuta je pomenúvanie ťažkostí každodennou náplňou práce. Dobrou pomôckou je veta: „Takže vlastne hovoríte, že máte problém s …, rozumiem tomu dobre?“ A vtedy človeku zasvietia oči, lebo presne to prežíva. Príde úľava z toho, že tá nepohoda dostala meno. Pomenovanie ťažkostí má veľký zmysel.

Bieščad: Pomenovávanie hriechov je zručnosť, ktorú získavame cvikom. Ak si od detstva spytujeme svedomie, je pre nás ľahšie vyznať sa v našom vnútornom svete a diferencovať rôzne odtienky hriechu. Potom sú tu ľudia, ktorí v rodine neboli zvyknutí na takúto sebareflexiu, prípadne sa u nich ani nekomunikovalo o prežívaní.

Čo robiť, ak nedokážeme prijať odpustenie?

Bieščad: Pre mňa ako kresťanského psychológa je veľmi smutné vidieť, že niektorí ľudia sú naozaj psychologicky indisponovaní na prijatie sviatosti zmierenia, aj keď po nej túžia. Túto neschopnosť subjektívne prežívajú ako veľmi silnú bolesť. Bieščad: Na prvom mieste je úzkosť a škrupulozita. Práve títo ľudia sú neraz unavení z nekonečného spovedania sa, už nevládzu. Hneď, ako vyjdú zo spovednice, sú presvedčení, že mali nečistý pocit alebo myšlienku, prípadne že niečo nevyznali presne.

Viglaš: Úprimným hľadaním pravdy a rozhodnutím konať dobro. Ak sa človek permanentne usiluje konať dobro, svedomie si scitlivuje. Tiež je potrebné poznať cieľ cesty. Dobré svedomie je ako navigácia. Aby mohlo fungovať, musíme ho mať správne „nakalibrované“ a pravidelne aktualizované. Tiež je potrebné poznať cieľ cesty. Treba však povedať, že človek so správne citlivým svedomím nie je úzkostný. Svedomie nás teda naviguje, kedy robíme dobre a kedy už hrešíme.

Ako vnímať hriech?

Viglaš: Už ako deti sa učíme, že hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie nejakého príkazu. Na základe stupňa poznania, slobody a okolností rozlišujeme potom mieru subjektívnej viny. Na tej osobnej rovine môžeme povedať, že hriech je niečo, čo nás hendikepuje, zastiera obraz Boha v nás, snaží sa nás presvedčiť, že Boh nie je milujúcim Otcom, a oberá nás o radosť zo života. Môžeme ho vnímať ako temnú skutočnosť, ktorú často poznáme, odmietame, no napriek tomu nás láka a konáme ju.

Bieščad: Fenomén hriechu patrí skôr do teológie alebo filozofie. Psychológia nepracuje s hriechom ako takým, ale skôr s jeho následkami a subjektívnym prežívaním. Ak bolo človeku ublížené, i s pomocou psychológa môže pracovať na odpustení. Ak sa naopak potrebuje človek vyrovnať s tým, že urobil niečo zlé, psychologická pomoc je zameraná na odpustenie sebe samému a zbavenie sa neprimeraných pocitov viny alebo hnevu. Pri spovedi vyznávame hriechy.

Spovedné tajomstvo

Spovedné tajomstvo je dôležité pri každej spovedi. Čo povie penitent pri spovedi je prísne tajné, dôverné. Kňaz nesmie zo spovede nikomu nič prezradiť. Porušenie spovedného tajomstva by hrozilo až exkomunikáciou z Cirkvi samotným skutkom (latae sententiae). Takisto aj kajúcnik musí zachovať spovedné tajomstvo.

Vo sviatosti zmierenie resp. pokánia veriaci vyznávajú hriechy zákonnému vysluhovateľovi, ľutujú ich a majú predsavzatie polepšiť sa, rozhrešením, ktoré im ten istý vysluhovateľ udelil, dostávajú od Boha odpustenie hriechov, ktoré spáchali po krste, a súčasne sa zmierujú s Cirkvou, ktorú zhrešením ranili.

Duchu Svätý príď a pomôž mi, aby som spoznal svoje hriechy. Vtlač do môjho srdca bolesť a ľútosť, nad tým.

Spovednica

„Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde?

Pane Ježišu, sňal si zo mňa hriechy a daroval si mi svoj pokoj. Vo sviatosti zmierenia si ma zmieril s Otcom, ktorého som hriechom urazil,i s Cirkvou, ktorej som hriechom ublížil. Vzal si ma do svojho náručia ako dobrý Pastier stratenú ovečku. Ďakujem ti za tvoju lásku a milosrdenstvo. Pomáhaj mi, aby som spolupracoval na záchrane hriešnikov a svojim životom vždy viac sa pripodobňoval tebe. Ježišu, vďaka ti za sviatosť zmierenia.

tags: #boh #a #moje #olutovanie #hriechov #medzi