Prinášame text prvej adventnej kázne pápežského kazateľa kardinála Raniera Cantalamessu z cyklu «Zdvihnite, brány, svoje hlavice» (Ž 24,7-8). Viera, nádej a láska: tri brány, ktoré treba otvoriť Kristovi, ktorý prichádza.
Žalm 24 v Stuttgartskej žaltári
Úvod
Svätý Otec, najdôstojnejší otcovia, bratia a sestry z kúrie, mnohokrát som si kládol otázku, aký zmysel a úžitok majú tieto kázne v Advente a Pôste, ktoré prerušujú alebo odďaľujú záväzky úplne iného druhu a významu. To, čo ma povzbudzuje a odstraňuje obavy zo straty času, je presvedčenie, že na tieto kázne sa nechodí počúvať názory alebo riešenia aktuálnych cirkevných problémov, ale načerpať silu z právd viery, a tak čeliť všetkým problémom v správnom duchu. Preto som si za tému týchto troch adventných kázní vybral práve tri teologálne čnosti. Viera, nádej a láska sú zlatom, kadidlom a myrhou, ktoré my, dnešní mudrci, chceme priniesť Kristovi, ktorý prichádza zhora, aby nás spasil.
Viera ako brána k Bohu
V kresťanskej modlitbe mal vždy veľký význam 24. žalm. Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť kráľ slávy. Kto je ten kráľ slávy? Pán silný a mocný, Pán mocný v boji. V duchovnom výklade otcov i liturgie sú brány, o ktorých sa v žalme hovorí, bránami ľudského srdca: „Blahoslavený je ten, komu na dvere klope Kristus,“ komentoval svätý Ambróz. „Našou bránou je viera... Ak pozdvihnete brány svojej viery, vstúpi k vám kráľ slávy“[1]. Sv. Ján Pavol II. urobil zo slov žalmu manifest svojho pontifikátu. Veľké dvere, ktoré môže človek otvoriť alebo zavrieť Kristovi, sú len jedny a nazývajú sa sloboda. Otvárajú sa však tromi rôznymi spôsobmi, alebo podľa troch rôznych druhov rozhodnutia. Je to trojitý názov tých istých dverí: viera, nádej a láska. Sú to zvláštne dvere: otvárajú sa súčasne zvnútra aj zvonka: dvoma kľúčmi, z ktorých jeden je v ruke človeka a druhý v ruke Boha.
Začnime teda naše uvažovanie nad prvou bránou, ktorou je viera. Boh - čítame v Skutkoch apoštolov - „otvoril pohanom dvere viery“ (Sk 14, 27). S príchodom Krista nastáva obrovský skok vo viere. Nie v jej povahe, ale v jej obsahu. Teraz už nejde o všeobecnú vieru v Boha, ale o vieru v Krista, ktorý sa pre nás narodil, zomrel a vstal z mŕtvych. Toto je teraz tá viera, ktorá ospravedlňuje bezbožných, viera, ktorá rodí nový život. Všetko sa podľa neho začína v ušiach, počúvaním ohlasovania evanjelia: „Viera je z hlásania“, fides ex auditu. Od uší smeruje pohyb k srdcu, kde sa uskutočňuje základné rozhodnutie: corde creditur, [veríme srdcom]. Áno, pretože „viera je činná skrze lásku“ (Gal 5, 6). Svätý Jakub môže byť teda spokojný. Je tu priestor aj pre „skutky“, nie však pred, ale po viere (v logickom, ak nie chronologickom význame slova). „K viere sa neprichádza skrze čnosti,“ hovorí svätý Gregor Veľký, „ale k čnostiam sa prichádza skrze vieru“[2].
Viera v Krista a spása
Ak viera, ktorá zachraňuje, je viera v Krista, čo si máme myslieť o všetkých tých, ktorí nemajú možnosť v neho veriť? Žijeme v spoločnosti, ktorá je aj z náboženského hľadiska pluralistická. Už nejaký čas prebieha medzi náboženstvami dialóg založený na vzájomnom rešpekte a uznávaní hodnôt, ktoré sú v každom z nich prítomné. Je možné v tejto novej perspektíve zachovať rolu, ktorá bola doteraz pripisovaná „explicitnej“ viere v Krista? Nemožno veriť, že Ježiš je Boh, a potom obmedziť jeho faktický význam len na malú časť ľudstva.
Písmo hovorí, že ten kto nepoznal Krista, ale koná podľa svojho svedomia (Rim 2, 14 - 15) a robí dobre svojmu blížnemu (Mt 25, 3 a nasl.), je Bohu milý. Aj prívrženci iných náboženstiev vo všeobecnosti veria, „lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú“ (Hebr 11, 6); uvedomujú si teda to, čo Písmo považuje za základnú a spoločnú skutočnosť každej viery. Hlavný dôvod nášho optimizmu sa však nezakladá na tom dobre, ktoré sú prívrženci iných náboženstiev schopní vykonať, na ich skutkoch, ale na „mnohotvárnej Božej milosti“ (porov. 1 Pt 4, 10). Niekedy cítim potrebu priniesť obetu svätej omše za všetkých, ktorí sú spasení vďaka Kristovým zásluhám, ale nepoznajú ho a nemôžu mu poďakovať.
Boh má oveľa viac spôsobov záchrany, než si dokážeme predstaviť. Ustanovil „kanály“ svojej milosti, ale neviaže sa iba k nim. Jedným z týchto „mimoriadnych“ prostriedkov spásy je utrpenie. Po tom, čo ho Kristus vzal na seba a vykúpil ho, je aj ono svojím spôsobom univerzálnou sviatosťou spásy. Záhadným spôsobom každé utrpenie - nielen utrpenie veriacich - určitým spôsobom dopĺňa „to, čo chýba Kristovmu utrpeniu“ (Kol 1, 24). Veríme, že všetci, ktorí sú spasení, sú spasení vďaka Kristovým zásluhám: „lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12).
Medzináboženský dialóg nie je protikladom evanjelizácie, ale určuje jej štýl. Kristov mandát: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15) alebo „učte všetky národy“ (Mt 28, 19) si zachováva svoju večnú platnosť, ale treba ho chápať v historickom kontexte. František z Assisi predpokladal dva spôsoby, ako postupovať voči „Saracénom a iným neveriacim“, ako ich nazýva. S touto otvorenosťou srdca sa teraz vráťme k našej kresťanskej viere.
Viera vs. veda
Veľká výzva, ktorej čelí viera v dnešnej dobe, neprichádza ani tak zo strany filozofie ako v minulosti, ale zo strany vedy. Ak viera - rovnako ako počúvanie - pochádza aj z úžasu, tieto vedecké objavy by nemali znižovať možnosť viery, ale naopak ju zvyšovať. Boh nám chcel dať hmatateľné znamenie svojej nekonečnej veľkosti prostredníctvom nekonečnosti vesmíru a chcel nám dať znamenie svojej „neuchopiteľnosti“ prostredníctvom najmenšej častice hmoty, ktorá si - ako nás ubezpečuje fyzika - aj tak zachováva svoju „neurčitosť“. Rozhoduje kvalita bytia, nie kvantita, a kvalitou stvorenia je, že je... stvorené!
Tvárou v tvár tomu, že sa nám pred očami odkrývajú nekonečné rozmery vesmíru, je pre nás kresťanov najväčším skutkom viery nie veriť, že všetko stvoril Boh, ale veriť, že „všetko je stvorené skrze Krista a pre Krista“ (porov. Kol 1, 16), že „všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1, 3). S každým človekom zdieľame rozpaky pred mnohými záhadami a protirečeniami vesmíru: evolúcie, histórie, i samotnej Biblie... Sme však schopní prekonať rozpaky istotou, ktorá je silnejšia ako všetky neistoty: dôveryhodnosťou osoby Ježiša Krista, jeho života a jeho slova. Úplná a radostná istota neprichádza pred vierou, ale až po nej. Viera je jediným kritériom, ktoré nás môže priviesť k spravodlivému vzťahu nielen k vede, ale aj k histórii.
Keď svätý Pavol hovorí o viere, ktorá ospravedlňuje, cituje slávne Habakukovo orákulum: „spravodlivý však bude žiť pre svoju vernosť [pre vieru]“ (Hab 2, 4). Boh nerieši záhadu dejín, ale žiada ľudí, aby napriek všetkému dôverovali jemu a jeho spravodlivosti. Dejiny sú nepretržitým bojom medzi dobrom a zlom, v ktorom zlí víťazia a spravodliví trpia. Stabilné víťazstvo dobra nad zlom sa nenachádza v samotných dejinách, ale mimo nich. Boh je však taký zvrchovaný a ovláda udalosti, že aj bezbožníkov nechá kľučkovať, aby slúžili jeho tajomným plánom. Áno, áno, je to pravda: Boh píše rovno aj na krivých čiarach!
Viera v súčasnom svete
V posledných rokoch minulého storočia ľudstvo zažilo oslobodenie od utláčateľskej moci komunistických totalitných systémov. Nemali sme však čas vydýchnuť si, a už sa vo svete objavili ďalšie nespravodlivosti a násilie. V tejto situácii sa aj v nás vynára prorokova srdečná otázka: „Pane, dokedy? Ty s takými čistými očami, čo nemôžeš strpieť zlo! Ako je možné, že je na svete toľko násilia, toľko ľudských tiel vychudnutých hladom, toľko krutosti, a ty nezasiahneš?“ Božia odpoveď je stále rovnaká: podľahne pesimizmu a pohorší sa ten, kto nemá svoje srdce zakorenené v Bohu, zatiaľ čo spravodlivý bude žiť z viery, nájde odpoveď vo svojej viere. Vštepme si však do hlavy a pripomínajme to svetu, keď to bude potrebné: Boh je spravodlivý a svätý, nedovolí, aby zlo malo posledné slovo a aby sa zločinci vyvliekli.
Ježiš navždy obrátil úlohy. „Je víťazom, lebo sa stal obeťou“, tak definuje Ježiša Augustín: Victor quia victima. Cirkev môže tiež odstrániť jeden z faktorov, ktorý vždy podnecoval konflikty, a to súperenie medzi náboženstvami, povestné „náboženské vojny“. Z porozumenia a lojálnej spolupráce medzi veľkými náboženstvami môže vzísť morálny impulz, ktorý vtlačí dejinám nový smer, ktorý márne čakáme od politických síl.
Aj Cirkev, podobne ako spravodlivý muž u Habakuka, „žije zo svojej viery“. Rím už dávno nie je caput mundi [hlavným mestom sveta], ale musí zostať caput fidei, hlavným mestom viery. To, čo veriaci u kňaza a farára okamžite pochopia, je, či „verí“, či verí v to, čo hovorí a čo slávi.
Záver
Poďme teda v ústrety Kristovi, ktorý prichádza, s úkonom viery, ktorý je zároveň Božím prísľubom, teda proroctvom: „Svet je v Božích rukách, a keď človek zneužívajúc svoju slobodu dosiahne dno, zasiahne, aby ho zachránil.“ Áno, zasiahne, aby ho zachránil!
[3] Porov. Regola non Bollata, kap.
Slovenský preklad pripravil d. o. Cyril Jančišin pre Televíziu LUX, ktorá cyklus kázní R.