Napĺňajú sa starobylé proroctvá i očakávania toľkých ľudí, čo trpia: Ježiš je Boh nablízku, Boh, ktorý oslobodzuje. Ale ten dav je stále malý v porovnaní s mnohými ďalšími davmi, ktoré sa zhromaždia okolo proroka z Nazareta. V niektorých momentoch ide priam o záplavu ľudí. A on sa predsa len z toho vyvlieka; nezostáva rukojemníkom očakávaní tých, ktorí si ho už zvolili za vodcu, lídra. Toto predstavuje nebezpečenstvo pre lídrov: naviazať sa príliš na ľudí, nezachovať si odstup. Ježiš to pobadá a neskončí v zajatí ľudí. Už od tej prvej kafarnaumskej noci dokazuje, že je originálnym Mesiášom.
Nad ránom, keď už sa hlási úsvit, učeníci ho opäť hľadajú, ale nemôžu ho nájsť. Kde je? Až kým ho Peter nakoniec nenájde na osamotenom mieste, úplne ponoreného do modlitby. A hovorí mu: „Všetci ťa hľadajú!“ (Mk 1,37). Ale Ježiš hovorí učeníkom, že ešte musí ísť ďalej; že to nie sú ľudia, čo ho hľadajú, ale je to predovšetkým on, kto vyhľadáva druhých. Takže nesmie zapustiť korene, ale zostať neustále pútnikom na cestách Galiley (v. 38-39). A tiež pútnikom smerom k Otcovi, čiže v modlitbe. Na ceste modlitby. V niektorých pasážach Písma sa zdá, že je to predovšetkým Ježišova modlitba a jeho dôvernosť s Otcom, čo určuje všetko. Bude to napríklad najmä v tú noc v Getsemani.
Posledný úsek Ježišovej cesty (absolútne najťažší z tých, ktoré až do tej chvíle prekonal) ako sa zdá, nachádza svoj zmysel v nepretržitom načúvaní Otcovi zo strany Ježiša. Ježiš sa intenzívne modlil vo chvíľach verejných, zdieľaním liturgie svojho ľudu, ale tiež hľadal miesta uzobranosti, oddelené od víru sveta, miesta, ktoré by dovolili zostúpiť do tajomstva jeho duše: je tým prorokom, ktorý pozná púštne kamene a vystupuje vysoko na hory. Posledné Ježišove slová, prv než vydýchol na kríži, sú slová žalmov, čiže modlitby, modlitby Židov. Ježiš sa modlil tak, ako sa modlí každý človek na svete. A predsa jeho spôsob modlitby obsahuje aj tajomstvo, niečo, čo určite neuniklo očiam jeho učeníkov, keď v evanjeliách nájdeme ich jednoduchú a okamžitú prosbu: „Pane, nauč nás modliť sa“ (Lk 11,1).
Videli Ježiša ako sa modlí a túžili sa to naučiť: „Pane, nauč nás modliť sa“. A Ježiš neodmieta, nie je žiarlivý na svoju dôvernú blízkosť s Otcom, ale práveže prichádza, aby nás voviedol do tohto vzťahu s Otcom. A tak sa stáva učiteľom modlitby pre svojich učeníkov, tak ako určite chce ním byť pre nás všetkých. Aj my by sme mali povedať: „Pane, nauč ma modliť sa. Aj keď sa možno modlíme už roky, stále sa musíme učiť! Modlitba človeka, táto túžba, ktorá sa rodí tak prirodzene z jeho duše, je možno jedným z najnepreniknuteľnejších tajomstiev vesmíru. A nevieme ani, či modlitby, ktoré adresujeme Bohu, sú naozaj tie, ktoré si on praje dostávať. Biblia nám tiež svedčí o nevhodných modlitbách, ktoré sú nakoniec Bohom odmietnuté: stačí si spomenúť na podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi.
Modlitba "Otčenáš"
Matúšovo evanjelium umiestňuje text modlitby „Otče nás“ na strategické miesto, do stredu horskej reči (porov. 6,9-13). Pozrime sa na celkovú scénu: Ježiš vystupuje na vrch pri jazere, usadí sa; okolo seba má svojich najbližších učeníkov a ďalej veľký zástup s tvárami bez mena. Umiestnenie tejto scény, ako sme už povedali, je veľavravné, lebo v tomto dlhom vyučovaní, ktoré sa označuje ako „reč na vrchu“ (porov. Mt 5,1-7,29), Ježiš zhrňuje podstatné aspekty svojho posolstva.
Úvodná časť je ako ozdobená vstupná brána k oslave: sú ňou blahoslavenstvá. Ježiš blahoslaví viaceré typy ľudí, ktoré vo svojom čase - ale ani v tom našom! - nepožívali veľké uznanie. Blahoslavení chudobní, tichí, milosrdní, ľudia čistého srdca... Toto je revolúcia Evanjelia. Tam, kde je Evanjelium, tam je revolúcia. Evanjelium nás nenecháva v nerušenosti. Burcuje nás, je revolučné. Všetci tí, čo sú schopní milovať, tvorcovia pokoja, ktorí až dovtedy zostávali na okraji dejín, sú naopak budovateľmi Božieho kráľovstva.
Z tohto vstupného portálu, ktorý prevracia hodnoty dejín na ruby, vychádza novosť Evanjelia. Zákon sa nemá zrušiť, no potrebuje novú interpretáciu, ktorá mu prinavráti jeho pôvodný zmysel. Ak má človek dobré srdce, ak má predispozíciu k láske, tak potom pochopí, že každé Božie slovo musí byť stelesnené až do konečných dôsledkov. Láska nepozná hranice: je možné milovať svojho manžela/manželku, svojho priateľa a dokonca aj svojho nepriateľa v úplne novej perspektíve. Ježiš hovorí: „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach.
Na prvý pohľad sa zdá, akoby tieto kapitoly z Matúšovho evanjelia boli morálnym kázaním, akoby pripomínali etiku, ktorá je tak náročná, že sa zdá neuskutočniteľná. No naopak objavujeme, že sú predovšetkým teologickou rozpravou. Kresťan nie je niekto, čo sa usiluje byť lepším od iných; vie, že je hriešnikom ako všetci. Takto teda Ježiš uvádza vyučovanie modlitby „Otče náš“. Robí tak dištancujúc sa od dvoch skupín svojej doby. Predovšetkým od pokrytcov: „Nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli“ (Mt 6,5). Sú totiž ľudia, čo sú schopní spriadať bezbožné modlitby, modlitby bez Boha, a robia to, aby ich ľudia obdivovali.
Ďalej sa Ježiš dištancuje od modlitby pohanov: „Nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť“ (Mt 6,7). Ježiš tu možno naráža na ono „captatio benevolentiae“, ktoré bolo nevyhnutnou predohrou mnohých modlitieb antiky: božstvo muselo byť nejakým spôsobom najprv uchlácholené dlhým radom chvál, aj prosieb. Pomyslime na tú scénu z hory Karmel, keď prorok Eliáš súperil s Baalovými kňazmi. Oni kričali, tancovali, žiadali mnoho vecí, aby ich bôžik vypočul. Naopak Eliáš bol ticho a Pán sa mu zjavil. Pohania si myslia, že modlitba sa robí siahodlhým rečnením. A myslím aj na mnohých kresťanov, ktorí sa nazdávajú, že modliť sa znamená - prepáčte - „hovoriť k Bohu ako papagáj“. Nie! Modlitba sa robí srdcom, zvnútra.
Ty však - hovorí Ježiš -, keď sa modlíš, obracaj sa na Boha tak, ako sa obracia dieťa na svojho otca, ktorý vie, čo jeho dieťa potrebuje ešte skôr, ako o to samo požiada (porov. Mt 6,8). Je pekné si uvedomiť, že náš Boh nepotrebuje nijaké obety na vydobytie si jeho priazne! Náš Boh nič nepotrebuje: v modlitbe žiada len aby sme mali otvorený kanál komunikácie s ním a stále tak objavovali, že sme jeho nadovšetko milovanými deťmi.
Neomylnosť Kanonizácií
Neomylnosť kanonizácií dnes väčšina teológov považuje za bežnú a istú doktrínu [7.]. Všetky príručky po Prvom vatikánskom koncile (a pred Druhým vatikánskym koncilom), od Billota po Salaverriho, ju učia ako všeobecnú tézu teológie. Hlavným predstaviteľom odporcov neomylnosti kanonizácií je Cajetan (1469 - 1534) v ôsmej kapitole jeho pojednávania o odpustkoch. Tento názor už obhajoval pred Cajetanom Agostino Trionfo, známy aj ako Augustín z Ancony (1243 - 1328) vo svojej Summe o moci cirkvi. Jeho základné odôvodnenie je totožné s argumentom Cajetana. Od Druhého vatikánskeho koncilu zaujali niektorí koncilní teológovia tento postoj proti neomylnosti. Niektorí z nich mali údajne ťažkosti historickej povahy, ktoré spochybnili neomylnosť kanonizácií.
Stanovisko, ktoré obhajovali Augustín z Ancony a Cajetan, nedávno uverejnil o. Daniel Ols, O.P., profesor na Pápežskej univerzite Angelicum a člen Kongregácie pre kauzy svätých v štúdii o teologickom základe pre kult svätých. Naposledy ho uverejnil msgr. Brunero Gherardini v článku uverejnenom v časopise Divinitas vypracoval hodnotenie kontroverzie v tejto veci. [12.] Táto štúdia oživila túto otázku, pokiaľ zoberieme do úvahy rôzne reakcie vyvolané nedávnym svätorečením Jána Pavla II. [13.]
Prvé reductio ad absurdum na praktickej úrovni: Ak by kanonizácia nebola neomylná, mohlo by sa stať, že veriaci uctievajú hriešnika ako svätca. Tí, ktorí ho poznali vo svojom živote, by boli vedení k viere v autoritu Cirkvi, že jeho hriešny stav v skutočnosti nebol tým, čím bol. Druhé reductio ad absurdum je na teoretickej úrovni: Svätý Augustín hovorí, že ak by pri výučbe o Božom zjavení danom v Písme došlo k chybe, viera by bola zbavená svojho základu. Ale rovnako ako je naša viera založená na učení Svätého písma, je založená aj na učení univerzálnej Cirkvi. Preto ak by sa vo vyučovaní univerzálnej Cirkvi našla chyba, naša viera by bola rovnako zbavená jej základu. Boh nemôže zbaviť vieru svojho základu.
Dominic Bannez túto argumentáciu dopĺňa tým, že upresňuje, že ak by niekto potvrdil možnosť omylu pri kanonizácii svätých, Cirkev bojujúca by bola pohoršená ohľadom svojej morálky, jej vyznanie viery by bolo podozrivé a bola by urážaná Cirkev oslávená v nebi. Kanonizačný rozsudok je rozhodnutím pápeža vo veci, ktorá predpokladá určité vierovyznanie, pretože úcta svätca a napodobňovanie jeho cností znamená, že človek implicitne hovorí, že dosiahol nebeskú slávu. V týchto veciach, ktoré sa dotýkajú vierovyznania je pápežov rozsudok neomylný kvôli Božiemu prisľúbeniu. Rozsudok o kanonizácii je preto neomylný.
V tomto okamihu je užitočné obrátiť sa na objasnenia, ktoré poskytol Ján od svätého Tomáša, aby sme pochopili, prečo je tu potrebná najmä božská pomoc. Posudzovanie kanonizácie zahŕňa argumentáciu, ktorú by klasickí logici označili za pravdepodobnú. Nachádzame tam to, čo sa musí normálne dokázať vo všetkých teologických odôvodneniach, pretože tvrdenie uvedené v závere je v tomto prípade spojené, hoci nepriamo s pravdou viery. Toto spojenie je iba nepriame, pretože medzi pravdou formálne zjavenou a záverom zasahuje sprostredkovanie pravdy, ktorého dôveryhodnosť nie je istá na vieroučnej úrovni. Rozdiel, ktorý vedie k tvrdeniu, že táto argumentácia je iba pravdepodobná spočíva v tom, že na vytvorenie teologického záveru sa zdôvodňuje zo zrejmého a istého rozumového tvrdenia, zatiaľ čo na stanovenie rozsudku o kanonizácii je potrebné vychádzať z výpovedí.
Preto je potrebná božská pomoc, a to práve na úrovni rozlišovania svedectiev. Dalo by sa namietať, že ak sa kanonizácia považuje za neomylnú, je umiestnená na rovnakú úroveň ako slávnostné definície ex cathedra, čo sa zdá nemysliteľné. Určite nemožno jednoznačne zredukovať kanonizáciu na neomylnú dogmatickú definíciu; avšak je možné si uvedomiť, že k skutku neomylného slávnostného magistéria dochádza analogicky rôznymi spôsobmi. Pápež zachováva spoločné dobro celej Cirkvi nielen vtedy, keď koná prísne ako najvyšší učiteľ, ale aj vtedy, keď vo svojom vládnutí koná širšie, ako najvyšší pastier. Učenie nie je jediná činnosť kňaza ako pastiera.
Je na pastierovi, aby vypracoval zákony, ktoré ustanovujú spoločné dobro celej Cirkvi. Ako také tieto zákony nevyjadrujú formálne zjavenú pravdu, ale pokiaľ sú dané pre dobro jednoty viery, tak sú to analógy neomylnej definície. Pridajme ešte jeden dôvod na obhajobu tejto analógie. Vyššie sme ukázali na základe sv. Tomáša a jeho komentátorov, že ak je kanonizácia v dôsledku toho vzorom a zákonom, je to formálne a predovšetkým sprostredkované vyznanie viery. Kanonizácia by sa mohla zredukovať na výkon neomylného a osobného slávnostného magistéria suverénneho pontifika ako jeho sekundárneho predmetu. Medzi inými autormi o. Salaverri uvádza niekoľko príkladov, v ktorých možno vidieť, že pojmy, ktoré používajú pápež Pius XI. A Pius XII. vyjadrujú bez pochýb svoj výslovný úmysel vykonať slávnostný a neomylný čin.
Arcibiskup Lefebvre často hovoril, že pápež sv. Pius V. „kanonizoval obrad omše“. Tým chcel vyjadriť neomylnosť liturgických zákonov analogický s kanonizáciou. Benedikt XIV. Niektorí si myslia, že táto neomylnosť nie je definovanou dogmou viery: medzi nimi sú dominikáni Ján od sv. Iní si myslia, že tento záver je ekvivalentom dogmy viery. Poznamenajme, že otázka je dvojaká. Existuje hodnota súhlasu veriacich vyžadovaná teoretickým faktom, na ktorom je založený rozsudok o kanonizácii. Je tu aj hodnota neomylnosti činu kanonizácie.
Autori (Benedikt XIV., Ján od sv. Je definovanou otázkou viery, že kanonizovaný svätý je nepochybne v nebeskej sláve? Popieranie tejto pravdy neznamená kacírstvo, pretože nejde o formálne odhalenú pravdu a pretože jej negácia by iba nepriamo poškodila vieru. Ak je táto prakticky zjavená pravda predmetom neomylnej definície v súvislosti s činom kanonizácie, nebude definovaná ako božská a katolícka viera, ale ako určitá alebo z katolíckej viery vyplývajúca. Jej odmietnutie by bolo preto nesprávne alebo falošné. Podľa Jána od Svätého Tomáša by to bolo pohoršujúce pre celú Cirkev, pretože človek by priviedol veriacich k hriechu tým, že im dá zatratenú osobu za vzor. Bolo by to bezbožné, pretože by to bolo proti uctievaniu Boha.
Je to definovanou záležitosťou viery, že pápež sa nemôže mýliť, keď kanonizuje svätca? Benedikt XIV. potvrdzuje, že neomylnosť činu kanonizácie ešte nie je definovaná ako otázka viery, ale že by mohla byť. V prospech tejto možnosti by sa mohlo uvažovať o tom, že Tridentský koncil vo svojich dekrétoch učí, že kult musí byť vzdávaný kanonizovanému [22.] a že ich relikvie musia byť uctievané. Ján od sv. Benedikt XIV. vyhlasuje, že popieranie tejto neomylnosti by bolo ak nie kacírstvom, tak zaručene prinajmenšom opovážlivosťou. Táto negácia by znamenala urážku svätých a pohoršenie pre Cirkev.
Kritika Matky Terezy
Kritiku si vyslúžilo aj nejasné financovanie rádu. Matka Tereza prijímala peniaze od kontroverzných osobností ako bol haitský diktátor Duvalier (ktorý mal vraj podľa nej blízko ku chudobným) alebo Charles Keating, americký bankár, súdený za masívne sprenevery peňažných vkladov drobných investorov, ktorých pripravil o celoživotné úspory. Misionárka napísala v jeho prospech list sudcovi, v ktorom apelovala na Keatingove zásluhy o charitu a pripomínala Kristovo milosrdenstvo. Keď ju jeden z podvedených, ktorý ostal na mizine, žiadal o navrátenie peňazí v prospech poškodených, Matka Teraza prosbu odignorovala.
Skutočne to vyzerá, akoby útla Albánka predávala odpustky najväčším darebákom sveta. Pritom sa s nimi fotografovala a pomáhala im tak naprávať pošramotený imidž. Nemecký časopis Stern napísal rok po jej smrti, že milióny dolárov darované Kongregácii sestier lásky skončili vo Vatikánskej banke (a odtiaľ politicky motivované na likvidáciu socializmu v Poľsku, pričom teológia oslobodenia bola odmietaná práve odvolávkami na apolitičnosť RKC). Desiatky či stovky miliónov, ktoré rád Matky Terazy vyzbieral údajne v prospech chudobných, neboli použité za týmto účelom. Rád zásadne nevydáva správy o svojich príjmoch a odhady výdavkov sú hlboko pod sumou zozbieraných peňazí. Bývalá popredná členka kongregácie v New Yorku Susan Shieldsová odhaduje, že rád vyzbieral len v New Yorku za rok 50 miliónov dolárov.
| Organizácia | Príjmy (odhad) | Použitie na pomoc chudobným | Prevod do Vatikánskej banky |
|---|---|---|---|
| Kongregácia sestier lásky | Milióny dolárov | Neznáme (údajne nízke) | Významné sumy |
| Rád Matky Terazy (New York) | 50 miliónov dolárov ročne | Neznáme | Prevod do Vatikánu |
Hoci z takého množstva peňazí mohla nechať postaviť (nielen) v Kalkate špičkovú nemocnicu a vzdelávať lekárov, peniaze potiekli niekde inde. Peniaze, ktoré posielali darcovia napr. na zmiernenie hladomoru do Etiópie, do Afriky nikdy odoslané neboli. Náklady na prevádzku hospicov boli takmer nulové. Všetky potraviny, šatstvo, nehnuteľnosti atď. dostali sestry darované. Desiatky až stovky miliónov, ktoré rád dostával od darcov, neboli vôbec použité na zlepšenie pomerov v hospicoch a už vôbec nie na liečenie ľudí.
Podľa nemeckého novinára Waltera Wüllenwebera, ktorý takmer rok rešeršoval pre jeho článok v Sterne, iba vo Veľkej Británii bolo možné nahliadnuť do účtových spisov rádu za jeden rok. Z údajov jemu dostupných iba 7% príjmov bolo využitých v prospech práce s chudobnými a až 90% vyzbieraných peňazí previedol rád na účet do Vatikánskej banky, kde sa stopy po peniazoch strácajú. Podobná situácia bola v New Yorku. Podľa výpovede Shieldsovej, ktorá spravovala príjmy, dostala vždy koncom roka príkaz previesť peniaze do Vatikánu.** Peniaze rádu spravoval totiž práve Vatikán. Čo sa s nimi stalo tam, nikto nevie.
Kritické hlasy sa ozývajú čím ďalej tým viac, dokonca v samotnej Indii. Indický Forbes zverejnil článok spochybňujúci legitimitu aury vytvorenej okolo anjela milosrdenstva, ako ju často nazývali. V článku sa opätovne objavuje kritika na odmietanie modernej medicíny a pasívny prístup k utrpeniu, ako i nejasnosti okolo financovania a využitia peňazí. Pritom indická vláda vyžaduje od charitatívnych organizácií transparentné účtovníctvo. V Indii - a v treťom svete vôbec - pritom pôsobí množstvo organizácií, poskytujúcich skutočnú lekársku pomoc. Len v Kalkate je ich viac ako 200. Ich reputácia a finančné príjmy sa samozrejme s rádom nedajú ani porovnať.
Matka Tereza vyzdvihla utrpenie chudobných, vraj Kristu milé, na piedestál úcty a obdivu, ale na druhej strane neurobila v praxi nič pre skutočné zlepšenie ich života. Slová samotnej Matky Terezy: ,,Ľudia si myslia, že sme sociálne pracovníčky. Nie sme. Slúžime Kristovi. Slúžim Kristovi 24 hodín denne." [ii] Hitchens kladie oprávnenú otázku. Samotný Vatikán sa k nej staval najskôr rezervovane; bola kritičkou snahy o modernizáciu katolíckej cirkvi na II. Vatikánskom koncile, keď tvrdila, že „nepotrebujeme reflexiu alebo nové myslenie; potrebujeme iba viac viery". Postupom času sa jej narastajúca popularita začala hodiť aj Vatikánu. Bola skrátka majsterkou PR a skvelou fundraiserkou. Nakoniec, jej dogmatické presadzovanie viery, ostrá kritika antikoncepcie a interrupcií a na druhej strane glorifikovanie utrpenia chudobných namiesto snahy o aktívnu zmenu ich postavenia, katolíckej cirkvi len a len vyhovovali.
Matka Tereza vytvárala pre cirkev ideálny obraz ženy, služobnice viery a misionárky pomáhajúcej tým najúbohejším - udržať ich v ich pasivite. Aký to kontrast s obrazom modernej ženy! Napriek všetkému je Matka Tereza považovaná aj medzi sekulárnymi ľuďmi za jednu z najväčších morálnych autorít dnešných čias. Matka Tereza je symbolom a legendou. Je univerzálnou odpoveďou na akúkoľvek kritiku cirkvi vrátane jej morálnej krízy vyvolanej nespočetnými prípadmi sexuálneho zneužívania detí a mladistvých. Tá odpoveď znie: Cirkev predsa robí aj množstvo dobrého! Pozrite sa na Matku Terezu!
Hitchens nakrútil s BBC dokumentárny film o praktikách v hospicoch rádu Matky Terezy z názvom Hell´s Angel (k videniu na konci článku). Podľa neho bola starostlivosť o chorých mizerná. Trpiacim neboli okrem aspirínu a modlitieb poskytované žiadne utišujúce prostriedky. Navyše, liečiteľné prípady neboli poslané do skutočnej nemocnice a ľudia často umierali úplne zbytočne. Vo videu je opísaný príklad 15 ročného chlapca so zápalom obličiek, ktorého rádové sestry odmietli poslať do nemocnice na liečenie. Keby to vraj urobili s jedným, museli by to umožniť všetkým...
Nemecký novinár, ktorý navštívil rok po jej smrti Kalkatu tvrdí, že domáci sa čudovali sláve, ktorej sa Matka Tereza tešila v západnom svete. Oni na to dôvod nevideli (na obrázku Indovia protestujúci proti jej vysväteniu). Žena, ktorá tak rada rozprávala o práve na život a jeho ochrane v prípade interrupcií a odmietala antikoncepciu, nechávala totiž vo svojich hospicoch zomierať ľudí, ktorí mohli byť bežnými dostupnými liekmi a medicínskymi postupmi zachránení. Najkrajší dar pre človeka je vraj - podľa Matky Terezy - podieľať sa na utrpení Krista.... Jej kritici hovoria o porušovaí ľudských práv a nezriedka zlom zaobchádzaní s pacientami. Podobnú kritiku vzniesol aj editor známeho a renomovaného medicínskeho žurnálu Lancet Robin Fox*. V zariadeniach vraj chýbajú základné medicínske a hygienické štandardy, pacienti sa kúpu v studenej vode, injekčné ihly sa používajú viackrát bez sterilizácie a chýbajú účinné lieky aspoň proti bolesti. Sestry vôbec nerozlišujú medzi beznádejnými prípadmi a tými, ktoré sú liečiteľné. Guardian nazval rád "organizovanou formou zanedbanej pomoci".** Odpoveď Matky Terezy: "Nie sme nemocnica.
Ona sama však mala zabudovaný pacemaker a v prípade srdcových ťažkostí a malárie sa neoddala pasívne očakávaniu smrti, ale nechala sa liečiť na špičkovej klinike v Los Angeles.
Christopher Hitchens o Matke Tereze
Použité zdroje:
- Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš
- Diskusie a názory týkajúce sa cirkvi a viery
- Analýzy a kritiky činnosti Matky Terezy
tags: #rozhodnutie #cirkev #urazajuce