Ticho nie je len absencia zvuku, ale aj priestor, kde sa môžeme stretnúť s Bohom a so sebou samým. V tichu sa rodia a zjavujú najväčšie mystériá sveta. Ak sa chceme modliť, musíme sa najskôr naučiť počúvať, lebo Boh sa prihovára v tichosti srdca. Práve v tichosti nás Ježiš vždy očakáva, v nej nás bude počúvať, v nej sa budeme prihovárať našim dušiam a práve v tichosti budeme počuť jeho hlas. V nej nájdeme novú energiu a skutočnú jednotu.
Ticho ako podmienka duchovného rastu
Aby bol človek schopný zažiť toto ticho, potrebuje čisté srdce, lebo len ono môže vidieť Boha, počúvať Boha, počuť Boha. Iba potom, z plnosti svojich sŕdc, sa môžeme rozprávať s Bohom. A on počúva. Tichosť ducha a srdca, tichosť očí, tichosť jazyka - to všetko nám pomáha priblížiť sa k Bohu. Ďalej máme tichosť očí, tichosť, čo nám pomôže vždy vidieť Boha. Naše oči sú ako dve okná, cez ktoré sa Kristus alebo vonkajší svet dostáva až do našich sŕdc. Často potrebujeme veľa odvahy, aby sme ich udržali zatvorené.
Tichosťou jazyka sa naučíme mnohému: rozprávať sa s Kristom, byť radostným v každom čase a mať čo povedať. Ticho nám poskytuje nový pohľad na všetky veci. Tichosť potrebujeme, aby sme sa dotkli duší.
Význam ticha v modlitbe
Modlitba nás nemá týrať, ani uvádzať do nepokoja. Máme sa na ňu vopred tešiť: veď sa budem rozprávať so svojím Otcom, budem sa rozprávať s Ježišom, s tým, komu patrím telom i dušou, duchom i srdcom. Prahneme po tom, aby sme našli Boha, on sa však nedá nájsť v hluku ani v zhone. Pozrite sa, ako príroda, stromy, kvety a tráva rastú v hlbokom tichu. Vidíte, ako sa hviezdy, mesiac a slnko premiestňujú v tichu.
Sme tichom ťahaní, a teda ťahaní Bohom. Ak chceme slúžiť, potrebujeme svoju službu podoprieť modlitbou, z ktorej má všetko vychádzať. Niekedy môžeme počuť, a možno sa nám to samým neraz stáva, že sa sťažujeme, že sa nemáme čas modliť, lebo máme to stretko, takú službu, potom birmovancov či zbor a sme na roztrhanie. Kto chce počuť úprimný hlas svedomia, musí vôkol seba a v sebe vytvoriť ticho.
Mlčanie Boha je iné než mlčanie človeka. Jeho mlčanie nie je protikladom hovorenia. U Boha hovoriť a mlčať je to isté. Hovorí, keď chce hovoriť. Mlčí, keď chce mlčať. Ten tajomný Boží hlas. Kto ho už započul, nevie sa ho „nabažiť“.
15 spôsobov, ako si zjednodušiť život – praktické tipy bez výčitiek ...#minimalizmus #duševnápohoda
Na otázku, či sa k nám Pán prihovára v hluku alebo v tichu, odpovedáme všetci, že v tichu. Prečo teda sa občas neodmlčíme? Prečo sa nesnažíme počuť šepot Božieho hlasu v sebe, len čo ho zachytíme? Túžime po tichu, a predsa sa ho neraz stránime.
Ticho a vnútorný svet
V tichu človek vo svojom vnútri stretne seba takého, aký je pred Bohom. Máme na sebe množstvo nálepiek, pri pohľade do zrkadla vidíme ďalšiu a keď sa hlbšie zamyslíme, možno ani nevieme, kto vlastne sme. Vnútorný život dnešného sveta je chorý. Keby som bol lekár a niekto by ma požiadal o radu, odpovedal by som: Vytváraj ticho a veď ľudí k tomu, aby mlčali! Ak ste tichí aj napriek kriku celej zeme, vám z nej bude pri súde do dedičstva nadelené. Len v pravom stíšení sa človek ozaj premení. Mlčanie je rečou večnosti. Učíme sa rôzne jazyky sveta, ale do učenia toho nebeského sa nám azda veľmi nechce.
Skutoční proroci majú skôr odvahu mlčať, než odvahu hovoriť. Azda môže byť neraz väčšou evanjelizáciou trpezlivé, pokorné a tiché znášanie kríža či iných príkorí, než hlasné slová o Ježišovi.
Ako nájsť ticho vo svete plnom hluku
Nájdite si chvíľu času a sústreďte sa na svoje dýchanie. Prijmite pozvanie Ježiša, ktorý na vás čaká v tichu. Čo si dnes započul v tichu? Nič? Stretnite sa s Bohom pri večernom spytovaní svedomia. Pozrite sa na uplynulý deň (týždeň, mesiac, rok…) a usilujte sa v ňom spoznať stopy Božieho ticha, ticha, ktoré však nie je prázdne, ale je plné odpovedí. Vieš, kto si? Nie? Vezmi liek - vytváraj ticho nielen v sebe, ale šír ho aj okolo seba. Dnes si už počul nebeskú reč?
Citáty o tichu
- Kto nevie mlčať, je ako človek, ktorý by chcel v živote iba vydychovať, a nie aj vdychovať. Ako je dýchanie prirodzeným prejavom nášho života, tak je aj ticho prejavom zdravého životného štýlu.
- Romano Guardini pri inej príležitosti povedal, že mlčanie je prejavom vnútorného stavu človeka.
- Gertrud von Le Fort vravel, že „mlčanie je rečou večnosti“.
- Brat Roger z Taizé povedal, že „Boží hlas sa nesie v závane ticha“.
- Svätá Matka Tereza opakovala, že „Ježiš na nás stále čaká v tichu“.
- Romano Guardini povedal, že „veľké veci sa uskutočňujú v tichu“.
O čo viac prijmeme v mlčaní, o to viac budeme môcť rozdávať v každodennom živote. Poznajú nás po ovocí a naše ovocie je také, aký je náš čas s Pánom.
Panna Mária a ticho
Panna Mária starostlivo zachovávala všetky svoje spomienky a premýšľala o nich vo svojom srdci. To ticho ju natoľko približovalo k nášmu Pánovi, že nikdy nič neľutovala, nech išlo o čokoľvek. Jedno - jediné slovo z jej úst by bolo rozptýlilo akékoľvek podozrenie, lenže ona ho nevyslovila a sám náš Pán učinil zázrak a potvrdil jej nevinnosť.
Tichosť ako cnosť
Tichosť je stálou čnosťou, charakterizujúcou silný a statočný charakter. Hnevať sa a rozčuľovať sa dokáže aj ten najslabší človek, ale tichý dokáže byť iba človek, ktorý je silný a dokáže sa ovládať. Evanjeliová tichosť nie je črtou charakteru či temperamentu. Nikto od narodenia nie je evanjeliovo tichý, nikto nedokáže dosiahnuť tichosť iba vďaka svojmu úsiliu. To je Boží dar, ovocie Ducha Svätého, ktorý uschopňuje našu vôľu, aby dokázala znášať protivenstvá a skúšky v poddajnosti Božej vôli, pokojne a vyrovnane, bez podráždenosti, netrpezlivosti, hnevu, odporu, bez zjavnej nespokojnosti a impulzívnosti každého druhu.
Uvažujme o tichosti vo svojich srdciach, rozjímajme tiež o tomto dare na svojich lôžka a príde pokoj do našich duší. Pán nás miluje a tichých venčí víťazstvom. Máme istotu v našom Pánovi, že aj napriek našim slabostiam a hriechom, nás tichosť a pokora podržia, nedovolia, aby sme urobili nejakú nerozumnú vec. Veď v našej slabosti sa prejavuje Pánova sila.
Čo však nikdy neprestaňme robiť je učiť sa od Pána. Každý deň sa niečo naučme od Pána. Pane, dnes budem dobrý k ľuďom, ako si ty dobrý k nám. Dnes budem milosrdný k blížnym, ako si ty milosrdný k nám. Rozčúlenie dnes vynechám, radšej ustúpim do úzadia. Vždy sa môžeme niečo naučiť a v bežnom živote to aj praktizovať. A tieto veci ako hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči to odložme na miesto, kde najmenej chodíme a zabudnime na to. Veď pozrite, keď máme Ježiša, tak máme všetko, načo sú nám takéto zbytočnosti. Učme sa od Ježiša. Tento svet, aj keď si to sám možno nikdy neprizná, potrebuje Ježišových žiakov, lebo sám Ježiš chce, aby všetci ľudia zakúsili jeho lásku. Dajme sa k dispozícii nášmu Učiteľovi, a buďme poslušní jeho Cirkvi, ktorá je stĺpom a oporou pravdy. Hovorme svetu o radosti, ktorú prežívame s našim Kristom, je to radosť, ktorú nám nik nevezme. V tichosti a v pokore sa nechajme pribiť na kríž, aby sme so svätým apoštolom Pavlom mohli zvolať: “Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.
Ticho a dôvera v Boha
Dávid tiež hovorí, že jeho duša sa pred Bohom utíši. Myslí tým, že aj ja sa utíšim a budem pokorný medzi bezbožníkmi, ktorí sa vyzývavo a namyslene spoliehajú na ľudí a pánov. Ja sa však zverím do rúk Bohu, v tichosti a skrytosti sa budem naňho spoliehať. Ostatní o tom nevedia, a považujú ma za hlupáka, keď s nimi nechodím a nezapájam sa s nimi do lichôtok, ani sebavedomo nevyhľadávam peniaze…
Dávid tiež hovorí, že mu nepomôže nik iný ako Boh, v tom má istotu: „Od Neho pochádza moja spása,“ hovorí.
Definícia ticha
| Kategória | Popis |
|---|---|
| Božia tichosť | Prejavuje sa v riadení vesmíru a pozýva k nej ľud. |
| Tichosť v spojení s poníženosťou | Prejavuje sa podriadenosťou Bohu prinášajúcou pokoj. |
| Ticho v liturgii | Romano Guardini tvrdí, že už „samotný liturgický úkon začína tichom. Bez posvätného ticha sa všetko javí ako neužitočné a zbytočné. Ticho je prvým predpokladom každého posvätného úkonu. |
Výklad slova „ticho“ ozrejmuje, že ide o neživé abstraktné poňatie, ktoré sa definuje ako stav bez zvuku. Kardinál Robert Sarah v knihe Sila ticha vysvetľuje, že ticho nie je absenciou niečoho, ale je prejavom „tej najintenzívnejšej prítomnosti, aká jestvuje. V tichu si kladieme skutočné životné otázky. Krv v našich žilách koluje nehlučne a tlkot srdca sme schopní začuť len v tichu. Do samoty a do ticha nás ženie túžba uzrieť Boha. K slovu ticho sa viažu synonymá mlčanie a pokoj, ktoré naznačujú pozitívny harmonický stav. Asketici, mnísi spájajú ticho so svätosťou, lebo miesto ticha je miesto sväté, nad ktorým svet nemá moc.
Ticho v kresťanskej tradícii
Cirkevní otcovia i pápeži neustále vyzývajú ľud k stíšeniu pred Bohom i pred sebou samým. Pápež Benedikt XVI. v posynodálnej exhortácii Verbum Domini zdôrazňoval, že tajomstvá Krista sú späté s tichom. Počas svojho života sa často učíme cudzie jazyky, vzdelávame sa, aby sme mohli čo najviac porozumieť i v cudzích krajinách. „Diabol hľadá lomoz, Kristus ticho.“ Tieto slová napísal svätý Ambróz. Ticho - tajomné, uchvacujúce, nadprirodzené, inšpirujúce, upokojujúce i veľavravné. Aj Romano Guardini povedal, že „veľké veci sa uskutočňujú v tichu“.
Kardinál Robert Sarah vo svojej knihe Sila ticha píše: „Najkrajšie veci v živote sa dejú v tichu. V tichu sa rodia a zjavujú najväčšie mystériá sveta. Kardinál hneď v úvode diela rozpráva stretnutie s ťažko chorým mladým bratom Vincentom, ktorý zomieral. Brat už nemohol rozprávať, tak sa na kardinála len pozeral a, ako hovorí, „v jeho očiach sa už odrážalo svetlo večnosti“. Práve tento brat kardinálovi ukázal, čo znamená hodnota ticha. „Soľou príbehu bolo ticho. Ticho dostalo posledné slovo. Azda sa môžeme pýtať, ako môže dostať ticho posledné slovo. Kardinál ďalej pokračuje: „Z ticha sa rodí ticho. Skrze mlčiaceho Boha môžeme dosiahnuť ticho. A človek zostane v nekonečnom úžase nad svetlom, ktoré v tej chvíli zažiari. Ticho je dôležitejšie než všetky ostatné ľudské diela, lebo ono je vyjadrením Boha. Definíciu jazyka, používaného Bohom, možno nájsť aj na dverách jedného kláštora: Hlas Boha je ticho. A brat Roger z Taizé povedal, že „Boží hlas sa nesie v závane ticha“. Ticho je jeho rečou, jeho jazykom, jeho obľúbeným a najčastejším prostriedkom, ako k nám hovoril, hovorí a chce hovoriť.
Gertrud von Le Fort vravel, že „mlčanie je rečou večnosti“, a Simone Weil dodáva: „Stvorenia sa dorozumievajú vydávaním zvukov. Ak chceme začať v štúdiu Božieho jazyka, treba urobiť (zdanlivo) jednoduchú vec: stíšiť sa, utiahnuť sa do ticha. A nechať sa obklopiť prítomnosťou ticha (Boha), vo chvíli, keď všetko objíma hlboké ticho (Boh), nechať sa nasiaknuť prítomnosťou ticha (Boha). Boh mlčí? A možno je skôr problém v tom, že nemlčíme my. „Božie ticho a neprítomnosť sú však jeden zo spôsobov jeho tajomnej prítomnosti,“ hovorí otec Jacques Dupont, prior kartuziánskeho kláštora Serra San Bruno. Aj Max Picard na túto tému povedal: „Mlčanie Boha je iné než mlčanie človeka. Jeho mlčanie nie je protikladom hovorenia.
V Prvej knihe kráľov čítame o skúsenosti proroka Eliáša. Prorok následne vidí, že prejavy Božej prítomnosti nie sú v zemetrasení, smršti ani ohni, ale až napokon vo vánku, v ktorom začuje Boží hlas. Eliáš počúva Boží hlas vo vánku, a je to istý návod aj pre nás. Ticho, ktoré vánok predstavuje, nie je prázdne - je plné Božej prítomnosti a jeho slov. Možno môžeme niekedy aj cítiť, ako sme až hnaní do ticha, ako sme smädní po tichu, ako ho potrebujeme. Nie ticho, ktoré nás zbaví povrchnej nervozity, ale smäd a hlad po Božom tichu.
Kardinál Sarah v spomínanej knihe píše: „Do samoty a ticha nás ženie túžba uzrieť Boha. Túžime po zjaveniach, po slovách od Boha, chodíme na veľké konferencie a stretnutia, na ktorých čakáme veľké Božie zjavenia, a pritom si Boh používa takú zdanlivo obyčajnú a všednú vec, prostredníctvom ktorej hovorí: ticho a samotu. Ticho nie je prázdne, práve naopak, je plné odpovedí. „Ticho nie je absenciou niečoho. Práve naopak, je prejavom prítomnosti, ba tej najintenzívnejšej prítomnosti, aká existuje,“ píše Sarah. Pretože ticho - Božia reč - je pre nás každodennou pozvánkou. Aby sme počúvali Boha. Tichom a v tichu.
Niekedy sa v živote dostávame do situácií, keď si želáme, aby Boh prehovoril, no On mlčí. Môžeme mať strach, zlosť alebo sa cítiť bezmocní, keď Boha v našej situácii nevidíme a necítime oporu Jeho rúk vo svojom živote. A niekedy by sme najradšej všetko vzdali. Kedysi sme sa o Neho mohli oprieť a život sa s Jeho pomocou dal zvládnuť, a zrazu to vyzerá, že na nás úplne zabudol. Takéto mlčanie Boha pripomenul Benedikt XVI. Asi podobne sa cítili apoštoli v loďke na Genezaretskom jazere, keď bola búrka, ich loď sa potápala a Ježiš spal. Keď si teda nabudúce budeš zúfať, ako Boh mlčí a vôbec neodpovedá, spomeň si na týchto pár príkladov.
Predpokladám, že každého z nás trápi nejaká nevypočutá modlitba. Pri čítaní knihy sa mi vynárali vlastné trpké sklamania a moje vnútro sa občas búrilo: Bože, prečo? To nie je fér! Prečo niečo neurobíš? Keď som však čítala ďalej, citáty z Písma, skúsenosti svätých a argumenty, ktoré Pete Greig podáva svojím nezameniteľným štýlom, ma vovádzali do pokoja, pokory a dôvery v Božiu dobrotu a vernosť. A to je podľa mňa hlavný odkaz knihy Keď Boh mlčí: hoci sú chvíle, keď Boh neodpovedá, nikdy nie je hluchý a nevšímavý. Vždy nás počuje, záleží mu na nás, miluje nás a kráča s nami našimi temnými údoliami.
V tichu rastú kvety i v tichu sa púčok rozvíja, v tichu sa stromy odievajú do zeleného šatu, jahody v tichu dozrievajú, i vinič sladkosť naberá, v tichu slnko zapadá i ráno vstáva - i hviezdy večer ticho vyjdú na oblohu, aby vydávali svedectvo, že ich stvoriteľ je tichý. Boh je tichý rozprávač. V tichu noci sa narodil jeho Syn, v ňom nám povedal všetko. Ticho hralo významnú úlohu aj v Ježišovej misii. Tridsať rokov v Ježišovom živote je ticho - ako Boh, jeho Otec je Ticho. Slovo sa stalo telom, aby sa vrátilo do Otcovho ticha.
Boh mlčí, keď sa Ježiš stratí v Jeruzaleme, keď ho apoštoli nechápu, keď mu farizeji oponujú, keď ho zrádzajú, žalujú naňho, smejú sa nad ním, naozaj nepochopiteľné Otcovo mlčanie v temnote, v opustenosti, v utrpení na kríži, v zostúpení do najhlbšej agónie, v prijatí smrti. Ale práve v tomto momente v zvolaní „Bože prečo si ma opustil“ je láska medzi Otcom a Synom najväčšia, silnejšia než zdanlivý odstup a ich zdanlivá oddelenosť. Preto aj ticho je dôležitou súčasťou mystiky. Ono sa oblečie do šatu, ktorý sa volá mlčanie a pokoj. Tiché rozjímanie nás ponára do Božej prítomnosti - zdroja Lásky, aby sme odtiaľ začali cestu, ktorá nás vedie k nášmu blížnemu, aby sme pochopili jeho potreby a ponúkli mu Kristovo svetlo - posolstvo života, dar lásky, ktorá spasí.
Ticho je neoddeliteľnou súčasťou komunikácie a bez neho neexistujú obsahovo bohaté slová. Je súčasťou umenia, prameňom, pri ktorom dochádza k inšpirácii. Preto paradoxne je aj hudba dcérou ticha. Podľa lásky k tichu môžeme rozdeliť svet. „Diabol hľadá lomoz, Kristus ticho,” napísal sv. Hľadal si ticho, keď si vedel, že ťa oklamali a zostal si spokojný, výslovne ťa podvádzali a prijal si to, smiali sa ti a nereagoval si, ranili ťa a nevrátil si im to, kričali a ty si mlčal, rozprávali vulgárne a bolelo ťa to, robili hluk lomoz a bolo ti to nepríjemné, nadávali a ty si sa nenechal strhnúť, boli až hysterickí a teba to nevyviedlo z rovnováhy. Bolo to ťažké, ale ovládal si svoje reakcie, city a hnev, nie pre slabosť a strach, nie pre tichý súhlas so zlom, nie pre solidaritu so zločinom, ale preto, že sú situácie, kedy je lepšie vyjadriť svoj názor jednoducho mlčaním. Pretože si priateľ ticha. A ticho môže niekedy byť výrečnejšie ako unáhlená odpoveď.
Tam, kde je množstvo správ, hluku a informácii, sa ticho stáva podstatné pre rozlíšenie toho, čo je dôležité, od toho, čo je vedľajšie. Hlboká reflexia v tichu, nám pomáha objaviť vzťah medzi udalosťami, ktoré sa stali mimo ticha. Vždy by mal byť vzťah medzi tichom a slovom: sú to dva výrazy komunikácie, ktoré sa musia dopĺňať pre nadobudnutie skutočného dialógu a hlbokej blízkosti medzi ľuďmi. Keď sa slovo a ticho vzájomne vylučujú, komunikácia sa zhoršuje vytvára sa atmosféru chladu. A naopak, keď sa vzájomne dopĺňajú, komunikácia získava hodnotu a význam. Tak vzniká láska, ale i modlitba.
Čakanie na Boha je o viere a nádeji. Znamená to veriť, že jedného dňa, hoci ten deň ešte nenastal, On všetky veci dokoná. V časoch, keď čakáme a hľadáme Boha na modlitbách, sa musíme naučiť počúvať Ho rovnako svedomito, ako keď k Nemu prehovárame. V knihe Opustený Bohom? [Deserted by God?] hovorí Sinclair Ferguson o tom, čo kresťanskí predkovia nazývali „duchovná púšť“. Ide o pocit, že na nás Boh zabudol. Tento pocit v nás vyvoláva izoláciu a bezcieľnosť. Ale skrze vieru...
Aj keď mlčanie nie je štandardným prejavom v komunikácii dvoch či viacerých ľudí, má svoje opodstatnenie a je osožné takýto spôsob vyjadrovania akceptovať. Verejné trojročné obdobie Ježišovho účinkovania sledujeme v jeho vzťahoch voči svojim učeníkom a ľudu, ktorý za ním prichádzal z viacerých a rôznych pohnútok, ako čas naplnený ohlasovaním Božieho kráľovstva, ktoré má odlišný charakter ako ktorákoľvek pozemská forma vládnutia. V prítomnosti Piláta vyzná: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom“ (Jn 18, 36). Boží Syn ohlasuje kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja.
Pri pozornejšom sledovaní tejto udalosti, keď je Ježiš vypočúvaný pred Pilátom, môžeme si všimnúť jednu zvláštnu vec. Zaujme nás Kristovo mlčanie. Ježiš ostáva v istej chvíli ticho. Zdá sa, že aj samotný rímsky prefekt je zarazený. Možno očakával intenzívnu obhajobu, vysvetľovanie a motívy, pre ktoré Ježiš učil a konal tak, ako ho poznávali, ale opak sa stáva pravdou. Veľkňazi mnoho žalovali na Ježiša a v tej situácii Pilát kladie otázku: „Nič neodpovieš?“ (Mk 15, 4). Evanjelista Marek uvádza konštatovanie stavu: „Ale Ježiš už nič nepovedal“ (Mk 15, 5). Nastáva ticho, ktoré prekvapí mnohých. Zároveň je to ticho, ktoré oslovuje. Čím? No práve tým, že v očakávaní znejúceho slova sa neudeje nič mimoriadne: Kristus mlčí.
Keď Boh vypovedal svoje Slovo (porov. Jn 1, 1), nastal trvalý dialóg Božej dobroty a lásky k svojmu stvoreniu. V Liste Hebrejom čítame: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 - 2). Kristovo mlčanie pred Pilátom je jedným zo spôsobov, ako sa Boží Syn prihovára nielen svojim súčasníkom, ale aj ľuďom dneška.
Svätý Ignác Antiochijský napísal list Cirkvi v Efeze v situácii, keď už bol odsúdený na smrť, a zastávku v Smyrne využil aj na povzbudenie veriacich v tomto spoločenstve. Veriacich povzbudzuje: „Je lepšie mlčať a byť, ako hovoriť a nebyť. Je dobré sa učiť, ak ten, kto hovorí, podľa toho aj koná. Je tu jeden Učiteľ, ktorý hovoril a všetko sa stalo; to, čo urobil v tichosti, je hodné svedectva Otca“ (Ignác z Antiochie, List Cirkvi v Efeze, 15, 1 - 2). Všetky dôležité udalosti v dejinách spásy sú sprevádzané posvätným tichom a mlčaním. Boh ani dnes nevstupuje do ľudského srdca s lomozom, ale zaujme srdce človeka v tichu tvorivej lásky, ktorá dáva plný zmysel každému konaniu, v ktorom sa človek spája s Bohom.
Osvojme si múdrosť, ktorú nachádzame v Knihe Kazateľ: „Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť“ (Kaz 3, 7). Uvedomujme si, že nie všetko si vyžaduje našu okamžitú reakciu. Nepokladajme sa za takých dôležitých, že na všetko máme odpoveď a poznáme riešenie všetkého; dokonca ani v duchovnom živote. Dajme Bohu priestor, aby vstúpil do nášho vnútra a konal dielo svojej lásky v tichu, v ktorom poznávame zmysel Božej prítomnosti. Nezabúdajme, že dobrá modlitba sa rodí v tichu duše, ktorá nie je zaujatá ničím iným, len prítomnosťou Boha. Svedectvo viery kresťana týchto čias nie je v mnohých slovách a vonkajších prejavoch v snahe zaujať okolie, ale vo vernosti slovu, ktoré vychádza z prijatej pravdy kresťanskej náuky. Pravda Kristovho života vo všetkých prejavoch prináša pravý pokoj do ľudského srdca, ktoré má pred svojou bránou pevného strážcu, ktorým nie je nič iné ako ticho.