Kristus je z gréckeho slova „Christos“ čo je ekvivalent slova „Mesiáš“ z hebrejčiny. Mesiáš znamená „ten pomazaný“ čo sa stane Spasiteľom. Ježiš je Otcov pomazaný a vyslaný spasiť svet.
Po narodení Ježiša anjeli zvestovali pastierom radostnú novinu „lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán“ (Lukáš 2:11).
Rovnako aj Peter odvážne prehlásil túto úžasnú pravdu pred židmi v Jeruzaleme tak ako sme čítali v našom tematickom verši, kde povedal „ ... učinil Boh toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali.“ (Skutky 2:36)
Na základe svedectva samaritánky v 4-tej kapitole Jánovho evanjelia, čítame ako z mesta prišlo mnoho samaritánov, len aby mohli počuť priamo od Ježiša. Neskôr povedali tej žene „ ... Už nielen pre tvoje slovo veríme, lebo sami sme počuli a vieme, že tento je naozaj Spasiteľ sveta“ (Ján 4:42).
Uveriť, že Ježiš je Kristus je veľmi dôležité pretože bez toho niet spásy. Ježiš nie je jeden z mnohých „Kristov“ a vlastne ani neexistuje niečo také ako „iní Kristovia.“ Ježiš je KRISTUS! Biblia hovorí „Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha ... “ (1.Jánov 5:1). Tvoja spása závisí na tom. Ježiš je Pán a Kristus; všade to prehlasuj.
Chváľme Boha naveky! Požehnaný Pán Ježiš, rozoznávam Ťa ako môjho Majstra a Vládcu, Jedného s nadradenou autoritou a prvenstvom. Celým svojim srdcom verím a ústami prehlasujem, že Ty si Pán nad každou okolnosťou a všetkým čo sa dotýka môjho života. Amen.
Slovo „Pán“ znamená „vládca, panovník, dozorca“. Keď uznávame Boha ako Pána, uznávame ho ako Pána celého nášho života.
Vianoce by sme mohli nazvať aj sviatkami dobrých správ. Čo sa to vlastne na tie prvé Vianoce stalo? Prečo má narodenie práve tohto chudobného dieťaťa taký význam? Boží posol o ňom povedal, že je „Spasiteľ, Kristus, Pán“.
„Spasiteľ“ znamená, že je Bohom poslaný záchranca človeka a ľudstva. Názov „Kristus“ je z gréckeho výrazu, ktorý znamená pomazaný, čiže naplnený Božím Duchom. A napokon „Pán“ nie je zdvorilostné oslovenie niekoho - slovo „Kyrios“ (Pán) používal grécky text Starého zákona na označenie samého Boha.
Stáva sa, že nejaký vládca pošle do cudzej krajiny svojho diplomata, aby nadviazal priateľské vzťahy. Keďže Ježiš je vteleným Božím Slovom, tak hovorí celou svojou bytosťou, nielen slovami, ale aj tým, čo robí a čo prežíva. Aj tým, že sa narodil ako malé dieťa v chudobe a na okraji spoločnosti.
Veľmi dôležití sú pre nás tí, čo mali možnosť byť v priamom a osobnom kontakte s osobou Ježiša Krista. Jedným z nich bol aj apoštol Ján. Jeden svoj list uvádza takto: „Čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života.
Aby sa Ježišovo posolstvo zachovalo neporušené, niektorí apoštoli a ich spolupracovníci ho zachytili v písomnej podobe a dali tieto texty na používanie spoločenstvám veriacich, Cirkvi. Predstavme si, čo sa vtedy deje: bohoslužobné zhromaždenie veriacich v Krista je akoby prístrojom, ktorý umožňuje Kristovu živú prítomnosť. Takto sa jeho slovo stáva živým, pozýva nás k dialógu a k osobnej odpovedi. ... povedali si pastieri, keď im anjel oznámil, čo sa tam stalo. Keď ta prišli, našli to, čo im bolo povedané v posolstve: dieťa v jasliach, Máriu a Jozefa.
V čase exodu izraelského ľudu z egyptského otroctva dostal Mojžiš tabule zmluvy, na ktorých boli napísané Božie prikázania. Toto sa udialo na vrchu Sinaj, kde Pán uzavrel zmluvu so svojím ľudom. Toto zjednotenie bolo posilnenie ľudu v pravej slobode.
Daním prikázaní nám Pán pripomenul, že to on vyviedol Izrael z Egypta, miesta otroctva a nevoľníctva. Božie prikázania sú veľmi jasné. Pán nás povoláva v prvom rade k vernosti. Vernosť znamená nehľadať náhradu za Boha v našich životoch.
Počas dejín si ľudia sami vytvárali svoje vlastné modly: klaňali sa prírodným silám, zvieratám alebo predmetom, ktoré vytvorili svojimi vlastnými rukami. Niekedy sa ľudia sami vyhlásili za bohov.
No nemyslite si, že klaňanie sa modlám je minulosťou! Nie ďaleko od toho sú mnohí ľudia, ktorí pripisujú predmetom a zvyšku obyvateľstva význam, ktorý nie je pre ne charakteristický, a robia si z nich modly. Takíto ľudia vynakladajú všetko svoje úsilie na získavanie hmotných dobier. Pomerne často sa bohatstvo, kariéra a moc stávajú jediným cieľom ľudského života.
Modloslužba bola kedysi považovaná za priame porušenie prvého Božieho prikázania. Modloslužbou sú aj také rozšírené javy, ako je viera v horoskopy, veštenie a iné magické úkony. Uchyľovaním sa k týmto praktikám prestávame dôverovať Bohu a veriť v jeho prítomnosť a všemohúcnosť.
Keď sa oddávame okultným praktikám a ezoterike, konzultujeme mágov, jasnovidcov, duchovné médiá a veštcov. Veríme na osud ako niečo nevyhnutné, porušujeme prikázanie: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“
Toto prikázanie porušujú aj tí, ktorí sú oddaní rôznym novo-pohanským učeniam a kultom. Potrebujete byť veľmi opatrní, pretože často sú to veľmi rozšírené povery.
Nepozdraviť niekoho cez prah, mať strach z čiernej mačky, byť znepokojení, keď prechádzame cez cestu s prázdnymi vedrami, veriť v čary, čarodejnice, nosiť červenú nitku - to je len niekoľko príkladov veľmi rozšírených povier.
Ak človek verí na povery, tak potom zdôrazňuje, že nejaký predmet alebo nejaký čin môže mať zásadný vplyv na našu budúcnosť, hoci takáto moc je len v Božích rukách. Človek nemôže pripisovať nadprirodzený význam obyčajným veciam - akoby od nich záviselo niečo v našich životoch.
Pri hľadaní šťastia sa človek môže dopustiť chýb. Boh je náš Pán. Nič a nikto nám nemôže nahradiť Boha. Moderné novo-pohanské kulty a praktiky sú priamym porušením tohto prikázania, pretože zahmlievajú náš pohľad na Boha ako toho, kto dozerá na vesmír.
Pierre Mignard I (1612-1695), Boh Otec
Boh je totiž stredom scény v celom svojom majestáte, lebo koná dielo spásy v dejinách a je tiež očakávaný, aby „súdil“ svet a národy (v. 9).
Žalm 98 sa začína ohlásením Božieho zásahu do vnútorných dejín Izraela (porov. v. 1-3). Obrazy „pravice“ a „svätého ramena“ pripomínajú exodus, vyslobodenie z egyptského otroctva (porov. v. 1). Zmluvu s národom o_vyvolení zasa naopak, pripomínajú dve veľké božské dokonalosti: „dobrota“ a „vernosť“ (porov. v. Tieto znamenia spásy sú dosvedčené „pred očami pohanov“ a „vo všetkých končinách zeme“ (v. 2. 3.
Prijatie pripravované pre Pána, ktorý zasahuje v dejinách, je označené zborovou chválou: okrem orchestra a spevov v sionskom chráme (porov. v. V_tomto nesmiernom zbore chvály sú štyria speváci. Prvým je more so svojím hukotom, ktorý je akoby nepretržitým basom veľkolepého chválospevu (porov. v. 7). Nasleduje ho zem a celý svet (porov. v. 4. 7) so všetkými jeho obyvateľmi zjednotenými v slávnostnej harmónii.
Tretím zosobnením sú rieky, považované za ramená mora, ktoré akoby svojím rytmickým tokom tlieskali rukami (porov. v. 8). Napokon sú to vrchy, ktoré - ako sa zdá - radostne tancujú pred Pánom, hoci sú najmohutnejšími a najimpozantnejšími stvoreniami (porov. v. Je to teda kolosálny zbor majúci jediný cieľ: velebiť Pána, kráľa a spravodlivého sudcu. Záver žalmu, ako bolo povedané, predstavuje totiž Boha, „ktorý prichádza súdiť aj spravovať zemekruh...
V tomto žalme apoštol Pavol s hlbokou radosťou rozpoznal proroctvo Božieho diela v Kristovom tajomstve. Pavol si poslúžil 2. veršom na vyjadrenie témy vo svojom veľkom Liste Rimanom: v evanjeliu „sa zjavuje Božia spravodlivosť“ (porov. Rim 1, 17), „zjavila sa“ (porov. Pavlova interpretácia vnáša do žalmu väčší a plnší zmysel.
Keď ho čítame z pohľadu Starého zákona, žalm ohlasuje, že Boh spasí svoj ľud a všetky národy, a keď to vidia, sú užasnutí. Naopak, z kresťanského pohľadu Boh pôsobí spásu v Kristovi, synovi Izraela; vidia ho všetky národy a sú pozvané využiť jeho spásu, lebo evanjelium „je Božou mocou na spásu každého, kto verí, najprv Židovi, potom Grékovi“ - čo znamená pohanovi (Rim 1, 16).
Z tohto pohľadu Origenes, kresťanský spisovateľ z tretieho storočia, v jednom texte, ktorý potom prevzal svätý Hieronym, vysvetľuje „pieseň novú“ žalmu ako anticipované slávenie kresťanskej novosti ukrižovaného Vykupiteľa.
„Pieseň nová je Boží Syn, ktorý bol ukrižovaný - vec, ktorá bola doteraz ešte neslýchaná. Nová skutočnosť musí mať novú pieseň: Spievajte Pánovi pieseň novú. Ten, ktorý trpel muky, v skutočnosti je človek; ale vy spievajte Pánovi, trpel muky ako človek, ale spasil ako Boh.“
Origenes pokračuje: Kristus „konal zázraky medzi Židmi: uzdravil ochrnutých, očistil malomocných, vzkriesil mŕtvych. Ale toto robili aj iní proroci. Premenil niekoľko málo chlebov na nesmierne množstvo a dal ho jesť ľuďom bez počtu. Ale toto urobil ej Elizeus. Čo teda urobil iné, aby si zaslúžil novú pieseň? Chcete vedieť, čo urobil nové? Boh zomrel ako človek, aby ľudia mali život; Boží Syn bol ukrižovaný, aby nás vyzdvihol do neba.“
Dvoch zomrelých vyprevádzajú. Jeden je bohatý, leží v skvostnej rakve, vezú ho na drahom umrlčom voze, mnohí ho vyprevádzajú. Bol bohatý, ale svoje peniaze, svoj majetok špinavým spôsobom zhromažďoval: nevidel slzy sveta, sirôt a v nivoč vyšlých otcov.
Druhého zomrelého sprevádza päť sirôt a trpko plačúca vdova, oplakávajú strateného hľadača chleba, ten úbožiak zomrel v biede, opustene, ani na jeho poslednej ceste ho nik iný nesprevádza.
Hľa, títo obaja brali podiel na pozemskom živote, avšak kým jeden v hojnosti a zakázaných rozkošiach sa brodil, zatiaľ ten druhý kalich horkosti až do samého dna vypil.
Na toto by bol stvoril Pán Boh človeka? Kto v Boha verí, ten cíti, ten vie, že so smrťou ešte je nie koniec všetkému. Tam za hrobom nasleduje zúčtovanie, vyrovnanie.
Nie, tisíckrát nie! Nemôže byť, žeby práce, radosti, žiale, nádeje celého nášho života jedna tmavá hrobová jama pohltila. Do nášho srdca vštepená tajná túžba nám šepoce, viera nás učí, že musí byť i druhý život, kde zásluha vezme svoju odmenu, zločin svoju pokutu. Tu na zemi sme len na to, aby sme sa hodnými učinili na túto odmenu. Nato sme na zemi, aby sme Boha poznali, jeho milovali, jemu slúžili a tak aby sme spasení boli.
Prechádzal som sa po rozľahlom lese, sedel som na temene až k oblakom siahajúceho vrchu, počúval som hučanie veľkej vody, tešil som sa tajnému stánku hviezdnatej nebeskej oblohy.
Moja duša vnorila sa do obdivovania krásnej prírody, zvolal som: Aký krásny je tento svet! V tomto rozkošnom pôžitku ma cudzie hlasy prerušili, počul som niekoho sa zhovárať. Pozerám tým smerom, skade som ten rozhovor počul.
Jeden pastier doháňal do chalupy svoje ovčie stádo. Mladá žienka jeho oddychovala v tôni storočného starého stromu. Malinké dieťatko svoje v náručí držiac prsami kojila.
Takto, ako sa nachádzala malá rodina, bola krajšia, než všetko spolu: les, vrchy, voda, nebeská obloha. Uznal som, že človek je najlepším Božím tvorom, že Boh na človeka hojne vynaložil svoju všemohúcnosť a dobrotivosť.
Utvoril mu také telo, ktoré i ten najmúdrejší rozum za div pokladá. Človek má rozum, ktorým môže Boha poznať. Človek má srdce, ktorým miluje Boha. Má dušu, v ktorej nosí obraz Boží.
Hojne vynaložil na neho svoju všemohúcnosť, ale ešte viac svoju dobrotivosť: k rozkošiam človeka stvoril celý tento krásny svet, človekovi k užívaniu stvoril byliny a zvieratá, človekovi k úžitku slúžia v lone zeme rodiace sa kovy, vtáctvo nebeské a ryby vo vode.
Užitočného dažďa dáva siatinám, rozmnožuje obilné zrno; dáva sily a zdravia k práci, povznesie hranice nášho života; dáva nás strážiť svojimi anjelmi a niekedy vezme dušu našu do svojho nebeského, svätého obydlia.
Ó Bože môj, ó dobrotivý Bože môj! Keď si na toto všetko pomyslím, na kolená klesnem, k modlitbe sa mi zopnú ruky a povzdychnem so svätým Dávidom: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčila ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk.“ (Ž 8,5-7)
Pohľad na tento stvorený svet, v nás žijúce svedomie nám šepce, nás učí, že jest Boh, že jemu máme ďakovať za všetko. Vidíš, to je našou svätou povinnosťou, aby sme Boha, toho všemohúceho Stvoriteľa a dobrotivého Udržiavateľa podľa možnosti našej už tu na zemi poznali.
„A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Jn 17,3)
Istý misionár ohlasoval pohanom slovo Božie. Rozprával im, ako krásny, ako výborný, ako nekonečne dokonalý je Boh. Rozpovedal im, ako prehojným požehnaním, nebeskou milosťou obohacuje ľudí. A tento dobrotivý, svätý Boh prikazuje, aby sme ho milovali.
Čo hovoríte, - otče môj?, prerušil mu reč jeden z jeho poslucháčov, - nuž a či bolo treba ešte i prikázať, aby toho dobrotivého Boha ľudia milovali?
Ó, koľko kresťanov zahanbí tento pohan? Ak niektorý z nás i miluje Pána Boha, len nútene ho miluje, lebo sa trestu bojí. Nie tak, najmilejší! Dobrovoľne, viac než všetko iné milujme tohto láskavého Boha! Nech nám je Boh viac než zdravie a život. Boh nech je našou nádejou pri smrti, Boh nech je našou odplatou v živote večnom.
Svätý Augustín prechádzal sa večerom po morskom brehu. Zamyslený hľadel na nesmierne more, jeho srdce skľučoval akýsi nevysloviteľný, tajomný zármutok.
Obe svoje ramená k prsiam pritisnúc, ľútostivo si povzdychol: „Duša moja, prečo si tak zarmútená?“ Akýsi hlas obtrel sa mu o ucho, akoby ho vlny boli doniesli: „Nad sebou hľadaj!“ Augustín mimovoľne obrátil oči hore ku hviezdam a opäť sa spýtal: „Duša moja, prečo si tak zarmútená?“ Akoby mu hviezdy odpovedali: „Nad nami hľadaj!“
Vtedy Augustín dušu svoju povzniesol k anjelským zborom a opakoval svoju otázku: „Vy ste nebeskí duchovia, či viete, prečo je zarmútená moja duša?“ A tak sa mu zdalo, akoby mu anjeli odvetili: „Nad nami hľadaj!“
Vtedy jeho myseľ zaletela k Bohu a v nevysloviteľnej blaženosti vo vytržení takto zvolal: „Toto bolo, čo mojej duši chýbalo, čo som si žiadal: za Bohom som túžil. Ó, Pane, kedy uvidím Tvoju spanilú tvár? Kedy sa k Tebe dostanem? Lebo nepokojné je srdce naše, kým sa nedostane Tebe!“
Tak je, milí moji veriaci, bárs by mal človek všetko, bárs by požíval všetky radosti sveta, toto všetko neuspokojí jeho srdce, akýmsi prázdnym cíti svoje srdce, celý je akoby žiaľom naplnený. Jedine jeho láska k Bohu naplní dokonalou blaženosťou jeho srdce, ktoré len milovať túži, lebo ho Boh nato stvoril, aby sme Jeho milovali.
Raz rozprával Ježiš o kráľovstve nebeskom. Mnoho ľudí počúvalo jeho reč. Bol tam aj jeden mladík. Na Božské slová pohlo sa mu srdce, povstala v ňom túžba, kiežby sa i on mohol ta dostať!
„Pane môj,“ ozval sa mladík, „povedz mi ešte to, čo mám činiť, aby som sa dostal do kráľovstva nebeského?“ Pán mu odvetil: „Keď chceš vojsť do života večného, zachovávaj prikázania, nescudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš, neprehovoríš krivého slova svedectva, cti otca svojho i matku svoju.“
Mladík odpovedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“ (Marek 10,20) Počul to Ježiš, pohliadol na mladíka a zamiloval si ho.
Aká krásna, aká milá mohla byť duša toho mladíka, že Pán Ježiš s takou láskou pohliadol na neho! Teda príkazy Božie zachovávať, Bohu slúžiť, to učiní našu dušu pred Bohom krásnou, milou. Príkazy Božie zachovávať, Bohu slúžiť, to nás vovedie do života večného!
Tu na zemi prečo je všetko také krásne? Preto, lebo každý tvor: tá ligotajúca sa rosa, tá kvapka, ten malinký kvietok, ten najposlednejší červiačik plní vôľu Boha, Bohu slúži.
Alebo, kto bol najkrajším, najväčším, najslávnejším na zemi? Panna Mária! Prečo sa stala Mária okrasou Neba, oslavou zeme? Počujte jej vlastné slová: „Hľa, služobnica Pána!“
Áno, najmilejší, Bohu slúžiť, to je sláva. Chcieť, čo Boh chce, to je život; činiť, čo Boh káže, to je spása.
Čo je teda cieľom nášho života? Vládnuť Bohom! A čo máme činiť, aby sme sa dostali k svojmu cieľu? Musíme ho poznať, zo srdca milovať, jemu verne slúžiť.
Kto pre iné žije na svete, ten je synom mrhajúcim otcovské dedičstvo, spasenie, nech sa čím skôr vráti do zanechaného domu.
Boh nás stvoril, Bohu patríme: pre neho žime, k nemu nech sa povznáša naša túžiaca duša, preto je nespokojné naše srdce, kým sa k nemu nedostaneme.
Prvá časť jednoduchými slovami znie: „Jednu vec určite viem, som si tým istý.“ Sám Boh, ktorý nevie klamať, povedal, že Boh je Pán, a počul som to neraz. To znamená - nebuďte takí márnomyseľní a bezbožní. Ak nie, ak chcete byť pyšní na ľudí - fajn.
Vravím vám, že Boh má moc; že On je skutočný vládca, kráľ, knieža a pán nad vami všetkými, nad vašimi pánmi, ako aj nad všetkými ostatnými. Uvedomte si to. Dajte si pozor, lebo vás stihne rovnaký osud ako vášho pána. Nech je Saul Saulom, cisár cisárom, knieža kniežaťom, človek človekom - no bojte sa Boha.
Je to síce len jednoduchá veta: „Bohu patrí moc“, ale mocne rezonuje. Ľudia často zažívajú, že je to pravda; aj keď Ním teraz opovrhuješ a si márnomyseľný, Boh ťa určite neopustí, ani nesklame tým, že by ťa kvôli nejakému človeku urazil, alebo ti ukrivdil.
Boh má istotne moc tvrdo potrestať bezbožných, nemôžu pred Ním ujsť, lebo On sám je Pán, má všetku moc a od Neho je všetka vláda. Ale je tiež láskavý a milosrdný k biednym. On nemôže dopustiť, aby zahynuli, boli natrvalo opustení alebo porazení pokrytcami a saulovcami.
Presne ako hovorí Lukáš: „mocných zhodil z trónov a povýšil ponížených“ (Lukáš 1:52) - tí prví pocítia Jeho moc a tí druhí zažijú Jeho láskavosť… „Ty odplácaš každému, ako si zaslúži“, čo znamená, že Boh odmieňa bezbožných násilím presne tak, ako oni konali násilie. A Boh odpláca biednym láskavosťou a milosťou tak, ako boli oni láskaví a trpezliví, bez násilia.
Ale svet sa na to nepýta; len ide ďalej a ďalej v márnosti a svätokrádeži. Na tento text sa viaže mnoho správ o tom, že Boh ako mocný Pán zvrhol a porazil mocných a vplyvných a ako milostivý a láskavý Otec pomohol úbohým a opusteným. To urobil aj so Saulom a Dávidom. Teraz robí to isté s pápežom a evanjeliom; s biskupmi a s kresťanmi. A bude v tom pokračovať, až kým neokúsia, že je pravda, čo hovorí Dávid: Je to jedno Božie slovo, že je mocný a láskavý, ale veľakrát ho počuť a často sa dá zažiť.
Počul som o mníchovi, ktorý vstúpil do kláštora a zložil sľub mlčanlivosti s výnimkou, že každý rok mohol povedať dve slová. Keď prešiel prvý rok, zavolali ho do kancelárie opáta, aby vyslovil svoje dve slová.
Katechéza pre mládež: Ja som Pán, tvoj Boh. A okrem dvoch prikázaní lásky Pán dal človeku aj Desatoro prikázaní.
Desatoro prikázaní
Tabuľka: Desatoro prikázaní
| Prikázanie | Znenie |
|---|---|
| 1. | Nebudeš mať iných bohov okrem mňa. |
| 2. | Nezobrazíš si Boha. |
| 3. | Nebudeš brať meno Božie nadarmo. |
| 4. | Pamätaj, aby si deň sviatočný svätil. |
| 5. | Cti otca svojho i matku svoju. |
| 6. | Nezabiješ. |
| 7. | Nescudzoložíš. |
| 8. | Nepokradneš. |
| 9. | Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu. |
| 10. | Nebudeš žiadostivo túžiť po majetku svojho blížneho. |