V Klementínskej sále Vatikánu sa konalo plenárne stretnutie Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry, na ktorom sa zúčastnil aj bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský.
Pápež František s účastníkmi plenárneho stretnutia Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry
Svätý Otec vo svojom príhovore sudcom pripomenul, že ich aktivita má napomáhať cirkevným tribunálom poskytovať adekvátnu odpoveď veriacim, ktorí sa obracajú na cirkevné súdy, aby dosiahli spravodlivé rozhodnutie. Vyzdvihol dôležitosť funkcie obhajcu zväzku, osobitne v kauzách nulity manželstva, aby uľahčil dosiahnutie pravdy v záverečnom súdnom výroku v záujme pastoračného dobra stránok kauzy.
Ježiš a mýtnici
Pápež František sa počas svätej omše modlil za mladých ľudí, ktorí dostávajú od rodičov „špinavý chlieb“, získavaný vďaka úplatkárstvu a korupcii, a sú hladní po dôstojnosti, pretože nečestná práca oberá o dôstojnosť. Vychádzajúc z podobenstva o nepoctivom správcovi (Lk 16, 1-8) Svätý Otec hovoril o „duchu sveta, svetskosti“, ako sa svetskosť prejavuje a ako veľmi je nebezpečná. Pripomenul, že Ježiš sa modlil k Otcovi, aby jeho učeníci neprepadli duchu svetskosti.
Svätý Otec povedal, že maniera podplácania sa stáva závislosťou. Ale ak existuje „svetské chytráctvo“, existuje aj „chytráctvo kresťanské“, robiť veci trochu s dôvtipom, nie však s duchom sveta, ale čestne. To je to, čo hovorí Ježiš, keď nás vyzýva, aby sme boli opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice. Spojiť tieto dva rozmery je milosť Ducha Svätého.
„Možno dnes bude osožné pre nás všetkých, keď sa budeme modliť za deti a mladých ľudí, ktorí dostávajú od svojich rodičov špinavý chlieb. Aj títo sú hladujúci: majú hlad po dôstojnosti! Keď sa budeme modliť, aby Pán zmenil srdcia tých, čo uctievajú bohyňu úplatkárstva, aby si uvedomili, že dôstojnosť pochádza z čestnej práce, z poctivej každodennej práce, nie cez tieto zľahčené cesty, ktoré ťa nakoniec oberú o všetko.“
Odpúšťajúci otec – Dr. Charles Stanley
Radosť Boha v hľadaní stratených
Radosť Boha je v nájdení stratenej ovečky, pretože má „slabosť lásky“ voči tým, ktorí sa stratili. V komentári k podobenstvu o stratenej ovci a stratenej drachme (Lk 15,1-10) Svätý Otec vysvetľuje postoj zákonníkov a farizejov, ktorí sa pohoršovali nad tým, čo robil Ježiš a reptali proti nemu: ‚Tento človek je nebezpečný‘, jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi, ‚uráža Boha, znesväcuje poslanie proroka, aby sa priblížil k týmto ľuďom‘.
„Na šomranie odpovedá radostným podobenstvom. Štyrikrát v tomto malom úryvku je slovo radosť. Akoby povedal: ‚Vy sa pohoršujete na tomto, ale môj Otec sa raduje.‘ Toto je najhlbší odkaz podobenstva: radosť Boha. On je Bohom, ktorému sa nepáčia straty, a preto, aby nikoho nestratil, ide a hľadá. Je Bohom, ktorý vyhľadáva. Hľadá všetkých tých, ktorí sú ďaleko od neho.“
„Nedopustí stratu ani jedného z tých, čo sú jeho. Toto bude aj Ježišova modlitba, na Zelený štvrtok: ‚Otče, aby sa nestratil ani jeden z tých, ktorých si mi dal‘. On je Bohom, ktorý sa vydáva na cestu, aby nás hľadal. A má určitú slabosť lásky voči tým, ktorí sú najviac vzdialení, ktorí sú stratení... Ide a hľadá ich. A ako hľadá? Hľadá až do konca, ako ten pastier, ktorý ide v tme, hľadá, až nájde. Alebo ako žena, ktorá, keď stratí drachmu, rozsvieti lampu, povymetá dom a starostlivo hľadá. Takto hľadá Boh. Toto je môj syn, nechcem ho stratiť, je môj!“
Potom, keď ovcu nájde, prinesie ju späť do ovčinca k ostatným. A nikto nemá hovoriť: ‚Ty si tá stratená‘, ale: ‚Si jedna z nás‘, pretože on jej prinavracia všetku jej dôstojnosť. Niet tam nijakého rozdielu, pretože Boh každého, koho našiel, začlení späť.
„Radosťou Boha nie je smrť hriešnika, ale jeho život. To je radosť. Ako ďaleko boli títo ľudia, ktorí reptali proti Ježišovi, ako ďaleko od Božieho srdca! Nepoznali ho. Mysleli si, že sú nábožní, dobrí ľudia, dokonca vzdelaní... Často však predstierajúci vzdelanosť, nie? Toto je pokrytectvo šomrania. Naopak radosť Otca, Boha, je radosť lásky, lásky k nám. ‚Ale, ja som hriešnik, urobil som toto, tamto!‘ ‚Ale ja ťa mám aj tak rád a idem ťa hľadať a zavediem ťa domov.‘ Toto je náš Otec.“
Spoločenstvo svätých
Pápež František sa zameral na Cirkev ako spoločenstvo svätých. Vysvetlil význam sviatostí, chariziem a lásky pre život a rast spoločenstva Cirkvi.
Sviatosti vyjadrujú a uskutočňujú účinné a hlboké spoločenstvo medzi nami, pretože v nich stretávame Krista Spasiteľa a jeho prostredníctvom našich bratov vo viere. V slávení svätej omše, eucharistie, je živý Ježiš, ktorý nás zhromažďuje, vytvára z nás spoločenstvo, privádza nás k adorácii Otca. Každý z nás je prostredníctvom krstu, birmovania a eucharistie začlenený do Krista a spojený s celým spoločenstvom veriacich.
Duch Svätý rozdáva veriacim množstvo darov a duchovných milostí, ktoré sú zamerané na budovanie Cirkvi. Ak niektorá charizma slúži na sebapotvrdzovanie, vtedy treba pochybovať o tom, či ide o autentickú charizmu a či je verne prežívaná. Charizmy sú osobitné dary, darované niektorým na vykonávanie dobra pre mnohých iných. Všetci sme povolaní, aby sme si ich vážili v sebe i v ostatných, prijali ich ako užitočné stimuly pre prítomnosť a plodné dielo Cirkvi.
To, čo nás vzájomne zjednocuje a prejavuje sa dobročinnosťou, je láska. Charizmy sú dôležité pre život kresťanského spoločenstva, ale vždy sú prostriedkami na rast v láske. Bez lásky sú aj najvýnimočnejšie dary márne. Aj najmenší z našich prejavov lásky má priaznivé účinky pre všetkých. Z toho dôvodu prežívať jednotu Cirkvi, spoločenstvo lásky, znamená nehľadať vlastný záujem, ale deliť sa o utrpenia a radosti bratov, a byť ochotní niesť bremená tých najslabších a najchudobnejších.
Skutky milosrdenstva
Pápež František sa venoval skutkom milosrdenstva, ktoré sú dôležité pre život kresťana.
Modlitba za živých a mŕtvych
Modliť sa za zosnulých je predovšetkým znamením uznania za svedectvo, ktoré nám zanechali a za dobro, ktoré vykonali. Je poďakovaním sa Pánovi za to, že nám ich daroval a za ich lásku a priateľstvo. S kresťanskou nádejou sa modlíme, aby s ním boli v raji, v očakávaní spoločného stretnutia v tom tajomstve lásky, ktoré nechápeme, avšak o ktorom vieme, že je pravdivé, lebo je prísľubom, ktorý dal Ježiš.
Spomienka na verných zosnulých nám nemôže dať zabudnúť ani modliť sa za živých, ktorí spoločne s nami každý deň čelia skúškam života. Koľko len existuje rozličných spôsobov modlitby za našich blížnych! Všetky sú platné a milé Bohu, ak vychádzajú zo srdca. Otvorme teda naše srdce takým spôsobom, aby Duch Svätý, skúmajúci túžby, ktoré sú v najhlbšom vnútri, ich mohol očistiť a priviesť k naplneniu. Akokoľvek, pre nás i pre druhých, vždy prosme, aby sa stala Božia vôľa, tak ako v Otčenáši, lebo jeho vôľa je istotne tým najväčším dobrom, dobrom Otca, ktorý nás nikdy neopúšťa.
Radiť v pochybnostiach a učiť múdrosti
Skutky milosrdenstva "dobre radiť pochybujúcim" je rovnocenné mierneniu tej bolesti a toho utrpenia, ktoré pochádzajú zo strachu a z úzkosti, ktoré sú následkami pochybností. Je to preto skutok opravdivej lásky, s ktorým chceme podporiť osobu v slabosti spôsobenej neistotou.
Neistoty týkajúce sa viery, v pozitívnom zmysle, sú znamením, že chceme lepšie a hlbšie poznať Boha, Ježiša, tajomstvo jeho lásky voči nám. Je dobre, že si kladieme otázky ohľadom našej viery, lebo týmto spôsobom nás to núti prehlbovať si ju. Pochybnosti však treba aj prekonávať. K tomuto je potrebné počúvať Božie slovo a porozumieť tomu, čo nás učí. Jednou dôležitou cestou, ktorá v tomto veľmi pomáha je katechéza, vďaka ktorej sa k nám dostáva ohlasovanie viery v konkrétnosti osobného a komunitného života.
Žime vieru v čo najväčšej možnej miere. Nerobme z viery akúsi abstraktnú teóriu, kde sa množia pochybnosti. Robme naopak vieru naším životom. Snažme sa ju uskutočňovať v službe bratom, osobitne tým najnúdznejším. A takto sa mnohé pochybnosti vytrácajú, lebo cítime Božiu prítomnosť a pravdivosť evanjelia v láske, ktorá bez našej zásluhy prebýva v nás a delíme sa s ňou s ostatnými.
Trpezlivosť s nepríjemnými ľuďmi
Trpezlivo znášať nepríjemné osoby je skutok milosrdenstva. Všetci sme veľmi dobrí v identifikovaní toho, kto je nám na obtiaž. Mnohokrát sme aj my nepríjemní k druhým.
Prečo bol medzi skutky milosrdenstva začlenený aj tento skutok - trpezlivo znášať nepríjemné osoby? Spytujeme si niekedy svedomie, aby sme videli či sa aj my niekedy môžeme druhým javiť ako nepríjemní? Je ľahké ukazovať prstom na chyby a nedostatky iných, avšak musíme sa naučiť byť v koži toho druhého. Hľaďme predovšetkým na Ježiša: koľkú trpezlivosť musel mať počas troch rokov svojho verejného života!
Ježiš vyučuje v Galilei