Už v staroveku sa ľudské bytosti snažili nájsť pravdu a odpovedať si na otázky existencie.
Prečo by sa mal človek klaňať zvieratám ako bohom?
Ľudia sa takto zmýlili, pretože videli, ako zvieratá žijú a prejavujú svoju silu, a jednoducho uznali len ich tvar a formu.
Egypťania milovali určité zvieratá ako bohov, napríklad Anubisa.
Ako sa dostali až k bodu, kedy začali zvieratá zbožňovať ako svojich bohov?
Premýšľali ste niekedy, čo je to tvorivá myšlienka?
Človek sa začal klaňať Slnku, pretože cítil, že slnečný Boh mu dáva silu, ohňu, riekam, lesom a prírode.
Získavali aj určitý druh inteligencie, keďže ich uctievalo veľké množstvo ľudí.
Človek sa rozhodol nájsť spôsob zaznamenávať svoje nespočetné skúsenosti, vyrytím týchto symbolov, si človek mohol neskôr spomenúť, čo tieto symboly znamenali, a jeho skúsenosti.
Pýtal sa sám seba, prečo by Slnko malo byť zbožňované ako Amon Ra.
Až raz Amenhotep IV mal víziu v stave extázy a rozhodol sa modliť k Atonovi, k jedinému Bohu, Nepochopiteľnému, ktorý dáva svetlo a teplo Slnku a život ľudským bytostiam a zvieratám.
Najvyšší kňaz Amon Ra, Anubis a ostatní bohovia nechceli stratiť svoju moc a vplyv, preto Khor Atona dobodali k smrti a Achnatona otrávili.
To sa vždy stáva priekopníkom.
Na túto prácu potrebujeme tri až päť rokov nepretržitej dennej meditácie a vizualizácie, aby ste dosiahli stupeň vedomia seba samého.
Veľkňazi Anách boli od nepamäti považovaní za strážcov dimenzných brán, ktorých úlohou bolo chrániť harmóniu medzi našou realitou a paralelnými svetmi.
Tieto brány predstavovali miesta energetického prepojenia, cez ktoré mohli prúdiť vedomie, energie, a aj bytosti.
Tieňová mágia je umenie, ktoré si vyžaduje nielen precízne technické znalosti, ale aj vnútornú vyrovnanosť a schopnosť pracovať so silami, ktoré presahujú bežné chápanie sveta.
Dlho som zvažoval, či napísať túto prácu a otvoriť tému démonológie, pretože démonológia sa vníma ako oblasť, ktorá môže hraničiť s „temnou“ mágiou, no môj zámer je čisto poznávací a vzdelávací.
Démoni sú často vnímaní cez prizmu strachu a predsudkov, či už v literatúre alebo vo folklóre, no pre mňa, ako mága s hlbším vhľadom do týchto oblastí, sa démonológia stáva skôr cestou poznania než zdrojom strachu.
Démonológia predstavuje systém poznania, ktorým môžeme študovať a chápať povahu démonov, ich rôznorodé úlohy a schopnosti.
Pri štúdiu démonológie sa učíme nielen o týchto bytostiach, ale aj o sebe samých.
Musíme skúmať svoje vlastné tiene, svoje obavy a limity, ktoré nám démoni odhaľujú.
Toto poznanie nás vyzýva, aby sme sa postavili čelom vlastným slabostiam a stali sa silnejšími.
Preto túto prácu neponímam len ako štúdium o démonoch, ale ako dielo, ktoré by malo každému mágovi rozšíriť obzor a prehĺbiť pochopenie rôznorodosti bytia a mágie samotnej.
V tejto práci sa čitateľ stretne s opisom síl svetov Temna, Ticha a Tieňov.
Paralelné svety, alebo tiež jemnohmotné svety, sú súčasťou nášho bytia a súčasťou reálnej mágie, či si to už uvedomujeme, alebo nie.
Táto práca je svojím spôsobom vrcholovým dielom umenia mágie.
Kto môže povedať, že dokáže zasiahnuť do karmy žijúceho človeka tak, aby sa jeho život zmenil?
Táto práca je nebezpečná z pohľadu životov všetkých, ktorí sú zúčastnení na akte výmeny a zásahu do karmy.
Smrť a duša sú totiž pevnou súčasťou tejto práce a sila smrti je tu prítomná prostredníctvom mŕtvej duše, aby mohlo dôjsť k zámene karmy.
V tejto publikácii sa čitateľ dočíta, čo sa deje s človekom po smrti fyzického tela.
Jednou zo zložiek duše je aj emočné telo, ktoré vlastne sprostredkúva duši podnety z aktuálneho fyzického života, z aktuálnej inkarnácie.
V druhej časti práce je opísaná cesta duše po smrti fyzického tela, postup, ako sa duša uvoľňuje z hmoty, ako sa dostáva do svojho domovského paralelného sveta alebo do inkarnačného sveta, aké sú zakonitosti inkarnačného cyklu, prečo si nepamätáme minulé životy, čo sa deje s dušou samovraha či po úmrtí násilnou smrťou a podobne.
Egypťania milovali určité zvieratá ako bohov, napríklad Anubis.
V každej hrobke musel byť boh balzamovania - Anubis.
Na stenách sú zobrazené siahodlhé ´texty mŕtvych´, ktoré popisujú, čo sa má zosnulý modliť a čo má odriekať počas jednotlivých hodín, keď prechádza na druhý svet.
Miestnosti boli krásne vyzdobené, maľby na stenách boli z čisto prírodných farbív.
Na bielu farbu používali starovekí Egypťania sadru, ktorou najčastejšie maľovali pozadie.
Modrú farbu získavali s vápnika a medených kremičitanov, tou zobrazovali najmä nebo a vodu.
Žltú farbu získavali s prírodnej hliny a bola symbolom zlata.
Čiernu farbu získavali z uhlia, symbolizovala smrť a večné zatratenie.
Červená farba, takisto z hliny, bola symbolom ohňa a krvi.
A nakoniec zelenú farbu vytvorili zo zoxidovanej medi a znázorňovala regeneráciu.
V hrobke mal byť zobrazený aj trojhlavý had, ktorý miluje ticho a pokoj.
Kvôli ochrane múmie pred vykrádačmi dávali kňazi do hrobu aj toxické látky, ktoré napádali nervový systém votrelca a spôsobovali rýchlu smrť.
Pred každým vchodom do hrobky bol nápis: „Ty, ktorý vstúpiš do tohto hrobu, pocítiš okamžitú smrť“, ktorý mal takisto ochraňovať posvätnosť hrobiek.
Sú rôzne teórie, ktoré vysvetľujú tú ´záhadu´, ako asi starovekí Egypťania dvíhali jednotlivé bloky a ukladali jeden nad druhý.
Rozšírená je teória o rampe. Vraj to bola naklonená rovina. Rampa mala byť stočená ako slimák, ktorý, postupne sa zvyšujúc, obtáčal pyramídu.
Dokončená pyramída bola obložená bieloskvúcim vápencovým podkladom a svietila doďaleka.
Išlo o desiatky ton opracovaného vápenca.
Dnes je z tohto materiálu postavená takmer celá stredoveká Káhira, mnoho jej mešít.
Vo vnútri pyramídy nájdete tri hlavné priestory.
Pod samotným skalným povrchom je prvá komora - to bolo pravdepodobne miesto, kde by faraóna uložili, keby zomrel skôr a nemali by ho kam pochovať.
Nakoniec zostala nevyužitá.
Približne v jednej tretine pyramídy je kráľovská hrobka. Podľa niektorých starších teórií bola určená pre kráľovnú, najnovšie teórie o nej hovoria ako o mieste, kde bola odložená pohrebná výbava.
Ďalej sa nachádza veľká galéria, do ktorej sa vstupuje asi dvadsať metrov dlhou úzkou komorou.
Priestor sa končí veľkou pohrebnou komorou, obloženou veľkými žulovými blokmi.
Samotná pohrebná komora je z ružovej žuly, dovezenej až z Asuánu na juhu Egypta.
Čo sa týka samotného pochovávania, existuje k nemu jedna teória.
Celý Egypt, okrem úzkeho pásu zelene okolo Nílu, bol a dodnes je púštny.
Vďaka horúcemu suchému vzduchu sa veľakrát stalo, že keď človek umrel a pochovali ho niekde do piesku, jeho mŕtvola sa zachovala bez ľudského pričinenia a vzniklo tak niečo ako prírodná múmia.
V priebehu niekoľkých stáročí sa z toho vyvinul takýto kult, kde jednou z podmienok toho, aby človek mohol odísť do posmrtného života (Egypťania hovorili do ´západnej krajiny´ - do krajiny mŕtvych) bolo práve zachované telo.
Tak sa vyvinuli vyspelé technológie, ktoré zabezpečovali neporušenosť ľudského tela.
Proces, akým Egypťania zachovali celistvosť tela aj po smrti sa volá balzamovanie.
Existoval dokonca špeciálny boh, ktorý pomáhal pri balzamovaní.
Volal sa Anubis - ochranca pohrebných miest.
Kráľ bol v tej dobe najviac, viac ako Boh, dostávalo sa mu najväčšej starostlivosti.
Hovorí sa, že faraóna balzamovali 70 dní a ďalších 70 dní vykonávali zádušné obrady s použitím kadidla.
Mozog vyťahovali z lebky cez nosné prepážky, používali na to špeciálne zahnuté kliešte.
Potom desaťcentimetrovým rezom kamenným nožom otvorili brušnú dutinu, vybrali orgány, vyčistili a vypláchli palmovým vínom a rozdrvenými bylinkami.
Nakoniec sa brušná dutina vyplnila myrhou, škoricou a pilinami.
Telo ponorili do sodnej soli, aby vyschlo.
Takáto dehydratácia trvala asi 40 dní.
Po tejto dobe bolo telo opatrne umyté, natrelo sa balzamami a olejmi.
Zabalili ho do plátna, aby sa mohli medzi jednotlivé jeho vrstvy vkladať amulety a šperky pre šťastie.
Po ďalších tridsiatich dňoch sa múmia potrela živicou.
Srdce zostalo v tele, aby mohlo byť pri poslednom súde odvážené s pierkom bohyne Maat.
Každý orgán bol vložený do jednej z kanopických nádob.
Po 70 dňoch bola múmia pripravená, aby ju odovzdali rodine, ktorá medzitým pre pozostalého pripravila drevenú truhlu v tvare ľudského tela.
Truhla bola bohato vyzdobená, pozlátená.
S takto zmumifikovaným telom sa konečne mohli začať pohrebné slávnosti.