Židom 13, 8: „Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky.“ Tieto slová z Listu Židom nám pomáhajú bohatšie pochopiť osobnosť Spasiteľa. Pre nás je udalosť, o ktorej hovorí evanjelium, príležitosťou, aby sme sa zamysleli nad menom a osobou Spasiteľa a nad jeho významom pre nás.
V Jozefovom sne vysvetlil anjel meno „Ježiš“ slovami: „lebo on vyslobodí svoj ľud z ich hriechov“. Tým je stručne a výstižne vyjadrený obsah celého Ježišovho diela. Meno „Ježiš,“ „Ješua“ naozaj znamená: „Hospodin zachraňuje“.
Tým je vyjadrené, že Ježišovo zachraňujúce dielo nie je vecou historickej náhody, ale premysleným zámerom z iniciatívy Hospodina. Tým sa Ježišovo pôsobenie, smrť a vzkriesenie dostáva na najvyšší stupeň historickej dôležitosti. Cez Vianoce a vianočné obdobie - ale aj v každom inom čase - pociťujeme vďačnosť za Spasiteľa a za všetko, čo pre nás urobil.
Tie slová „ten istý“ hovoria o identite Ježiša Krista. Slovo „identita“ sa aj v bežnej reči používa v dvoch významoch. Vyjadruje jednak totožnosť: identický znamená totožný, taký istý, ten istý. Keď hovoríme o identite v priebehu času, naznačujeme tým, že určitá osobnosť si v rozličných obdobiach zachováva tie isté, identické podstatné črty. Slovo „identita“ je však aj vyjadrením osobitných, jedinečných podstatných, charakterových vlastností určitého človeka. Oba významy slov „identita“, „identický“ platia v plnom zmysle o Pánu Ježišovi.
Prečítaná veta „Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky“ je vrcholný výrok o jeho identite. Toto je krásne vyznanie autora Listu Židom. Ale už predtým sám Pán Ježiš povedal dôležitý výrok o večnej platnosti svojho slova: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú“.
Ježišova večná identita je pekne vyjadrená v piesni: „Včera, dnes i na večnosť“ (ES 250). Ježiš Kristus je ten istý, „identický“, majúci pravú identitu včera i dnes i naveky. Ten istý včera, ten istý dnes, ten istý naveky. Ten istý vo večnosti, z ktorej vstúpil do nášho sveta, ten istý vo svojej podstate v priebehu inkarnácie, vtelenia a celého pozemského pôsobenia, ten istý vo večnosti, do ktorej vstúpil po vykonaní svojho poslania na zemi, keď mu bola daná všetka moc na nebi i na zemi.
Vesmír sa mení a vyvíja, ale on ostáva ten istý, politické, spoločenské, kultúrne, náboženské pomery sa menia, ale on ostáva ten istý. Obsah životných udalostí jednotlivého človeka - každého jedného z nás - sa mení, ale on ostáva ten istý. Ak sa upneme vierou na neho, tak on, ten istý, nás sprevádza a bude sprevádzať v našom pozemskom živote uprostred všetkých zmien, a on, ten istý, nás čaká vo večnosti po prekročení tajomnej hranice, ktorá sa nazýva smrť. Jeho identita trvá cez všetky dimenzie času.
To je jedna stránka jeho identity. Treba zdôrazniť, že to nie je identita stagnujúca, ale pri zachovaní podstatnej identity sa prejavuje v novom a novom pôsobení. Jeho činnosť, jeho dielo je také závažné, že svojím významom dosahuje najvyššie vrcholy. Už pre túto stránku jeho identity, totiž preto, že on je ten istý včera i dnes i naveky, sa nám oddá cez celý nový rok natrvalo a tesne spojiť s ním náš život. Nech by sa nám prihodilo čokoľvek, on ostáva pri nás ten istý so svojou vernosťou a láskou.
Jeho identita má ešte inú dôležitú stránku. Ide o odpoveď na otázku, čo je obsahom jeho identity, jeho nezameniteľnej jedinečnosti? Čo je to, v čom je on ten istý včera i dnes i naveky? Plná odpoveď je veľmi bohatá - my teraz uvádzame aspoň niektoré body jeho jedinečnosti. Prišiel k nám z večnosti, súc poslaný svojím nebeským Otcom. Uprostred svojho zemského poslania žije s ním v tesnom spoločenstve. Nemotivovaná, z neho samého pochádzajúca láska je najvyšším, naplno účinným motívom všetkého, čo robí.
Nikdy, ani v najprimitívnejšom prostredí, neklesol pod vysoký štandard svojho bytia. Je totálne čistý od sebectva a egocentrizmu. Jasným, presným, exaktným pohľadom pozerá na minulosť, na prítomnosť, na budúcnosť. Jeho hodnotenie všetkých udalostí, vecí, hodnôt sveta je pravdivé a veľmi často sa líši od všeobecne rozšíreného klamného hodnotenia. Vidí nielen jednu časť ľudského života, ale všetky jednotlivosti vidí ako zasadené do najširších súvislostí.
Ježiš Kristus, zdroj pravej identity a lásky.
K jeho identite patrí jeho solidarita s ľudstvom ako celkom a s každým jednotlivcom. Prejavom jeho identity je tvorivosť: miluje život a neprestajne tvorí to a koná to, čo život napomáha. K neopakovateľnej jedinečnosti jeho bytosti patrí, že vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. (F 2). O nikom z ľudí nemôžeme povedať to, čo vyznávame o ňom, že on je Pán pánov a Kráľ kráľov.
Všetko toto a mnoho ďalšieho, čo možno povedať o jeho identite, sa nejakým spôsobom týka každého z nás. Pri každom z uvedených charakteristických znakov jeho identity si nám treba položiť otázku: čo táto charakteristická črta jeho identity znamená pre mňa, ako sa prejavuje v mojom živote? Keďže sa to všetko týka osobne aj nás, môžeme a máme do nového roku vstúpiť v mene Ježiša Krista, lebo nositeľ tohto mena je dnes živý a pôsobiaci, je dnes identický s tou čistou, múdrou, láskavou bytosťou, ktorú poznáme z evanjelií.
Aj my, ľudia, túžime po identite. O identite, osobitosti sa dnes mnoho hovorí a píše. Je mnoho ľudí, ktorí chcú veľmi dať najavo svoju identitu. Existujú rozličné cesty k dosahovaniu identity. Tie najpovrchnejšie sa týkajú vonkajšieho vzhľadu, oblečenia, kozmetickej úpravy, ďalej vecí, ktoré vlastníme, kariéry, slávy a podobne.
Nechceme povedať nič proti slušnému oblečeniu a primeranej kozmetickej úprave. Takisto nemôžeme poprieť, že rozumné používanie hmotných vecí patrí k životu. Ale nebezpečné je, ak týmto povrchným veciam pripisuje človek rozhodujúcu rolu pri dosahovaní identity. Nemôžeme sa ubrániť dojmu, že u mnohých ľudí to tak je. Kto sa s tým uspokojí a kto svoju identitu nehľadá v trvalých hodnotách, ten žije v sebaklame, a takáto takzvaná identita sa mu skôr či neskôr rozbije ako dom postavený na piesku.
Existujú aj vyslovene negatívne cesty k dosiahnutiu identity. Kto si nevie nájsť pozitívne hodnoty na pestovanie identity, upadá neraz do negativít. Vandalstvom alebo rozličnými zločinmi sa taký človek chce zviditeľniť, upozorniť na seba, tvoriť svoju identitu. Spoločnosť má s tým veľké problémy, a takýto človek koná na sebe dielo sebazáhuby.
Túžba po identite je oprávnená, legitímna, ale všetkým, ktorí po identite túžia, treba pomôcť, aby poznali a pochopili, čo je opravdivá identita, aby vedeli kriticky spoznať, ktoré sú primitívne metódy pri jej hľadaní a aby boli pri tvorbe svojej identity omnoho náročnejší, a neuspokojili sa tvorením vonkajších, povrchných dojmov, ktoré sú pominuteľné. Pravá identita si zachováva trvalú platnosť.
K opravdivej identite nám môže dopomôcť len Ten, ktorý sám má identitu v plnom, absolútnom zmysle, a to je Ježiš Kristus. Povrchné hodnoty identity sa menia s módou. Skutočné hodnoty identity nepodliehajú módnym zmenám. Znakom a dôkazom opravdivosti Kristovej identity je okrem iného aj to, že on je ten istý včera i dnes i naveky. Len u neho môžeme nájsť pre seba zdroj pravej, skutočnej identity.
Menom Ježiš, osobnosťou Ježiša Krista ako nášho jedinečného Spasiteľa, by mal byť poznačený celý náš nový rok. On je nositeľ pravej, jedinečnej identity, on je aj pre nás cestou k dosiahnutiu pravej identity. To je veľká ponuka pri vstupe do nového roka. Od toho, či Ježiša Krista prijmeme ako vodcu k našej identite, od toho závisí, aká bude v tomto ohľade naša bilancia na konci roka a raz aj vo večnosti.
Celý film: Ježiš Kristus, od narodenia až po zmŕtvychvstanie, podľa evanjelia Matúša | Slovak
Čo možno vedieť o Ježišovi z Nazareta? To je základná otázka historického výskumu o Ježišovi, ktorý od svojich začiatkov zamestnáva teológov a začal sa anonymným zverejnením od H. S. Reimarusa († 1768) pochádzajúcich „Wolfenbüttelských fragmentov“ G. E. Lessingom († 1781). Zatiaľ čo kristológia sa zaoberá systematickou teologickou a spirituálnou reflexiou o význame osoby Ježiša Nazaretského, pod heslom historický Ježiš si všíma jeho život z historickej perspektívy.
Ježišov pozemský pôvod
Ježiš pochádzal z Nazareta, a síce z rodiny remeselníka. Informácie na začiatku Lukášovho príbehu o detstve (Lk 2,1n) nasvedčujú narodeniu v posledných rokoch vlády Herodesa. Keďže presný rok Ježišovho narodenia je neistý, nemožno rozhodnúť, koľkých rokov sa Ježiš dožil.
Ježišovo verejné pôsobenie
Na začiatku Ježišovej verejnej činnosti stojí krst vodou Jánom Krstiteľom. Ježiš sa líši od Jána v tom, že v centre jeho ohlasovania nie je nastávajúci Boží súd hnevu, ale priblížené Božie panovanie, ktoré Ježiš vidí začínať svojím pôsobením. Na začiatku svojho ohlasovania Ježiš opustil svoju rodinu v Nazarete a najskôr býval asi v dome rybára Šimona. Okruh Ježišovej pôsobnosti sa obmedzoval spočiatku na jeho vlasť Galileu. Zhromaždil okolo seba kruh učeníkov.
Ježišova cesta k smrti
Mnohé hovorí za to, že Ježiš zomrel v roku 30, a síce 7. apríla, pretože pri tomto termíne pripadol prípravný deň na sviatok Paschy na piatok, v ktorý bol Ježiš podľa Jána ukrižovaný. Ježiš síce iste nešiel do Jeruzalema s úmyslom, aby zomrel, avšak zjavne hľadal nejaké rozhodnutie a bol si pritom celkom vedomý vysokého rizika. Lebo jeho ohlasovanie prichádzajúcej Božej vlády a jeho mesiášske povedomie sa museli zraziť s predstavami a očakávaniami kňazov a saducejov, ktorí s farizejmi reprezentovali ľud. Tento konflikt sa vyhrotil vo vyhnaní obchodníkov a predavačov z chrámového okrsku (Mk 11, 15 - 18).
Prečo bol Ježiš odsúdený na smrť?
Prečo prišiel Ježiš k smrti, kto sa na nej podieľal a kto je za ňu zodpovedný? Formálny rozsudok smrti zo strany Synedria, z ktorého vychádza Marek 14,64, je s veľkou istotou vylúčený, keďže Synedrium počas rímskej okupácie nebolo k tomu oprávnené. Výsluch Ježiša pred smerodatnými členmi Synedria okolo veľkňaza Kajfáša ešte v noci (Mk 14, 53 - 65) jeho zatknutia (Mk 14,43) je naďalej považovaný za pravdepodobný.
Kedy Ježiš zomrel?
S odkazom na zhodujúce sa svedectvo štyroch evanjelií je exegetický výskum vcelku zajedno v tom, že Ježiš zomrel v piatok. Podľa astronomických výpočtov pripadá 14. Nisan - v ktorý bol Ježiš podľa Jánovej chronológie ukrižovaný - počas Pilátovej prokuratúry, teda v rokoch 26 až 36, len v rokoch 30 a 33 na piatok.
Ježišov proces
Ježišov proces sa stal v modernom výskume na židovskej i kresťanskej strane predmetom dôkladných výskumov. Zajedno sú dnes v tom, že v evanjeliách sa posilňuje tendencia ukázať Piláta v pozitívnom a Synedrium v negatívnom svetle, teda odbremeniť prokurátora a jednostranne zaťažiť židovských reprezentantov (Mk 15,1-15). Aj keď sa časti Synedria aktívne podieľali na vydaní Ježiša, jednako neexistoval žiaden židovský rozsudok smrti proti Ježišovi. Proces proti Ježišovi bol rímskym súdnym procesom. Nie nejaká židovská inštancia, ale rímsky miestodržiteľ Pilát odsúdil Ježiša na smrť a dal ho popraviť. Rozsudok smrti bol vydaný v mene Imperium Romanum, a nie v mene židovského ľudu.
Ježišov pohreb
Jednomyseľná informácia evanjelií je taká, že ešte v deň Ježišovho ukrižovania jeho mŕtve telo pochoval Jozef z Arimatey (Mk 15,42-47). Evanjelista Ján vychádza z toho, že aj Nikodém bol pri Ježišovom pohrebe (Jn 19,39). Či Mária z Magdaly a iná Mária pozorovali pohreb (Mk 15,47; Mt 27,61), to sa už nedá rozhodnúť, avšak nie je to vylúčené, keďže všetky evanjeliá informujú o ženách, ktoré boli prítomné pri Ježišovej smrti; v každom prípade treba vychádzať z toho, že Ježišov hrob bol známy.
Biblické chápanie srdca je kultúrne revolučné. Nemôžeš sa zmeniť len tým, že zmeníš svoje myšlienky, ani veľkými skutkami vôle, ale skôr zmenou toho, čo najviac miluješ. Zmena nenastáva len tým, že do svojej mysle prijmeš nové pravdy - hoci to je v nej zahrnuté - ale tiež tým, že nakŕmiš svoju obrazotvornosť novou krásou tak, aby si miloval Ježiša najviac zo všetkého. Meníme sa vtedy, keď zmeníme to, čo najviac uctievame.
Premenenie Ježiša Krista, zjavenie Božej slávy.
„Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza v svojom kráľovstve“ (Mt 16, 28). Týmito slovami uvádza evanjelista Matúš opis jedinečnej udalosti z Ježišovho účinkovania, jeho premenenia na vrchu Tábor. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: ,Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.‘ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: ,Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.‘ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli.
Pri svojom premenení však Ježiš zjavuje svoju božskú slávu priamo v svojej osobe. On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: ,Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie‘“ (2 Pt 1, 16 - 17); a Ján má s veľkou pravdepodobnosťou na mysli práve skúsenosť z vrchu Tábor, keď v prológu svojho evanjelia uvádza: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. Žiť znamená meniť sa. Dôležitá je skutočnosť, že vedľa Ježiša sa zjavujú dve veľké postavy Starého zákona: Mojžiš a prorok Eliáš. Boh sa osobne zjavuje až v Ježišovi Kristovi.
Čo teda znamená udalosť Ježišovho premenenia na vrchu? Je to neprehliadnuteľné svedectvo o príchode Božieho kráľovstva, o čase zvláštnej Božej lásky a milosti v osobe Ježiša Krista. Je preto dôležité si pripomínať, že zmena, ku ktorej nás Boh pozýva, je v prvom rade dar, dar milosti, dar Božieho kráľovstva, ktoré priniesol Ježiš. Naša zmena, naše obrátenie spočíva v odpovedi viery na tento dar.