Dnes vám priblížime príbeh jedného z najzaujímavejších liečiteľov všetkých čias, Asklepia. Určite poznáte sochu vznešeného starca s bielou bradou a palicou, okolo ktorej sa obvíja had, symbol neustále sa obnovujúceho života. Aj dnes ho používajú lekári a lekárnici.
Kto bol Asklepios?
Je to Asklepión, vynikajúci liečiteľ a jasnovidec, možno len smrteľník, ktorý dokázal uzdravovať tak skvelo, že jeho meno prežilo stáročia, možno poloboh, a možno boh, ako tvrdia mýty.
Asklépia ako prvý spomína Homér. Je zaujímavé, že podľa Homéra to ešte nebol boh, len smrteľník z Tesálie, no už slávny vďaka svojim zázračným lekárskym schopnostiam. Jeho dvaja synovia, Machaon a Podaleirios, sa „potatili“, obaja sa zúčastnili trójskej vojny ako lekári.
Neskoršie mýty spomínajú Asklépia už ako poloboha. Jeho otcom bol boh svetla, slnka, umenia a veštieb, ochranca vesmírneho poriadku Apolón. Matkou bola obyčajná, i keď krásna žena Koronida, Havrania panna, ktorú si Apolón vyvolil za milenku.
Mýtus rozpráva, že keď už jej telo oblizovali plamene pohrebnej hranice, zľutoval sa Apolón nad svojím potomkom a stihol ho ešte vyňať z matkinho tela. Iný variant mýtu rozpráva o tom, že Koronida umrel pri pôrode a Asklépia sa tak dotkol fakt, že kvôli jeho narodeniu musela jeho matka umrieť, že sa neskôr rozhodol zmocniť tajomstva smrti a brániť jej v „práci“, ako len bude vládať.
Malého Asklépia sa ujal Kentaurus Cheirón, ktorý z neho vychoval lekára, a to tak dokonalého, že dokázal vyliečiť všetky zranenia a choroby. Vzkriesil z mŕtvych aj Hipolita, miláčika bohyne lásky Afrodity. Keďže však ľudia prestali umierať, podal boh podsvetia Hádes sťažnosť na Asklépia u najvyššieho boha Dia a ten narušiteľa normálneho behu vecí usmrtil bleskom.
Za svoje úžasné liečiteľské schopnosti sa však nakoniec dostal rovno medzi bohov. Hymnus o Asklepiovom narodení v Epidaure, ktorého autorom bol domáci básnik Isyllos (3. stor. Ako boha začali Gréci Asklépia uctievať niekedy medzi 7. a 6. storočím pred naším letopočtom.
Asklépiov chrám v Epidaure
Ak v Aténach nasadnete na autobus miestnej cestovnej kancelárie, ktorá sa špecializuje na jednodenné zájazdy do okolia gréckej metropoly, a zvolíte si ako cieľ svojej cesty antický Epidauros, ste tam za čosi viac ako hodinku. Môžete si prenajať aj jachtu, plavba po mori z aténskeho prístavu Pireus je naozaj skvelým spestrením dňa.
Celé antické Grécko vedelo, že pri liečivom prameni v tomto údolí nájde opäť zdravie každý pútnik, ktorý príde s vierou v uzdravenie - a, samozrejme, aj s patričným množstvom obetných darov. Po stáročia, od 5. storočia pred naším letopočtom po 4. Neskôr sa sem chodili liečiť aj Rimania. Ešte v 2. storočí práve Rimania tunajšie kúpele prestavali a rozšírili.
Príjemná klíma, široko-ďaleko preslávený liečivý prameň, teplé a studené kúpele prevoňané vôňou stredomorskej kveteny, otvorený stadion a zastrešený gymnazion na športové aktivity, každodenné prechádzky, večerné návštevy divadelného predstavenia, ľahká, vegetariánska strava, profesionálne zručný personál, schopný liečiť telo aj dušu - aj rozmaznaný návštevník dnešných kúpeľov by si s potešením vychutnával tunajšiu opateru a pokoj.
Navyše s bonusom, že nad jeho zdravím osobne bdie niekoľko bohov a polobohov. Liečebňa patrila k mestu Epidauros. Najvyšší kňaz v liečebni bol vlastne zamestnanec „miestnej správy“, miestni zástupcovia ho volili vždy na jeden rok. Im bol zodpovedný za administratívu liečebne a za financie, ktoré sa tu vyzbierali.
Okrem kňazov, ktorí boli chirurgmi i psychoterapeutmi zároveň, „šéfoval“ aj ďalšiemu personálu: nosičom fakieľ, strážcom chrámu, kňazom, ktorí zabíjali obetné zvieratá. Kňazi v asklépiových svätyniach liečili na základe predpokladu, že každá choroba je vlastne svojím spôsobom „navštívenka“ niektorého z bohov.
Chorý musel navštíviť asklépiovu svätyňu, v ktorej sa dozvedel, ktorého boha nevypočul, urazil, či ktorému nevzdal potrebnú úctu. Potom sa odobral na najposvätnejšiu pôdu, do abatonu (v písomných prameňoch sa spomína aj ako adyton, alebo enkoimeterion), v ktorom kňazi chovali posvätných hadov (preto ten had na Asklépiovej palici).
Tam zaľahli k spánku, buď na zemi, alebo na kožušine zvieraťa, ktoré priniesli k obete. Alebo na špeciálnom ležadle, ktoré nazývali kline. Čakala ich noc plná nádejí. Na posvätnom mieste, v posvätnom vytržení, obklopení pri zaspávaní zvláštnym, mystickým svetlom z posvätných olejových lámp, ktoré kňazi postupne zhášali, voňali chorí posvätné vône byliniek a postupne upadali do spánku.
V sne sa im zjavilo posolstvo, alebo priamo boh. Jeden z kňazov si vypočul sen a na jeho základe určil ďalší liečebný postup. Prísna bezmäsitá diéta, pravidelný pohyb, teplé i studené kúpele, liečivé bylinky, v niektorých prípadoch aj chirurgické zákroky, pričom nástroje vtedajších chirurgov sú takmer identické so súčasnými, ako môžete vidieť v tunajšom múzeu.
K liečbe patrili aj návštevy divadelných predstavení. Terapia mala za úlohu obnoviť prerušené spojenie medzi bohmi a človekom, prekonať stav odcudzenia medzi tým, čo Gréci nazývali fainomenon (svetské, profánne) a noumenon (posvätné). V Epidaure sa v súlade so starogréckym ideálom kalokagathie, teda „zdravého tela i ducha“, konali každé štyri roky atletické preteky a festival dramatických hier pod spoločným názvom Asklépiady.
Keď sa Pausanius zmieňoval o „epidaurskom zázraku“, výnimočne tým nemyslel tunajšiu liečebňu, ale miestny amfiteáter, najlepšie zachovalú stavbu tohto druhu v Grécku. Jej akustika je naozaj ohromujúca, každý z 12 300 divákov počuje bez problémov aj ten najmenší výdych hercov. Ani dnešní architekti nedokázali toto tajomstvo rozlúštiť.
Pacienti v liečebni mali na každý deň naordinovanú aj návštevu divadla, aby mohli zhliadnuť dramatický príbeh, stotožniť sa s niektorou postáv, s jej vášňami, nenaplnenými túžbami, a prežiť si svoju katarziu. Aj toto patrilo do liečby duše. Každý deň tu údajne hrávali tri drámy a na večer jednu komédiu, aby pacienti odchádzali z divadla spokojní a nemali príliš ťažké sny.
Roku 426 bol tunajší asklépion zavretý na príkaz Theodosiusa II. V celom bývalom antickom svete víťazilo nové náboženstvo, v ktorom mohol zázraky robiť len jeden Boh. Katastrofu dovŕšili v šiestom storočí dve zemetrasenia. Na svetlo sveta vyniesol jeho ruiny až na prelome 19. a 20. storočia archeológ Panagiotis Kavadias. V blízkej budúcnosti má svätyňa znovu vstať z ruín.
Galénos a jeho spojenie s Asklepiom
Claudius Galénos sa narodil v roku 129 v gréckom mestskom štáte Pergamon, ktorý sa nachádzal na dnešnom západnom pobreží Turecka. Jeho otec Aelius Nikon bol bohatým architektom a svojmu synovi chcel dopriať len to najlepšie vzdelanie. Hovorí sa, že sa mu vo sne zjavil Boh zdravia Asklépios a prikázal mu, aby jeho syn študoval lekárstvo. Tak sa rozhodol Bohu neodporovať a poslúchol.
Roku 162 sa presťahoval do Ríma, kde písal, prednášal a verejne demonštroval svoje vedomosti z anatómie. Tak sa mu podarilo zvýšiť svoju reputáciu a podarilo dostať sa až na cisársky dvor, kde strávil zvyšok svojho života experimentovaním. Tu sa preslávil verejnými pitvami zvierat, najmä opíc a prasiat.
Počas jeho pôsobenia v Ríme bolo mesto zasiahnuté morom. Podľa odhadov jej podľahlo až neuveriteľných 5-miliónov ľudí. Avšak vďaka Galénovi vieme, že príčinou nebol mor. Jeho detailné zápisky ukázali, že išlo pravdepodobne o epidémiu pravých kiahní. Všetci lekári boli však v tej dobe proti tejto chorobe bezmocný. Rovnako tak aj Claudius.
Vo svojich prácach opísal množstvo poznatkov. Napríklad tvrdil, že v nádore sú krvné cievy rozvetvené alebo, že choroby sú úzko späté s psychikou. Pripisuje sa mu objav mozgových nervov a taktiež sa pokúsil opísať krvný obeh. Dokonca chcel experimentálne dokázať, že orgánom vedomia a myslenia je mozog.
Odhaduje sa to však na rok 200 nášho letopočtu. No podľa arabských zdrojov na sklonku svojho života odišiel na Sicíliu, kde dokonal.
Symbol hada v medicíne
V mnohých gréckych mestských štátoch sa nachádzali sochy tohto poloboha v podobe dôstojného muža s briadkou a palicou, okolo ktorej bol omotaný had. V minulosti sa medzi historikmi aj lekármi viedli spory o to, aký živočích sa na Asklépiovej palici vlastne nachádza.
Často sa pri Asklépiových vyobrazeniach objavuje aj pes. Niet sa čo diviť. Pes ako aj had majú svoju symbolickú funkciu už odnepamäti. Pes odpradávna liečil rany svojimi slinami a olizovaním. Táto tradícia má nepochybne racionálny základ, keďže pes si svoje rany lieči skutočne vlastnými slinami.
Had bol zasa pre svoju danosť zvliekať kožu symbolom neustále sa obrodzujúceho života. Had bol v staroveku pokladaný za tvora s neobyčajnou liečiteľskou schopnosťou. Z rany mohol jazykom zlízať nebezpečnú nákazu a liečiť mal vedieť tiež ovinutím sa o telo pacienta.
Dodnes je symbol hada omotaného okolo palice medzinárodným označením lekárstva a farmácie a nájdeme ho dokonca v logu Svetovej zdravotníckej organizácie.
Vedľa Asklépia sa na mnohých sochách nachádzajú aj jeho dcéry Hygiea a Panakeia. Hygieia bola bohyňou zdravia a čistoty a z jej mena je odvodené tiež slovo hygiena. Panakeia bola bohyňou lekárstva, vyliečenia každej choroby a čarodejníctva.
Asklépiá
Po Asklépiovi boli pomenované tzv. asklépiá(v sg. z gr. asklepieion). Boli to predchodcovia neskorších liečební, resp. kúpeľov, kam prichádzali bohatí pacienti na dlhší pobyt. Rekonvalescencia v asklépiách bola spojená s liečebnými kúrami v prírodných minerálnych prameňoch, s masážami, diétou, hrami a oddychom.
Pacienti verili, že sa im počas noci v asklépiu zjaví samotný Asklépios a poradí im, ako sa s ochorením vysporiadať. Asklépiá sa stavali v blízkosti liečivých prameňov, kde pacienti podstupovali rôzne liečebné procedúry. Dodnes je na území Helénskej republiky veľa podobných liečivých vôd a asklépiá ako komplexy na liečenie pacientov boli v starovekom Grécku veľmi rozšírené.
Aj tu mali hady zohrávať dôležitú úlohu. Podľa niektorých prameňov sa v asklépiách chovali hady, ktoré mali pacientom olizovať infikované miesta. V tomto prípade šlo o kombináciu náboženskej liečby s prírodnou. Najznámejšie asklépiá boli v Epidaure - neďaleko Atén a na ostrove Kos.
Geograf, historik, filozof Strabón (okolo 64 pred Kristom - 24 po Kristovi) a geograf a cestovateľ Pausanias (115 - 180) informujú o liečebnom komplexe v Epidaure, ktorý obaja navštívili. Toto zariadenie mali podľa nich navštevovať tisícky pacientov s nevyliečiteľnými zdravotnými ťažkosťami.
Záver
Asklepios, boh medicíny, zanechal trvalý odkaz, ktorý pretrváva dodnes. Jeho príbeh a symboly sú stále prítomné v lekárstve a pripomínajú nám dôležitosť zdravia, liečenia a neustáleho obnovovania života.