Jubileum nás vyzýva, aby sme sa vydali na cestu, prekročili hranice a premenili seba samých. V tomto kontexte sa púť stáva symbolom osobnej transformácie a duchovného rastu. Abrahám, Ježiš a mnohí ďalší nám ukazujú, že cesta viery je spojená s neustálym prekonávaním seba samého.
Abrahám a traja anjeli
Púť Ako Skúsenosť Obrátenia
Púť je skúsenosťou obrátenia, zmeny vlastného života a zamerania sa na Božiu svätosť. V tomto zmysle sa putovanie, ktoré charakterizuje tento rok, začína ešte pred ním: jeho východiskovým bodom je rozhodnutie vydať sa na púť. Keď sa hýbeme, v skutočnosti nemeníme len miesto, ale premieňame sami seba. Preto je dôležité pripraviť sa, naplánovať si trasu a poznať cieľ. Etymológia slova „púť“ je rozhodne výrečná a prešla niekoľkými významovými posunmi.
Abrahám je v Biblii opísaný práve takto, ako človek na ceste: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu“ (Gn 12, 1). Týmito slovami sa začína jeho dobrodružstvo, ktoré sa končí v zasľúbenej krajine, kde sa spomína ako „blúdiaci Aramejčan“ (Dt 26, 5). Aj Ježišovo pôsobenie sa prelína s putovaním z Galiley do svätého mesta: „Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema“ (Lk 9, 51).
Cesta sa v skutočnosti utvára postupne: na výber sú rôzne trasy, rôzne miesta, ktoré možno objavovať. Rôzne situácie, katechézy, obrady a liturgie, ako aj spoločníci na ceste nám umožňujú obohatiť sa o nové myšlienky a perspektívy. Súčasťou toho všetkého je aj kontemplácia stvorenia, vďaka ktorej sa môžeme učiť, že starostlivosť oň je „základným prejavom viery v Boha a poslušnosti jeho vôli“ (František, List k Jubileu 2025).
Logo Jubilea 2025
Svätá Brána: Symbol Prechodu K Novému Životu
Zo symbolického hľadiska nadobúda osobitný význam svätá brána: je najcharakteristickejším znakom jubilejného putovania, pretože jeho cieľom je prejsť ňou. Jej otvorenie pápežom predstavuje oficiálny začiatok svätého roka. Pôvodne existovala len jedna brána, a to v Bazilike sv. Jána Lateránskeho, ktorá je katedrálou rímskeho biskupa.
Pri prekročení prahu svätej brány si pútnik pripomína text z 10. kapitoly Evanjelia podľa Jána: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu“. Toto gesto vyjadruje rozhodnutie nasledovať Ježiša, ktorý je Dobrým pastierom, a nechať sa ním viesť. Koniec koncov, brána je vchodom do vnútra kostola. V Ríme má táto skúsenosť osobitný význam, pretože sa tu spomína na sv. Petra a Pavla, apoštolov, ktorí založili a formovali kresťanskú komunitu v Ríme a ktorí sú svojím učením a príkladom vzorom pre univerzálnu Cirkev.
Jubileum Ako Znamenie Zmierenia
Jubileum je znamením zmierenia, pretože predstavuje „milostivý čas“ (porov. 2 Kor 6, 2) pre obrátenie človeka. Človek stavia do centra svojho života Boha, smeruje k nemu a uznáva jeho prvenstvo. Aj výzva na obnovenie sociálnej spravodlivosti a úcty k zemi vychádza v Biblii z teologickej požiadavky: ak je Boh stvoriteľom vesmíru, treba mu dať prednosť pred každou inou skutočnosťou, aj pred osobnými záujmami. Ako pripomenul pápež František v bule o vyhlásení mimoriadneho Svätého roka 2015: „Milosrdenstvo neprotirečí spravodlivosti, ale vyjadruje spôsob Božieho zaobchádzania s hriešnikom, ktorému ponúka poslednú možnosť, aby sa spamätal, obrátil a uveril [...]. Táto Božia spravodlivosť je milosrdenstvom, udeleným všetkým ako milosť prameniaca zo smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista.
Ide konkrétne o prežívanie sviatosti zmierenia, o využitie tohto času na znovuobjavenie hodnoty spovede a na osobné prijatie slova Božieho odpustenia. Existujú niektoré jubilejné kostoly, ktoré túto možnosť nepretržite ponúkajú.
Čo je to jubilejný rok a prečo je pre mňa dôležitý?
Modlitba A Liturgia: Cesty K Otvoreniu Sa Božej Prítomnosti
Existuje mnoho spôsobov a dôvodov, prečo sa modliť; základom je však vždy túžba byť otvorený Božej prítomnosti a láske, ktorú ponúka. Kresťanské spoločenstvo sa cíti byť povolané a vie, že sa môže obrátiť k Otcovi len preto, že prijalo Synovho Ducha. Sám Ježiš zveril svojim učeníkom modlitbu Otčenáš, ktorej sa venuje aj Katechizmus Katolíckej cirkvi (porov. KKC 2759 - 2865). Chvíle modlitby počas cesty ukazujú, že pútnik má Božie cesty „vo svojom srdci“ (Ž 83, 6). K takémuto druhu občerstvenia slúžia aj rôzne zastávky a zastavenia, často situované v blízkosti budov, svätýň či iných miest mimoriadne bohatých z duchovného pohľadu, kde si človek uvedomí, že pred ním a popri ňom tam prechádzajú iní pútnici a že tadiaľto vedú cesty k svätosti.
Liturgia je verejnou modlitbou Cirkvi: podľa Druhého vatikánskeho koncilu je „vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila“ (Sacrosanctum concilium, 10). Liturgickým obradom, charakteristickým pre svätý rok, je otvorenie svätej brány: až do minulého storočia pápež viac-menej symbolicky začal búranie múru, ktorý ich uzatváral. Murári mali následne tehly úplne odstrániť. Od roku 1950 sa múr namiesto toho zbúra vopred a počas slávnostného liturgického obradu pápež bránu zvonku zatlačí a prejde ňou ako prvý pútnik.
Otvorenie svätej brány pápežom Františkom
Vyznanie Viery A Jubilejný Odpustok
Existujú rôzne vyznania viery, ktoré poukazujú na bohatosť skúsenosti stretnutia s Ježišom Kristom. Tradične si však osobitné uznanie získali dve: krstné vyznanie viery rímskej cirkvi a Nicejsko-carihradské vyznanie viery, pôvodne vypracované v roku 325 na nicejskom koncile v dnešnom Turecku. V jubilejnom roku si pripomenieme 1700 rokov od jeho zloženia.
„Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: ,Ježiš je Pán!ʻ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu“ (Rim 10, 9 - 10). Tento text svätého Pavla zdôrazňuje, že ohlasovanie tajomstva viery si vyžaduje hlboké obrátenie nielen vo svojich slovách, ale predovšetkým v pohľade na Boha, na seba samého a na svet. Jubilejný odpustok je konkrétnym prejavom Božieho milosrdenstva, ktoré presahuje hranice ľudskej spravodlivosti a premieňa ich. Tento poklad milosti vstúpil do ľudských dejín v Ježišovi a vo svätých: pri pohľade na tieto príklady a žitím v spoločenstve s nimi sa posilňuje nádej na odpustenie a na vlastnú cestu svätosti až sa stáva istotou.
V praxi sa táto skúsenosť milosrdenstva konkrétne deje cez určité duchovné úkony, ktoré určuje pápež. Odpustkami sa rozumie odpustenie časných trestov (nie hriechov!) za hriechy, ktorých vina už bola odpustená, a to nielen pred Cirkvou, ale aj pred Bohom. Podľa náuky Cirkvi, každý spáchaný hriech so sebou prináša vinu a trest. Vina za hriechy je nám zotretá vo sviatosti pokánia, avšak časť trestu zostáva. Tresty za hriechy si môžeme odpykať po smrti v očistci, ale existujú aj iné možnosti, ako sa časných trestov za hriechy zbaviť už tu na zemi, respektíve ich zredukovať - dobrými skutkami, pokáním, ale najmä získaním odpustkov, ktoré Cirkev udeľuje z nevyčerpateľného pokladu zásluh Ježiša Krista a svätých.
Podmienky Získania Odpustkov
Veriaci dosahuje dar odpustkov za istých a určených podmienok. Na to, aby ho veriaci získal, je potrebné:
- mať úmysel odpustky získať, aspoň všeobecný;
- vykonať úkon, ktorý je obdarený úplnými odpustkami;
- vylúčiť akúkoľvek naviazanosť na hriech, čo i len ľahký;
- splniť tri všeobecné podmienky: svätá spoveď, sväté prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca.
Odpustky sú šancou v priestore vytvárania kresťanského života, sú pomocou k tomu, aby sme prekonali následky hriechov - časné tresty. Tieto tresty ale nemožno chápať ako Bohom uložené trestné opatrenia a sankcie, ale ako následky hriechov, ktoré pôsobia utrpenie, ako poruchy v samotnom hriešnikovi a v jeho vzťahoch k okoliu.
Ježiš Kristus Ako Vzor Pre Mladých
Ježiš vás, mladých, neučí z diaľky alebo zvonka, ale vychádza z tej istej mladosti, ktorú s vami prežíva. Je veľmi dôležité kontemplovať mladého Ježiša, ako nám ho ukazujú evanjeliá, pretože on bol skutočne jeden z vás, a u neho možno rozpoznať mnoho aspektov, typických pre mladé srdcia. Vidíme to napríklad z týchto charakteristík: „Ježiš bezpodmienečne dôveroval Otcovi, pestoval priateľstvo so svojimi učeníkmi a zostal im verný aj v krízových okamihoch. Hlboko súcitil s najslabšími, zvlášť s chudobnými, chorými, hriešnikmi a vylúčenými. Mal odvahu čeliť náboženským a politickým predstaviteľom svojej doby; vedel, čo znamená byť nepochopený a odmietnutý; zakúsil strach z utrpenia a poznal krehkosť umučenia. Obrátil svoj zrak do budúcnosti a zveril sa do bezpečných rúk Otca a sile Ducha.
Na druhej strane, Ježiš vstal z mŕtvych a chce nás urobiť účastnými na novosti vzkriesenia. Je pravou mladosťou zostarnutého sveta a je aj mladosťou vesmíru, ktorý čaká „v pôrodných bolestiach“ (Rim 8, 22), že sa oblečie do jeho svetla a života. V jeho blízkosti môžeme piť z pravého prameňa, ktorý udržuje živými naše sny, naše plány, naše veľké ideály a poháňa nás do ohlasovania života, ktorý sa oplatí žiť.
Duchovné Sprevádzanie Ako Nástroj Na Ceste K Svätosti
Duchovné sprevádzanie je dôležitý nástroj na ceste k svätosti. Mnohí svätí v Cirkvi a mnohí pápeži odporúčali ísť za niekým, kto má určité ľudské a duchovné skúsenosti a kto nám môže pomôcť. Cieľom duchovného sprevádzania však nie je „vyplniť medzeru“ v ľudskej spoločenskosti. Jeho cieľ je priamo nadprirodzený: cieľom tejto pravidelnej a osobnej konzultácie je získať radu, usmernenie, nápravu, povzbudenie, otvorenie obzorov atď., aby sme mohli nasledovať cestu, ktorá nás vedie k Bohu: k svätosti.
Pri duchovnom sprevádzaní sa usilujeme o lepšie poznanie Boha, o skúsenosť dôverného kontaktu a komunikácie s ním a o nadšenie, že môžeme odovzdať svojim spoločníkom, priateľom a rodine to, čo objavujeme na našej osobnej ceste. Toto sprevádzanie v duchovnom živote nám tiež pomáha „vzdialiť sa“ od oblasti našej subjektivity pri kontemplácii nášho života a vedie nás k sebapoznaniu, ktoré je potrebné na rozlišovanie našej cesty k Bohu.
Malosť A Pokora Ako Cesta K Stretnutiu S Bohom
V narodení Božieho Syna, ktorý bol na počiatku Slovom a ktorý sa stal malým a krehkým dieťaťom, ktoré ešte nehovorí, je obsiahnutá sila a veľkosť malosti. To zdôraznil páter Roberto Pasolini, kapucín, kazateľ Pápežského domu. Po tom, čo sa kazateľ venoval dverám úžasu a dôvery, nás teraz vyzval, aby sme prekročili prah „malosti“: kľúčom k prístupu do Božieho kráľovstva podľa neho nie je obmedzenie alebo nedostatok, ale je to „pokorná a tichá“ sila, podobná sile semienka, ktoré v temnote zeme klíči a rastie.
Malosť je Pánovým „kritériom“, je to „miesto, kde sa môžu realizovať jeho rozhodnutia a prisľúbenia“, ako aj „vedomá voľba, vedená ‚túžbou vytvárať autentické vzťahy, kde sa uznáva právo druhého slobodne existovať, dýchať a vyjadrovať sa‘. Páter Pasolini pozorne a nanovo číta podobenstvo o poslednom súde, ktoré rozpráva evanjelista Matúš (25, 31 - 46): v jeho najustálenejšom význame text hovorí, že na konci čias bude Pán súdiť ľudstvo podľa bratskej lásky. Ale vo svojom hlbšom význame, vysvetľuje kazateľ, podobenstvo hovorí, že jedného dňa budú môcť všetky národy, dokonca aj tie, ktoré neboli evanjelizované, vstúpiť do Božieho kráľovstva „prostredníctvom lásky uplatňovanej voči Pánovým najmenším bratom“.
Z toho vyplýva „veľká a vážna zodpovednosť kresťanov“: potreba nielen „konať dobro druhým“, ale aj „umožniť to druhým, a tak vyjadriť to najlepšie zo svojej ľudskosti“ a urobiť z malosti „kritérium zhody a vernosti“ voči Bohu. V skutočnosti Boh chce, aby jeho deti nielen vedeli milovať - dodáva kapucínsky páter -, ale aby vedeli aj to, ako sa nechať milovať druhými, a ponúkli im „príležitosť byť dobrými a veľkodušnými“.