Vždy si hovoril, že len nakukne. Iba pozrie, možno polistuje. Veď je to len antikvariát. Tichý, zaprášený, so šuchotom stránok ako šepkanými výčitkami. A predsa, keď vyšiel, mal pod pazuchou tri nové knihy. No nie nové - staré, ošúchané, s menami niekoho iného na prvej strane. Práve preto ich miloval.
Začalo to nevinne - po práci si krátil cestu cez Staré Mesto. Tam bol ten obchod s dreveným nápisom "Z druhej ruky - prvej duši". Už ten slogan mu raz prerazil bránu rozumu. Vraj len jeden titul. Potom druhý. Potom celý regál.
Na poličkách doma sa mu začali tlačiť knihy. V spálni, v kuchyni, dokonca v kúpeľni. Niektoré ani neprečítal. Nie preto, že by nechcel - len mu bolo ľúto narušiť ich ticho. Ako keď nájdeš list, ale bojíš sa ho otvoriť, lebo poznáš koniec.
Neskôr začal skrývať bločky. Dokonca si vypol notifikácie z banky. Raz sa pristihol, ako klame kamarátovi, že si kúpil knihu na výmenu, nie za peniaze.
Pocit viny bol čudný - nie hlasný a výbušný ako výčitky, ale tichý, pomalý. Usadil sa v ňom ako prach na starých knihách.
„Nie je to zbytočnosť,“ hovoril si. „Knihy sú investícia. Do duše.“ Ale keď si potom sadol v kuchyni, otvoril peňaženku a videl len posledné drobné, ticho si vzdychol. Zase...
Ale keď večer otvoril novú (starú) knihu, roztrhanú, s venovaním „Lýdii - nech nikdy neprestane snívať“, niečo v ňom povolilo. Bolo to ako spoveď. Ako rozhovor s niekým, kto rozumie.
Nevedel, ako prestať. A možno ani nechcel. V jednom zápisníku si poznačil: „Nie som závislý od kníh. Som závislý od pocitu, že niekam patrím.
Pre tých, ktorí zdieľajú túto vášeň, je návšteva antikvariátu viac než len nákup. Je to rituál, cesta do minulosti a dialóg s tými, ktorí knihy milovali pred nami. Každá kniha má svoj príbeh, nielen ten, ktorý je v nej napísaný, ale aj ten, ktorý ju sprevádzal od jej prvého vydania až po chvíľu, keď ju držíte v rukách.
Čaro antikvariátov spočíva v ich atmosfére. Vôňa starého papiera, ticho prerušované len šuchotom stránok a pocit, že ste obklopení nespočetnými príbehmi, vytvárajú jedinečné prostredie. Je to miesto, kde sa zastavil čas a kde môžete nájsť poklady, ktoré by ste v bežnom kníhkupectve nikdy neobjavili.
Vzácne knihy v Las Vegas
Recenzia knihy: Kryptomeny od Juliana Hospa
Pri lustrácii ekonomickej literatúry som natrafil na pomerne tenkú knižôčku od Dr. Juliana Hospa. Prvotne som myslel, že pánko je ďalší zo série OVB poradcov, s istým odtienkom teleshoppingového kráľa Horsta Fuchsa (1946 - 2023), avšak pánko má hneď v úvode upokojil, doktorát získal v chirurgii, ktorej sa aj istý čas venoval, ale, poďme k meritu veci...
Vo svojej knihe nám Julian najprv predstaví svoju cestu z úrazovej chirurgie až ku kryptomenám a pozícii prezidenta ním založenej spoločnosti TenX. V knihe predstavuje nevyhnutnú terminológiu, genézu kryptomien, spôsoby ich ťaženia, blockchainy, históriu kryptomien - najmä Bitcoinu, cloudové uchovávacie peňaženky či iné, alternatívne formy altcoinov.
Pre čitateľa je nevyhnutné osvojiť si úvodné, nie príliš jednoduché pojmy, bez ktorých by bol od str. 80 stratený. Nevynecháva ani svoje osobné "kryptodobrodružstvá", alebo aj až komicky pôsobiaci vývoj hodnoty jednotlivých coinov.
Osobne najprínosnejšou časťou pre mňa bol popis konkrétneho prípadu nelegálnych aktivít prostredníctvom krypta. Tým autor vyvrátil azda najznámejšiu mantru, že kryptomeny sú decentralizovanými menami, slúžiacimi pre transakcie medzi jednotlivými kriminálnymi živlami - OMYL!
V tomto bode ale poprel autor predchádzajúcich 100 strán textu, v ktorých uvádzal kryptomeny ako decentralizované, a teda vládami neriadené meny, no napriek tomu sú ich majitelia pomerne ľahko vystopovateľní, a to dokonca tak, že aj obyčajné fiat meny (úradmi regulované peniaze platné v konkrétnych štátoch) sú pre potreby nelegálnych aktivít efektívnejšie.
Záver knihy nám poskytuje prehľad jednotlivých kryptomien, najmä Bitcoinu či čoraz viac populárneho Etherea. Ponúka aj návod, ako začať do kryptomien investovať, AVŠAK, DIŠTANCUJE SA OD KONKRÉTNEHO NÁTLAKU NA ČITATEĽA, KTORÉMU NECHÁVA V TEJTO OBLASTI VOĽNÉ RUKY (vďaka Bohu, nefušuje finančným poradcom do ich remesla - teraz to nemyslím ironicky).
Jeho predikcie na rok 2024 v otázke kryptomien, pôsobia pri spätnom pohľade na knihu vydanú v roku 2017, úsmevne, ale, v tomto bode nie je čo vyčítať (Julian nie je žiadna baba Vanga).
Svoj osobný pohľad na kryptomeny vám nechávam otvorený (nie som predsa OVB poradca, ani Horst Fuchs), môžem len zhodnotiť knihu, ktorá naplnila moje očakávania, uviedla ma do terminológie, funkcie a problematiky fungovania kryptomien. Momentálne lepšiu knihu v stredoeurópskom priestore k danej téme nevidím, preto udeľujem 90%. Azda jediným marketingovým negatívom je odvolávanie sa autora na spoločnosť TenX, ktorej autor čírou náhodou šéfuje.
Tabuľka: Informácie o knihe Kryptomeny
| Názov knihy | Kryptomeny |
|---|---|
| Originálny názov | Kryptowährungen, einfach erklärt |
| Autor | Julian Hosp |
| Rok vydania | 2017 |
| Rok slovenského prekladu | 2018 |
| Prekladateľ | Miroslava Čerinská, Anna Harská |
| Vydavateľstvo | TATRAN |
| Počet strán | 172 |
| ISBN | 978-80-222-0945-8 |
Príbehy, ktoré nás sprevádzajú
Na samote stál dom. Nie veľký, nie malý. Bol presne taký, aby sa v ňom dalo schovať pred všetkým, čo bolo vonku. V tomto dome žil Lior, mládenec, ktorý veril, že sa musí ešte pripraviť, kým sa vydá do sveta.
Jedného rána sa prebudil a mal sen. Nie taký obyčajný. V sne stál pred dverami, ktoré nikdy predtým neotvoril. Z druhej strany dverí počul jemné volanie. Nie hlasné, ale také, ktoré sa nedá dlhodobo ignorovať.
Keď sa zobudil, rozhodol sa, že sa pozrie, čo je za nimi. Ale hneď, ako položil ruku na kľučku, v dome sa objavili štyri postavy.
Prvá bola Nadradenosť. Niesla meno Mistral a mala hlas plný sarkazmu. „Prečo by si mal ísť von? Ty už všetko vieš. Ostatní ti nemajú čo dať. Budeš tam len strácať čas. Tu si pán. Tam budeš len ďalší.“
Lior váhal. Vedel, že hlas Mistrala ho často chránil pred zlyhaním - ale aj pred rastom.
Druhá bola Obeteňa. Nazývala sa Véla a vždy plakala bez sĺz. „Už si toho toľko zažil. Svet ti stále ubližuje. Prečo by si mal znovu skúšať? Nikto ti nepomôže. Len tu je bezpečne.“
Lior v jej očiach videl zrkadlo svojej minulosti. No cítil, že sa v ňom nechce navždy pozerať.
Tretia bola Kontrola. Volala sa Zairos a nosila oblečenie ako zo skla - tvrdé, no krehké. „Nepôjdeš, kým nebudeš mať plán. Kým nebude istota. Kým všetko nebude pod kontrolou. Každý krok bez schémy je hrozba. Tu máš kontrolu - vonku máš chaos.“
Lior sa vždy snažil mať všetko pod dohľadom. Ale čo ak práve v nedohľade je nový smer?
Štvrtá bola Únik. Bez mena, bez pohľadu, len s mäkkou dekou ticha. „Zostaň ešte chvíľu. Dnes nie je ten deň. Daj si film. Poriadok v skrini. Vyrieš to zajtra. Dnes ešte nie...“
Lior jej ponuky vždy prijímal. Ale vedel, že z tejto deky sa ťažko vystupuje.
V ten deň ich všetkých uvidel. Nie ako démonov, ale ako súčasť seba. A povedal: „Ďakujem. Ochraňovali ste ma. Ale dnes chcem ísť.“
A tak stlačil kľučku.
Za dverami nebol hurikán, nebolo tam ani víťazstvo. Len nekomfortný vzduch - chladný, živý, pravdivý.
A pri ňom traja strážcovia: Pokora, Disciplína a Odvaha. Mlčky ho čakali.
Hen stojí, steblo trávy, v časy kruté, dlhé, stojí jak pilír či mocná tá Roda socha. Zažilo, zažívá bolest i ščastá trocha, prežilo šecko, nepoddá sa hustéj to hmle.
Prežilo suchá, mučácé tráv milióny, Prežilo strely, vraj ščípácé nukleóny, Prežilo stroje, čo nesce nik videt fachat. Prežilo trávy, kerých sa, nuž, treba stráchat.
Totok to steblo vystálo, aj vácej toho, no icit inkam pre korene svoje móželen tažko.
Vnútorný stôl a štyri tiene
Niven mal vnútorný stôl, ku ktorému každý deň sadal. Na stole mal perá, poznámky, plány, rozvrhy, techniky. Bol zvyknutý riešiť všetko - efektívne a s prehľadom. Až do dňa, kedy niečo v ňom začalo kričať, ale nie slovami.
Sadol k stolu a pocítil napätie. Nič sa zatiaľ nestalo. Ale niečo nebolo v poriadku. Namiesto odpovede prišli štyri tiene. Usadili sa oproti nemu.
Prvý sa volal Nadradenosť. Mal rovný chrbát a oči, ktoré všetko posudzovali. „Tí druhí sú spomalení. Ja už viem, ja už som ďalej. Musím to prevziať do vlastných rúk,“ povedal.
Niven ho poznal. Objavoval sa zakaždým, keď mal pocit, že musí „pomôcť“ aj vtedy, keď ho o to nikto nežiadal.
Druhý bol Podradenosť. Sedel zhrbený, so zrakom do zeme. „Nie som dosť. Mne sa to aj tak nedarí. Radšej nech rozhodne niekto iný,“ šepkal.
Niven sa opäť poznal. Ak to pustíš, rozpadneš sa.“ Tento hlas znel najrozumnejšie - preto mu veril najviac. Bol ako vnútorný plánovač, ktorý sa vydával za istotu.
Štvrtý bol Únik. Nebolo ho takmer vidieť. Zmizol vždy, keď sa objavil nekomfort. „Daj si pauzu. Prečítaj si niečo. Teraz nie je čas riešiť. Nie si ešte pripravený.“
Ten hlas bol najláskavejší - a preto najzradnejší.
Niven sedel a pozeral sa na štyri tiene. Nepýtal sa, odkiaľ prišli. Nepýtal sa, ako sa ich zbaviť. Len si všimol, že tam sú.
V tej chvíli sa stalo niečo zvláštne. Stôl zmizol. Niven sa zrazu ocitol vonku, pod stromom, v prítomnosti.
Ticho v ňom už nekričalo - len dýchalo. Nepotreboval vedieť, čo presne je zle. Stačilo, že vedel, že niečo nie je dobre. A že teraz, v tejto chvíli, zareagoval inak.
Namiesto riešenia si išiel umyť tvár. Zhlboka sa nadýchol. Pozrel na oblohu. To bola jeho pohotovostná technika.
A bol to prvý malý krok von z cyklu. Toto nebol koniec.