Eschatológia, z gréckeho "eshatos" (posledný) a "logos" (náuka), sa zaoberá poslednými vecami človeka. Tieto úvahy o smrti a večnosti môžu vyvolávať rôzne reakcie - od strachu až po očakávanie. Svätý František dokonca nazýval smrť "sestrou," čo naznačuje odlišný pohľad na jej konečnosť a význam.
Memento Mori
Smrť ako Koniec a Začiatok
Smrť sa často vníma ako koniec pozemského života, ale zároveň ako brána do nového života po nej. Pre tých, ktorí veria len v pozemskú existenciu, môže byť smrť zdrvujúcim a nezmyselným koncom. Avšak pre veriacich predstavuje smrť prechod do večného života.Láska k zosnulým nekončí smrťou. Aj keď je smrť milovanej osoby najväčšou stratou, láska k nej trvá večne. Táto skutočnosť posilňuje vieru v to, že láska sa nikdy neskončí (1 Kor 13, 8). Pre veriaceho človeka je rozjímanie o smrti obnovením viery v každodennom živote.
Posmrtný život existuje: Co se děje po smrti, kam jdeme a kdy se vrátíme
Smrť ako Skúška Viery
Smrť je často vnímaná ako najťažšia skúška viery. Nasledovanie Krista si vyžaduje námahu, ale tá by mala viesť k postoju: "Túžim zomrieť a byť s Kristom" (Flp 1, 23) a "Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk" (Flp 1, 21), ako píše sv. Pavol. Smrť je udalosť, ktorá završuje pozemský život a umožňuje návrat k Otcovi.
Človek by sa mal zamyslieť nad svojím vzťahom k smrti a položiť si otázky: Bojím sa smrti? Ak áno, prečo? Keby som dnes zomrel, mal by som s každým, koho poznám, dobrý a vyrovnaný vzťah? Bojím sa smrti alebo súdu?
Pôvod Zla a Hriechu
Boh je nekonečne dobrý, ale nikto neunikne utrpeniu a zlu. Svätý Augustín hľadal pôvod zla a našiel východisko až vo svojom obrátení k živému Bohu. Zjavenie Božej lásky v Kristovi ukázalo rozsah zla a zároveň rozmnoženie milosti. Skutočnosť hriechu a najmä prvotného hriechu možno objasniť jedine vo svetle Božieho zjavenia.
Hriech je prítomný v dejinách človeka a nemožno ho ignorovať. Bez poznania Boha, ktoré nám dáva Zjavenie, nemôžeme hriech jasne poznať a sme pokúšaní vysvetľovať ho len ako nedostatok rastu, psychickú slabosť alebo omyl. Učenie o prvotnom hriechu je "rubom" dobrej zvesti, že Ježiš je Spasiteľ všetkých ľudí a že všetci potrebujú spásu.
Stvorenie Adama
Pád Anjelov a Zvod Satana
Za rozhodnutím našich prarodičov neposlúchnuť je hlas zvodcu, Satana, padlého anjela, ktorý odporuje Bohu. Cirkev učí, že spočiatku to bol dobrý anjel, stvorený Bohom. Anjelom nemôže byť ich hriech odpustený pre neodvolateľnú povahu ich voľby, a nie pre nedostatok nekonečného Božieho milosrdenstva. Satanova moc však nie je nekonečná a nemôže prekaziť budovanie Božieho kráľovstva.
Dôsledky Prvotného Hriechu
Adam a Eva stratili milosť prvotnej svätosti a spravodlivosti, a ich súlad so stvorením bol porušený. Následkom tohto hriechu je smrť, ktorá bola predpovedaná pre prípad neposlušnosti. Do Adamovho hriechu sú zatiahnutí všetci ľudia, ako potvrdzuje svätý Pavol: "Neposlušnosťou jedného človeka sa mnohí [t. j. všetci] stali hriešnikmi" (Rim 5,19). Cirkev vždy učila, že biedu, ktorá dolieha na ľudí, ich náklonnosť na zlé a ich podrobnosť smrti nemožno pochopiť bez ich spojitosti s Adamovým hriechom.
Hoci je dedičný hriech každému vlastný, nemá povahu osobnej viny. Je pozbavením prvotnej svätosti a spravodlivosti, ale ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená. Krst zotiera dedičný hriech a obracia človeka k Bohu, ale následky tohto hriechu pre oslabenú a na zlé náchylnú prirodzenosť ostávajú v človekovi a vyzývajú ho do duchovného boja.
Následky dedičného hriechu a všetkých osobných hriechov ľudí spôsobujú hriešny stav sveta ako celku, ktorý možno označiť ako "hriech sveta" (Jn 1,29). Táto tragická situácia sveta robí zo života človeka boj proti mocnostiam temnosti.
Božia Milosť a Vykúpenie
Boh človeka po jeho páde neopustil, ale volá ho a predpovedá víťazstvo nad zlom a pozdvihnutie z pádu. Kresťanská tradícia vidí v tomto úryvku zvesť o "novom Adamovi," ktorý svojou poslušnosťou až na smrť na kríži napráva Adamovu neposlušnosť. Mnohí Otcovia a Učitelia Cirkvi vidia v žene zvestovanej v "protoevanjeliu" Kristovu matku Máriu ako "novú Evu."
Adam a Eva preniesli na svoje potomstvo ľudskú prirodzenosť zranenú ich prvým hriechom, a teda pozbavenú prvotnej svätosti a spravodlivosti. Boh dopúšťa, aby sa stalo zlo, aby z neho vyvodil niečo lepšie.
Večný Život
Viera je podstatou nádeje a rodičia hľadajú pre svoje dieťa prístup k viere, spoločenstvo s veriacimi, lebo vo viere vidia kľúč k "večnému životu". Viera je podstatou nádeje. Výraz "večný život" sa snaží pomenovať túto známo-neznámu skutočnosť. Je to nutne nedostatočný výraz, ktorý vyvoláva zmätok. Môžeme sa len pokúšať vyjsť naším myslením z časovosti, ktorej sme väzňami, a nejakým spôsobom zakúsiť predchuť toho, že večnosť nie je nekonečným striedaním sa dní v kalendári, ale niečo ako okamih plného uspokojenia, v ktorom nás objíma totalita bytia a my ju objímame.
Kresťanská Nádej a Spása
Spása bola vždy považovaná za kolektívnu skutočnosť. Sám List Hebrejom hovorí o "meste" (porov. 11, 10. 16; 12, 22; 13, 14) a teda o spáse v rámci spoločenstva. Vzhľadom na to cirkevní otcovia vždy chápali hriech ako zničenie jednoty ľudského rodu, ako štiepenie a rozdelenie. V Augustínových časoch, keď vpády nových národov ohrozovali súdržnosť sveta, bolo potrebné posilniť nosné základy tohto spoločenstva života a pokoja, aby bolo možné v premenách tohto sveta prežiť.
Peklo, Očistec a Nebo
Ježiš počas svojho života často hovorí o pekle - o gehenne - o neuhasiteľnom ohni, ktorý je určený tým, čo až do konca svojho života odmietajú veriť a obrátiť sa. Učenie Cirkvi potvrdzuje na základe týchto Ježišových slov existenciu večného pekla. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď, kde trpia pekelné muky, symbolicky povedané - večný oheň.
Viera v očistec nie je vierou v niečo negatívne, ale je vo svojej podstate pozitívnou nádejou, že človek môže byť aj po smrti očistený a oslobodený od zaťaženosti viny. Cirkev učí, že tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očistovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.
Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom a sú dokonale očistení, žijú naveky s Kristom. Vyvolení žijú v nebi s Kristom, žijú v ňom, ale zachovávajú si pritom, alebo lepšie, nachádzajú svoju pravú totožnosť, svoju identitu, svoje vlastné meno. Toto tajomstvo blaženého spoločenstva s Bohom a so všetkými, ktorí sú v Kristovi, presahuje každé chápanie a každú predstavu.
Posledný Súd
Posledný súd možno vnímať v zmysle dvoch dimenzií: pre jednotlivca a posledný súd nad celým svetom. Posledný súd pre každého z nás nastáva v hodinu našej smrti. A posledný súd nad celým svetom ten sa uskutoční pri duchom príchode Ježiša Krista na konci čias. Cirkev o tomto okamihu učí, že nikto z ľudí nepozná ani čas ani spôsob, akým bude vesmír pretvorený - pričom svoje učenie zakladá na Ježišových slovách, keď hovorí, že nikto nepozná hodinu, kedy má prísť Syn človeka, iba Otec.
Cirkev tu učí, že kresťanské ponímanie smrti ako definitívneho konca života stojí v protiklade s presvedčením, že po smrti sa duša opäť spojí s iným telom, buď človeka alebo aj zvieraťa a tak sa reinkarnuje. Už z tohto hľadiska nemožno zjednotiť učenie reinkarnácie s kresťanskou vierou. Z kresťanského hľadiska človek nie je iba náhodne vo svojom tele, ale je telesný, je jednotou duše a tela.
Smrť z Pohľadu Filozofov, Mysliteľov a Umelcov
Smrť nás núti premýšľať o hodnote a zmysle nášho života. Vnímanie smrti sa líši od človeka k človeku, od kultúry ku kultúre. Pre niektorých je smrť konečná, pre iných prechod do ďalšej existencie. Existenciálna filozofia napríklad zdôrazňuje, že smrť nám môže pomôcť uvedomiť si našu vlastnú smrteľnosť a obmedzenosť času, ktorý máme na zemi. To nás môže viesť k hlbšiemu prežívaniu života a hľadaniu jeho skutočného zmyslu. Náboženstvo a duchovné tradície často ponúkajú rôzne pohľady na smrť a posmrtný život, čo môže poskytovať útechu a zmysel vo chvíľach zármutku.
Smrť okrem filozofie, teológie, náboženstva či umenia tematizuje aj špeciálny vedný odbor tanatológia. Je to náuka o psychologických a lekárskych aspektoch smrti a umierania. Psychiatrička, esejistka a spisovateľka Elisabeth Kübler-Rossová na základe rozhovorov s umierajúcimi preukázala, že citlivo a profesionálne vedený rozhovor odvracia umierajúceho od apatie a odovzdania sa osudu, je účinnejší než psychofarmaká a vedie k nájdeniu sily v niekom, kto ho počúva a súcití s ním. To je koniec koncov aj jedným z prirodzených poslaní kňaza vo vzťahu k umierajúcemu.
Potreba pamätať na smrť sa objavuje už v Platónovom dialógu Faidón, v ktorom Sokrates hovorí, že „naozajstní filozofi sa pripravujú na umieranie; smrť je zo všetkých ľudí im najmenej strašná“. Podobné názory v antike ďalej hlásali stoici a Seneca. Ten je napríklad autorom výroku: „Keďže nie je isté, kde ťa čaká smrť, čakaj ju všade.“ Epikuros zo Samu zas učil, že smrť sa nás netýka, pretože pokiaľ sme tu my, nie je tu smrť, a keď príde smrť, nie sme tu my.
Symboly Smrti
Tým najuniverzálnejším symbolom smrti je cranium, teda lebka, a kostra či kostlivec. S kostlivcom vstupuje na kultúrnu scénu dejín známy tanec smrti (danse macabre). Ide o výtvarnú tému, rozšírenú v Európe najmä na prelome stredoveku a novoveku, obľúbenú aj v období baroka. Znázorňuje Smrť v podobe kostry alebo umrlca, ako tancuje so živými osobami rôznych spoločenských stavov a sociálnych vrstiev. Tance smrti mali divákom pripomenúť ich konečnosť v duchu výzvy memento mori aj fakt, že nikto, bez ohľadu na svoje postavenie, nemôže smrti uniknúť. Výjav tak býval výzvou na pokánie a obrátenie a snáď aj spôsobom, ako sa vyrovnať s masívnou úmrtnosťou počas morových rán.
Ďalším známym symbolom smrti a smútku je čierna farba, ktorá v našej európskej kultúre počíta s našou vlastnou emocionálnou odpoveďou na stratu milovanej osoby a ďalej predstavuje našu potrebu modliť sa za večný odpočinok duše tejto osoby. Je tiež pripomienkou našej viery v Očistec, kde sú trpiace duše závislé na našich modlitbách a intenciách omší. Nadväzujúc na omše za zosnulých Missa pro defunctis (Requiem) je teda dôležité pripomenúť, že ich liturgická farba bola pred koncilovou reformou čierna. Počas týchto „starých omší“ môžeme vidieť chrám odetý do čierneho: výzdoba interiéru kostola, antependium (pokiaľ nie je v Bohostánku Najsvätejšia sviatosť oltárna), veľká tumba na katafalku je taktiež zakrytá čiernou prikrývkou symbolizujúcou tajomstvo smrti, čierny je pochopiteľne i ornát (omšové rúcho) kňaza.
Očistec v Katolíckej a Evanjelickej Cirkvi
Kým v náuke Katolíckej cirkvi je prítomný očistec a veriaci sa modlia za spásu duší, tak v evanjelickej cirkvi v očistec neveria a za spásu zosnulých sa nemodlia. „Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva cirkev očistcom. (...) Tradícia cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni: Treba veriť, že pred [posledným] súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože [ten, ktorý je] Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,31).“
Katechizmus ďalej vysvetľuje, že toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých. „Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby, najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Ak človek v okamihu smrti má ľahké hriechy, ktoré neoľutoval alebo neodčinil časné tresty za hriechy, vstupuje do očistca: „Pod očistcom chápeme proces, v ktorom sa duša očisťuje, aby mohla hľadieť na Boha, v tom spočíva večná blaženosť. Hoci Sväté písmo priamu zmienku o očistci neobsahuje, podľa Ziolkovského predsa len už v Starom zákone nachádzame, že duše, ktoré zomreli v hriechu, potrebujú očisťovanie. K tomu im môže pomôcť modlitba žijúcich.
Koronavírus, Strach a Smrť
Mons. Charles Pope, americký kňaz, sa podelil o svoje úvahy týkajúce sa koronavírusu a obáv, ktoré vyvoláva. Zdôrazňuje, že nemožno zakrývať znepokojenie aj nad zastavením spoločenského a hospodárskeho života, ktoré môže mať skutočne veľmi vážne následky. Treba bojovať proti koronavírusu, to je v poriadku, ale boj nesmie byť vedený za cenu spôsobenia katastrofy pre celé rodiny, ktoré prichádzajú o prácu a zdroje. Je potrebná rovnováha medzi zdravotnými opatreniami na potlačenie vírusu a zabezpečením všetkého, čo prispieva k životu ľudí a spoločenstiev.
Mons. Pope tvrdí, že musíme prijať tvrdú pravdu, že ľudia zomierajú. Ako kňaza a veriaceho ho hlboko znepokojuje, ako málo sme toho ako Cirkev povedali o smrti. Smrť je realita, ale nie je to čosi, čoho by sme sa mali nadmerne báť. Kristus premohol smrť a pre všetkých veriacich z nej urobil bránu s výhľadom na slávu nebeskú.
Svedectvo, ku ktorému sme my, Ježišovi nasledovníci povolaní, nie je na prvom mieste strach zo smrti, ale to, že smrť je navždy porazená a neznamená koniec, ale zrod k novému životu. „Pre verného kresťana je deň smrti najvýznamnejším dňom života.“ Žialiť nad smrťou každej ľudskej osoby je prirodzené a správne, ale v súčasnej situácii ide o čosi oveľa viac než o smútok: čomu dnes čelíme, je taký veľký strach zo smrti, že kvôli nemu sme ochotní obetovať takmer všetko ostatné. Strach z tohto vírusu nemá obdobu v mojom živote: Nikdy som nič také nevidel a jeho globálny rozmer mi hovorí, že má démonický pôvod. Preto Cirkev musí energickejšie vystupovať, aby exorcizovala, čiže odohnala démonov strachu. My sme však napodiv zostali ticho.
Tabuľka: Porovnanie Názorov na Očistec
| Cirkev | Viera v Očistec | Modlitby za Zosnulých |
|---|---|---|
| Katolícka | Áno | Áno |
| Evanjelická | Nie | Nie |