Každý človek v určitom okamihu života čelí bolesti, ťažkostiam či utrpeniu. Tieto chvíle sú skúškou našej viery, nádeje a odolnosti. No v kresťanstve nemá utrpenie posledné slovo - má význam, účel a dokonca aj moc nás premieňať.
Jób a jeho priatelia (William Blake)
Príbeh Jóba: Skúška viery a dôvery v Boha
Jób nebol neverný, nebol hriešnik, ktorého Boh trestal. Práve naopak - Biblia hovorí, že bol spravodlivý, bezúhonný muž, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa zlu (Jób 1:1). A predsa prišiel deň, keď stratil všetko: deti, majetok, zdravie a dôstojnosť. Zničilo ho to? Nie. Hoci nerozumel, neodpadol.
Príbeh knihy Jób otriasa a formuje pohľad na utrpenie. Počas rokov tento príbeh pomohol porozumieť viac Bohu a teológii utrpenia.
Jób po strate všetkého povedal: „Nahý som vyšiel zo života matky a nahý sa tam vrátim. Hospodin dal, Hospodin aj vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo“ (Jób 1:21). Toto je skutočná viera. Nie vtedy, keď sa darí, ale vtedy, keď sa všetko rozpadá - a ty sa stále držíš Boha. Jób síce volal, zápasil, kládol Bohu ťažké otázky, ale nikdy Ho nezavrhol.
Čo by povedali hlásatelia prosperity Jóbovi?
Čo by povedali dnešní kazatelia prosperity Jobovi? Že má nedostatok viery? Že si „pritiahol prekliatie“? Že keby dával viac desiatkov, Boh by ho ochránil? Falošné evanjelium sa smeje na Jobovi. Ale Boh sa usmieva na Joba.
Evanjelium prosperity učí, že teraz žijeme pre Božie materiálne požehnanie. Jób učí, že žijeme pre Božiu večnú slávu. Satan je zvestovateľom evanjelia prosperity, keď hovorí Bohu, že Jóbova poslušnosť je založená na Božom požehnaní a že keď mu tieto požehnania vezme, Jób podľa neho Boha prekľaje do Jeho tváre. Ale Boh tvrdí presný opak. Boh trvá na tom, že Jób Ho miluje pre to, kým je, a nie pre to, čo mu dáva.
Boh je najviac oslávený, keď uprostred veľkej straty prehlásime, že je pre nás dostatočný. Boh je najviac oslávený, keď uprostred veľkej straty prehlásime, že je pre nás dostatočný. Takéto zmýšľanie je modloslužbou. Znamená to vyzdvihnúť Božie dary nad Neho samého, nad Darcu.
Skúška Abraháma: Obetovanie Izáka
Gn 22, 1-2. 9a. Boh skúšal Abraháma a povedal mu: „Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som.“ Boh hovoril: „Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Moria a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na vrchu, ktorý ti ukážem.“ Keď došli na miesto, ktoré mu ukázal Boh, Abrahám postavil oltár a poukladal naň drevo. Potom vystrel ruku, vzal nôž a chcel obetovať svojho syna. Ale vtom naň zavolal anjel Pána z neba: „Abrahám, Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som.“ Anjel mu povedal: „Nevzťahuj svoju ruku na chlapca a neublíž mu! Teraz viem, že sa bojíš Boha, veď si mi neodoprel svojho jediného syna.“ Abrahám zdvihol oči a uzrel barana zachyteného rohami v kroví. Vzal ho a obetoval namiesto svojho syna ako zápalnú obetu.
Podobne ako Abrahám, ani nebeský Otec neobmedzuje svoj vzťah lásky na Syna, ale posiela ho na svet, aby do vzťahu ich lásky pozval všetkých ľudí. Oznamuje to pri premenení sa Ježiša na hore, keď z oblaku zaznieva Boží hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ Táto výzva je nielen pozvaním do vzťahu Božej lásky Otca a Syna, ale aj k víťaznej poslušnosti nad nepriateľmi.
Abrahám sa stal veľkým človekom v Božích očiach preto, že nielenže prijal Božie slovo, ale sa rozhodol aj podľa neho konať - to bol ten rozhodujúci moment v jeho živote.
Obetovanie Izáka (Rembrandt)
Božie milosrdenstvo a spása
Bratia, ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!? Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi?
Boh vyslobodzuje z pút hriechu a každého iného zla. Dôveroval som, aj keď som povedal: „Som veľmi pokorený.“ V Pánových očiach má veľkú cenu smrť jeho svätých. Pane, som tvoj sluha, som tvoj sluha a syn tvojej služobnice. Ty si mi putá rozviazal: obetu chvály ti prinesiem a budem vzývať meno Pánovo.
Tieto svedectvá nám dávajú istotu, že Božie milosrdenstvo je zárukou našej spásy. Aj keď sme hriešni, môžeme k nemu prísť a získať odpustenie. Boh však chce dať omnoho viac ako oslobodenie z pút zla. Chce nás pozvať do spoločenstva lásky nebeského Otca a jeho Syna, Ježiša Krista.
Hospodin na nás hľadí skrze Ježiša Krista. V Ňom sme dostali novú identitu, preto je dôležité, naučiť sa na seba dívať skrze ňu, vnímať tak samých seba, lebo bez toho nie je možné sa stať dedičmi Božieho kráľovstva a zasľúbení, ktoré nám Boh daroval v Kristovi. Práve skrze túto novú identitu sme sa stali dedičmi tých zasľúbení, ktoré Boh dal Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi. Preto je dôležité ju skrze Svätého Ducha v sebe neustále posilňovať, lebo len tí ľudia, ktorí sa to naučia robiť, sú tí, ktorí skutočne dedia Božie kráľovstvo.