V živote sa stretávame s rôznymi situáciami, ktoré nás preverujú. Starší kňaz rozprával o svojom priateľovi, ktorý cestoval vlakom z Nemecka. Zrazu ho prebudilo hlasné hrešenie, preklínanie a zlorečenie. Prvá myšlienka bola, že je už doma na hranici nášho územia. Bohužiaľ, aj takto sa my neraz vyznačujeme.
Každý národ sa snaží prejaviť svoju kultúru, ako vie. My ju prejavujeme nezmyselným hrešením. Je to známka veľkej duševnej chudoby a zaostalosti, známka veľkého primitivizmu. Mnohí aj z „inteligentov“ sa domnievajú, že keď hrešia, sú ľudoví, lebo takto sa prispôsobujú ľudu. A tak neraz po kanceláriách a výrobných halách počuť nízke a hrubé hrešenie. To však nie je známkou inteligencie ani dospelosti, ale duševnej tuposti.
Všetci sa pamätáme z detstva, akí sme boli citliví na svoje meno. Keď nás deti prezývali, hneď sme to žalovali svojim rodičom. Lebo už ako deti sme prezývku považovali za svoju urážku. Meno predstavuje nás, človeka, osobnosť, jeho česť a právo na úctu. Meno človeka je symbolom jeho ľudskej dôstojnosti. Ak má človek právo na úctu k svojmu menu, pochopiteľne, že Boh ho má v prvom rade.
Druhý príkaz znie: Nevezmeš meno Božie nadarmo!
V Starom zákone sa za zneužitie Božieho mena trestalo ukameňovaním. Mnohí hovoria, že aj dnes by sa zišiel tento trest, ale s úsmevom dodávajú, že by sa muselo otvoriť mnoho kameňolomov, aby bol dostatok kameňa pre toľkých previnilcov.
Úcta k Bohu sa začína už jeho oslovením. V druhom prikázaní Boh ohlasuje bytostný zákon ľudskej prirodzenosti: Ľudská osobnosť sa nemôže rozvíjať bez postoja úcty pokorného dieťaťa, ktoré je schopné v úžase zastaviť sa pred Bohom a Božím svetom. Človek sa bez úcty k Bohu chová ako k seberovnému. Všetky hriechy proti 2. Božiemu prikázaniu vyrastajú z trúfalosti, pokladať seba za rovného s Bohom.
Aj Sväté písmo je plné príkladov, kedy sa človek správa k Bohu ako k seberovnému. Prvým ľuďom zaznievajú slová zlého ducha: Budete ako Boh! - preto hrešia. Kain sa správa k nemu ako ku kamarátovi z ulice a odpovedá: A čo som ja strážcom svojho brata? - a hreší neúctou.
Hriechy Proti Druhému Božiemu Prikázaniu
Existujú rôzne spôsoby, ako môžeme hrešiť proti druhému Božiemu prikázaniu. Medzi ne patria:
- Ten, kto Boha bez potreby a bez náležitej úcty spomína!
- Ten, kto preklína Boha, Ježiša, svätých alebo posvätné veci!
- Ten kto sa Bohu rúha!
Často aj dobrí katolíci majú nepekný zvyk zvolať Ježiš, Mária, Kriste Pane, Pre Kristove rany...!, len čo sa dozvedia niečo nečakaného, nepríjemného, keď sa zľaknú alebo im niečo vypadne z rúk. Býva to obyčajne ľahký hriech, ale jednako je to neúcta voči Bohu. Odvyknime si od toho a pozorujme aj svoje deti či ich netreba nato upozorniť. Lebo keď sa im to stane zvykom, potom budú musieť rovnako ťažko zápasiť o zmenu ako mnohí dospelí.
Ako strašne znie kliatba z úst neveriaceho, nie to ešte z úst katolíka. Pri hrešení sa obyčajne vyštekne mrzká, oplzlá vec, ku ktorej sa potom bohorúhavo pripisuje meno Boha alebo nejaká posvätná vec. Je to ťažký hriech! A kresťan, najmä rodič, ak sa tak vyslovuje pred deťmi, hreší nielen proti Božiemu menu, ale aj proti dobrému príkladu.
Čo to znamená rúhať sa Bohu? Keď niektorý človek nenávidí svojho blížneho, ohovára ho a pred inými hovorí o ňom nepravdu, taký človek špiní česť blížneho. Keď sa takto človek chová k Bohu, dopúšťa sa bohorúhania. Keď to robí vedome a dobrovoľne, dopúšťa sa ťažkého hriechu. Keď sa o Bohu hovoria také veci, ktoré jemu nepatria, napr., že je zlý, že nedobre robí, že na nás zabudol, keby bol, tak by sa to nestalo, ako sa na to môže pozerať, prečo ma Boh stvoril...
Keď sa preklínajú ľudia alebo zvieratá a užíva sa to v súvislosti s Bohom, napr.: Nech ťa Pán Boh skáre... Bodaj by ťa... Čo povedať na vyslovenie mena zlého ducha? Napríklad: Choď do čerta... Anciáša ti... Ty Antikrist... Hoci to nie je hriechom - je to znak neslušnosti a nevychovanosti.
Dar reči je jedným z úžasných Božích darov a raz sa budeme zodpovedať ako sme ho používali aj k oslave Boha. V Bonne bol človek pripravený na operáciu. Mal rakovinu jazyka. Lekár súcitne a mäkko sa mu prihovára: Priateľu, o chvíľu vám dajú narkózu a už nikdy nepoviete zrozumiteľné slovo. Čo chcete posledný raz v živote povedať? Chorý chvíľu rozmýšľa, čo má povedať, čo má byť jeho posledné slovo? Niečo odkázať manželke alebo deťom? Konečne sa ozve zvýšeným hlasom a vraví: Pochválený buď Ježiš Kristus! Naozaj, krajšie a priliehavejšie slová nemohol povedať!
My sme sa do takej hraničnej životnej situácie nedostali, a preto si niekedy ani neuvedomujeme, že jazyk zneužívame proti samému Bohu.
Zaiste, nebolo by správne rozprávať len o hriechu. My chceme dosiahnuť oveľa viac. Sme povolaní k svätosti, to znamená, že o ňu bojujeme so sebou samými. Hneď ráno si daj predsavzatie, že si cez celý deň dáš pozor. Vždy, keď sa cez deň dopustíš tej chyby, snaž sa ju oľutovať a predsavzatie si obnoviť. Tu je nám dobrým pomocníkom svedomie, ktoré nám po tomto skutku signalizuje chybu. Neprehlušme ho ľahostajnosťou - mávnutím ruky. Niekedy nám pomáhajú aj ľudia, ktorí nás upozornia. Ich slová neberme ako urážku, ktorú okamžite hrubo vrátime: Staraj sa o seba!
Vyskúšajme ako prostriedok sebavýchovy - sebapokutovanie, to znamená, že po každom zahrešení, či zakliatí si dáme osobnú pokutu, trest. Napr. Zahrešil som, Bože, odpusť mi! Za trest dnes už nevyfajčím ani jednu cigaretu, nevypijem pivo, urobím taký a taký dobrý skutok.
Možno v kútiku srdca namietate, že to nejde, že sa to nedá! Sväté písmo nám na to odpovedá: V boji proti hriechu ste ešte nezápasili až do krvi. A vôbec neobstojí tvrdenie, že keď si zakľajem, že sa mi robota lepšie darí.
Nielen seba samého máme odúčať kliať, ale máme povinnosť, nakoľko je nám to možné, aj iných vychovávať. Najmä vo svojej rodine. Nemusí to byť vždy slovom, niekedy stačí pohľad, zakašľanie alebo poznámka. Svoj podiel musia vykonať aj rodičia. Veľkú úlohu môžu zohrať aj dievčatá voči chlapcom. Nehanbiť sa povedať to svojmu chlapcovi. A ak vás má úprimne rád, bude sa snažiť pred vami ovládať. Úspech dosiahnu iba vtedy, keď sa sami budú v tomto prikázaní riadiť svojou ženskou citlivosťou a nebudú vo svojom vyjadrovaní horšie ako chlapci.
Vec, ktorú sľúbime je možná, t.j. Vec musí byť čestná, dobrá. Buďme opatrní v sľubovaní Bohu, lebo ak už sľub dáme, musíme ho aj splniť. Niektoré sľuby smieme urobiť len s povolením cirkevnej autority, napr. Sľúbiť Bohu niečo je veľká vec, je to prejav našej úcty, preto je človek povinný sľub splniť a dobre si ho rozmyslieť. Nikdy nerobme sľuby sami, ale sa radšej poraďme s duchovným otcom.
Prísaha je volanie Boha za svedka, že to, čo hovoríme, je pravda. Kto počuje prisahať druhého, verí mu, pretože si nedokáže predstaviť, že by mohol dotyčný vševediaceho Boha volať za svedka a pritom klamať. Prisahať môžeme len vo vážnych veciach. Ľahkomyseľná prísaha je prejavom neúcty voči Bohu a je ľahkým hriechom. Falošná prísaha je ťažkým hriechom proti Bohu aj proti blížnemu.
My, kresťania, máme pamätať na slová Pána Ježiša: Vaše slová nech sú: áno - áno, nie - nie. Keďže sme spojení s Kristom, ktorý je Pravda, sme povolaní za svedkov večnej Pravdy. Preto by každé naše slovo malo mať váhu prísahy a byť pred ľuďmi oslavou Božej pravdy a vernosti.
Uvážme svoj postoj k Božiemu menu. Na sto rôznych spôsobov si odvykáme čítať Bibliu, a každý z nich má smrteľne vážne dôsledky. Keď počujeme podobenstvo o rozsievačovi, sme tými, čo sa bez váhania zasadia do dobrej zeme? Zastavíme sa, aby sme uvažovali o tom, či sme azda tou rastlinou bez koreňov, či tou, ktorá vyschne a zvädne, či tou, ktorú udusilo tŕnie? Mnohí z nás sa domnievajú, že sme Petrom, nie farizejmi, a už určite nie Judášom. Máme väčšie sklony k tomu, aby sme si pre seba uzurpovali bezpečie, istotu a požehnanie.
Ale ak nám podobenstvo poskytne útechu, a neprebudí v nás naliehavú potrebu a očakávanie, nepochopili sme, čo ním chcel Ježiš povedať. Keď je sám so svojimi učeníkmi, tému uzatvára slovami: „Hľaďte teda, ako počúvate“ (Lk 8:18). Inými slovami, nenazdávaj sa, že si v dobrej zemi, ale dávaj dobrý pozor na to, ako prijímaš slovo Božie.
Vytrvalo a úpenlivo pros Boha o to, aby polieval semeno, ktoré ti dal, aby tvoje korene rástli stále hlbšie a aby ťa chránil pred pokušeniami a rozptýleniami okolo teba. Skôr než zvážime, akým druhom zeme by sme mali byť, musíme vedieť, o akom semene je tu reč. Semeno sa stráca, ako sa to pri semenách často stáva, v zmesi rôznych symbolov Ježišovho podobenstva. Ale v príbehu ide v skutočnosti o semeno, nie o zem. Ak semeno nie je zasadené, zo zeme nič nevzíde, nech je zem akokoľvek úrodná. Ježiš začína slovami: „Podobenstvo znamená toto: Semeno je slovo Božie“ (Lk 8:11).
Prvá skúška zeme v našom vlastnom srdci spočíva v tom, ako na nás dopadajú tieto štyri jednoduché slová. Prečo by sme vôbec mali prinášať ovocie, ak si nevážime semeno - to samé slovo toho, ktorý stvoril celé galaxie? „Každé písmo [je] vdýchnuté od Boha“ (2Tim 3:16-17). Každé slovo vzniklo z nekonečnej múdrosti a predstavivosti Boha. Každú vetu, odstavec a knihu sformuloval Tvorca života, Alfa a Omega, Pán neba a zeme. Akou zemou sa teda staneme pre semeno, akým je toto? Aký bude náš postoj voči Bohu, keď si otvoríme jeho slovo?
Pokora prichádza ako prvá. Nič neotravuje zem v našom srdci tak ako pýcha. Najväčšou hrozbou pre naše každodenné čítanie Biblie nie je zaneprázdnenosť. Je ňou sebaistota. Nik z nás nezabudne jesť po celé dni, lebo všetko v nás nám hovorí, že potrebujeme jedlo. Čo to vypovedá o našom srdci, keď vynecháme jedlo, ktoré potrebujeme najviac, niekedy aj na celé dni či týždne v kuse?
Jedným z mocných spôsobov, ako podnietiť náš čas osamote v Božom slove, je postaviť sa zvyšku našej pýchy a zabiť ju. S kráľom Dávidom sa modlíme: „Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce; skúmaj ma a poznaj moje myšlienky!
Semeno Božieho slova má veľmi rado, keď môže rásť v úrodnej pôde pokory. Náš Pán hovorí: „Na toho zhliadnem, kto je pokorný a zronený v duchu, kto sa zachveje pred mojím slovom“ (Iz 66:2). Muž, ktorý má záľubu v Pánovom zákone, vie, že si tieto slová nezaslúži - nezaslúži si ich mať, rozumieť im, či mať v nich záľubu. Dobre vie, že ich vlastníctvo, ich porozumenie, radosť z nich, dokonca aj poslušnosť voči nim sú každý z nich úžasným darom milosti.
Pokora teda vedie k radostnému podriadeniu Božej autorite. Ak je Biblia ozaj slovom zvrchovaného, svätého a spravodlivého Boha, potom za to, ako počúvame, môžeme niesť desivé i nádherné následky. Nejde tu o tipy, ako žiť lepší, produktívnejší a úspešnejší život. Nejde tu len o návrhy, ako zlepšiť svoje duchovné zdravie. Tieto slová majú autoritu, dnes čoraz menej obľúbené slovo, aspoň v našej spoločnosti. A Božie autoritatívne slová od nás vyžadujú ešte menej obľúbený postoj: podriadenie.
My nechceme, aby mal nad nami ktokoľvek úplnú neobmedzenú autoritu. Chceme mať schopnosť byť „oddaný“ s jednou nohou bezpečne vonku pre prípad, že by niekto, hoci aj Boh, od nás žiadal niečo, čo nechceme. Ignorovať, zanedbávať, zľahčovať, či vyhýbať sa Božiemu slovu znamená ignorovať, zanedbávať, zľahčovať, či vyhýbať sa samotnému Bohu (Dt 18:19) - čo je väčší priestupok než krádež, cudzoložstvo či vražda. Nedbať na to, čo povedal Boh, je v skutočnosti hriech, ktorý nakoniec každý ďalší hriech nehorázne zhorší.
Napokon teda, pokora a podriadenie nás vedú k tomu, aby sme v modlitbe prosili o Božiu pomoc. Najdlhšia kapitola v Biblii je pomerne dlhou, až nepohodlne dlhou, modlitbou o Božích slovách. Ak nevieme, čo sa máme modliť, predtým než začneme čítať Bibliu, tento žalm nám dáva množstvo dobrých miest, kde začať.
Ježiš hovorí: „Ale ktoré padlo do dobrej zeme, sú tí, ktorí počúvajú slovo, zachovávajú ho v čistom a dobrom srdci, sú stáli a prinášajú úžitok“ (Lk 8:15). Kiež má Boh radosť z toho, ako mení našu dušu, z ktorej sa čoraz viac stáva dobrá pôda pre prijatie jeho slova - v pokore, v podriadení a modlitbe.
John Piper hovorí: „Každý deň s tichosťou prijímajte slovo Božie. Teda každý deň buďte v Biblii. Dýchajte Bibliu. Nesnažte sa zadržiavať dych od pondelka do stredy. Dýchajte každý deň.“ Vdýchni ten hotový div, že máš slová Božie, pokor sa a s radosťou sa im podriaď, a modli sa za väčšie pochopenie a potešenie.
Žalm 37 je žalmom múdroslovným, zrodil sa teda v kontexte vzdelávania sa, jeho obsah je hutný a hlboký, ale nemá v sebe veľa lyriky. Vo všeobecnosti nás žalm pozýva vnímať ako prítomné a skutočné, to že z našich rán, nepokojov a starostí, ktoré vznikli aj z hriechu niekoho iného sa zachránime, iba ak naše myšlienky a naše srdce sa nebudú orientovať a fokusovať sa na význam nespravodlivosti, ale na Boha: „spása spravodlivých prichádza od Pána“.
Začiatok žalmu privoláva okolnosti, ktoré určujú nepokoj alebo všeobecne negatívne prežívanie a následné pokojné odovzdanie sa. Odpočívať a odovzdať sa Pánovi, spoliehať sa na neho, na neho, ktorý na nás dáva pozor a ochraňuje v tom priestore a čase, v ktorom na nás myslel a do ktorého nás pozval, kúsok „zeme“, ktorý nám patrí a ktorí sme pozvaní obývať.
„Nehádaj sa s nespravodlivými, nezáviď tým, ktorí robia zle, ako seno pominú, padnú ako tráva na lúke“. „Dôveruj Pánovi a rob dobre, obývaj zem a ži s vierou. Hľadaj radosť v Pánovi a vypočuje túžby tvojho srdca. Predstav Pánovi svoj život, spoliehaj sa na neho: doplní tvoje dielo, nechá zažiariť ako svetlo tvoju spravodlivosť, ako poludnie tvoje právo“.
Ježiš nechá zažiariť našu slávu, ktorá nie je ničím iným, ako jeho Sláva v nás.
Bratia a sestry, určite mi dáte za pravdu, keď poviem, že vstupovať do nového roka s Bohom je to najlepšie a najdôležitejšie. Prečo? Lebo Boh je ten, ktorý nás pozná, stará sa o nás a sprevádza nás po celý život. On vidí všetky okolnosti nášho života. Pozná naše radosti, úspechy i neúspechy, smútok, obavy či strach. Vidí krivdu a nespravodlivosť, ktoré sa nám dejú. Boží plán spásy sa deje v čase, o ktorom on rozhoduje. A niekedy sa nám to nepáči, pretože sa situácia nevyvíja tak, ako to chceme. Skúsme už hneď na začiatku nového roka viac dôverovať Bohu, že on najlepšie pozná ten správny čas a vie, čo robí. Nezrýchľujme Božie plány, pretože nakoniec všetko len skomplikujeme a spôsobíme trápenie tak sebe, ako aj druhým.
„Ty si Boh, ktorý si ma videl“ (Gn 16, 13), čítame v knihe Genezis. Tieto slová v nás prebúdzajú istotu, že na našej ceste nikdy nie sme sami. Boh je s nami, miluje nás a stojí pri nás. Aj keď možno máme pocit, že nikto nerozumie našej bolesti a nezaujíma sa o nás. Boh nás vidí a vie, čím prechádzame.
Kniha Prísloví hovorí: „Pánove oči sú na každom mieste a dávajú pozor na zlé a dobré“ (Pris 15, 3). To znamená, že Boh vidí nielen našu bolesť, ale aj radosti. Keď nás teda Boh vidí, vníma nielen náš fyzický stav, ale chápe aj naše emocionálne a duchovné potreby. Keď sa s ním budeme rozprávať aj na začiatku Nového roka, poprosme ho, aby nás viedol správnym smerom. Modlime sa o múdrosť a rozlišovaciu schopnosť s vedomím, že nám dá všetko, čo potrebujeme.
Zároveň je to pozvanie aj pre nás, aby sme videli ľudí vôkol nás a postarali sa o nich. Tak ako nás Boh vidí, aj my sme povolaní vidieť a starať sa o tých, ktorí sú v núdzi. Buďme očami a rukami Boha vo svete. Kiež by sme mali vždy na pamäti, že tým zároveň slúžime Bohu, ktorý nás vidí. Žime s očami otvorenými a upretými na ľudstvo, ktorého sme aj my súčasťou. Buďme čo najbližšie pri tých, ktorí hľadajú zmysel života a odpovede na mnohé životné otázky. Môžu to byť naši priatelia, príbuzní, známi, susedia, spolupracovníci či ľudia s finančnými ťažkosťami a na okraji spoločnosti. Pamätajme na to, že Boh nie je slepý voči tomu, čo prežívame. On je ten, ktorý raz všetku nespravodlivosť obráti na spravodlivosť, smútok na radosť, bolesť na blaženosť, každé klamstvo na pravdu a každú smrť na život.
Bratia a sestry, „Boh vidí“ a preto nás to ma viesť k zodpovednosti za život, slová, rozhodnutia i skutky, ktoré urobíme v novom roku. Boh nevidí iba krivdy spôsobené nám, ale aj krivdy, ktoré spôsobujeme iným. Nevidí len naše bolesti, ale aj bolesť, ktorú spôsobujeme druhým. Nevidí len naše oklamanie, ale vidí aj lož, ktorú šírime o iných. Nevidí len nespravodlivosť, ktorá sa nám deje, ale aj nespravodlivosť a neprávosť, ktorých sa dopúšťame na druhých.
Prajem nám všetkým, aby nás slová „Boh vidí“, sprevádzali počas všetkých dní nového roka, do ktorého dnes vstupujeme. Sú to slová, ktoré nás napĺňajú pokojom a istotou, pretože Boh o nás vie a postará sa o nás. No zároveň sú to slová, ktoré nás vedú k zodpovednosti za svoj život, pretože Boh nás vidí aj týmto spôsobom. On je ten, ktorý raz bude posudzovať aj náš osobný život počas roka.
Sme povolaní stať sa dobrým semenom, úrodnou pôdou pre Božie slovo. Sme povolaní hľadieť na Boha, pretože On dáva pozor na nás.
