Ak sa na život pozeráme obmedzeným (dualistickým, čierno-bielym) pohľadom, tak - okrem toho, že robíme v hodnotení ľudí a udalostí veľké a zbytočné chyby - vidíme seba len ako ľudské bytosti a zúfalo sa snažíme stať sa „duchovnými“.
Avšak v kresťanskom zjavení ide práve o to, že už duchovnými - čiže „v Bohu“ - sme a našou náročnou ale nevyhnutnou úlohou je „naučiť sa byť človekom“ = obyčajným človekom, šťastným, milovaným, milujúcim, radostným, zlyhávajúcim i odpúšťajúcim. Príklad máme priamo v Evanjeliu.
Ako sa naučiť vidieť svet Ježišovým pohľadom? Ako pochopiť, že ak Ježiš bol úplný Boh a úplný človek v jednom dokonalom spojení, tak my nemáme oddeľovať to ľudské a to Božie v nás samých? Ako to, že on, ako Boh, sa „nehanbil“ byť navonok úplne jednoduchým a obyčajným človekom, ako o tom svedčí Evanjelium?
Ako sa naučiť nasledovať a napodobňovať Ježiša Krista, aby sme sa stali vernými „Božiemu obrazu“, ktorým sme, aby sme vedeli milovať druhých ľudí v slobode a s odvahou? Ako sa prestať hrať na „dôležitých“ (a namyslených) sudcov? Ako sa stať radostnými pútnikmi životom - s pokornou láskou v srdci? Ako skutočne naplniť svoje povolanie v darovaní seba - svojho života - v láske? Ako získať vnútornú slobodu a silu, ako sa pozerať na svet kontemplatívnym (neduálnym, nečierno-bielym) pohľadom? Ako pochopiť, že „prikázanie lásky“ je viac ako rôzne (aj akokoľvek ušľachtilé) ľudské príkazy, predpisy či formy? Príklad máme v Evanjeliu!
Najviac sa teda máme usilovať rozjímať o živote Ježiša Krista. Otvor si Evanjelium a vstúp do príbehov, ktoré ovplyvnia tvoj život! Dôsledkom bude život naplnený pokojom, radosťou a darujúcou sa láskou.
Ak niekto zdôrazňujeme verejné, formálne a spoločné modlitby a obrady, ale ľuďom neukáže cestu k tomu, aby mohli zakúšať svoj vlastný vnútorný život (čiže Ducha Svätého vo svojom vnútri), takéto náboženstvo je potom len nejakým kultúrnym alebo občianskym náboženstvom, a nie skutočným spoločenstvom veriacich kresťanov, ktorí veria v „radostnú zvesť o Božej láske“ a snažia sa konkrétne milovať ľudí i svet „ježišovským“ štýlom. Aj preto v histórii a v biblických príbehoch proroci často kritizovali kňazov, prinášanie obiet a chrám…
A ak dnes mnohí mladí považujú Cirkev a vieru za nepodstatnú, nezaujímavú pre normálny život a prestanú sa úplne zaujímať o náboženské záležitosti, tak je to najmä preto, že im neponúkame nič hlboké a podstatné - ale len veľa slov, fráz, táranín, foriem a predpisov… A pritom Evanjelium je tak krásne posolstvo o láske a nádeji!
„Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: ´Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: »Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.« Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.« Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten.
Úprimná modlitba srdca: „Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnikom…“ ťa určite viac priblíži k milosrdnému Bohu, ako recitačná modlitbová súťaž, ktorou často spoločné modlitby sú. (Ak sa pozrieme na naše dnešné obrady - často zbytočne dlhé a zbytočne komplikované - asi sme niečo z Evanjelia nepochopili…)
Mali by sme viac vnímať Ježišove slová o tom, že: „Nie každý, kto mi hovorí: »Pane, Pane,« vojde do nebeského kráľovstva.“ (Mt 7,21) Pretože nie zbožné reči privádzajú k Bohu, ale pokorná odvaha reálne a ľudsky milovať = darovať svoj život v láske!
Akej konkrétnej službe ťa učí tvoja modlitba? Akým spôsobom slúžiš druhým? Ako vyzerá tvoj dobrovoľnícky život? „Ježiš nás stále učí tomu, že… potrebujeme ´modlitbu nehovorenia´, modlitbu ticha, modlitbu kontemplácie, ktorá by mala vyvážiť všetky naše ´modlitby hovorenia´ a dať im základ. Mnoho kresťanov má zjavne s modlitbou ticha málo skúseností… Boja sa ticha.
Modlitba sa príliš ľahko môže stať pokusom o to, aby sme zmenili Boha a povýšili seba, namiesto toho, aby bola tým, čím má byť = vnútornou praxou, ktorá má zmeniť toho, kto sa modlí, čo sa deje vždy, pokiaľ zotrváme kľudne pred tou tajomnou a úplne bezpečnou Prítomnosťou a dovolíme Bohu, aby nás svojím pohľadom prenikol a uzdravil naše nevedomie, odkiaľ pochádza deväťdesiatpäť percent našich motivácií a reakcií. Všetko, čo skutočne môžeme urobiť, je opätovať tento pohľad.“ (R.
Boha môžeš hľadať v knižkách, v spoločenstve, v cirkevných obradoch, v rozhovoroch… ale s Bohom sa reálne stretneš v osobnej modlitbe, vo svojom vnútri, vo svojom srdci. Pretože „Boh…. sa nachádza modlitbou.“ (Ch. Foucauld) A potom, ak sa budeš s Bohom často stretávať v osobnej tichej modlitbe, potom ho budeš vidieť aj všade naokolo = v prírode, vo svete, v ľuďoch (vo všetkých ľuďoch = aj mimo tvojho VIP klubu, aj v tých „zlých“, ktorých teraz ešte namyslene odsudzuješ, lebo sa považuješ za „dobrého“ a nechápeš, že aj ty potrebuješ milosrdenstvo a odpustenie!).
A osobná modlitba srdca sa týka aj prijímania Eucharistie, pretože - aký má zmysel prijímať Eucharistiu s namyslenou arogantnou hlavou, bez pokornej túžby po milosrdenstve či odpustení, bez úprimnej vďaky za dar nezaslúženej milosti, či úplne bez reálneho vzťahu s Bohom?
V Evanjeliu máme svedectvo tichej modlitby. „Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. „A hneď ho Duch hnal na púšť. „Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. “Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť.
„Raz sa /Ježiš/ na ktoromsi /obyčajnom, bežnom/ mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ´Pane, nauč nás modliť sa´…“ (Lk 11,1) Učeníci dovtedy len recitovali tradičné modlitbové formulácie, a teraz chceli spoznať inú kvalitu modlitby, túžili prejsť od formy k podstate a obsahu, túžili zažiť vzťah s Bohom, zakúsiť blízkosť Božej lásky, keďže vnímali, že Ježiš sa modlí inakšie ako zákonníci a farizeji. (Je aj tvoja modlitba úprimným a otvoreným vzťahom lásky?
„Vy sa budete modliť takto: Otče náš /nie Otče môj… pretože tvoríme spoločenstvo/, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo /kráľovstvo milosrdnej lásky/, buď tvoja vôľa /aby sme sa milovali navzájom/, ako v nebi tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes /aby nám to najpodstatnejšie k životu nechýbalo a mohli sme mať silu k láske a službe/. A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom /naozaj odpúšťame…?!/. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého /pomôž nám pochopiť zlobu svojho egoizmu a pýchy, aby sme sa stále viac približovali k životu, kde rastie vnútorná radosť, pokoj a darovaná láska/.
„Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Božia vôľa je, aby sme sa milovali navzájom. “Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia… Ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene.
Je dôležité vysypať občas svoj vnútorný smetný kôš pri spovedi. Potrebujeme to - kvôli sebe, aby sme boli schopní odpustiť (si) a aby sme sa učili pokore a vďačnosti voči Božiemu milosrdenstvu. Ale potrebujeme najskôr poznať svoje vlastné srdce, aby mohlo byť očistené… Vieš sa pozrieť na svoje túžby, ale aj na svoje zlyhania, strachy a zranenia úplne otvorene a bez sebaklamu? Čomu ťa tvoje slabosti a zlyhania učia?
Pretože spoveď niekedy nemá žiaden dopad na náš život, neuzdravuje… (pretože sa spovedáme len tak „naoko“, aby sme to už mali za sebou, aby sme boli bez hriechov, keby náhodou…, aby sme si splnili nejaký pravidelný či povinný záväzok). Spytovanie svedomia musí byť skutočné (ide o úprimnú ľútosť, o túžbu po zmene, po uzdravení, po prijatí odpustenia, po očistení srdca, ide o túžbu po bližšom vzťahu s Bohom…). Mali by sme byť k sebe naozaj úprimní a vnímaví, žiť autenticky a nebáť sa stretnúť seba samého v akomkoľvek stave! Pretože Boh, ak chceme, vstúpi všade tam, kde sme naozaj prítomní.
Boh nám vždy odpúšťa, keď úprimne ľutujeme - možno už hneď počas „páchania hriechu“ - ak nám nechýba pokora a vzťah s Bohom v modlitbe… Evanjeliová aktualizácia chápania Božích prikázaní je jasná! Nezameriavaj svoj život na hriech, ale na lásku! Obráť svoju myseľ a srdce od šprtania sa vo svojich hriechoch (a v hriechoch iných ľudí) k hľadaniu odvahy a milosti na službu pre druhých, na vzťahy plné lásky a odpustenia a pochopenia a prijatia a blízkosti! A tvoje hriechy začnú strácať zmysel, stanú sa nepodstatnou (aj keď stálou) súčasťou tvojho života. Malá duchovná rada: ak sa chceš „zbaviť hriechov“ (a každý máme tie svoje, že… veď vieš, ktoré „opakujúce sa hriechy“ ťa najviac trápia a sprevádzajú životom) tak nebojuj proti nim, lebo ich len posilňuješ a neustále na to myslíš… Proti hriechu sa „bojuje“ láskou a službou druhým = začni viac milovať (konkrétne!) a v modlitbe ďakuj vopred za milosrdenstvo v ktoré dúfaš, za odpustenie zlyhaní či úmyselných nesprávností. A potom, napriek tvojim občasným pádom a zlyhaniam (ktoré ešte ani nemusia byť hriechmi, pretože tam hrá rolu veľmi veľa súvislostí) uvidíš, že pôjdeš dobrým smerom.
„Prikazujem vám, aby ste sa milovali navzájom!“ Chápeš? Možno by stačilo na spovedi povedať úprimne: „Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom, lebo som zabudol/nevedel/nechcel/nemohol milovať druhých ľudí, týchto konkrétnych (možno aj tamtých tupých, popletených, namyslených - podľa mojej, možno aj nesprávnej, mienky) a záležalo mi len a len na sebe - a preto ma ovládli moje vlastné slabosti, na ktoré som myslel viac ako na lásku… Ďakujem za všetku tú bezpodmienečnú a milosrdnú lásku, ktorou ma - napriek môjmu chorému egoizmu a mojim slabostiam, ktoré veľmi dobre poznáš - neustále miluješ!
„Najprv som si myslela že mojou úlohou je obracať ľudí na vieru. Dnes viem, že mojou úlohou je milovať. Ak začneš druhých milovať = ak im odpustíš, že sú takí, akí sú (aj so svojimi slabými či zlými stránkami… a ich súdenie necháš na Múdrejšieho), ak začneš slúžiť konkrétnym ľuďom, tak tvoje vlastné hriechy prestanú mať „hodnotu“, pretože „Láska zakrýva množstvo hriechov.“ (1Pt 4,8)
Liekom na naše slabosti a cesta k uzdraveniu našich zlyhaní je viac lásky, viac nezištnej služby - a odovzdanosť svojho života do Božieho milosrdenstva. Ak odpustíme, bude nám odpustené… (por. Čiže dôležitá otázka znie: Načo chváliš Boha, ak sa správaš k druhému človeku ako namyslený súdiaci zákonník? „Načo mi množstvo vašich obetí? - hovorí Pán… nemám zaľúbenie.
Keď prichádzate vidieť moju tvár, ktože to žiada od vás…? Neprinášajte viac márnu obetu… Aj keď rozprestierate dlane, odvrátim oči od vás; a keď aj hromadíte modlitby, ja ich nevyslyším, veď vaše ruky sú plné krvi. Obmyte, očistite sa, odstráňte mi spred očí zlobu svojich skutkov, prestaňte robiť zlo! „Čo si s tebou počať…? „Zavrhujem vaše sviatky a nevoňajú mi vaše zhromaždenia. „Hľa stojím pri dverách a klopem.
„Veľká láska má moc otvoriť srdce, a potom aj myseľ. Veľké utrpenie má moc otvoriť myseľ, a potom i srdce… Je potrebné otvoriť oboje… Ľudia, ktorí nikdy nemilovali alebo nikdy netrpeli, sa obyčajne snažia udržiavať nad svojim životom kontrolu prostredníctvom postoja ´buď - alebo´… Neovládajú nič iné než tento uzavretý systém. Mentalita rozdeľujúca svet na „dobrý a zlý“ nikdy neprežila premenu prostredníctvom skúsenosti získanej milosti alebo nezaslúženého milosrdenstva. Preto takíto ľudia zostávajú kritickí, nároční, neúprosní a len minimálne empatickí či solidárni… Každý si musí všetko zaslúžiť.“ (R.
Tvoje osobné skúsenosti ťa učia jasne (a často aj tvrdo…). Ale potrebuješ ich vedieť interpretovať a pochopiť v kontexte kresťanského povolania v láske, v kontexte života ako celku. A na toto ti poslúži časté rozjímanie nad Písmom. Naplnenie Božou láskou prináša ovocie ľudskosti. Všetci sa potrebujeme učiť láske. Každý deň. V maličkostiach. Skutočná láska je z jedného kusu = tak, ako milujeme jednu vec, milujeme všetko. A milovať seba, druhých a Boha zároveň nám umožňuje jediný Zdroj a jediná Láska!
Zvláštne obdobia, sviatky, bohoslužby, liturgické obdobia sú fajn… Ale neprestávame niekedy žiť v prítomnom okamihu? Boh v minulosti „bol“ a v budúcnosti „bude“… Ale Boh „JE“ teraz práve tu! Boh sa deje teraz a tu! Život „JE“ teraz a tu! „Nebo“ (život naplnený láskou - prijímanou i darovanou) sa deje teraz a tu!
Tabuľka: Modlitba vs. Verejné obrady
| Aspekt | Osobná modlitba | Verejné obrady |
|---|---|---|
| Údržba spoločenstva | Môže posilniť vnútornú premenu. | Udržujú spoločenstvo a náboženstvo pokope. |
| Hĺbka premeny | Vedie k hlbšej premene jednotlivca. | Nemusia nutne viesť k premene na hlbšej úrovni. |
| Riziko | Žiadne väčšie riziká. | Skupinová solidarita môže nahradiť vlastnú cestu. |
Ako odpustiť niekomu, kto vám ublížil | Budhizmus v angličtine
Obrázok: Ilustrácia k žalmu 23, vyjadrujúca Božiu lásku a starostlivosť.