Nový Zákon vníma žalmy ako proroctvo o Kristovi. Tieto žalmy oslavujú v osobe kráľa, kráľovskú Božiu moc v ľude. Kráľ bol považovaný v Izraeli za Božieho Syna. Tento žalm je mesiášsky a kráľovský.
Sk 4,25-26 hovorí: „Ty si skrze Ducha Svätého ústami svojho služobníka, nášho otca Dávida, povedal: »Prečo sa búria pohania? Naozaj sa spolčili proti tvojmu Služobníkovi Ježišovi, ktorého si pomazal.“
Protagonistami žalmu sú celé národy a spoločenstvá zjednotené proti Pánovi a jeho pomazanému. Väčšina žalmov, v ktorých z úst jednotlivca alebo skupiny zaznieva otázka prečo, hľadá u Boha vysvetlenie príčiny, pre ktorú sa nachádza v tiesni alebo v nepriateľskom obkľúčení. Tu však tento žalm nerieši problém vlastného ohrozenia alebo ohrozenia spravodlivého hriešnikmi.
Koalíciu nepriateľských kráľov tvoria Herodes, Pilát, pohania, Židia v dňoch jeho utrpenia.
Obsah slova „daromné“ odhaľuje priepastný rozdiel medzi myslením spravodlivého a bezbožného, z čoho následne vychádza aj ich konanie. Vo verši 2 vidíme ako sa tieto plány už začínajú realizovať. „Tieto verše sú proroctvom o Ježišovi a jeho utrpení. Výraz národy povstali odkazuje na vojakov, ktorí plní slepej a nekontrolovateľnej vášne vložili Ježišovi na hlavu tŕňovú korunu.
Tento žalm neprezrádza kráľovo meno, no vo v. 6 jasne hovorí o kráľovi pomazanom na Sione. Do úvahy prichádza Dávid a Šalamún. Podriadení vládcovia, čiže vazali sa rozhodli skoncovať s nadvládou Božej moci a zápasiť o svoju nezávislosť od Boha bojom proti jeho pozemskému predstaviteľovi.
Tento verš sa vzťahuje na pohanov a všetky národy, ktoré uvažovali nad márnymi vecami. Tie boli pre ne akoby jarmom a reťazami, ktoré ich spútavali. Božia nadradenosť nad ostatnými vládcami sveta je tu vyjadrená dvojako. Najprv označením jeho autority (Ž 8,1) ako „ten, čo tróni na nebesiach“ a potom synonymami „smeje sa a vysmieva sa“ (Ž 37,13). Boh neberie hrozby kráľov vážne, dokonca nimi pohŕda.
Výrazne silný Boží hnev sa v SZ zvyčajne označuje kombináciou „planúci hnev“ (páľava hnevu) Napr. v Ž 69,25, Ž 78,49, Ž 85,4. Pánov hnev vyvolaný podlým konaním ľudí, je prejavom jeho spravodlivosti a počiatkom súdu.
Boží hnev je to isté, čo jeho rozhorčenie. No Boží hnev a rozhorčenie nie je nepokojom jeho mysle, ale je to sila, ktorou vyriekne svoje najspravodlivejšie súdy, pretože celé stvorenie je mu podriadené a má mu slúžiť. Boží hnev je potom emócia, ktorú prežíva ten, čo pozná Boží zákon, keď vidí, ako ho hriešnik porušuje.
Sion je v žalmoch primárne označením miesta chrámu a vďaka nemu aj kráľ bývajúci v jeho blízkosti, má zaručenú Božiu ochranu (Ž 110,2, Ž 48,2-3, Ž 132,13-14). Slová dekrétu sú aktom adopcie: Ž 89,27-28, pretože oznamujú nie počatie potomka, ale oficiálne vytvorenie otcovsko-synovského vzťahu medzi Bohom a kráľom. Týmto rozhodnutím sa človek stáva panovníkom so všetkými privilégiami Božieho syna pred ostatným svetom.
Zmluva obsahuje dôležité slovo „dnes“, ktoré označuje počiatočný deň platnosti oficiálne vyhláseného dekrétu. Slovo dnes tohto verša sa vzťahuje na Kristovo vtelenie. On je ten, kto má ukázať ľuďom cestu adoptívneho synovstva a Božieho kráľovstva. V širšom kontexte môžeme slová „ty si môj syn“ chápať ako večné pokolenie tých, ktorí budú nasledovať Krista.“ (Cyril Jeruzalemský)
Dnes nastáva vtedy, keď Kristus vstáva z mŕtvych. Ak je Kristus naším dnes, každý deň v nás vstáva z mŕtvych, keď ho prijímame v každodennom chlebe.“ (Ambróz) Hovorí sa tu o jednom dni, ktorý trvá večne. Nenachádza sa totiž medzi včerajškom a zajtrajškom, lebo len čo sa skončil včerajšok, tak aj dnešok, ktorý sa práve začína, skončí sa príchodom zajtrajška.
Pohania a končiny zeme sú vazalské národy a územia, o ktorých bola reč vo v. 1-2. Výzvou žiadať si národy a končiny zeme Boh dokazuje panovníkovi, aké veľké privilégiá mu vie ponúknuť. „Žiadaj odo mňa, pros/modli sa ku mne v každej chvíli, keď ideš zápasiť so svojimi nepriateľmi.“ (Raši)
Slová pohania a končiny zeme odhaľujú obsah dedičstva alebo vlastníctva nového kráľa. Sú to územia a ich obyvatelia, ktorí sa vo v. 1-2 stavali proti nemu. Boh si ich podrobí, hoci sú už oddávna jeho vlastníctvom. Ďalšie aramejské sloveso vyobrazuje drvivú silu, akou Pánov pomazaný dokáže zasiahnuť proti kráľom národov.
Žezlo v ruke kráľa symbolizuje jeho autoritu (Ž 23,4), ale je aj nástrojom ničenia a trestu. Pomazaný nie je podľa žalmu diktátor, pretože svoje žezlo používa na obranu pred nepriateľom.
Ježiš vedie svoje ovce pastierskou palicou, ale na buričov použije železnú palicu. Nebude ich udierať s cieľom zabiť ich, ale aby ich pretvoril. Robí to podobne ako hrnčiar, ktorý vo svojich rukách pretvára hlinu, skôr než hotovú nádobu vloží do ohňa.“ (Euzébius Cezarejský).
Kristus nepožiadal o svoje dedičstvo, aby ho zničil a rozhádzal. On sa správa ako hrnčiar z Jer 18,4, ktorý keď sa mu nádoba, ktorú práve formuje, rozbije, urobí z nej novú nádobu. Rovnako aj Boh formuje svoje nádoby tak, ako sa páči jeho očiam. My, podobne ako hrnčiarove nádoby umierame s Kristom a s ním aj povstávame k novému životu na základe novej podoby, ktorá sa páči Bohu.“ (Hilár)
Tento verš je Dávidove proroctvo o Kristovi a jeho definitívnom víťazstve (spáse). Ak by sme toto proroctvo aplikovali, že Boh nás vyslobodí od našich nepriateľov, že ich zničí, môže byť toto proroctvo pravdivé, aj keď nás nepriatelia premôžu a zomrieme ich rukami. Ak by sme tomuto veršu rozumeli len v časnom zmysle, môžeme byť sklamaní, pretože Boh myslí na skutočnú slobodu a víťazstvo, akým je spása, keď bude duša oslobodená a zvíťazí nad všetkými svojimi nepriateľmi v omnoho pravdivejšom a bohatšom zmysle, ako len na oslobodenie v tomto živote. Božie úmysly bývajú často iné, ako tie naše.
Príslovkou „a teraz“ dvíha žalmista alebo jeden z ohrozených kráľov varovný prst, aby nevymýšľali daromné veci, ale chopili sa zdravého rozumu, t.j. prezieravosti ako dobrí sluhovia, vládli spravodlivo, a tak sa vyhli nešťastnému osudu podľa obrazu predošlého verša. „Poučiť sa“ dosl. prijať napomenutie smeruje k uznaniu zvrchovanej moci Pána. On všetkým kráľom a vladárom a teraz aj sudcom dáva podiel na svojej moci, pokiaľ ho rešpektujú. Ak sa však vzbúria a postavia proti nemu, skončia rozdrvení. Pochopenie a poučenie sú protikladom daromných plánov z v.
Bázeň pred Pánom je ústredný múdroslovný koncept, ktorý znamená uznanie najvyššej autority Boha ako počiatočný prejav múdrosti človeka voči Stvoriteľovi (Ž 111,10). Bez ohľadu na postavenie v spoločnosti ide o postoj, ktorý má zabezpečiť dlhý a šťastný život jednotlivca konaním dobra a odvrátením sa od zla (Ž 34,12-15). Ak sa od kráľa očakáva múdrosť, musí sa o tento postoj usilovať.
Plesať s chvením neznamená triasť sa od radosti, ale skôr radovať sa pred Bohom. „Radosť sa spája s bázňou, lebo bázeň samotná je príčinou radosti.“ (Hilár) Hebrejské slovo strach znamená synovský, nie otrocký strach, preto prvá časť vety znamená slúžiť Pánovi ako syn svojmu otcovi. Ak berieme do úvahy úmysel vzdať Pánovi úprimnú a nefalšovanú úctu v akte pravej bohoslužby (Ž 24,4), verš varuje pred provokovaním Pánovho hnevu za nepoctivosť a podvádzanie.
Slovo „blažení“ je teraz adresované všetkým, nielen jednotlivcovi ako v. 1,1. Jednotlivec v Ž 1 je blažený preto, lebo sa utieka k múdrosti Pánovho zákona, v Ž 2 sú všetci blažení, keď neustále hľadajú ochranu u jeho syna a v kontexte celého žalmu akceptujú jeho autoritu i autoritu Pána celého sveta (Ž 5,12). V ešte širšom kontexte celého Žaltára sú všetci pozvaní zvoliť si medzi hrôzou z Boha (Ž 48,4-7) a jeho jasavou oslavou.
Tento žalm hovorí o Kristovi. Viera v neho korunuje dobré skutky predstavené v Ž 1 a zároveň dovršuje blaženosť. V očiach Židov tak žalmy 1 a 2 prestavujú jeden celok a vzájomne sa dopĺňajú.“ (Origenes) Nemožno predpokladať, že až vzplanie Boží hnev, všetci tí, ktorí mu veria, budú bez problémov. Môžu však očakávať, že uniknú Božiemu trestu. Žalm takýchto ľudí nazýva blaženými, pretože blaženosť je vrcholom a korunou všetkého dobra. Rýchle vzplanutie hnevu označuje niečo, čo nastane zrazu či znenazdajky, zatiaľ čo hriešnici si budú myslieť, že nadíde raz v ďalekej budúcnosti.“ (Augustín)
Duchovný život je cesta. Ísť cestou znamená nezahynúť, tak ako znejú slová tohto verša. Kto nasleduje túto cestu, nepochybne zdedí večný život, pretože už samotná cesta je život. Sk 13,32-33: „A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: »Ty si môj syn. V srdci každého človeka túži vytvoriť Kristus svoje kráľovstvo.
Nestačí iba vzdialiť sa od hriechu a rozjímať Boží zákon, je potrebné veriť v Krista a vstúpiť medzi jeho dedičov.
V kontexte Nového zákona sa často objavuje téma Božieho hnevu a milosrdenstva. Apoštol Pavol v Liste Rimanom (9,20-24) píše: „Ale, človeče, kto si, že si trúfaš hádať sa s Bohom? Hovorí azda výrobok svojmu tvorcovi: Prečo si ma urobil práve takto? Alebo nemá hrnčiar moc nad hlinou, aby z tej istej hmoty urobil jednu nádobu na vznešené ciele a druhú na menej vznešené? Čo ak Boh, hoci chcel ukázať svoj hnev a dať najavo svoju moc, s veľkou trpezlivosťou znášal nádoby hnevu, pripravené na zatratenie, aby takto dal poznať bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva, ktoré vopred pripravil pre slávu - na nás, ktorých povolal nielen zo Židov, ale aj z pohanov?“
Pavol tu používa metaforu hrnčiara a hliny, aby ilustroval Božiu suverenitu a právo rozhodovať o osude ľudí. Boh má právo prejaviť hnev voči tým, ktorí sa vzpierajú jeho vôli, ale zároveň prejavuje milosrdenstvo voči tým, ktorých si vyvolil pre slávu. Táto pasáž zdôrazňuje, že spása je Božím darom, nie výsledkom ľudských skutkov.
Podobne aj v príbehu o Adamovi a Eve v knihe Genezis sa Boh javí ako stvoriteľ, ktorý formuje človeka z hliny a vdychuje do neho život. Hriech Adama a Evy však narušil tento dokonalý vzťah medzi Bohom a človekom. Napriek tomu Boh neopustil človeka, ale prisľúbil mu spásu prostredníctvom potomstva ženy (Genezis 3,15). Tento prísľub sa naplnil v Ježišovi Kristovi, ktorý prišiel na svet, aby spasil hriešnikov.
V tomto kontexte je dôležité zdôrazniť, že Boh nechce zatratenie nikoho. Ako píše apoštol Peter: „Pán nemešká so svojím prisľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká, ale je trpezlivý voči vám a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie“ (2 Peter 3,9).
Boh ponúka spásu všetkým ľuďom, ale zároveň rešpektuje ich slobodnú vôľu. Človek sa môže rozhodnúť prijať Božiu milosť a obrátiť sa k nemu, alebo ju odmietnuť a zotrvať v hriechu. Boh ako hrnčiar neustále formuje a pretvára človeka, ale konečný tvar nádoby závisí aj od ochoty človeka poddať sa jeho vedeniu.
Boh spravodlivosti alebo Boh milosrdenstva? | Esau McCauley | NT Wright online
V evanjeliách Ježiš často používa podobenstvá, aby priblížil Božie kráľovstvo. V jednom z nich hovorí o hospodárovi, ktorý si najíma robotníkov do vinice a všetkým im zaplatí rovnako, bez ohľadu na to, koľko hodín pracovali. Toto podobenstvo zdôrazňuje Božiu štedrosť a milosrdenstvo, ktoré presahujú ľudské chápanie spravodlivosti.
Boh ako hrnčiar je teda nielen stvoriteľom, ale aj milosrdným otcom, ktorý neustále pracuje na tom, aby človeka pretvoril na svoj obraz a podobu. Spása je Božím darom, ktorý si nemožno zaslúžiť, ale ktorý je potrebné prijať s vierou a pokorou. Boh rešpektuje slobodnú vôľu človeka, ale zároveň ho neustále pozýva na cestu pokánia a obrátenia.
V Novom zákone sa metafora hrnčiara a hliny používa na vyjadrenie Božieho zvrchovaného práva a moci nad človekom, ale aj jeho lásky a milosrdenstva. Boh je stvoriteľom, ktorý formuje človeka z hliny, ale zároveň je aj milosrdným otcom, ktorý ho neustále pozýva na cestu spásy.
Božie úmysly bývajú často iné, ako tie naše. Aj keď sa človek snaží presvedčiť iných o svojej spravodlivosti, o svojom čistom a dobrom “srdci”, Spytateľa ľudských sŕdc a duší oklamať, podviesť, ani preľstiť nemožno. To je možné urobiť vo vzťahu k ľuďom, ale ak začneme dávať na misku váh svoje dobré skutky, slová a myšlienky a na druhú misku váh závažie Božieho zákona, neobstojíme. Neobstáli ani Židia a židovskí spravodlivý, ktorí boli presvedčení, že ako vyvolení Boží, s Božou protekciu obstoja a svojím plnením zákona misky Božej spravodlivosti naklonia na svoju stranu. Pán Boh ukázal aj svojmu vyvolenému ľudu, že je to pomýlená predstava a cesta.
Preto Pán Ježiš na inom mieste hovorí: “Keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: “Neužitoční služobníci sme, čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme”!
Ďakujme aj dnes Pánu Bohu za to, že hoci sme iba ako hlinené nádoby, smieme byť naplnení vzácnym obsahom. Smieme prijať celý Boží dar. Božie milosrdenstvo a milosť. V pokání vyprázdnime to, na čom si svet zakladá. Vyčistime starý kvas ľudskej pýchy, a namyslenosti a dajme sa umyť a obmyť Pánovi. Pre Kristove zásluhy sa Pán Boh chce zmilovať a sa aj zmiluje nad každým, kto plne dôveruje Ježišovi a Jeho dielu. Je isté, že toto bohastvo a dedičstvo si nikto z ľudí nezaslúžil a nemože zaslúžiť. Taká veľká je Božia milosť, Božia láska a Božia spravodlivosť. “Nádoby hnevu”, či sú zo Židov, alebo z pohanov, robí Boh “nádobami milosrdenstva, pripravené na slávu”. Za to Pánu Bohu nanovo ďakujme, Jeho oslavujme a dobrorečme Jeho svätému menu.
Michelangelovo Stvorenie Adama - Boh ako stvoriteľ.
Na zemi už bolo takmer všetko stvorené: Slnko, hviezdy, Zem. Na zemi rieky, moria, stromy, lesy, lúky, rastliny a zvieratá... Všetko sa zdalo nádherné, dobré a krásne. Ale kto obdivoval Božiu slávu a moc? Jeho všemohúcnosť? Vari sa možu zvieratá zamýšľať nad nádherou a neskonalým pohľadom na hory pokryté snehom? Alebo dokážu žasnúť a obdivovať zurčiaci vodopád uprostred malebnej krajiny pri východe slnka? Ako vnímajú zvieratá kvety? Ich krásu, mnohotvarosť, vônu a farbu? Asi nijak. Príde ovca a spase všetku trávu, všetku nádheru. A vôbec sa ani trochu nezamýšľa, odkiaľ to všetko pochádza, kto je tvorcom. Zvieratá nevedia premýšľať o Bohu, ktorý to všetko stvoril. Preto môžme povedať, že Boh chcel, a to už od začiatku, mať niekoho, kto by všetko chápal. Chcel stvoriť ľudí s myšlienkou, že oni ho budú vo všetkom a za všetkým poznať, že všetko pochopia, za všetko mu budú vďační a budú ho mať radi za celý svet a bytosti v ňom. Boh čakal, že ľudia ho budú oslavovať lepšie ako rastliny a zvieratá...
"Pán utvoril z hliny človeka (ha' adám)", tak ako hrnčiar utvára nádobu z hliny (zeme, blata, prachu), ktorú berie zo zeme (\'adámáh). Teda už v mene človeka - Adama je označená látka, z ktorej pochádza ľudské telo. "A vdýchol do jeho nozdier dych života", oživovacieho ducha. Človek sa okrem tela skladá aj z duše človeka, ktorá je bezprostredne od jestvujúcej hmoty, hliny, priamo od Boha.Človek sa stáva živou bytosťou len skrze dušu. A dušou človek predčí všetko viditeľné tvorstvo, dušou, ktorou sa človek pripodobňuje Bohu.
Spolu s Bohom sme zvláštnym stvorením. "Nato riekol Boh: Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa po zemi plazia! Boh je stvoriteľom všetkého na zemi. Pri stvorení predchádzajúcich tvorov Boh "riekol, a stalo sa". Pri stvorení človeka je reč slávnostnejšia. Samotnému stvoreniu prvého človeka predchádza akási úvaha, porada Boha so sebou. Aj v tomto podaní je už možno vidieť dôležitosť človeka. Jeho hodnota. Boh nás stvoril osobitným spôsobom a so zvláštnou láskou. Sme stvorení nielen podľa praobrazov jeho mysle, podľa jeho myšlienok a predstáv, ale na jeho obraz a na jeho podobu. Kto sa komu podobá? Vari nehovoríme, že otcovi sa najviac podobá syn? Ktorá podobnosť je podobnejšia ako podobnosť syna na otca? Podobnosť Bohu patrí k podstate človeka. Človek ako taký sa podobá Bohu. Keďže človek je na obraz Boží - natrvalo má v Bohu svoj vzor. Nosí v sebe natrvalo Božie črty. Je závislý od Boha. Tajomstvo človeka ako osoby, tajomstvo vedomia - aká je to ohromujúca skutočnosť. Je to sila, ktorá nás robí ľuďmi. Je to oblasť, v ktorej sa ako ľudia vzájomne stretáme.
Michelangelovo Stvorenie Evy - Boh ako formovateľ života.
Telo človeka je z hmoty. Ale keď Boh stvoril naše vedomie, napodobnil tak sám seba v tom bode, kde sa v láske spájajú Božské Osoby do jednoty. Vedomie človeka je vrcholné dielo Božskej tvorby. Je miestom pravdy a miestom lásky. Sv. Augustín napísal: "Ukáž, aká priepasť ťa delí od zvierat! Ničím iným sa neodlišuješ od zvierat, len duchom. V ničom inom nehľadaj svoju slávu. Si hrdý na svoju silu? Zvieratá sú mocnejšie než ty! Si hrdý na svoju rýchlosť? Zvieratá ťa predbehnú! Si hrdý na svoj zrak? Zvieratá dovidia ďalej! Si hrdý na svoju krásu? pozri na vtákov! V čom je teda tvoja prevaha? V tom, že si na obraz Boží! A v čom je tento Boží obraz?
Prvé stránky genezisu nám rozprávajú, že človek vyšiel bezprostredne z Božích rúk, ako to znázorňujú i Michelangelove fresky v Sixtínskej kaplnke. Prvý človek bol myšlienkou a láskou Božou utvorený z prvkov zeme a z oživujúceho Božieho dychu. Človek dostal život ako iné živé bytosti, ale dostal aj oživujúcu dušu a život ducha. Cez rozmanité a obdivuhodné veci a bytosti, ktoré človek videl okolo seba, a ktoré vyšli z tých istých Božích rúk ako on, kontemploval človek svet až po vzdialené horizonty sveta. Božie dielo videl ako celok v celej jeho rozmanitosti, v celom bohatstve a v celej hĺbke. Seba samého videl zreteľne na samom vrchole stvoreného sveta. Človek, plný vďačnosti nad týmto darom, chápal jedno: Svet patrí človeku, človek Bohu.