Boh je naša spravodlivosť: Význam a pochopenie

Keď uvažujeme nad biblickým konceptom spravodlivosti, zaoberáme sa záležitosťami, ktoré sa dotýkajú prakticky každého aspektu teológie. Po prvé, existuje Božia spravodlivosť, ktorou sa merajú všetky normy správnosti a nesprávnosti. Boží charakter je konečným základom a modelom spravodlivosti.

Je zaujímavé, že celý biblický koncept spravodlivosti je obsiahnutý v jednom gréckom slove: dikaios. Toto grécke slovo v prvom rade odkazuje na Božiu spravodlivosť. V druhom rade na to, čo nazývame ospravedlnením a v treťom rade odkazuje na spravodlivosť vlastného života. Teda od začiatku do konca sa naša ľudská povinnosť nemení.

V súčasnom evanjelikálnom svete je spravodlivosť zriedkavým pojmom. Hovoríme o morálke, duchovnosti a zbožnosti. Zriedkavo však spomíname spravodlivosť. Avšak cieľom nášho vykúpenia nie je zbožnosť alebo duchovnosť ale práve spravodlivosť. Zbožnosť je len prostriedkom k spravodlivosti. Byť duchovným znamená precvičovať duchovné milosti dané Bohom k tomu, aby sme boli formovaní do podoby Jeho Syna. Teda modlitby, biblické hodiny a zborové stretnutia nie sú samo o sebe cieľmi, ale sú navrhnuté na to, aby nám pomohli žiť spravodlivo. Duchovné záujmy sú iba začiatkom našej cesty s Bohom.

Musíme si byť vedomí zákerného nebezpečenstva a nemáme si myslieť, že duchovnosť napĺňa Kristove požiadavky. Padnúť do takejto pasce, pasce farizejov, znamená nahradiť autentickú spravodlivosť liturgickými alebo rituálnymi úkonmi. Určite sa máme modliť, študovať si Písmo a evanjelizovať.

Abakukov najznámejší výrok „Spravodlivý zo svojej viery bude žiť“ (Abakuk 2:4) sa vyskytuje v Novej zmluve 3-krát. Stal sa sloganom evanjelikálneho protestantizmu, ktorého dôraz sa až doposiaľ kladie na doktrínu ospravedlnenia zo samotnej viery.

Božia Spravodlivosť v Starom Zákone

V Starej zmluve sa spravodlivosť definuje ako poslušnosť voči prikázaniam Boha, ktorý je sám spravodlivý. V židovskom národe dochádzalo k tomu, že ľudia sa uspokojili s plnením rituálov náboženskej komunity viac ako s plnením širších aspektov zákona.

Farizeji boli napomenutí Pánom Ježišom, že dávajú síce desatiny z mäty, kôpru a rasce, ale že zanedbávajú to, čo je závažnejšie v zákone, totiž spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť. Pán Ježiš poukázal na to, že farizeji správne dávajú desiatky, ale nesprávne predpokladajú, že vykonávanie liturgických úkonov napĺňa požiadavky zákona.

Jedným z najznepokojujúcejších výrokov Pána Ježiša bolo vyhlásenie: „Ak vaša spravodlivosť nebude dokonalejšia ako zákonníkov a farizejov, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského“ (Matúš 5:20). Je zjavné, že Pán Ježiš chcel, aby naša spravodlivosť bola na vyššej úrovni ako spravodlivosť pokrytcov. Obraz, ktorý máme o zákonníkoch a farizejoch, ich predstavuje ako bezohľadných a nemilosrdných náboženských zvodcov. Zároveň však musíme mať na pamäti, že farizeji boli historicky veľmi oddaní vysokej úrovni spravodlivého života. Napriek tomu Pán Ježiš hovorí, že naša spravodlivosť musí prevýšiť tú ich.

Alegória spravodlivosti a mieru od Petra Paula Rubensa

Ospravedlnenie z Viery

Ospravedlnenie je v Biblii pre ľudí a ich spásu kľúčová udalosť. Ospravedlniť (niekoho) je právny výraz a súdny výrok, ktorý znamená oslobodenie spod obžaloby, vyhlásenie za nevinného. Je opakom slova odsúdiť. V biblickom ponímaní ide o ospravedlnenie bezbožného, ktorý uveril v evanjelium Ježiša Krista.

Všetci ľudia sa rodia ako hriešnici, sú vinní a pred Bohom sú v postavení nespravodlivých (Rímskym 3:10,23; 5:12). Sú pod Božím hnevom a v odsúdení (Ján 3:36). Sú od Boha oddelení, lebo sú mŕtvi vo svojich hriechoch a previneniach, a preto nemajú k nemu prístup. V takomto postavení smerujú do večného zatratenia. To nie je dobrá perspektíva pre človeka stvoreného na Boží obraz a ani sám Boh nemá potešenie z tohto jeho postavenia (1. Timoteovi 2:4).

V Ježišovi Kristovi Boh človeku pripravil a ponúka spásu. Pre spásu človeka sú potrebné dve veci: jeho ospravedlnenie a jeho znovuzrodenie.

Spravodlivosť Boha

Slovo spravodlivosť označuje vnútornú vlastnosť, podstatu, atribút bytosti, ktorá sa prejavuje v myslení a konaní, ktoré sú vždy v súlade s platnými právnymi normami (platným zákonom). Je to vnútorná morálna vlastnosť, ktorá sa navonok prejavuje dodržovaním zákona ako životného štýlu. V biblickom ponímaní spravodlivosť je vlastnosť, patrí k podstate bytosti, z ktorej vychádza, a prejavuje sa (celoživotným) myslením a konaním odpovedajúcim požiadavkám Božej normy, Božej vôli.

Spravodlivosť Boha je jedna z jeho základných vlastností. Spravodlivosť je definovaná dodržiavaním zákona či normy. Boh však nie je pod žiadnym zákonom, nikto ho nemôže dať pod nejakú normu. Jeho spravodlivosť je jeho vnútorná vlastnosť, tvorí súčasť podstaty jeho bytia. Boh je zákonodarca. Jeho zákon, jeho prikázania, ním formulované požiadavky predstavujú spravodlivosť, ktorú Boh vyžaduje od stvorených bytostí (od tvorstva).

Božia spravodlivosť sa prejavuje aj v tom, že Boží zákon je spravodlivý (Rímskym 7:12). Boh je však nielen zákonodarca, ale aj sudca. Súčasťou Božej spravodlivosti je aj to, že Boh spravodlivo súdi, je spravodlivý sudca. Božia spravodlivosť sa prejavuje aj v tom, že Boží zákon požaduje, aby medzi stvorenými bytosťami panovala spravodlivosť. Boh ustanovuje právo (spravodlivosť) a toto právo (spravodlivosť) aj vymáha (Jeremiáš 9:24).

Koná konzistentne (zhodne) so svojou prirodzenosťou, čím sa prejavuje ako spravodlivý Boh. Božia nariaďujúca vôľa, zákon, smeruje voči človeku/stvorenstvu. Vymožiteľnosť práva zo strany Boha ako spravodlivého sudcu je dokonalá. Boh sa nám zjavuje ako spravodlivý Boh a zjavuje sa nám aj ako spravodlivý sudca. V Písme je Božie konanie s ľuďmi popísané pomocou výrazov známych zo súdnictva.

Všetky Božie súdy sú podľa spravodlivosti, podľa Božieho práva (Božieho zákona). Pretože Boh je spravodlivý, od ľudí požaduje spravodlivosť, t. j. podriadenie sa svojmu zákonu.

Môžeme zhrnúť a stručne povedať: Boh je spravodlivosť sám osebe. Spravodlivosť je podstata jeho bytosti. Tak ako je Boh láska, tak je aj spravodlivosť. Boh je spravodlivosť a dokazuje/preukazuje svoju spravodlivosť (5. Mojžišova 32:4). Boh je spravodlivý a spravodlivosť mu je vlastná (Rímskym 3:25-26). Boh je absolútne spravodlivý ako vo svojej podstate (charaktere), tak aj vo svojom konaní. Preto apoštol Jakub mohol napísať, že v Bohu niet zmeny, alebo nejakého obratu zatônenia (Jakub 1:17). Rovnako tak píše aj apoštol Ján: „… Boh je svetlo, a niet v ňom nijakej tmy“ (1. Jána 1:5).

Láska k Spravodlivosti a Nenávisť k Bezbožnosti

Keď pisateľ listu Židom v prvej kapitole hovorí o božstve Mesiáša, cituje zo 45. žalmu, zo žalmu synov Kórachových: „Miloval si spravodlivosť a nenávidel si bezbožnosť: preto ťa pomazal, Bože, tvoj Boh olejom veselosti nad tvojich druhov.“ (Ž 45,8; ROH)

Skutočnosť, že sám Boh, okrem toho, že miluje ľudí (vrátane hriešnikov), aj niečo nenávidí, je pravdou, ktorú potrebujeme pochopiť, aby sme sa nestratili v morálnom chaose modernej doby, ktorá v duchu politickej korektnosti prepisuje tradičné judeo-kresťanské morálne paradigmy.

Ak máme autenticky na­sledovať Krista, potrebujeme aj my vedieť, čo máme milovať a čo máme mať v nenávisti. Ak by sme boli iba ľuďmi lásky, ktorí každého a všetko bezvýhradne prijímajú a milujú, mohli by sme sa ľahko stať tolerantnými k hriechu. Povedať niekomu: „To nevadí, že hrešíš. Pán Boh ťa má aj tak rád!“ je nesmierne zavádzajúce tvrdenie. Je pravdou, že Boh nás miluje aj ako zlyhávajúcich ľudí, no ak hrešíme, tak to vadí a vadí to veľmi. Pocity viny, ktoré nasledujú po tom, ako kresťan zhreší, sú legitímne.

Keby sme v srdciach mali iba nenávisť voči zlu a hriechu, rýchlo by sa z nás stali tvrdí ľudia, plní odsúdenia a pohŕdania voči každému nedokonalému človeku v našom okolí a tiež voči sebe samým. Presne toto bol problém farizejov a zákonníkov Ježišových čias. Boli ochotní kameňovať ľudí, nedokázali prejaviť súcit a milosrdenstvo, a pritom boli rovnako hriešni, ako tí, ktorými pohŕdali. Na to, aby sme v týchto veciach dokázali nájsť rovnováhu, musíme vedieť koho a čo máme milovať a čo máme nenávidieť. Všimnite si, prosím, že v prípade nenávisti používam iba zámeno „čo“.

Čo teda máme milovať?

O Mesiášovi je napísané, že miloval spravodlivosť. Tento hebrejský pojem c’dáká (צְדָקָה) má oveľa širší význam ako slovo „spravodlivosť“ v slovenskom jazyku. Biblická spravodlivosť je hodnota, ktorá činí ľudskú bytosť prijateľnou pred Bohom. Predstavuje akýsi duchovno-morálny stav, v ktorom sa ako ľudia páčime Bohu. V tomto stave sme boli stvorení v raji, ale pád ľudstva do hriechu všetko zničil.

Dnes platí to, čo hovorí prorok Izaiáš: „Lebo sme všetci ako nečistí, a všetky naše spravodlivosti sú ako ohyz­dné rúcho.“ (Iz 64,6; ROH) Inými slovami, aj to najlepšie, najkvalitnejšie a najspravodlivejšie, čo človek vyprodukuje, je v Božích očiach viac než nedostatočné. Jediným riešením je pripísaná spravodlivosť z viery v Ježiša Krista, o ktorej hovorí apoštol Pavol: „Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil za nás hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.“ (2Kor 5,21; SEP)

Jediným skutočne spravodlivým človekom, ak nerátame prvých ľudí pred pádom do hriechu, bol Boží Syn Ježiš z Nazareta. Prežil dokonalý bezhriešny život, dobrovoľne podstúpil kríž a na kríži naňho Boh uvalil hriechy všetkých ľudí. Ľuďom, ktorí uveria v Krista, Boh pripíše Kristovu spravodlivosť, doslova ich urobí spravodlivosťou Božou, to znamená, že ich urobí spravodlivými v maximálne možnej miere. Túto zmenu ľudskej podstaty z hriešnika na spravodlivého Biblia nazýva novým narodením.

Milovať spravodlivosť znamená milovať všetko, čo je dobré, všetko Božie. Začína sa to pri osobe samotného Boha. Podľa Ježiša je prvým aj najdôležitejším prikázaním milovanie Boha. Mojžišov zákon hovorí: „Počuj, Izrael, Hospodin je náš Boh, Hospodin jediný. Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou.“ (Dt 6,4-5; SEP).

Popri tomto prikázaní Pán Ježiš zdôrazňuje ešte aj druhé o milovaní blížneho (Mk 12,31). Milovanie spravodlivosti ďalej predstavuje lásku k spravodlivému posvätenému životu, ktorý predstavuje aktívne a intenzívne spoločenstvo s Bohom. Ak chceme, aby boli naše kresťanské životy úspešné, potrebujeme si zamilovať modlitbu, spoločné zhromaždenia miestnej cirkvi a opakované napĺňanie sa Duchom Svätým.

Milovať spravodlivosť znamená tiež milovať vládu práva v spoločnosti. Pokiaľ sa v spoločnosti deje neprávosť, právo a spravodlivosť sú potláčané, a s kresťanmi to nič nerobí, niečo je v neporiadku. Teraz sa dostávame k pravde, ktorá sa na prvý pohľad môže zdať šokujúca. Áno, existuje niečo, čo majú kresťania na základe Kristovho príkladu nenávidieť. Je to bezbožnosť. Hebrejský pojem, ktorý prekladáme ako bezbožnosť, je rášá (רָשָׁע). Tento pojem predstavuje morálne zlo alebo akékoľvek bezbožné zlé skutky. Bez nenávisti k hriechu nie je možné skutočné pokánie a víťazstvo nad ním.

Náš postoj voči hriechu a bezbožnosti musí byť jednoznačne negatívny a nezmieriteľný. Legitímnym predmetom nenávisti kresťana je tiež pôvodca všetkého zla, diabol, a jemu podriadení padlí anjeli a démonické sily. Ľudia nikdy nie sú našimi skutočnými nepriateľmi, sú to práve tieto sily. Apoštol Pavol to zdôrazňuje v liste Efezanom, keď hovorí, že náš boj nie je proti „telu a krvi“, ale práve proti týmto duchovným silám zla (Ef 6,12). Písmo hovorí o tom, že Boží Syn prišiel na svet, aby ničil skutky diabla, a v Jeho živote a službe to zreteľne vidíme (1Jn 3,8; Sk 10,38). Naša nenávisť k diablovým skutkom (ruku v ruke s láskou k strateným dušiam), je veľkým povzbudením ku kázaniu evanjelia a modlitbám za chorých. Nenávisť k zlému teda nie je v žiadnom rozpore s láskyplným charakterom biblického kresťana.

Vrúcnosť a horlivosť sú atribúty, ktoré presne vystihujú obsah pojmov lásky a nenávisti. Láska aj nenávisť majú niečo spoločné s vierou. Podobne ako viera sú bez skutkov mŕtve (Jk 2,26). Darmo budeme hovoriť, že milujeme Boha, keď mu svoju vrúcnosť nijako neprejavíme. Podobne sa aj slová o nenávisti k hriechu vylučujú s jeho páchaním či tolerovaním. Ozajstná láska k Bohu a k blížnym spolu s nenávisťou k zlému sú tie najsilnejšie motivačné faktory kresťanského života.

Pretože Pán Ježiš miloval spravodlivosť a nenávidel bezbožnosť, Boh mu dal pomazanie radosti. Neexistuje lepší pocit ako vedieť, že kráčame po správnej ceste v spoločenstve s Bohom, naše svedomie nás neodsudzuje a vieme, že neexistuje žiadna prekážka pre naše modlitby. Vtedy sa napĺňa slovo Písma, že radosť Pánova je našou silou. Radovať v Pánovi sa môžeme vždy a to bez ohľadu na to, v akých životných okolnostiach sa práve nachádzame. Ak nás dlhodobo trápia pocity smútku a nášmu životu chýba iskra, správnou diagnózou môže byť vlažnosť a nejednoznačnosť.

V ospravedlnení sa stávame spravodlivými v očiach Boha, keď si obliekame rúcho Kristovej spravodlivosti. Hoci naša spravodlivosť rastie od momentu nášho ospravedlnenia, ktoré je postavené jedine na Kristovej spravodlivosti, nikdy sa nesmieme nechať zviesť a myslieť si, že naše spravodlivé skutky si zasluhujú nejakú odmenu. Hoci ako protestanti horlivo zastávame doktrínu ospravedlnenia jedine z viery, musíme mať na pamäti, že ospravedlnenie, ktoré je zo samotnej viery, nie je nikdy z viery, ktorá je osamotená. Pravá viera je viera, ktorá sa prejavuje spravodlivosťou, ktorá prevyšuje spravodlivosť zákonníkov a farizejov, pretože sa týka závažnejších záležitostí zákona: pravdy a milosrdenstva.

V rámci protestantských zborov sú jednotlivci často pobúrení, keď voláme po morálnej vykázateľnosti. Vyhlasujú, že zbor nemá žiadne právo sa starať do ich súkromných životov. Antinomianizmus (presvedčenie, ktoré popiera nevyhnutnú prítomnosť ovocia poslušnosti v živote znovuzrodeného kresťana) by mal byť v evanjelikálnej kresťanskej komunite zriedkavejší ako kdekoľvek inde. Realita však tomuto predpokladu nezodpovedá. Niektorí evanjelikáli používajú ospravedlnenie jedine z viery ako povolenie hrešiť a neposlúchať. Môžeme ich pokojne označiť za nepravých evanjelikálov. Každý, kto má aj to najjednoduchšie porozumenie ospravedlnenia jedine z viery, vie, že pravá viera sa vždy prejaví horlivosťou vo vzťahu k poslušnosti. Žiadny úprimný kresťan nemá nedbalý postoj voči Božiemu zákonu.

Zaiste, prídu chvíle, kedy sú ľudské nariadenia v rozpore s Božími zákonmi. V týchto prípadoch kresťania nielenže môžu, ale musia neuposlúchnuť ľudí. V tomto čase antinomianizmu musí byť Boží ľud obzvlášť opatrný a nesmie sa nechať chytiť do pasce ducha doby. Nie sme slobodní, aby sme robili, čo sa nám zdá, že je správne. Sloboda nesmie byť zamieňaná za autonómiu. Tak dlho, ako len zlo existuje na tomto svete, morálne zábrany zákona sú nevyhnutné. Boh milostivo ustanovuje vlády, ktoré obmedzujú páchateľov zla a ochraňujú nevinných a spravodlivých. Hoci rozumieme, že nariaďujúca a prikazujúca Božia vôľa sú súčasťou Jeho celkovej súhrnnej vôle, ďalšie aspekty tajomstva Jeho zvrchovanosti stále pretrvávajú. Jedným z takýchto aspektov je „vôľa dispozície“.

Prehľad kľúčových pojmov

Pre lepšie pochopenie spravodlivosti v biblickom kontexte uvádzame prehľad kľúčových pojmov:

tags: #boh #je #nasa #spravodlivost