Každý človek sa v otázke kresťanstva či náboženstva stretne s istým typom otázok. Kresťana niekedy tieto otázky zaskočia a nevie na ne dať jednoduchú odpoveď. V tomto článku je pojem náboženstvo chápaný ako svetonázor, resp. súhrn pohľadov na svet a bytie. Skeptici veria, že akékoľvek výhradné vyhlásenia na vyššie poznanie duchovnej reality nemôže byť pravdivé, ale táto samotná námietka je v podstate náboženským presvedčením, čo si nižšie v článku ukážeme.
Ľudia hovoria: „Nikdy nebude na zemi mier, keď budú existovať náboženstvá, ktoré o sebe tvrdia, že majú pravdu.“ Bežne sa stretávame s myšlienkou, že v mene Božom sa v minulosti viedlo množstvo vojen a že náboženstvo stojí za mnohými svetovými nepokojmi.
Pokusy o umlčanie cirkvi
Vo svete prebiehajú pokusy umlčať cirkev, no samotné dôvody k tomu nemajú logiku a sú plné vnútorných rozporov. Preto je isté, že skutočné dôvody sú inde: kresťanstvo totiž bráni úplnému rozmachu hriechu vo svete.
Existujú rôzne prístupy k otázke exkluzivity kresťanstva:
- Zvrhnutie náboženstva politickou mocou.
- Odmietnutie náboženstva. Keďže náboženstvo nebolo možné zrušiť politicky, vznikajú pokusy vytlačiť ho spoločensky, cez vzdelanie a argumenty, čím by mohli znechutiť náboženský nárok na pravdu, a takto presvedčiť nábožných na ich vlastný pohľad na svet.
- Udržať náboženstvo v úplnom súkromí. Ďalším riešením na otázku exkluzivity kresťanstva je to, že sa udrží mimo verejnú sféru a označí sa len za osobnú vec určitej uzavretej skupiny ľudí.
Argumenty proti kresťanstvu a odpovede
Ateistická kultúra, v ktorej sa nachádzame, si o kresťanstve myslí, že je primitívne, obmedzujúce a prázdne. Častokrát nás označujú za fundamentalistov a existuje všeobecná predstava o tom, že fundamentalizmus vedie k násiliu. Avšak už ďalej nezisťujú, že ktoré fundamenty vedú k násiliu a ktoré vedú k láske.
a) „Všetky náboženstvá sú rovnako platné a v podstate vyučujú to isté.“ Ľudia opakovaním tohto hesla došli k presvedčeniu, že ktokoľvek si myslí, že existuje nadradené náboženstvo, je pravicovým extrémistom. Snáď nemôžu byť satanisti či ľudožrúti rovnako platnými náboženstvami s kresťanstvom. Tvrdenie, že všetky hlavné náboženstvá ako kresťanstvo, islam, budhizmus, judaizmus či hinduizmus veria v toho istého Boha, neberie do úvahy dôležitosť doktrinálnej viery.
d) „Je arogantné stáť na tom, že tvoje náboženstvo je to pravé a dokonca naň obracať iných.“ Aj tu sa nachádza vnútorný rozpor. Historik C.
Problém zla a utrpenia
„Ja proste nemôžem veriť v Boha,“ hovoria ľudia, pretože „Boh dovoľuje vo svete existenciu obrovského utrpenia.“ Určite sa každý z nás stretol s podobnou námietkou ohľadom existencie zla a utrpenia vo svete: ak je Boh všemocný, potom nie je dosť dobrý - a ak je dobrý, potom nemôže byť všemocný. Je to však typický alibistický postoj vinného človeka, ktorý zhadzuje svoju vinu na iných.
Ateista si myslí, že ak by bol Boh, potom by do nášho sveta bezprecedentne zasiahol a odstránil by vojny, hlad, choroby, bolesť a smrť. Predpokladá, že Boh je bábkar, ktorý ovláda život ľudí a určuje, kto bude mať zlý a kto dobrý osud, pričom ľudia nemajú žiadnu slobodnú voľbu.
Pri skúmaní tejto otázky si treba uvedomiť, že zlo ani utrpenie nie sú dôkazom proti Bohu. Hoci si človek nevie predstaviť Boha, ktorý niečo dovolí, to ešte neznamená, že taký Boh neexistuje. Ľudia by boli možno radi, keby Boh len tak zamietol naše problémy pod koberec. Otázkou je, či by to bolo spravodlivé a či by to neporušilo základné princípy, ako sú príčina a následok (sejba a žatva).
Ak tvrdíme, že svet je nespravodlivý, potom predpokladáme existenciu nadprirodzeného štandardu, na základe ktorého to tvrdíme. Ak existuje len evolúcia, potom odkiaľ berieme tento štandard? Sekulárny svet nemá zdroj morálky (všetko je len vecou evolúcie), preto pre nich neexistuje neprávosť.
Boh nie je zodpovedný za zlo vo svete. Všetko, čo Boh urobil, bolo dobré (Gn 1,31). Biblia učí, že zlo prišlo cez hriech vzbury voči Stvoriteľovi. Ten, kto ho doniesol, bol diabol a ten, kto ho prijal, bol človek. Človek aj celá Zem sa dostali pod kliatbu smrti a skazy.
Riešením bolo vykúpenie a Boh v príhodnom čase poslal na zem Ježiša Krista, aby prešiel utrpením a vykúpil ľudí. Inými slovami, človek sa dobrovoľne odovzdal zlu a Boh pripravil pre človeka spôsob k náprave. Kresťanstvo nevyučuje, že človek je od narodenia dobrý, ale že nesie na sebe pokazenú prirodzenosť. V Písme vidíme, že neexistuje niečo ako nevinní trpiaci, pretože všetci zhrešili. Aj deti, keď sa narodia, hoci nevedia rozlišovať medzi dobrým a zlým, sú prirodzene hriešne a jedného dňa začnú hrešiť vedome.
Vidíme teda, že Bohu záležalo na utrpení človeka a práve preto sa rozhodol priniesť riešenie. Biblia tiež učí o novom nebi a novej zemi, ktoré sú veľkým finále pre tých, ktorí uveria vo vykúpenie.
Vo svete je viac dobra ako zla (v opačnom prípade by sa ľudia nesnažili žiť, ale by chceli čím skôr zomrieť) a každý nejako podvedome vníma, že dobro je vyššia vec ako zlo (a keby neexistovalo dobro, nevedeli by sme, čo je zlo). Človek ale žije v určitom obmedzení. Napriek tomu, že má slobodnú vôľu, častokrát robí to, čo nechce, lebo ho vedú zlé žiadosti. Ale ani na zlé žiadosti nemôžeme zvaliť vinu. Človek sa rozhodol vzbúriť sa voči Bohu a byť sebeckým, arogantným, nenávistným a zneužívajúcim.
Nezabúdajme na existenciu diabla a démonického sveta. Človek dal priestor zlým a krutým bytostiam vplývať nielen na svoj život, ale aj na celú spoločnosť. Dobrou správou však je, že už tu na zemi je z tohto cesta von cez vykúpenie Kristovho kríža.
Ľudia na západe nemajú problém s tým, že Boh je láska. To im imponuje. Zdá sa, že toto je do veľkej miery podmienené kultúrou, v ktorej sa daná spoločnosť nachádza. Keby sme sa v inej kultúre (napr. východnej) opýtali na myšlienku spravodlivého Boha, tak by s tým nemali žiaden problém. Boli by naopak veľmi prekvapení, keby Boh nebol aj sudca. Kresťanský teológ Miroslav Volf je presvedčený, že viera v Boha bez odplaty dokonca „potichu živí násilie“.
Sú len dva druhy ľudí - tí, čo hovoria Bohu: „Nech sa stane Tvoja vôľa,“ a potom tí, ktorým Boh nakoniec povie: „Nech sa stane tvoja vôľa.“ Všetci, čo sú v pekle, si to zvolili. Bez tejto vlastnej voľby by to nebolo peklo. Žiadna duša, ktorá skutočne a neustále túži po radosti, ju nikdy neminie. (C. S. Lewis)
Pravda, sloboda a kresťanstvo
Svet sa díva na kresťanov ako na úzkoprsých, bigotných ľudí, pretože veria, že majú absolútnu pravdu. Zdroj takéhoto myslenia o kresťanstve sa dá vystopovať vo svetovom hnutí postmoderny. Ľudia nechcú žiť pre Boha, ale pre seba. „Ja“ je dnes pre ľudí ich bohom. Spoliehajú a opierajú sa o svoje vlastné myšlienky - myslia si, že tie ich nemôžu klamať.
Celé toto nepochopenie kresťanstva pramení v nesprávnych pohľadoch na pravdu, kresťanstvo a slobodu. Na základe myšlienok francúzskeho filozofa Foucaulta (žiak Nietzscheho) ľudia tvrdia, že všetky vyhlásenia pravdy sú v skutočnosti len použitie sily. Ak niekto tvrdí, že má pravdu, snaží sa získať kontrolu a moc v iných ľuďoch. Táto myšlienka ale zlyháva v logike, podobne ako to, že všetka pravda je kultúrne podmienená. Ak niekto povie, že každá pravda je presilovou hrou, potom je takým aj tento samotný výrok.
Postmoderná teória o dekonštrukcii, ktorá sa búri voči autorovi, má tiež podobný nedostatok. „Kto sa chce búriť proti všetkému, stratil právo búriť sa proti čomukoľvek... Existuje myšlienka, ktorá zastavuje myslenie. To je tá jediná myšlienka, ktorá by mala byť zastavená.“ (G. K. Chesterton)
Kresťanstvo nemôže byť otvorené pre všetkých. V liberálnej demokracii vraj netreba komunity so spoločnou vierou. Akokoľvek to rozdeľuje spoločnosť, kresťanstvo verí v určitý rebríček hodnôt a to vytvára jeho komunitu. Rovnako to platí pre každú komunitu (napr. aj pre vegetariánov): majú svoje vlastné hranice, ktoré ich odlišujú od ostatných. Nedá sa preto povedať, že jedna alebo druhá komunita je príliš obmedzená - ale len toľko, že je to spoločenstvo ľudí, ktorí nesú rovnaké presvedčenie.
Svet vidí kresťanstvo ako nepriateľa voči pluralizmu a multikulturalizmu. Svet síce kladie ťažké otázky, ale po bližšom preskúmaní sú to len dôkladne premyslené výhovorky. Snažia sa cirkev obviniť z rôznych vecí, no sami potom robia to isté.
„Boží hnev sa totiž zjavuje z neba proti každej bezbožnosti a nespravodlivosti ľudí, ktorí nespravodlivosťou prekážajú pravde. Veď im je zjavné, čo možno poznať o Bohu; Boh im to totiž zjavil. Lebo jeho neviditeľnú skutočnosť, jeho večnú moc a božstvo možno od stvorenia sveta poznávať uvažovaním zo stvorených vecí. A tak nemajú ospravedlnenie, pretože hoci poznali Boha, neoslavovali ho ako Boha ani mu neďakovali. Vo svojom uvažovaní upadli do márnosti a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. (Rimanom 1:18-21)
Peklo a Božia spravodlivosť
Žiaden normálny človek sa neteší, keď vidí iných ľudí trpieť. Akoby sa potom kresťanskí veriaci tešili z večného utrpenia kohokoľvek? Nie je teda prekvapujúce, že mnohí kresťania sa dnes prikláňajú k univerzalizmu - viere, že všetci ľudia budú nakoniec zachránení do nádhernej Božej prítomnosti. Božia láska robí vraj univerzalizmus povinnou vierou.
„Nakoniec budú iba 2 druhy ľudí. Tí, ktorí povedia Bohu: Nech sa stane tvoja vôľa!“ a tí, ktorým Boh povie: „Nech sa stane tvoja vôľa! Ľudia tam dostávajú, čo si zaslúžia z rúk spravodlivého Boha, lebo peklo nie je miestom skazenosti či diabolskej spoločnosti mimo Boží dosah. Skazenosť sa tam dokonale trestá podľa prísnej spravodlivosti.
Jednoduchým faktom kresťanského evanjelia je, že ľudia nie sú automaticky určení pre nebo, ale pre niektorých je peklo - miesto nekonečného trestu. Tí, čo sú bez Krista, sú aj bez nádeje (Ef 2:12). Boh je v pozadí osudu každej ľudskej bytosti. Zaujíma však iný postoj k spaseným a iný k strateným: Aktívne udeľuje milosť tým, ktorí by bez nej zahynuli.
Tam, kde upadá všeobecná dôvera v kresťanské evanjelium, tam upadá aj viera v peklo. William Booth (1829-1912), zakladateľ Armády spásy povedal: „Najväčším nebezpečenstvom 20.
Niektorí kresťania hovoria, že Boh bude po smrti evanjelizovať všetkých ľudí, čo opustili tento svet bez viery v Ježiša. Emil Brunner považoval peklo za „pedagogický očisťovací proces.“ Nels Ferré hovorí, že „Boh nemá trvale problémové deti. Peklo je nekonečné, lebo priestupok, ktorý sa tam trestá, je priestupkom proti nekonečnej a nesmiernej svätosti a dobrote (Boha).
Písmo učí, že ľudia v pekle uznávajú, že sú tam spravodlivo. Medzi tými, ktorí uznávajú autoritu Písma, sú niektorí (D. Wenham, J. Stott), ktorí tvrdia, že Písmo neučí večný trest, ale anihiláciu zlých. Keď tí, čo sa nekajajú, zomrú, tak nečakajú na súd, ale doslova prestanú existovať. Už ich viac niet. Pre nich je samotná smrť konečným trestom. V tomto zmysle ak peklo vôbec je, tak je prázdne. Pre človeka je prirodzené smrťou prestať existovať. Peklo je iba meno pre neexistenciu. Z toho odvodzujú, že večný život je výsledkom Božej milosti v Kristovi, ktorý sa prijíma vierou.
Preto pozitívne hovoria o podmienečnej nesmrteľnosti. Písmo neučí nesmrteľnosť duše. (Boh) jediný má nesmrteľnosť (1Tim 6:16). Človek nie je v tomto živote ako húsenica, ktorá sa smrťou zakuklí a z kukly/mŕtvoly vyletí motýľ/duša. Písmo hovorí o tých, čo sú bez Krista, že hynú (Jn 3:16). Čo hynie, to prestane existovať. Takže ani peklo nemôže existovať. Písmo neučí nesmrteľnosť duše, lebo človeka považuje za stelesnenú bytosť (s fyzickou aj duchovnou stránkou). Večný život v Jánovom evanjeliu zdôrazňuje kvalitatívnu stránku nekonečnej existencie - život v Božej prítomnosti.
Písmo učí, že nekajúci budú trpieť (Lk 16:23). Ale ten, čo neexistuje, nemôže trpieť. Keďže láskavý Boh je zároveň aj vrcholne spravodlivý, ktorý vládne v pekle rovnako ako vládne v nebi, tak si môžeme byť absolútne istí, že čokoľvek sa stane v pekle, je tiež spravodlivé.
Písmo - a priamo Kristus - varuje, že súdny deň prinesie prekvapenia: Mnohí prví budú poslední a posední budú prví (Mk 10:31, zr. Lk 13:23-30). Sebaistí budú sklamaní. Ani v pekle nebude najmenší dôvod k sťažnosti. Všetky ústa zmĺknu. Nie násilím, ale uznaním spravodlivosti. A každý jazyk vyzná, že Ježiš Kristus je Pán (Flp 2:11).
Lenže, ak spása je Božou milosťou, a to nielen v tom zmysle, že Boh láskavo ponúka vyslobodenie z hriechu a robí záchranu možnou, ale Boh zabezpečuje spásu hriešnikov dielom Božieho Syna a Božieho Ducha, tak prečo to nezabezpečil tak, aby nikto nebol stratený? Prečo má byť ktokoľvek stratený, ak Boh mohol spasiť všetkých? Na toto nemáme vysvetlenie. Písmo tieto veci odkazuje na Božiu zvrchovanosť (Prečo existuje vesmír? Prečo je vesmír takýto? Prečo existuje presne takýto počet ľudí? Prečo existuje hriech? Prečo je poskytnutá spása pre hriešnikov? Prečo je kresťanská zvesť ohlasovaná niekde, a inde sa sotva dostala?) (Dt 29:28; Lk 10:21).
Hoci peklo je miestom neopísateľnej hrôzy, napriek tomu v pekle - rovnako ako v nebi - vládne Božia spravodlivosť. Nebo je založené na spravodlivosti Boha, ktorý prijal Kristovu spravodlivosť v prospech hriešnikov. Peklo je založené na spravodlivosti Boha, ktorý trestá hriešnikov.
Nato, aby sme zvestovali dobrú správu, musíme zvestovať aj zlú. Hovorili sme, že učenie o pekle je podstatnou súčasťou kresťanstva. Zvestovanie pekla musí byť vyvážené inými časťami Božieho zjavenia. Peklo je len časťou Božieho zjavenia, preto ho nesmieme zvestovať, akoby bola celým. Peklo pochopíme správne iba ako súčasť evanjelia.
Peklo nie je jednoducho nekončiaca bolesť, a už vôbec nie spôsobená krutým a sadistickým Bohom. Zámer dôrazu na peklo nie je sadistický. NZ zdôrazňuje peklo, aby nás varovala. Hovorí o budúcom hneve, aby sme mu unikli (Mt 3:7). Prichádza Boží hnev. Ale dôvod, pre ktorý to zdôrazňoval Kristus a po Ňom jeho verní služobníci 2000 rokov, je varovať všetkých, čo sú na ceste do pekla, aby sa utiekali ku Kristovi, ktorý je jediným a dostatočným Premožiteľom hriechu, smrti a pekla!
Sú to ľudia s tradičným zmýšľaním o Bohu, s morálnym presvedčením a záväzkom konať dobro (tradiční katolíci, konzervatívni protestanti). Chápu vážnosť hriechu. Kým nepochopíme hrozné učenie o pekle, dovtedy nepochopíme ani hĺbku toho, čo pre nás urobil Ježiš na kríži. Jeho telo bolo potrhané bičovaním so železnými guličkami, ale to bolo iba ako štípanie komárom v porovnaní s tým, čo sa dialo v jeho duši.
Ak ťa odmietne vzdialený známy, tak ťa to raní. Ak to spraví dobrý priateľ, bolí to oveľa viac. Ak ti však tvoj manžel/manželka povie: „Už ťa nikdy viac nechcem vidieť,“ tak to je ešte hroznejšie. Čím dlhší, hlbší a intímnejší je vzťah, tým mučivejšie je odlúčenie. Vzťah Božieho Syna s Otcom bol večný a nekonečne intímnejší než akýkoľvek ľudský vzťah. Preto keď bol Ježiš odlúčený od Boha, tak sa ocitol v tom najmučivejšom ohni utrpenia.
Sekulárni ľudia sú pohoršení už len myšlienkou o pekle.
Hriech a otroctvo
Hriech nedefinujem iba ako porušenie pravidiel, ale aj to, keď čomukoľvek okrem Boha prisudzujeme najvyššiu hodnotu. Tieto dobré veci sa stávajú modlami, ktoré nás zotročujú mentálne a duchovne a neľútostne nás ženú až do pekla. Tu nám môže pomôcť Veľký rozvod od C. S. Lewisa. Opisuje tam autobus ľudí, ktorých privezú z pekla na okraj neba. Nabádajú ich tam, aby zanechali hriechy, ktoré ich uväznili v pekle.
Aby sme pochopili peklo, musíme chápať hriech ako otroctvo. Rimanom 1:21-25 nám hovorí, že sme boli utvorení žiť pre Boha, ale namiesto toho žijeme pre lásku, prácu, úspech či morálku, ktoré nám majú dať hodnotu. Takže každý človek niečo uctieva. Tieto veci nás však zotročia vinou (ak sa nám to nepodarí dosiahnuť), alebo strachom (ak sú ohrozené), alebo hnevom (ak nám niekto bráni dosiahnuť ich), či honbou (lebo ich musíme mať). Vina, hnev, strach a honba sú ako oheň, ktorý nás zožiera. Najväčším paradoxom ľudí z Lewisovho autobusu z pekla je to, že oni sú zotročení, lebo si to slobodne zvolili. Radšej majú svoju slobodu (ako si ju sami predstavujú) než spásu.
Evanjelium a Božia láska
Evanjelium je takéto: Boh zbiera dobré body a dáva ich nám, a potom sme mu dlžní (Rim 1:17). Môžeš veriť, že ľudia sú spasení svojou dobrotou, alebo môžeš veriť, že ľudia sú spasení Božou milosťou.
Občas stretneme ľudí, ktorí povedia: „Ja mám osobný vzťah s láskavým Bohom, ale vôbec neverím v Ježiša Krista, lebo Boh je príliš milujúci, než aby uviedol nekonečné utrpenie na kohokoľvek.“ V snahe urobiť Boha láskavejším, ho často robíme menej milujúcim. Ak si jeho láska nič nevyžadovala, tak to bola iba sentimentalita, ale vôbec nie láska. Povedať, že každý dobrý človek môže nájsť Boha, znamená vytvoriť náboženstvo bez sĺz, bez zážitku, bez kontaktu.
Spomeňte si, ako reagujeme, keď vidíme niekoho, koho naozaj milujeme, ako ho ničia zlé činy či vzťahy. Reagujeme nato toleranciou ako voči cudzím? Určite nie! Hnev nie je opakom lásky. Preto verné a vyvážené zvestovanie musí znázorňovať peklo ako dôsledok voľby človeka (pamätník ľudskej slobody), ako aj Boží súd. Iba pre doktrínu súdu a pekla je Ježišovo zvestovanie milosti a lásky také skvelé a úžasné.
Hovoriť o pekle je riskantné. Preto Spoločenstvo evanjelia zvestuje celú radu Božiu - vrátane pekla.
Citované zdroje:
- EDWARDS, Jonathan, Hriešnici len milostivo držaní v rukách rozhnevaného Boha.
- HELM, Paul. The Last Things; Death, Judgment, Heaven and Hell. Edinburgh: Banner of Truth Trust, 1989.
- KELLER, Timothy et al. Is Hell for Real or Does Everyone Go To Heaven? [kindle].
- LEWIS, C. S. Velký rozvod.
- PAWSON, David. The Road to Hell; Everlasting Torment or Annihilation?. London: Hodder & Stoughton, 1992.