Radegast: Tajomné slovanské božstvo
Radegast patrí medzi najznámejšie a pritom najzáhadnejšie slovanské božstvá. Kronikár, saský biskup Detmar z Merseburgu, píše medzi rokmi 1012 až 1018 o svätyni Ratarov - Retrancov, ktorú nazýva Radegast. Asi o šesťdesiat rokov neskôr ďalší saský kronikár Adam Brémsky v práci Gesta Hammaburgensis Ecclesiae pontificum spomína priamo boha Radegasta, ktorého záhadou je nielen jeho funkcia, ale aj jeho samotné meno.O samotnom božstve, o ktorého pohlavie sa občas vedie aj spor, sa pritom zachovalo len veľmi málo historických správ. Inou vecou je, že to, čo platí pre súčasnosť, nemusí odrážať stav v minulosti.
Bohové a mýty staré Evropy - Slované
Význam mena Radegast
Dnešných etymológov zvádza vysvetľovať meno Radegasta - Radhošťa ako božstva, ktoré „rado hostí“, alebo je „rado hostené“. Žiaľ, také nápady nekolujú len v ľudovej slovesnosti, ale aj vo vedeckých odborných publikáciách. Isté je, že meno Radegast je zložené z dvoch slov RAD a GAST. V „gastovi“ - hosťovi ľahko spoznáme nášho hosťa, nejde však o hosťa v dnešnom význame slova. Pôvodný význam slova „hosť“ má blízko k slovu „duch“ a „boh“. Vo význame „duch“ ho nachádzame dodnes v germánskych jazykoch ako „ghosta“ a tiež ako boha (Gott, god).Za podobnosťou hosťa, ghosta a Gotta (resp. goda), je nielen spoločné slovo, z ktorého vznikli ako slovanské tak germánske slová, ale aj predstava o nadprirodzenej sile pred jej personifikáciou do božskej bytosti v ľudskej podobe.
Anagramom z „gad“ je „dag“, čo je meno iného božstva spájaného so Slnkom. Dag je zároveň Daj - čo veľmi dobre vystihuje dôvod jeho uctievania. Anagramom z „bog“ ( a bag) je „gob“, resp. „gab“ - v nemčine máme dodnes „gaben“ - dávať, ale aj haben - mať, vlastniť, čo vyjadruje predstavu o Bohu ako vlastníkovi a darcovi.
Celkom opodstatnene je Dagbog - Dažbog nazývaný darcom (Dajbogom), aj keď tu je skôr jeho darcovstvo spájané s „dažďom“ ako symbolom hojnosti. To, že „hosť“ je „bohom“ jednoznačne tvrdí aj slovenské príslovie. Pod „gastom“ - hosťom teda v mene Radegast - Radhošť je potrebné jednoznačne vidieť význam „boh“.
Zostáva nám vyriešiť, čo znamená „Rad“. Nebude to ani radosť, ani prejav lásky, ako nás k tomu zvádza najčastejší dnešný význam podobných slov, aj keby „radostný boh“ celkom iste rozveselil náš dávny božský panteón, alebo aspoň našu predstavu o ňom.
Ak nazrieme opäť do germánskych jazykov, ale napr. aj do češtiny, vidíme, že najpodobnejšie slová označujú buď červenú farbu alebo koleso. To nás vedie k Slnku, ktoré vnímame, hlavne pri jeho východe a západe, ako červený kruh, resp. červené koleso. Rad je však zároveň aj „rodom“, lebo rod bol tvorený „kruhom“. Dodnes „kruh“ označuje uzatvorenú spoločnosť.
Radegast by tak popri slnečnom (a červenom) bohu (a duchovi) mohol celkom dobre byť aj Bohom rodu. Pri úvahách o význame mena Radegast nesmieme zabudnúť ani na iné mená, ktoré obsahujú slovo „Rad“ - napr. na Radoslava, Radomíra.... Pritom Radoslav má v sebe priamo meno Slnka (Slav), ktoré však v tomto spojení má rovnaký význam ako „mir“ v Radomírovi - čiže význam pán - knieža. To je však už iná kapitola a ukazuje na rovnakú zložitosť vysvetlenia aj mena Radoslav.
Popis Radegasta v historických kronikách
Z popisu nemeckého biskupa Thietmara ale vyplýva, že menom Radegast sa neoznačoval boh, ale že to bol názov hlavného sídla kmeňa Ratarov - Radogost. Radegastova socha bola podľa Helmondovho popisu v jeho „Slovanskej kronike“ vyhotovená zo zlata, bola ozdobená kovovou korunou, na hrudi sa mu skvela čierna býčia hlava, v ľavej ruke držal dvojsečnú sekeru. Pôvod tohto božstva spojil s gótskym náčelníkom Radagaistom, ktorý so spriatelenými slovanskými kmeňmi kedysi neúspešne zaútočil na Rím.„Je v kraji Ratarov pevný hrad trojrohého tvaru o troch bránach do nej vedúcich, zvaný Radogost (Riedegost), ktorý obklopuje zo všetkých strán veľký prales, rukou obyvateľov nedotknutý a uctievaný. Dve brány tohto hradu stoja priamo ku všetkým prichádzajúcim, tretia, od východnej strany je najmenšia a označuje chodník k vedľa položenému a na pohľad hroznému jazeru.
V meste sa nachádza len jeden chrám, majstrovsky vybudovaný z dreva a spočívajúci svojimi základmi na rohoch divokých zvierať. Jeho vonkajšie steny zdobia rozmanité podobizne bohov a bohýň… podivuhodným spôsobom vyrezávané, vo vnútri potom stoja bohovia vytvorení ľudskou rukou v hrozných prilbách a brneniach, každý zospodu s vyrytým menom. Prvý medzi nimi sa nazýva Svarožic (Zuarasic), ktorý je zvlášť ctený všetkými pohanmi.
Kultovým zvieraťom Svarožica - Radegasta bol kôň bielej farby, ktorého, ako píše Thietmar, kňazi využívali k vešteniu tým spôsobom, že zaraziac do zeme krížom dva hroty kopijí, prevádzajú cez ne s gestami pokory koňa, ktorého považujú za niečo nadpozemské a uctievajú ho ako sviatosť. Prekročenie kopijí pravou nohou sa pokladalo za úspech, ľavou za neúspech. Na základe tohto výsledku sa ľudia, často vo vážnych veciach, kniežatá pri vojnových výpravách, rozhodovali ako sa majú zachovať.
Radegast na moravskom Radhošti
Na rozdiel od retranského Radegasta sa správy o tom moravskom zachovali z oveľa neskoršieho obdobia, až zo začiatku osemnásteho storočia. Napriek tomu nemáme dôvod pochybovať o starobylosti tamojšieho kultu, ktorý v istom slova zmysle a v istej forme prežíval až do osemnásteho storočia a možno oveľa dlhšie.K Radhošťu sa viaže veľa povestí, v ktorých sa spomína Cyril a Metod, ktorí nechali zničiť pôvodnú sochu božstva a starobylý Háj aj s veštiarňou. V povestiach sa spomínajú v súvislosti s pohanskou svätyňou aj tajomné podzemné priestory, ktoré mohli byť realitou, lebo niektoré sú prístupné ešte aj dnes.
Z osemnásteho storočia sa zachoval popis sochy od H. A. Galaša, vojenského lekára, vraj podľa starého rukopisu: „Hlava mladého muže s kučeravou hlavou, rohy beraní i uši, prsa ženská, břicho těhotné, ostatní modla bezruká. Výklad jeho jest tento: Rada silná a upřímná, rád poslouchal příchozí, činil moudré propovědi, radou každého kojil, byl pln moudrosti. Modla byla tak veliká, že muž hrubý a tělnatý pohodlně v ní seděl a pomocí rohů a uší dobře slyšel. Ústy odpovídal na dané otázky.
Z Moravy, Slezska, Polska a Uher scházeli se lidé na Radhošť, krmný dobytek s sebou vedli a na vozech přiváželi i jiné oběti, víno, pečivo a maso. Od četných návštěvníků bývalo na vrchu až černo. Nejslavnější dni, kdy byl Radegast uctíván, připadaly na dobu letního slunovratu a to kolem svátku Jana Křtitele, po čtyři týdny ve svátky a neděle. Po starodávném způsobu tančil lid u ohňů a strojil slavnostní veselí.
Dříve byli obětováni bohu býci a ovce. Po obětech sešli se poutníci k hodům a radovánkám. Jedni hráli na nástroje, doprovázeni slavnostními zpěvy, jiní provozovali různé hry nebo tančili, ostatní zvali se k sobě, hostili se vzájemně hojným pitím a boha oslavovali. U ohňů zůstávali po celou noc. Bylo to na Radhošti místo skutečně božské a podívaná byla překrásná!
Teprve po 11. hodině poslední odlesk sluneční na západě mizí a k 2. hodině se červánky již zapalují. Sláva a velebení vycházejícího Slunce nedá se slovy popsati. Nepochybne verný a správny opis pohanskej slávnosti napovedá, že jeho autor čerpe z dobrého a možno ani nie tak časovo vzdialeného zdroja. Koniec koncov vieme, že pohanské slávnosti, najmä v termíne letného slnovratu, v rôznej podobe pretrvali až do devätnásteho storočia a niekde až dodnes.
Pozoruhodný je tento popis aj preto, že Radegasta spája so Slnkom a tak by predsa len pôvodne mohlo ísť o Boha Slnka, v čase letného slnovratu koncom júna v podobe mladého muža - junáka. Socha bez vojnových atribútov, spojená s materskými symbolmi plne zodpovedá pôvodnému významu tohto sviatku, oveľa viacej, ako opisy Radegasta z Retry.
Zaujímavá je pritom istá podoba Radegasta s božstvom, ktoré zobrazuje zbručský idol a aj so Svantovítom. Najmä na Svantovítovi, na postave zo zbručského idolu a na moravskom Radhošťovi nachádzame zjavné ženské atribúty, napriek tomu, že samotní bohovia sú považovaní za mužských bohov. Najvýraznejšie je to najmä na Radegastovi z Radhošťa, ktorý má nielen výrazné prsia, ale aj tehotné brucho. Aj Svantovít drží v ruke roh hojnosti, ktorý patrí do rúk ženskej bohyni. Celkom jednoznačne to vidíme na zbručskom idole, kde na štvorbokom stĺpe je na dvoch stranách to isté božstvo zobrazené so ženskými prsiami.
Nesmú nás pritom mýliť zbrane ani kone, na ktorých božstvo jazdí. Práve vojnová funkcia rodového božstva priam poukazuje na jeho ženskú podstatu, lebo práve v dávnejších európskych náboženstvách svoj rod do boja neviedol muž - bojovník - ale bohyňa Veľká Matka. Zostáva tak pre nás nevyriešenou záhadou, či zobrazenie božstva v mužskej podobe s výraznými ženskými atribútmi je otázkou prechodu od patriarchálnej spoločnosti k matriarchálnej, alebo je za tým oveľa hlbší význam.
A keďže naisto nevieme a nové pramene sú v nedohľadne, zostáva postava Radegasta stále záhadnou a ponúka tak priestor pre tvorcov nových mýtov a umelcov, ako tomu nasvedčuje aj obnovená žulová socha Radegasta na hore Radhošt, ktorá nahradila železobetónový originál z roku 1930, ktorý poničil celkom symbolicky úder blesku.
Socha Radegasta na Radhošti
Teoforické mená: Odkaz na božstvo v menách
Tzv. teoforické mená sú veľmi fascinujúcou kategóriou mien. Ide o mená, ktoré v sebe „nesú“ meno Boha alebo božstva. Niektoré to prezrádzajú hneď, napríklad slovanské - Bohdan, Bohumil, Bohuslav, Božidara, Božena. Pri iných by sme na prvý pohľad nepovedali, že ide o mená, ktoré odkazujú na Boha. Teoforický pôvod nachádzame vo všetkých kultúrach a náboženských tradíciách - od severskej až po staroegyptskú - no najviac a najvýraznejšie v hebrejskej a následne kresťanskej.Dnes mnohé z týchto mien vnímame ako bežné klasiky, ale kedysi mali silný náboženský význam. Dieťa dostalo meno, ktoré zároveň vyjadrovalo, že je „darom od Boha“ alebo „milované Bohom.“ Mená niesli vieru, modlitbu či prosbu o ochranu. Ich odkaz pretrval až do súčasnosti.
Príklady teoforických mien
| Prvok (odkaz na Boha) | Príklad (slovenská verzia) | Pôvodný význam |
|---|---|---|
| -el (Elohim/El) | Emanuel | „Boh je s nami“ |
| -el (Elohim/El) | Daniel | „Boh je môj sudca“ |
| -el (Elohim/El) | Gabriel | „Boh je moja sila / Boží silák“ |
| -el (Elohim/El) | Rafael | „Boh uzdravuje“ |
| -el (Elohim/El) | Samuel | „Boh počul“ / „Jeho meno je Boh“ |
| -el (Elohim/El) | Michal | „Kto je ako Boh?“ |
| -el (Elohim/El) | Ezechiel | „Boh posilňuje“ |
| -el (Elohim/El) | Natanael / Nátaniel | „Dar od Boha“ |
| Jeho- / Jo- (Jehova/Jahve) | Ján (pôv. Jóchanán) | „Boh je milostivý“ |
| Jeho- / Jo- (Jehova/Jahve) | Jozef (pôv. | "Boh pridá") |
V gréčtine si môžeme teoforické mená s kresťanskou tradíciou všimnúť vďaka skratke theos = Boh, a to v kontexte jediného Boha (nie odkazujúce na polyteistické náboženstvá).
| Meno (slovenská verzia) | Pôvod / význam | Prečo kresťanské |
|---|---|---|
| Anastázia | „Vzkriesenie“ (anastasis) | Symbol Kristovho zmŕtvychvstania |
| Agáta | „Dobrá“ (agathos) | Sv. Agáta, mučenica |
| Angela | „Anjel, posol“ (angelos) | Anjeli ako Boží poslovia |
| Agnesa | „Čistá, nevinná“ (hagnē) | Sv. Agnesa, mučenica |
| Andrej / Andreas | „Mužný, odvážny“ | Apoštol sv. Andrej |
| Andrea | ženská podoba Andreja | Sv. Andrea, ženské meno odvodené od apoštola |
| Juraj / Georgios | „Rolník“ (ge = zem, ergon = práca) | Sv. Juraj, veľký mučeník |
| Zoe / Zoja | „Život“ | Symbol večného života v Kristovi |
| Katarína | pravdepodobne z „katharos“ = čistá | Sv. Katarína Alexandrijská |
| Barbora | „Cudzinka“ (barbaros) | Sv. Barbora, mučenica |
| Peter / Petros | „Skala“ | Apoštol Peter, „skala Cirkvi“ |
| Petra | ženská podoba mena Peter | Symbolizuje apoštolský odkaz |
| Sofia / Žofia | „Múdrosť“ | Kresťanský koncept Božej múdrosti (Sv. Sofia) |
| Štefan / Stephanos | „Veniec, koruna“ | Sv. |
Symbol ryby - Ichtys
Tému gréckych mien s teoforickým pôvodom by sme nemali celkom uzavretú, keby sme vynechali aj mená odkazujúce pôvodne na grécku mytológiu - priamo na polyteistických bohov, hrdinov alebo mytologické bytosti. Zaujímavé je, že niektoré kľúčové mená, ktoré majú hlboké pohanské korene, prípadne boli inšpirované pohanskými božstvami alebo filozofickými konceptmi, sa napriek tomu stali piliermi kresťanskej tradície.
| Meno | Pôvodne (grécka mytológia) | V kresťanskej tradícii |
|---|---|---|
| Helena (Elena) | Dcéra Dia a Lédy, kráska spojená s Trojskou vojnou. | Sv. Helena, matka cisára Konštantína, objaviteľka Kristovho kríža - meno sa stalo silne kresťanským. |
| Nikolaos / Mikuláš (→ Nikoleta, Nikola, Nikolas, Mikuláš) | Odkaz na bohyňu Niké („víťazstvo“). | Sv. Mikuláš z Myry, jeden z najuctievanejších svätcov kresťanstva - meno sa úplne stotožnilo s kresťanskou tradíciou. |
| Denis, Denisa / Dionýz | Pôvodne meno boha vína a plodnosti Dionýza. Denis - zasvätený Dionýzovi. | V kresťanstve sa udomácnilo vďaka sv. Denisovi (Dionýziovi), patrónovi Paríža. |
| Cyril | Z gréckeho Kyrillos = „patriaci Pánovi“, odvodené od kyrios = Pán (titul používaný aj pre bohov). | Sv. Cyril, spolupatrón Európy a misionár medzi Slovanmi, dal menu jasne kresťanský význam. |
| Irena | Eiréné, bohyňa mieru, dcéra Dia a Themis. | Sv. Irena, mučenica z 4. |
V Rímskej ríši, na rozdiel od Grécka, kresťanstvo často preberalo mená, ktoré boli rodovými menami rímskych rodín odvodzujúcich svoj pôvod od bohov, alebo mená, ktoré boli vďaka božstvám populárne.
| Meno (slovenská verzia) | Pôvod (rímska mytológia) | Vplyv na kresťanskú tradíciu |
|---|---|---|
| Diana | Bohyňa lovu, mesiaca a prírody | Meno sa používa aj v kresťanskom prostredí, hoci pôvodne je mytologické. |
| Viktória | Bohyňa víťazstva (Victoria) | V kresťanstve sa spája so sv. Viktóriou, mučenicou - meno získalo kresťanský význam. |
| Martin | Od boha vojny Mars (Martinus) | Vďaka sv. Martinovi z Tours sa meno stalo vyslovene kresťanským. |
| Marek | Tiež odvodené od boha Marsa (Marcus) | Evanjelista Marek dal menu pevné miesto v kresťanskej tradícii. |
| Sebastián | Z grécko-latinského Sebastianus = „pochádzajúci zo Sebaste“, od sebastos = „ctihodný“, čo bol titul cisára (ako „Augustus“) s božským významom. | Sv. Sebastián, rímsky vojak a mučeník, spravil meno silne kresťanským. |
| Augustín | Od Augustus = „vznešený, posvätený“, titul cisárov spojený s božským pôvodom. | Sv. |
Aj v severskej mytológii nachádzame mená, ktoré mali pôvodne pohanský základ, no s príchodom kresťanstva získali nový význam. Mnohé z nich niesli v sebe odkaz na bohov, boj či nadprirodzenú silu, no postupne sa stali menami kráľov, panovníčok a svätcov.
| Meno | Pôvod (severská/germánska mytológia) | V kresťanskej tradícii |
|---|---|---|
| Astrid | Zo staroseverského Ásfríðr = „bohom milovaná“ (ás = boh, fríðr = krásna, milovaná). | Sv. Astrid (Ástríðr), matka sv. Olofa, nórskeho kráľa a mučeníka. |
| Ingrid | Zo starogermánskeho Ingfríðr = „milovaná bohom Ingvi“ (Freyrom). | Sv. Ingrid zo Švédska (†1282), dominikánska rehoľníčka, uctievaná ako blahoslavená. |
| Hilda | Zo starogermánskeho hildr = boj; Hild bola aj valkýra. | Sv. Hilda z Whitby (†680), anglosaská opátka a významná cirkevná osobnosť. |
| Gertrúda | Zo starogermánskeho ger = kopija, þrūþ = sila; prvok Trúðr spájaný s Thorom. | Sv. Gertrúda z Nivelles (7. stor.), patrónka cestovateľov. |
| Adelaida / Adelheid | Zo starogermánskeho adal = urodzený, heid = bytosť. | Sv. Adelheide, cisárovná a svätica známa dobročinnosťou. |
| Matilda | Zo starogermánskeho maht = moc, hild = boj. | Sv. Matilda, manželka nemeckého kráľa Henricha I., známa zbožnosťou. |
| Olaf / Olav | Zo staroseverského anu = predok, leifr = dedičstvo. | Sv. |
Dnes už často nevnímame pôvodný význam mien a vyberáme ich podľa zvuku, obľúbenosti alebo rodinnej tradície. No práve preto je zaujímavé pozrieť sa späť: meno, ktoré dnes považujeme za bežné, môže niesť odkaz starý stovky či tisíce rokov.