Evanjelium nám prináša zjavenie Božieho milosrdenstva v Ježišovi Kristovi voči hriešnikom. Anjel zvestuje Jozefovi: „Dáš mu meno Ježiš, lebo on oslobodí svoj ľud od hriechov“ (Mt 1,21). Boh, ktorý nás stvoril bez nás, nás neospravodlivuje bez nás. Aby sme mohli prijať Jeho milosrdenstvo, musíme si priznať svoje viny. Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda.
Michelangelov Posledný súd zobrazuje následky hriechu a potrebu Božieho milosrdenstva.
Svätý Pavol hovorí: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť“ (Rim 5,20). Aby však milosť mohla vykonať svoje dielo, musí odhaliť hriech, aby tak obrátila naše srdce a udelila nám „spravodlivosť pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána“ (Rim 5,21). Boh svojím slovom a svojím Duchom vrhá živé svetlo na hriech. Obrátenie si vyžaduje, aby bol človek presvedčený, že zhrešil; zahŕňa v sebe vnútorný úsudok svedomia. Tento úsudok sa stáva novým začiatkom udelenia milosti a lásky: „Prijmite Ducha Svätého“. Tak objavujeme v tomto „usvedčení o hriechu“ dvojaký dar: dar pravdivosti svedomia a dar istoty o vykúpení.
Definícia a povaha hriechu
Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu. Hriech bol definovaný ako „skutok alebo slovo, alebo túžba proti večnému zákonu“.
Hriech je urážka Boha. „Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (Ž 51,6). Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce. Podobne ako prvotný hriech, je neposlušnosťou, vzburou proti Bohu, pretože človek chce byť „ako Boh“ (Gn 3,5), a teda poznať a určiť, čo je dobro a zlo. Hriech je teda „láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom“.
Práve v Kristovom umučení, v ktorom jeho milosrdenstvo zvíťazí nad hriechom, hriech najvýraznejšie prejavuje svoju násilnosť a mnohotvárnosť: neveru, vražednú nenávisť, zavrhnutie a výsmech zo strany vodcov i ľudu, Pilátovu zbabelosť a ukrutnosť vojakov, Judášovu zradu, Petrovu zapretie a opustenie učeníkmi.
James Tissot - Pokušenie Krista
Rozmanitosť hriechov
Rozmanitosť hriechov je veľká. Sväté písmo uvádza viaceré zoznamy hriechov. List Galaťanom stavia skutky tela proti ovociu Ducha: „A skutky tela sú zjavné; je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné."
Hriechy možno rozlišovať podľa ich predmetu, alebo podľa čností, ktorým protirečia či už nadmierou, alebo nedostatkom, alebo podľa prikázaní, s ktorými sú v rozpore. Možno ich zoradiť aj podľa toho, či sa týkajú Boha, blížneho, alebo samého hriešnika. Možno ich rozdeliť na hriechy duchovné a telesné alebo aj na hriechy spáchané myšlienkami, slovami, skutkami alebo zanedbaním. Koreň hriechu je v srdci človeka, v jeho slobodnej vôli, ako to učí Pán: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka“ (Mt 15,19-20).
Smrteľné a všedné hriechy
Hriechy treba hodnotiť podľa ich veľkosti. V Tradícii Cirkvi sa uplatnilo rozlišovanie medzi smrteľným a všedným hriechom, ktoré je naznačené už v Písme.
Smrteľný hriech
Smrteľný hriech - vážnym prestúpením Božieho zákona - ničí v srdci človeka lásku. Keďže smrteľný hriech napáda v nás životný princíp, ktorým je láska, je potrebná nová iniciatíva Božieho milosrdenstva a obrátenie srdca, ktoré sa normálne uskutočňuje v rámci sviatosti pokánia. Ak vôľa ide za niečím, čo samo osebe odporuje láske, ktorou je človek zameraný na posledný cieľ, je hriech vzhľadom na svoj predmet smrteľný. Vážna vec je spresnená v Božích prikázaniach podľa Ježišovej odpovede bohatému mládencovi: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!“ (Mk 10,19). Závažnosť hriechov môže byť väčšia alebo menšia: vražda je závažnejšia ako krádež.
Smrteľný hriech predpokladá plné vedomie a plný súhlas. Predpokladá poznanie, že čin je hriešny, že je v rozpore s Božím zákonom. Zahŕňa v sebe aj dostatočne uvážený súhlas, aby to bola osobná voľba. Nedobrovoľná nevedomosť môže znížiť, ba aj zrušiť pričítateľnosť ťažkého previnenia. Ale o nikom sa nepredpokladá, že by nepoznal zásady morálneho zákona, ktoré sú vpísané do svedomia každého človeka. Citové popudy, vášne môžu takisto oslabiť dobrovoľný a slobodný ráz priestupku, podobne ako vonkajší nátlak alebo patologické poruchy.
Smrteľný hriech je radikálna možnosť ľudskej slobody, podobne ako láska. Má za následok stratu Božej lásky a zbavuje posväcujúcej milosti čiže stavu milosti. Ak nie je napravený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobuje vylúčenie z Božieho kráľovstva a večnú smrť v pekle, pretože naša sloboda má moc robiť definitívne, nenávratné rozhodnutia.
Všedný hriech
Všedný hriech oslabuje čnosť lásky. Prezrádza nezriadenú náklonnosť k stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností a pri konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty. Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho neoľutujeme, nás pozvoľna disponuje na spáchanie smrteľného hriechu. Napriek tomu všedný hriech neruší zmluvu s Bohom. S pomocou Božej milosti ho možno napraviť. Nepozbavuje posväcujúcej milosti, priateľstva s Bohom ani lásky, a teda ani večnej blaženosti. Kým človek žije v tele, nemôže nemať aspoň ľahké hriechy. Ale neber naľahko hriechy, ktoré voláme ľahké. Mnoho ľahkých vecí vytvára jednu veľkú vec: Mnoho kvapiek naplní rieku. Mnoho zŕn vytvára hromadu. Aká nádej teda ostáva?
„Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí“ (Mt 12,31). Božie milosrdenstvo nemá hraníc; ale kto vedome a dobrovoľne odmieta prijať ľútosťou Božie milosrdenstvo, odmieta odpustenie svojich hriechov a spásu, ktorú mu ponúka Duch Svätý. Takáto zatvrdnutosť môže priviesť ku konečnej nekajúcnosti a do večného zatratenia.
Psychológia odpustenia a zmierenia - Odpustenie ako cesta, ktorá je terapiou (4. prednáška)
Následky hriechu
Hriech spôsobuje návyk na hriech; opakovanie tých istých zlých činov plodí neresť. Z toho pochádzajú zvrátené náklonnosti, ktoré zatemňujú svedomie a skresľujú hodnotenie dobra a zla.
Neresti možno zoradiť podľa čností, s ktorými sú v protiklade, alebo ich možno dať do súvisu s hlavnými hriechmi, ktoré určila kresťanská skúsenosť, sledujúc svätého Jána Kasiána a svätého Gregora Veľkého. Volajú sa hlavné, lebo plodia iné hriechy, iné neresti. Katechetická tradícia pripomína tiež, že jestvujú „do neba volajúce hriechy“.
Hriech je osobný čin. Tak hriech robí z ľudí spoluvinníkov a spôsobuje, že medzi nimi vládne žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť. Hriechy dávajú vznik takým sociálnym situáciám a zriadeniam, ktoré sa protivia Božej dobrote. „Štruktúry hriechu“ sú prejavom a následkom osobných hriechov. Navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo.
Cesta k odpusteniu a obnove
Boh nám daroval prostriedok, ktorým môžeme priateľstvo a vzťah s ním obnoviť. Svedomie je „svätyňa“ v duši. Vo svedomí sa pýtaš Boha, ako On vidí tvoj život. Svedomie ti hovorí, či sa tvoje skutky Bohu páčia alebo nie. Svedomie potrebuje, aby si sa o neho staral, aby si ho vychovával. Ako sa môžeš starať o svoje svedomie?
Ťažký hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho príkazu vo vážnej veci. Vedomé a dobrovoľné znamená, že človek si je celkom vedomý, toho, čo robí. Ak človek pri plnom vedomí a úplne slobodne robí to, čo Boh nechce, ide o hriech. A to môže byť v menej vážnej alebo vo vážnej veci. Pri hriechu sa človek stavia proti Bohu. Najviac škodí sebe. Ťažkým hriechom strácame milosť posväcujúcu, Boží život. Večný život „v nás nie je“. Keď sme v stave ťažkého hriechu, sme duchovne mŕtvi. Boh nám našťastie opäť ponúka svoj život.
Pri ľahkom hriechu - ak nejde o vážnu vec, tiež urážame Boha, odmietame jeho plán s nami. Ľahké hriechy nám Boh odpúšťa, keď ich úprimne ľutujeme. Nie je nutné ísť hneď na spoveď. Ale ani ľahké hriechy netreba podceňovať. Treba sa ich snažiť odstrániť.
Kroky k odpusteniu
- Najprv pros Ducha Svätého o pomoc, aby si pravdivo spoznal stav svojej duše - čo si konal v rozpore s Božou vôľou.
- Vo sviatosti zmierenia treba vyznať všetky ťažké hriechy, ich počet. Treba uviesť aj okolnosti, ktoré hriechy „pritvrdzujú“. Vedomé zamlčanie ťažkého hriechu, jeho počtu, alebo vážnych okolností je svätokrádež - zobral som niečo, na čo som nemal právo. Taká spoveď je svätokrádežná - rozhrešenie je neplatné. Náprava je možná, že to všetko vyznám pri ďalšej sv. Vyznám aj ľahké hriechy, ktoré mi svedomie vyčíta.
- Všetci sme hriešni, ale jedni hriechy ľutujú, a iní nie. Tí, čo robia pokánie, majú nádej, že budú žiť večne. Bez úprimnej ľútosti mi kňaz nemôže dať rozhrešenie. Vo sv. Bože môj, celým srdcom ťa MILUJEM, a preto ľutujem, že som ťa hriechmi urazil. Chcem sa polepšiť a hriechu sa chrániť. Môžeš povedať ľútosť aj vlastnými slovami.
- Prijatie úkonu kajúcnosti je znakom toho, že to s pokáním a polepšením sa človek myslí úprimne. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale nie všetky následky, ktoré každý hriech prináša. Hriešnik musí urobiť ešte niečo, aby odčinil svoje hriechy: Musí primeraným spôsobom zadosťučiniť za svoje hriechy.
- Ježiš nám ukázal, akí máme byť. Pri spytovaní svedomia skúmam, čo mám robiť, aby som sa pripodobnil Ježišovi. Predsavzatie je „pokračovaním“ spovede v bežnom živote.
Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom - milosťou ste spasení. Človek by mal porovnávať svoje skutky s vnútorným mravným zákonom a Božím slovom tak, ako ho predkladá Cirkev. Základná vec je vedieť rozlišovať. Je to jeden z najväčších problémov dnešného človeka. Cíti sa neobmedzený vo svojich túžbach a lákaný množstvom zvodov sa musí neustále rozhodovať medzi tým, čo si vyberie a čoho sa zriekne.
Čo znamená "vedomé" a "dobrovoľné"?
Katechizmus pripomína, že ak ťažký hriech nie je oľutovaný a vyznaný pred Bohom, vylučuje nás z Božieho kráľovstva a vedie do zatratenia. Katechizmus učí, že je prekážkou v našom duchovnom napredovaní a zasluhuje si dočasné tresty.
Hriechy proti Duchu Svätému
Vo Svätom písme sa spomínajú hriechy proti Duchu Svätému, ktoré nebudú odpustené ani v tomto veku, ani v budúcom… Existujú teda aj hriechy, ktoré Boh neodpustí? Pri hriechoch proti Duchu Svätému rozlišujú cirkevní otcovia tri roviny a iba jedna z toho je neodpustiteľná. Prvá rovina hovorí o tom, keď sa niekto rúha Duchu Svätému ako osobe. Keď Židia hovorili Kristovi, že je pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov, rúhali sa druhej Božskej osobe. Keď povedali, že mocou Belzebula, kniežaťa zlých duchov, vyháňa zlých duchov, rúhali sa na doslovnej úrovni Duchu Svätému, pretože Kristus vyháňal zlých duchov svojou vlastnou Božskou mocou a zároveň ako človek aj mocou Ducha Svätého. Keď niekto hovorí, že je to mocou Belzebula, rúha sa Duchu Svätému, ktorý je týmto konaním ako osoba dotknutý.
Keď Kristus hovorí farizejom a zákonníkom, že hriech proti Duchu Svätému je neodpustiteľný, vystríha ich, aby nedošli do tej neodpustiteľnej formy hriechu proti Duchu Svätému. Tento hriech teologicky objasnil ako prvý svätý Augustín, ktorý hovorí, že neodpustiteľný hriech je definitívna nekajúcnosť. Keď v neľutovaní svojich hriechov človek zotrvá až do smrti. Prečo je to hriech proti Duchu Svätému? Pretože odpustenie hriechov je dielom Ducha Svätého, ako to aj kňaz vyslovuje pri spovednom rozhrešení. Sú ňou hriechy, ktoré sú opäť odpustiteľné a človek sa nimi prehrešuje proti dobru ako takému. Dobro sa totiž privlastňuje v prvom rade Duchu Svätému. Otcovi je takto privlastňovaná moc a Synovi múdrosť. Kto teda odstraňuje prekážky, ktoré by ho mohli odradiť od hriechu, alebo napomáha nejakým spôsobom svojim hriechom, hreší takto proti Duchu Svätému.
Spoveď a zmierenie
Cirkevné prikázanie je spovedať sa raz do roka. Je to to úplné minimum. Cirkev tu určuje minimálnu latku. Mnohí duchovní autori hovoria, že raz za dva týždne. Svätý pápež Ján Pavol II. vraj chodieval na spoveď každý deň. Keďže bol kanonizovaný, zrejme nemal až také vážne hriechy, ale bol Bohu veľmi blízkym človekom a takýto človek vidí aj malé prehrešky, ktoré ho vzďaľujú od milovaného Pána. Nás to môže motivovať, že sa môžeme spovedať aj častejšie ako raz za dva týždne.
Vieme, že dokonalá ľútosť odpúšťa hriechy. Dokonalá ľútosť je tá, keď človek ľutuje spáchaný hriech z lásky k Bohu, a nedokonalá, keď ľutuje zo strachu pred trestom - večným zatratením. Človek však nemusí mať istotu v tom, či si vzbudil dokonalú ľútosť. Na odpustenie hriechov pri spovedi stačí aj nedokonalá ľútosť.
| Hriech | Definícia | Následky | Odpustenie |
|---|---|---|---|
| Smrteľný hriech | Vážne prestúpenie Božieho zákona s plným vedomím a súhlasom | Strata Božej lásky, zbavenie posväcujúcej milosti, večná smrť | Ľútosť a sviatosť pokánia |
| Všedný hriech | Oslabená láska k Bohu a blížnemu, nezriadená náklonnosť k stvoreným veciam | Prekážka v duchovnom raste, časné tresty | Ľútosť, modlitba, prijatie Eucharistie |
| Hriech proti Duchu Svätému | Vedome a dobrovoľne odmietnutie Božieho milosrdenstva a odpustenia | Večné zatratenie | Neodpustiteľný, ak človek zotrvá v nekajúcnosti až do smrti |
Aj dokonalá ľútosť je prostriedkom na odpustenie hriechov, ale ešte stále ostáva rozmer zmierenia sa s Cirkvou, pretože my ako spoločenstvo ľudí sme na základe našej prirodzenosti a ešte viac na základe príslušnosti k Cirkvi spojení, a tak naše hriešne konanie zraňuje aj Cirkev, ktorej sme súčasťou. Teda okrem odpustenia hriechov je tam rozmer zmierenia sa s Cirkvou.
Sviatosti sú účinné samotným vyslúžením, latinsky ex opere operato. Väčšinou mám však možnosť si kňaza vybrať. Ak viem o vážnych deliktoch kňaza, môžem mať k spovedi u neho aj neprekonateľný odpor.
Pravidlo je, že človek by mal vyznať ťažké hriechy aj s okolnosťami a počtom. Ak naozaj neúmyselne nevyznám nejaký ťažký hriech, lebo som zabudol, Pán Boh mi ho odpúšťa. Ostáva však povinnosť vyznať hriech na nasledujúcej spovedi s tým, že na predchádzajúcej naň zabudol. Pri ľútosti nejde o to, ako to človek emočne prežíva, či plače nad svojimi hriechmi. Ľútosť nie je primárne záležitosť našich pocitov, ale je vecou rozumu.