V tomto článku sa pozrieme na príbehy o zajatí Izraelitov v Egypte a ich návrate do Kanaánu, ktoré nachádzame predovšetkým (ale nielen) v Druhej knihe Mojžišovej - Exode, z perspektívy archeológie a biblistiky. Pokúsime sa zodpovedať otázku, kedy sa mohli tieto príbehy odohrať a či vôbec existujú dôkazy o prítomnosti veľkého počtu Izraelitov v Egypte. Zhodnotíme, čo vyplýva z nezrovnalostí medzi biblickými informáciami a archeologickými a historickými dôkazmi. Napokon sa pokúsime identifikovať náznaky historického jadra - či už historického jadra samotného oslobodenia z Egypta alebo ústrednej biblickej postavy Exodu, Mojžiša.
Mojžiš vedie Izraelitov cez Červené more.
Biblický kontext
Podľa knihy Genezis, prvej z piatich kníh tradične pripisovaných Mojžišovi, žili patriarchovia v Kanaáne po tri generácie ako kočovní pastieri. Abrahámov pravnuk Jozef, jeden z dvanástich synov patriarchu Jakuba, však priviedol už veľmi početný Jakubov klan do Egypta. Tu sa podľa Druhej knihy Mojžišovej Izraelitom dobre darilo, „vzrástol ich počet a preveľmi zmohutneli, takže ich bola plná krajina“ (Ex 1, 7). Egypťania však prišelcov z Kanaánu utlačovali a využívali ako otrokov.
Približne v tomto bode sa na scéne objavuje Mojžiš. V druhej kapitole knihy Exodus zázračne unikne smrti ako novorodenec a potom, čo je v košíku spustený na Níl, si ho adoptuje egyptská princezná, ktorá ho nájde počas kúpania. Nakoniec sa Mojžiš dostane do konfliktu so zákonom a musí utiecť do krajiny Midjáncov. Boh si ho tu vyvolí, aby sa stal vodcom Izraelitov (Ex 3, 1 - 4, 17). Po sérii dramatických udalostí, neslávne známych desiatich božích ranách Egyptu a zázračnom prekročení Červeného mora suchou nohou, svoj ľud vyvedie z Egypta. Nasleduje putovanie púšťou do „zasľúbenej zeme“, Kanaánu, ktoré vedie Izraelitov k hore Sinaj. Tu Boh odovzdá Mojžišovi svoje prikázania (Ex 19, 1 - 20, 21).
Existuje vedecký dôkaz o biblických ranách | Exodus dekódovaný
Datovanie udalostí
Mohlo to byť také jednoduché... keby Biblia uviedla, kto v čase údajnej prítomnosti Izraelitov v Egypte krajine vládol. To sa ale nestalo. Našťastie, máme viaceré iné indície, ktoré môžu pomôcť datovať biblický naratív o vyslobodení z Egypta:
- údaj z knihy Exodus o tom, že Izraeliti v Egypte stavali mestá Pitóm a Raamsés,
- údaj z Knihy kráľov o tom, že Šalamúnov chrám bol postavený 480 rokov po Exode,
- archeologické pramene, ktoré vypovedajú o osídlení Kanaánu a staroegyptské písomné pamiatky, ktoré spomínajú prítomnosť Izraelitov v Kanaáne na začiatku 13. storočia pred n.
Je možné tieto pramene zosúladiť tak, aby spoločne ukázali na jeden približný časový údaj? Z prvej kapitoly Exodu sa dozvedáme, že faraón, ktorý Izraelitov zotročil ich prinútil stavať zásobovacie mestá Pitóm a Raamsés (Ex 1, 11 - 14). Zo staroegyptských písomností a archeologických nálezov podľa experta na archeológiu neskorej doby bronzovej a ranej doby železnej Erica Clinea vieme, že týmto faraónom bol Sethi I, ktorý vládol začiatkom 13. storočia pred n. l. Tým pádom by sa biblický príbeh týkal jeho syna Ramesseho II, ktorý vládol medzi rokmi 1279 a 1212 pred n. S touto hypotézou však nesúhlasí biblická chronológia.
Prvá kniha kráľov tvrdí, že sa odchod Izraelitov z Egypta udial 480 rokov predtým, ako Šalamún postavil chrám v Jeruzaleme (1 Kr 6, 1). Tým ho datuje do 15. storočia pred n. l., keď bol faraónom mimoriadne silný vládca Thutmose III. A to je pre potenciálnu historickú vierohodnosť udalostí ťažká rana. Medzi územia, ktoré spadali pod jeho vládu, totiž patril aj samotný Kanaán (oblasť, do ktorej sa Izraeliti mali vrátiť). Keďže z archeologických nálezov vyplýva, že izraelitské etnikum vzniklo z Kanaáncov až niekedy v 13. - 12. storočí pred n. l. (o vzniku Izraelitov píšeme viac v predchádzajúcom článku), väčšina archeológov dnes pri hľadaní možného historického jadra Exodu jeho udalosti situuje do 13. storočia pred n. l. Do hlbšej minulosti ich podľa experta na archeológiu starovekého Izraela Williama G. Devera zasadzuje iba „hŕstka tvrdohlavých fundamentalistov“.
Možná trasa Izraelitov pri ceste z Egypta späť do Kanaánu. Putovanie podľa Biblie trvalo 40 rokov.
Doslovné chápanie príbehov o oslobodení z Egypta
V rozpore s postojmi veľkej väčšiny historikov, biblistov a archeológov, dodnes mnohí ľudia veria v doslovnú historickú presnosť udalostí starozákonných kníh. Takýto postoj je nielenže nepodložený, ale implikuje rôzne absurdnosti. Napríklad Egypt malo podľa Biblie opustiť približne 600-tisíc bojaschopných mužov (Nm 1, 46), čo by podľa biblistov Maxwella Millera a Johna Hayesa znamenalo - so zarátaním žien a detí - že z krajiny odišla masa asi 2,5 milióna ľudí. Z doslovného výkladu Biblie podľa bádateľov vyplýva, že zástup Izraelitov musel byť dlhý 240 kilometrov.
Existujú vôbec dôkazy, že koncom doby bronzovej sa v Egypte nachádzal veľký počet Izraelitov? Podľa staroegyptských nápisov v horách Kanaánu už koncom 13. storočia existoval ľud, ktorý sa nazýval Izrael. Ibaže v ohromnom počte staroegyptských nápisov z tohto storočia - najpravdepodobnejšieho dáta udalostí Exodu - nenachádzame žiaden nápis, ktorý by súvisel s Izraelitmi v Egypte. A to isté platí pre archeologické nálezy.
Útek z Egypta a putovanie púšťou
Únik viac ako nepatrnej skupiny ľudí z Egypta do Kanaánu je podľa expertov na blízkovýchodnú archeológiu Israela Finkelsteina a Neila Silbermana ťažko predstaviteľný. Ako uvedení bádatelia podotýkajú, trasa, ktorú mali Izraeliti prekonať, bola dôsledne strážená pohraničným pevnostným systémom. Ak by nejaká skupina unikla z Egypta proti vôli faraóna, poľahky by ju zastavili pohraničné hliadky v Sinaji či dokonca v samotnom Kanaáne.
Ak by ju nedokázali zastaviť pohraničné jednotky, ešte tu bola kráľovská armáda, o ktorej vieme, že vďaka cestám a zásobovaciemu systému dokázala prekonať 250-kilometrovú trasu, ktorú absolvovali Izraeliti, v priebehu 10 dní. Že k žiadnemu masívnemu odchodu Izraelitov nedošlo naznačuje aj archeologický záznam. Napriek opakovaným dôsledným výskumom sa na Sinajskom polostrove nepodarilo nájsť žiadne nálezy potvrdzujúce ich putovanie. „Jeden by mohol namietnuť, že relatívne malá skupinka Izraelitov nezanechá materiálne pozostatky. Moderné archeologické techniky sú však schopné odhaliť aj veľmi skromné stopy aktivity lovcov a zberačov a kočovných pastierov po celom svete,“ píšu Finkelstein a Silberman.
Archeologické nálezy zo Sinajského polostrova podľa nich skutočne zachytávajú pastiersku aktivitu počas rôznych období, ale žiadnu v čase, ktorý by vyhovoval biblickému Exodu. A hoci Biblia opisuje konkrétne miesta, kde sa Izraeliti zdržali a táborili (Numeri 33), ani tu archeológovia zvyšky ľudskej aktivity z daného obdobia neobjavili. Opis putovania Izraelitov navyše pracuje s niektorými nepravdepodobnými tvrdeniami. Ľud vedený Mojžišom napríklad údajne narazil na štáty Edóm a Amón. Pritom v neskorej dobe bronzovej (kam spadajú oba navrhnuté dáta odchodu z Egypta) ich ešte neobývalo usadlé obyvateľstvo. Nie je to ojedinelý prípad. Finkelstein a Silberman pripomínajú, že hoci mnohé mestá, ktoré Biblia spomína v súvislosti s putovaním Izraelitov, skutočne existovali, boli neobývané práve v čase, keď mali zohrať významnú úlohu v príbehu Izraelitského putovania púšťou.
Kniha Numeri napríklad spomína kanaánskeho kráľa Arádu z oblasti Negev, ktorý s Izraelitmi bojoval (Nm 21, 1). Archeologické vykopávky však odhalili, že Arád bol v 13. storočí pred n. l. neobývaný. Podobné problémy vykazujú aj správy o bojoch s Edómom a Moabom (Nm 20, 14 - 21, 20). V 13. storočí pred n. l. boli tieto územia riedko osídlené a neexistovali tu žiadne mestské centrá, ktoré by Izraelitom mohli klásť odpor.4 Je teda možné, že príbeh o Exode je čisto literárny konštrukt, ktorý nemá reálny historický základ?
Kto viedol egyptské otroctvo?
Jakubovo potomstvo vzrástlo v Egypte v národ. Faraón vydáva rozkaz zabíjať hebrejské nemluvňatá. V tom čase sa jednej hebrejskej mame narodil krásny chlapček. Veľmi sa oňho bála, a tak sa ho snažila skrývať. Ale chlapček rástol a začal viac a hlasnejšie plakať, a mama už nevedela, ako ho ochrániť. Aby chlapček v košíku nezostal sám, poslala mama svoju dcéru, aby z diaľky dávala pozor, čo sa stane. Onedlho sa k rieke prišla kúpať samotná faraónova dcéra so svojimi slúžkami. Keď zbadala podivný košík na vode, prikázala ho vytiahnuť na breh. Otvorila ho a uvidela plačúce hebrejské dieťatko. Toto dieťa dostalo meno Mojžiš. Jeho meno znamená „vytiahnutý z vody“. Faraónova dcéra ho vzala do kráľovského paláca a vychovávala ho ako svojho syna. Mojžiš tak vyrastal obklopený bohatstvom a všetkým pohodlím, ktoré si len mohol predstaviť.
Roky plynuli a Mojžiš postupne zisťoval, ako veľmi faraón utláča hebrejský národ. Títo ľudia, jeho vlastní bratia a sestry, museli ťažko pracovať a boli bití strážcami, ktorí nad nimi dohliadali. Jedného dňa Mojžiš uvidel, ako jeden dozorca surovo bije hebrejského robotníka. Nezvládol sa pozerať na to nespravodlivé zaobchádzanie a nakoniec sa s dozorcom pustil do potýčky. Ten zahynul a Mojžiš sa zrazu ocitol v obrovskom nebezpečenstve. Mojžiš vedel, že ak zostane v Egypte, budú ho prenasledovať, a tak sa rozhodol ujsť do púšte. Opustil všetok prepych, palác aj kráľovský život, aby zachránil vlastný život. Putoval púšťou dlhé dni, až dorazil do kraja zvaného Midján. Tam sa usadil, vzal si za ženu jednu z dcér miestneho pastiera a začal nový život ako pastier oviec.
Jedného dňa, keď Mojžiš pásol ovce pri hore Sinaj, zazrel zvláštny jav: krík v plameňoch, ktorý však nezhorel. To znamená, že horel, ale plamene ho neničili. Boh Mojžišovi povedal, že počul nárek hebrejského ľudu v Egypte a že vie o ich utrpení. Vysvetlil mu, že ho posiela späť do Egypta, aby vyslobodil Hebrejov z faraónovho otroctva. Mojžiš sa spočiatku bál. Nevedel si predstaviť, že by sa mal postaviť mocnému faraónovi. Boh ho však uistil, že nebude sám. Povedal mu, že dá Mojžišovi schopnosť robiť zázraky, a že Mojžišov brat Áron mu bude pomáhať s rečnením.
Keď sa Mojžiš vrátil do Egypta, stretol sa s bratom Áronom a začal rozprávať ostatným Hebrejom o tom, čo mu povedal Boh pri horiacom kríku. Sľúbil im, že Boh zasiahne a vyslobodí svoj ľud. Dokážete si predstaviť, akí boli šťastní, keď to počuli? Mojžiš potom spolu s Áronom predstúpil pred faraóna a odvážne mu povedal: „Takto hovorí Pán, Boh Izraela: ‘Prepusti môj ľud, aby mi mohol slúžiť.’“ No faraón bol tvrdohlavý a odmietol. Mojžiš preto prosil Boha o pomoc. A Boh na znamenie svojej moci zoslal na Egypt rôzne pohromy - hovoríme im „egyptské rany“. Boli veľmi nepríjemné veci, napríklad obrovská spústa žiab, komárov, boľavé vredy, nálety kobyliek, ba dokonca i hustá tma, ktorá zakryla celé nebo.
Každý raz Mojžiš prišiel za faraónom a povedal mu, aby prepustil hebrejský ľud, inak Boh pošle ďalšiu pohromu. Až napokon prišla posledná rana, ktorá faraóna nadobro presvedčila, že je načase prepustiť otrokov. V tú noc Boh ochránil svoje deti z Izraela, ale nad egyptskými domami prebehla zlá správa a zabíjala prvorodených synov. Faraón v žiali konečne povedal: „Choďte preč! Mojžiš a Hebreji tak vyrazili na dlhú cestu za slobodou. Keď už boli ďaleko, faraón si uvedomil, že tým prišiel o svojich otrokov, ktorí preňho pracovali. Rozzúril sa a poslal za nimi svoje vojsko s koňmi a bojovými vozmi. Hebreji sa veľmi zľakli, keď za sebou uvideli víriť prach z prichádzajúcich vojsk. A pred nimi sa rozprestieralo Červené more. Mojžiš uprostred strachu a zmätku upokojoval ľud: „Nebojte sa, Pán Boh nás zachráni!“ A Boh mu prikázal, aby zdvihol svoju palicu smerom k moru.
Mojžiš poslúchol a stal sa ohromný zázrak - voda sa rozdelila na dve strany a uprostred sa objavila cesta suchá ako púšť. Egyptské vojsko sa nerozhodne vrhlo za nimi. Ale keď už boli všetci Hebreji na druhej strane, Boh prikázal Mojžišovi opäť vztýčiť svoju palicu. Vtom sa vody mora zavreli a znova zaplavili svoje koryto. Potom sa Mojžiš a Izraeliti ocitli v púšti. Vôbec to nebolo jednoduché. V púšti bolo málo vody a jedla a ľudia začali reptať. Ale Boh sa o nich postaral. Raz dokonca spôsobil, že z oblakov začala padať zvláštna manna - malé kúsky chleba ako zrnká, ktoré mohli zbierať každé ráno a jesť. Medzičasom Mojžiš viedol ľud stále ďalej a ďalej, až dorazili k vrchu Sinaj, kde Mojžiš vystúpil na horu. Tu mu Boh dal Desatoro prikázaní, aby vedel, ako majú ľudia správne žiť a správať sa jedni k druhým. A tak Mojžiš slúžil svojmu ľudu a Bohu dlhé roky. Bol múdrym a pokorným vodcom, ktorý prekonal strach pred faraónom a verne plnil Božie príkazy. Niekto by mohol povedať, že Mojžišov život bol plný dobrodružstiev - a mal by úplnú pravdu!
Milé deti, tento príbeh nám ukazuje, že Boh môže mať pre každého z nás veľký plán, aj keď sa nám najprv môže zdať, že sme príliš slabí alebo nedokonalí. A to je koniec nášho dlhého rozprávania o Mojžišovi, odvážnom mužovi, ktorý nikdy nestratil nádej, že raz jeho ľud bude voľný.
Záver
Príbeh o egyptskom otroctve Izraelitov a ich vyslobodení je komplexný a fascinujúci príbeh, ktorý kombinuje náboženské, kultúrne a historické prvky. Hoci archeologické a historické dôkazy nepodporujú doslovný výklad biblického príbehu, existujú náznaky, že v ňom môže byť historické jadro. Ďalšie výskumy a analýzy môžu priniesť nové poznatky a pomôcť nám lepšie pochopiť tento dôležitý príbeh a jeho vplyv na našu kultúru a históriu.
| Udalosť | Biblický údaj | Archeologické dôkazy |
|---|---|---|
| Otroctvo Izraelitov v Egypte | Opísané v knihe Exodus | Nedostatok priamych dôkazov |
| Stavba miest Pitóm a Raamsés | Exodus 1,11 | Mestá existovali v 13. storočí pred n. l. |
| Exodus | Zázračný odchod Izraelitov z Egypta | Nedostatok priamych dôkazov |
| Putovanie púšťou | Opísané v knihách Exodus a Numeri | Nedostatok archeologických nálezov na Sinajskom polostrove |