Po prečítaní a vypočutí Božieho slova zvyčajne nasleduje výklad v podaní kňaza alebo niektorého z veriacich, ktorý je na to vyškolený a akceptovaný zo strany Cirkvi. Odpoveď národa je zhrnutá vo Vyznaní viery a modlitbe veriacich. Keď Boh hovorí, vtedy znovu tvorí a obnovuje ľudské srdce. Božie slovo je rozsiate ako semeno a padá na zem, kde chce prinášať ovocie.
Preto po zvestovaní Božieho slova veriaci vstanú a modlia sa Verím v Boha, čím uznávajú, že slovo prijali a dôverujú v Boha, ktorý práve prehovoril. Latinské slovo credo znamená dať srdce, otvoriť sa a dôverovať. V podstate to znamená rozhodnúť sa ďalej v živote kráčať s Bohom a dať mu ústredné miesto vo svojom živote. Súčasne je to i prísľub spolupráce s Bohom, ktorý je Stvoriteľ a Vykupiteľ, ktorý skrze Ducha Svätého posväcuje a skrze smrť vedie k životu, ktorý odpúšťa hriechy. Pre svojich nasledovníkov sa stáva zväzkom spoločenstva, ktoré ani smrť nezničí. To je Boh, v ktorého veríme, ktorý k nám hovorí a na ktorého sa obraciame so svojimi modlitbami.
Po ohlásení slova a vyznaní viery spoločenstvo veriacich pokračuje v modlitbe, ďakovaní a požehnávaní. Kňaz sa v mene celého spoločenstva modlí a spoločenstvo odpovedá zvolaniami: Pane, zmiluj sa! Čo sa týka medžugorských posolstiev a poučení, Panna Mária žiadala, aby sme sa najprv modlili Verím v Boha a 7 Otčenášov,…. Na začiatku každého stretnutia a na začiatku každého začiatku je dôležité vyjadriť dôveru Bohu ako základ pre dobrý začiatok.
Modliť sa každý deň Verím v Boha znamená trénovať si v podvedomí, že Bohu patríme. Modlitba: Otče, verím v teba. Dávam ti svoje srdce. Buď Pánom a Bohom môjho života a práce, mojich myšlienok, aj slov. Odteraz chcem byť s tebou neustále a neprestajne chcem s tebou spolupracovať. Ďakujem ti, že si ma stvoril, vykúpil, posvätil a že mi otvoríš brány svojho kráľovstva. Prijímam všetko a prosím ťa, aby som bol schopný uskutočniť všetko podľa tvojej svätej vôle.
Kto dal Bohu svoje srdce, ten patrí Bohu a Boh je Pánom jeho života. Všetko je to vyjadrené v prinášaní obetných darov. Ako uznanie a vďaku prinášame Bohu dary chleba a vína, ktoré sú znakom našej námahy a trápenia, našej nádeje a lásky, našej spolupráce s Bohom. Tieto dary predstavujú nás. Ako každý dar, aj tieto dary predstavujú darcu, ktorý darmi vyjadruje svoju odovzdanosť, priateľstvo, svoju pripravenosť znovu priniesť všetko ako dar Darcovi všetkého.
Nedarujeme mu ich preto, že by Darca niečo potreboval, ale preto, že si to vyžaduje vďačnosť a uznanie z našej strany. Boh nám to vracia svojím božským spôsobom. Naše jednoduché, ale pravdivé, dary sú vyjadrením nášho života, a mocou Božieho slova sa stávajú božskými darmi. Rovnako, ako sa z chleba a vína stáva Kristovo telo a krv. Aká úžasná výmena darov! Boh sa nenechá prevyšovať v darovaní. Prinášame kúsok chleba a vína, plody svojich rúk a svojej spolupráce s Bohom a Boh sa nám v týchto daroch osobne daruje.
Preto je dôležité všimnúť si túto výmenu a zúčastniť sa na nej srdcom a láskou. Prinášanie darov je okamih, kedy s chlebom a vínom prinášame aj svoj život, všetko svoje utrpenie, bolesť a ťažkosti, rodinu a celý svet. Takto sa s darmi aj my stávame darom, aby sme neskôr, počas eucharistickej slávnosti, mohli prijať Božský dar. Táto skúsenosť nám hovorí o tom, aké dôležité je pripraviť sa na omšu. Je to čas nášho stretnutia s Bohom, nášho obetovania sa, nášho rozhodnutia sa pre Boha. Koľko kresťanov je ďaleko od skutočného slávenia omše. Jednoducho, stoja bokom. Nezapájajú sa. Zostávajú ľahostajnými pozorovateľmi a preto môže byť pre nich omša neosobná, polovičná. To je aj dôvod vynechávania omše.
Cez znamenia, znaky a spôsob účasti na svätej omši by sme sa mali snažiť zakúsiť vzájomné darovanie sa. Kto sa daruje a prijíma dar, zakúša najlepšie rozšírenie svojho bytia. Človek sa vďaka tomuto darovaniu stáva šťastným a spokojným. Stáva sa človekom pokoja. Kto nie je darom ani pre seba, ani pre druhých a kto neprijíma dar od nikoho, je nešťastný, pretože je osamelý. Byť schopný darovať sa a prijímať dar - to je cesta k ľudskému pokoju. Preto je Božie obdarovanie pre nás všetkých hlbokou životnou školou, ktorú treba dobre študovať, aby sme sa mohli stať ľuďmi pokoja.
Každopádne, toto darovanie je pozitívnou školou, v ktorej sa učí láske, lámaniu egoizmu, pýchy a lakomstva. Ponoriť sa dušou a srdcom do obsahu týchto momentov svätej omše znamená prežívať ju ako niečo potrebné a užitočné. Je to Božia pedagogika, ktorá sa nám ponúka, aby sme sa obohatili a svojím darovaním nám ukazuje cestu darovania sa. Je to škola s „praktickou výučbou“, kde sú životné príklady najlepšie.
Modlitba: Bože, Darca všetkého a Stvoriteľ všetkého, buď požehnaný a pochválený za všetko, čo si nám daroval. Zvelebujeme ťa za chlieb a víno, ktoré ti teraz prinášame ako dar. Buď požehnaný za to, že nás prijímaš s týmito darmi takých, akí sme, aby si nás premenil rovnako, ako chceš premeniť tieto dary na božské dary tela a krvi tvojho Syna, Ježiša Krista. Buď požehnaný a prijmi naše dary, aby sme boli jedno s tebou i s bratmi a sestrami. Aby sme sa ti darovali ako jeden chlieb, aby sme sa ako bratia a sestry boli schopní navzájom deliť s chlebom, ktorý dávaš. Znič v nás všetko to, čo prekáža darovaniu sa a nech sa radosť zo spoločenstva znásobuje a rastie.
Božia láska sa rozlieva v našich srdciach
Minule sme spoločne uvažovali o úžasnej skutočnosti, že Boh nás - práve nás, mňa, Teba - nekonečne a vášnivo miluje. Ale samotná Božia láska sa rozlieva v našich srdciach! My v sebe máme Božiu Lásku. Ale to zďaleka nie je všetko! Veď „Boh je láska“ (1 Jánov list 4,8.16). Ak teda je v nás Božia láska, tak to logicky znamená, že v nás je - skutočne, reálne prebýva - SÁM BOH!
A Ježiš jasne hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ (Ján 14,23) Boh prichádza prebývať do srdca človeka, pretože miluje človeka. A milovať znamená darovať sa. Boh miluje človeka nekonečne a preto sa človeku naprosto celý a dokonale daruje. Boh sám sa nám daroval. Urobil zo seba samého dar, ktorý sa darovaním stal našim vlastníctvom! Nedaroval nám „iba“ svoju milosť, či priazeň, či život, či akési miesto nazvané Raj, nejakú „rezerváciu“, kde by sme si ako ľudia šťastne žili. On nám skutočne daroval samého seba, všetko čo má a všetko čim je a nič si nenechal iba pre seba!
Pavol nehovorí o daroch Ducha Svätého, ktoré nám boli dané. Na základe tejto neuveriteľnej skutočnosti Pavol môže plným právom a pri zdravom rozume napísať tieto veľké slová: „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba Otče!“ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Sme Boží dedičia. Tí, ktorí dostanú všetko, čo Bohu patrí a čím Boh je. Pretože dedič (na rozdiel od obdarovaného) vždy zdedí naprosto všetko!
Sv. Augustín: „Boh sa stal životom mojej duše, životom i môjho života. Sv. Katarína Sienská: „Nevýslovná Láska! Juliana z Norwichu: „A tak som videla, že sa Boh raduje, že je našim otcom, že je našou matkou a že je našim pravým snúbencom - a duša jeho milovanou snúbenicou. Bl. Angela z Foligna: „(Boh hovorí:) Nezamiloval som si ťa zo žartu! Nemiloval som ťa iba z diaľky. Ty si ja a ja som ty. Si taká, aká máš pre mňa byť. Majster Eckhardt: „Ja sa musím stať Ním a On sa musí stať mnou. „Kto sa spája s Pánom, je s ním jeden duch!“ (1. Kor 6,17)
Neveriaci človek vníma vieru v Boha ako určitý koníček, ako niečo, čo nás baví a od prirodzenosti zaujíma, lebo máme tak psychiku „konštelačne nastavenú“. Ako je to s vierou v Boha? Niekedy sa stáva, že viera v človeku začína ako skutočné hobby. Práve vtedy počuje volať Jána Krstiteľa: „Hľa, Boží Baránok!“ A vzápätí sa nesmelo až zahanbene, ba opatrne pridá k zástupu veriacich, no ide len vzadu a skryto sleduje hlavný objekt svojej počiatočnej zvedavosti, vodcu davu - Pána Ježiša (porov. Jn 1, 36-37). V tomto okamihu sa duša pripravuje na prijatie viery v Boha a veľkým pomocníkom sa jej stávajú zázraky Ježiša, čiže v našej forme explanácie znamenia života, znamenia Božej vôle a znamenia zo Svätého písma.
Človeka znamenia podchytia a ak si otvorí srdce, urobí ho citlivým na rozvážny pochop týchto znakov božského vedenia, začne ho vec dokonca aj baviť. A na svete je viera v Boha ako koníček. V tomto prípade je viera ešte nezrelá, ba niekedy naivná. Mnohé skúšky, otrasy, utrpenia, politické zmeny i ideologické nálady v spoločnosti môžu takýto koníček úplne potopiť. A zničiť.
Ak sa tak stane, človek slávnostne víťazí a tento koníček mu dal do života veľa-preveľa. Ak však situácia zostáva na úrovni záľuby, dáva presne to, čo dáva každá iná záľuba. Aj neveriaci si vie na to teda odpovedať. Sú to klasické „plody záľub“ - príjemný pocit z takto využitého času, pocit vnútorného naplnenia a spokojnosti na základe vykonávania danej činnosti, istý druh zábavy a vnútorného i vonkajšieho potešenia, pocit rozumne a zmysluplne prežívaného života a tak ďalej.
Keď títo dvaja nesmelo kráčali v dave za Ježišom, bolo to ešte zo zvedavosti. Každý, kto si robí z viery v Boha koníček, je buď prostoduchý, alebo zvedavý. Takáto prostoduchosť ohrozuje evanjelium pachom pokrytectva a farizejstva, na ktorý majú citlivé nosy najmä odporcovia našej viery. „Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.“ (1 Pt 3, 15)“
Pred týmto rečením sv. Petra prostoduchí veriaci, ktorých „kostol proste iba baví“, neobstoja. A tak je dôležité povzniesť náš vzťah s Pánom do výšin úplne jedinečného a krásneho povolania, v ktorom už nebude Boh dačo dávať a mať dávať, ale v ktorom my dávame všetko. (porov. napr. A vskutku: Touto otázkou, ktorou sám Pán vyvíja iniciatívu voči nám, sa započína každá zrelá viera, ktorá už nie je vecou hobby a akejsi, hoci aj celoživotnej záľuby. Viera v Boha už nie je našou vecou, naším koníčkom, ale sám Boh, ktorého sme takto prosto nasledovali, nás náhle zastavuje a oslovuje: „Čo hľadáš? Čo chce Tvoje srdce, keď kráčaš za mnou? Hľadáš zábavu, hľadáš potešenie, hľadáš pocit rozumne a príjemne stráveného času? Hľa, ja ti, duša, vravím: ‚Ak chceš ísť za mnou, zapri samého seba, vezmi svoj kríž a nasleduj ma.‘ (porov. Mt 16, 24) ‚Lebo kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.‘ (Mt 10, 38)“
Učeníci svojho času odpovedali, že chcú vedieť, kde Rabbi býva, ten ich následne pozval bližšie k sebe. Aj našou odpoveďou by mala byť túžba navštíviť dom Pána, túžba navštíviť Jeho svätý príbytok. A veru tu Pán milosrdne dodáva: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Boh sám chce prebývať v našom srdci. Ale na to je potrebné správne pochopiť otázky, s ktorými nás Pán náhle zastavuje a oslovuje. Cieľom našej viery už nebude niečo dostávať a Boh nám už nemá primárne niečo dávať, ale to my vezmeme svoj kríž a budeme Ho nasledovať krížovou cestou života v putujúcej Matke Cirkvi.
Je viera v Boha a Boh to isté? Alebo inak: Sú otázky: „Čo ti dáva viera v Boha?“ a „Čo ti dáva Boh?“, totožné? Nie sú. Pán Ježiš to okrem iného naznačuje aj týmito slovami: „Môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ A učeníci mu povedali: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť!“ (Jn 6, 32-25) Tieto slová majú hlboký význam pre rozlíšenie našich dvoch otázok.
Podľa Písma sa do života vo večnosti dostanú iba spravodliví ľudia. Najdôležitejšou úlohou kresťanov je: získanie a udržanie svojho spasenia, a tiež aby boli v tomto cieli nápomocní iným. K tomuto je však nutné stať sa už tu na zemi spravodlivým človekom, a aj ním zostať. Apoštol Pavol zhrnul odpoveď na túto otázku takto: „...tak usudzujeme, že sa človek ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona.“ (Rim 3,28) Tieto slová o ospravedlnení podáva Písmo ako centrálne vyhlásenie, ktoré znamená základ kresťanskej viery. Vyjadruje to, že sa nestávame spravodlivými pred Bohom vďaka svojim dobrým skutkom, ale výhradne skrze vieru v Ježiša Krista.
Toto je v protiklade so všeobecným ponímaním, ktoré má sklon automaticky túto otázku vysvetľovať nasledovne: spravodlivý je ten človek, ktorý činí dobré skutky, tak ako hriešnik konajúci hriešne skutky. Teda, zvyčajne si myslíme, že hriešny človek sa stáva spravodlivým vtedy, keď začne konať dobré skutky. Toto chápanie pochádza z prirodzeného ponímania pozemského človeka. Automaticky takto zmýšľame preto, lebo nevidíme do vnútra človeka, ani jeho duchovný stav, preto vychádzame z posúdenia skutkov. Ale keďže Boh veľmi dobre vidí, čo je v srdci človeka, vidí a zmýšľa presne opačne ako my. Podľa Jeho zmýšľania, ktoré poznáme z Písma, človek nie je hriešny preto, lebo činí hriech, ale preto činí hriech, lebo už je hriešny.
Takisto spravodlivý človek sa nestáva spravodlivý tým, že koná spravodlivo. Opak je pravdou - dobré veci je schopný robiť vtedy, keď už je spravodlivý. A keďže naše skutky určuje vnútorný duchovný stav - toto je koreň, skutky sú už iba ovocím. Tak ako sa ani barón Munchausen nedokázal dostať z močiara tým, že by bol sám seba ťahal za vlasy, tak sa ani jediný hriešny človek nedokáže sám, z vlastných síl stať spravodlivým pred Bohom, lebo každý jeho skutok určuje jeho vnútorný duchovný stav. Nedokáže urobiť nič preto, aby zmenil svoju duchovnú prirodzenosť. Toto je ústredné vyhlásenie kresťanskej viery, pre prirodzenú myseľ spočiatku nezvyčajné, ktoré Pavol podrobne vysvetľuje vo svojich listoch.
Podľa tohoto kvôli Adamovmu pádu, na každého človeka vplýva hriech, t. z. že každý človek sa narodil s hriešnou prirodzenosťou a nikto sa na tejto planéte nenarodil ako spravodlivý (so spravodlivou prirodzenosťou). Prvotný hriech teda znamená, že od svojho počatia vlastníme hriešnu prirodzenosť, a preto všetci konáme hriešne skutky, a nie kvôli hriešnym skutkom sa stávame ľuďmi s hriešnou prirodzenosťou. Morálny Zákon daný ľudstvu skrze Mojžiša priniesol známosť, no skutočne oddaných nasledovníkov udivil tým, že ani s vypätím všetkých svojich síl, nedokážu žiť tak, aby ho neporušili, to znamená, že človek nedokáže žiť bez hriechu. Aj toto nám potvrdzuje, že ani známosť, ani prijatie Zákona samo o sebe nikoho neoslobodí z moci hriechu, čo nám zase potvrdzuje, že hriech je väčšia duchovná sila, než sme my sami. Lenže! V stave hriešnosti nemôžeme byť spasení.
Toto je ale zúfalá situácia, pretože aj keby sme sa zo všetkých síl snažili urobiť všetko pre večný život - predsa ideme cestou do večného zahynutia!
Ospravedlnenie skrze vieru
Apoštol Pavol skrze Ducha Svätého prichádza k tomu, že pôvodne cieľom Zákona nebolo ospravedlnenie, a ani to nebolo ním umožnené, ale išlo práve o to, aby nám zjavil prítomnosť a moc hriechu prebývajúceho v koreňoch ľudskej prirodzenosti, ktorý má vládu nad životom každého človeka, a týmto vytvoril potrebu spasenia - Mesiáša. Bohabojní, čestní, ale na prirodzenej úrovni zmýšľajúci, náboženskí ľudia hovoria: „Ak sa mi podarí vďaka mojim dobrým skutkom stať sa spravodlivým človekom, Boh ma oslobodí od trestu a úderov osudu pre moje neprávosti, oslobodí ma od neúspechov a zatratenia. Za takýmto zmýšľaním je totiž ilúzia, ktorú apoštol Pavol vyvracia: nikdy sa totiž takýmto ľuďom nepodarí naplniť tú jedinú podmienku - podmienku ospravedlnenia. Musia pochopiť, že túto podmienku nedokáže naplniť nikto, že to musí urobiť namiesto nás Pán, lebo toho nie sme jednoducho schopní. Veď v našej prirodzenosti je zakódovaný hriech, ktorý je omnoho silnejší, než my.
Riešením a odpoveďou Božou je spasenie, obeť Pána Ježiša Krista na golgotskom kríži. On jediný bol bez hriechu, počatý zvláštnym spôsobom, a tým ochránený od hriechu. Vyniesol všetky naše hriechy aj trest za ne na kríž, aby sa za nás obetoval Bohu, potom vstal z mŕtvych, a tak porazil moc hriechu a smrti na zemi. Preto dostal anjelom zjavené Meno - Ježiš, ktorého význam je: Vysloboditeľ, Záchranca. Z Božieho pohľadu nemôže byť spasenie a ospravedlnenie človeka závislé od jeho vlastných síl a schopností z dvoch príčin: Po prvé, nebola by za to všetko vzdaná sláva Bohu a po druhé, lebo by sa to každému nepodarilo, iba primerane šikovným, múdrym, vzdelaným, inteligentným, silným, schopným a primerane vychovaným ľuďom. Obidva body by protirečili Božej spravodlivosti. Boh znížil latku bez zaujatosti na ten najnižší - na nultý bod, aby bolo spasenie dosiahnuteľné pre každého, aby nezáviselo od ľudskej schopnosti, či majetku, ale aby ho aj ten najzaostalejší, najslabší, najnevzdelanejší, najhriešnejší človek mohol dosiahnuť. Večný život totiž nemôže byť závislý od našej rozumovej schopnosti, pôvodu, materiálneho zabezpečenia, miery vzdelanosti, inteligencie či výchovy, veď toto všetko sa vyskytuje až počas nášho pozemského života. A aby bola za spasenie vzdaná sláva Bohu, uzavrel každú jednu možnosť prístupu k spaseniu z vlastných výkonov, ešte aj pred tými, ktorí si myslia, že sú dostatočne bystrí, silní a múdri na to, aby sa im to podarilo.
Jednu vec predsa len musí urobiť človek, ktorý prijíma spasenie, aby sa Božia sila vyslobodenia od hriechu uvoľnila v jeho živote: musí prijať Božiu milosť vierou, ktorá nám je daná v Kristovi Ježišovi. Pravdaže, každý má slobodu to aj odmietnuť. Viera v Boha teda znamená, že celú tiaž o pozemský aj večný život premiestnime na Pána tak, ako tiaž domu stojí na jeho základoch, ako aj tiaž dieťaťa na rukách rodiča. Je to duchovná, srdcová, nie intelektuálna aktivita. Nie je to pasívne prijatie, či očakávanie.
Boh nežiada od človeka obeť, ale práve zlomené srdce, zlomeného (skrúšeného) ducha. Boží záujem, Jeho prítomnosť je s tými (Iz 57,15-16;66,2), ktorí sú v stave núdze, ktorí pochopili, že celé svoje bytie, tiaž pozemského aj večného života musia vložiť na Pána, lebo ani niet inej voľby, niet inej cesty spasenia! Tomuto stavu, ktorý je okamihom pravdy v živote človeka, slúžil Mojžišovský zákon. Takíto ľudia sú „duchovní žobráci“ (chudobní duchom) - oni dedia Božie kráľovstvo. Toto je teda pôvodný a pravý obsah viery v Božiu milosť.
Abrahám nedosiahol ospravedlnenie pred Bohom pre svoje dobré skutky, v morálnom význame, ale preto, lebo dôveroval Bohu v nemožnej situácii, veril v Jeho nadprirodzenú silu a v naplnenie zasľúbení. Inak povedané: vďaka viere v naplnenie zasľúbení sa stal spravodlivým. Bez viery v zázrak ani niet biblického ospravedlnenia: aj ospravedlnenie kresťanov je výhradne a v plnej miere závislé od viery v zázrak Ježišovho vzkriesenia. Dobré a spravodlivé skutky vyživované z tejto viery len nasledujú ospravedlnenie.
Boh znížil latku bez zaujatosti na ten najnižší - na nultý bod, aby bolo spasenie dosiahnuteľné pre každého, aby nezáviselo od ľudskej schopnosti, či majetku, ale aby ho aj ten najzaostalejší, najslabší, najnevzdelanejší, najhriešnejší človek mohol dosiahnuť. Večný život totiž nemôže byť závislý od našej rozumovej schopnosti, pôvodu, materiálneho zabezpečenia, miery vzdelanosti, inteligencie či výchovy, veď toto všetko sa vyskytuje až počas nášho pozemského života. A aby bola za spasenie vzdaná sláva Bohu, uzavrel každú jednu možnosť prístupu k spaseniu z vlastných výkonov, ešte aj pred tými, ktorí si myslia, že sú dostatočne bystrí, silní a múdri na to, aby sa im to podarilo.
Podľa učenia Novej zmluvy sa človek stáva spravodlivým vo chvíli, keď v dôvere vloží celú svoju bytosť do Božej všemohúcej sily skrze Ježiša Krista, vzýva Jeho Meno, aby bol oslobodený od hriechov a jeho následkov. Je mimoriadne dôležité všimnúť si, že Písmo hovorí o ospravedlnení veriaceho v minulom čase ako o niečom, čo sa už stalo. Ľudia, ktorí veria celým srdcom v Ježiša Krista, sa už teda stali spravodlivosťou, sú za okamihom ospravedlnenia, sú spravodliví. Neznamená to ale, že už nikdy nezhrešia. Znamená to, že sa stav ich vnútra, skrze Božiu stvoriteľskú silu, nielen symbolicky, ale skutočne zmenil. Podľa Božieho zmýšľania je to vnútorný stav človeka, ktorý určuje jeho skutky, preto Pán v prvom rade nemení naše skutky, ale stav nášho srdca. A takto sa ospravedlnenie udeje okamžite z milosti - skrze vieru, keď človek vzýva Meno Ježiša Krista. Z toho potom pramení to, že jeho skutky sa očisťujú, hriechy sa pomaly vytrácajú. Doterajší hriešny životný štýl vystrieda spravodlivý život aj skutky, presne tak, ako sa predtým množili zlé skutky kvôli hriešnej prirodzenosti.
Kristova rozlúčková reč pri veľkonočnej večeri sa osobitne vzťahuje na to „darovanie“ a „darovanie sa“ Ducha Svätého. V texte Evanjelia podľa Jána sa to odhaľuje ako najhlbšia „logika“ tajomstva spásy obsiahnutého vo večných Božích plánoch a je to akoby rozšírenie nevýslovného spoločenstva Otca, Syna a Ducha Svätého. Je to Božia „logika“, ktorá vedie od tajomstva Najsvätejšej Trojice k tajomstvu vykúpenia sveta v Ježišovi Kristovi. Slová Jánovho textu poukazujú na to, že podľa Božieho plánu je Kristov „odchod“ nevyhnutnou podmienkou „zoslania“ a príchodu Ducha Svätého, ale poukazujú aj na nový začiatok spásonosného darovania sa Boha v Duchu Svätom.
Je to nový začiatok vzhľadom na prvý a pôvodný začiatok spasiteľného darovania sa Boha, ktoré sa stotožňuje so samotným tajomstvom stvorenia. Toto biblické chápanie stvorenia neoznačuje iba povolanie samého bytia vesmíru k existencii, teda darovanie existencie, ale aj prítomnosť Božieho Ducha v stvorení, t. j. začiatok spasiteľného darovania sa Boha tomu, čo stvoril. „Urobme“: či nemožno uvažovať aj tak, že plurál, ktorý tu Stvoriteľ používa, keď hovorí o sebe, už dajakým spôsobom vnuká trojičné tajomstvo, prítomnosť Trojice v diele stvorenia človeka? Kresťan, ktorý číta Sväté písmo a pozná už zjavenie tohto tajomstva, môže aj v týchto slovách odhaliť jeho odlesk.
Zdá sa teda, že aj slová, ktoré Ježiš povedal v rozlúčkovej reči vo večeradle, treba čítať...