Kostol sv. Vincenta de Paul v Bratislave je reprezentatívnou ukážkou modernej slovenskej architektúry v Ružinove. Postavený bol v roku 2000.
Kostol sv. Vincenta de Paul v Bratislave
Konsekrácia a architektonické prvky
Kostol sv. Vincenta de Paul konsekroval 16. septembra Jubilejného roku 2000 Mons. Ján Sokol arcibiskup - metropolita Bratislavsko-Trnavskej arcidiecézy. Hlavným architektom kostola je akademický architekt Eduard Šutek.
Oltár, krstiteľnicu a svätostánok vytvoril akademický sochár Viliam Loviška v rokoch 2001 a 2002. Oltárny obraz podľa návrhu akademického sochára Lovíšku namaľovali v roku 2002 akademickí maliari: Jozef Baus, Juraj Vittek, a ikonopisec Ladislav Németh z ikonopiseckej dielne Archanjela Gabriela.
Svätý Vincent de Paul: Inšpirácia pre kostol
Aby sme lepšie pochopili význam tohto kostola, pozrime sa na život svätého Vincenta de Paul, ktorého meno nesie.
Svätý Vincent de Paul sa narodil v roku 1581 vo francúzskej dedinke Pouy do chudobnej roľníckej rodiny. Vincent de Paul sa narodil 24. apríla 1581 v Pouy vo Francúzsku ako tretie zo šiestich detí sedliackej rodiny. Charakterové črty rodiska ho ovplyvnili na celý život: rozhodný temperament, humor, dynamizmus, prirodzený zmysel pre realitu, sedliacka múdrosť… Ako dvanásťročný začal študovať v Daxe, neskôr prešiel na teologické štúdiá v Toulouse. Ako devätnásť ročný , 23. septembra 1600, bol vysvätený za kňaza. Svoje kňazské povolanie prežíval po celý život s opravdivou vrúcnosťou srdca i duše.
Po štúdiách bol v roku 1600 vysvätený za kňaza. V r. 1605 musel Vincent odcestovať do Marseille kvôli istej záležitosti. Na spiatočnej ceste loďou po mori upadol do zajatia tureckých pirátov, ktorí ho predali za otroka do Tunisu. Najprv bol u jedného rybára, ktorý ho však kvôli tomu, že bol chorý, predal starému alchymistovi. Ten si ho veľmi obľúbil a vyjavil mu aj tajomstvá svojho umenia. Po starcovej smrti v r. 1606 sa Vincent dostal do rúk mohamedána, odpadlíka od kresťanstva, ktorý pochádzal z Francúzska.
V r. 1608 prišiel Vincent de Paul do Paríža, kde prežil zhruba 50 rokov, najprv na privilegovaných miestach, potom ako neúnavný a zapálený pracovník mnohých charitatívnych diel. Kardinál de Bérulle, zakladateľ náboženského prúdu Francúzska škola, ktorý v 17. storočí podstatne obnovil život viery a posvätnosť kňazského stavu, ho zasvätil do duchovnej služby chorým v nemocnici. V r. 1609 sa Vincent stal almužníkom kráľovnej Margity de Valois, bývalej manželky kráľa Henricha IV. Cez službu chorým a chudobným pokorne konal dobročinnosť a spoznával Božie cesty. V r. 1612 prišiel do farnosti Clichy na predmestí Paríža.
Dobrý ľud v Clichy sa však netešil dlho z jeho prítomnosti, lebo Vincent na žiadosť kardinála čoskoro odišiel z farnosti a stal sa vychovávateľom najstaršieho syna v grófskej rodine Filipa Emanuela de Gondi, generála galejí a duchovným vodcom celej rodiny i všetkých, ktorí pracovali na rozsiahlych majetkoch grófa. Túto službu v Paríži a súčasne na vidieku vykonával celé štyri roky.
Keď sa Vincent začiatkom roku 1617 nachádzal vo Folleville, na jednom z vidieckych majetkov Gondiovcov, manželka jedného ťažko chorého muža, všeobecne známeho dobrého kresťana, požiadala pána Vincenta, aby ho pripravil na smrť. Vincent o tomto prípade neskôr napísal: „Vyšlo najavo, že tento človek bol zaťažený hriechmi, ktoré nevyznával pri spovediach. Sám to povedal grófke de Gondi po svojej spovedi, že by bol určite zatratený, keby si nebol vykonal generálnu spoveď. Zakrátko zomrel. Madame de Gondi jasne spoznala dôležitosť generálnej spovede a priala si, aby som o nutnosti dobrej spovede kázal v kostole na Sviatok obrátenia sv. Pavla. Pán Boh požehnal túto kázeň natoľko, že si všetci miestni obyvatelia vykonali generálnu svätú spoveď. Dojatá pani de Gondi naliehavo prosila Vincenta, aby podobne evanjelizoval aj na inýchmiestach ich grófskych majetkov.
Na Vincenta táto udalosť tak hlboko zapôsobila, že bol presvedčený, že mu Pán Boh ukázal cestu misionárskej služby pre duchovné dobro blížnym. Za takýchto okolností sa zrodila myšlienka založiť Spoločnosť misijných kňazov, ktorú v r. 1625 aj uskutočnil (táto Spoločnosť v súčasnosti existuje pod názvom Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul - CM ).
Vincenta de Paul trápila nielen duchovná bieda dedinského ľudu; zistil totiž, že duchovnú biedu sprevádza aj neznesiteľná materiálna bieda. Zorganizoval preto pravidelnú materiálnu pomoc pre chudobných. V r. 1617 v Châtillon-les-Dombes tak vzniklo prvé z mnohých diel kresťanskej lásky, ktoré potom začali prekvitať všade po jeho stopách.
O krátky čas poveril Lujzu de Marillac, dámu šľachtického pôvodu a neskôr spoluzakladateľku Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, navštevovaním týchto bratstiev. Panie z vyšších vrstiev spoločnosti, ktoré vykonávali službu chudobným, mali po čase veľké ťažkosti, keďže sa často vyskytovali morové epidémie a bolo treba vykonávať aj tie najnižšie práce. V tejto službe im zabraňovali aj ich manželia, deti alebo rodičia. Preto namiesto seba posielali do služby chudobným svoje slúžky, ktoré však konali túto prácu s odporom. Preto Boh chcel, aby sa utvorilo spoločenstvo žien, ktoré by prevzalo vedenie starostlivosti o chorých a starých.
Tak pod vedením Lujzy de Marillac a Vincenta de Paul v r. 1633 vznikla v Paríži Spoločnosť dcér kresťanskej lásky, utvorená z jednoduchých dedinských diev (v súčasnosti je to Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincent de Paul - tento „špecialista“ chudobných sa presadzoval v ich prospech mimoriadnou pokorou, a to tak u boháčov aj u mocnárov. Bol poradcom kráľovnej Anny Rakúskej a veľkých pánov kráľovstva. Politika ho však zaujímala len potiaľ, pokiaľ mohol tým osožiť chudobným. Úspešne vymohol pre chudobných podporu, daňové úľavy, budovy a mnohé priaznivé dekréty.
Vincent de Paul, veľký dobrodinec chudobných, takmer celý život pracoval pre nich: zbieral nájdené a opustené deti, ošetroval chorých, ranených, väzňov, vyučoval nevedomých a slúžil všetkým, ktorí sa nachádzali či už v materiálnej alebo duchovnej biede. Pre neho bol Boh tak isto prítomný v modlitbe, ako aj v chudobnom. Keď bolo potrebné zanechať modlitbu a poslúžiť chudobnému, hovorieval, že to znamená „opustiť Boha pre Boha“. Svojím hlbokým pohľadom zachytil, že v chudobnom je Ježiš Kristus.
Jeden z našich súčasných spisovateľov spája túto myšlienku sv. A ty, Pane, mi povieš: „Mne si to urobil!“ (M.
Sv. Vincent de Paul zomrel 27. Je považovaný za Otca chudobných.
Sv. Vincent žil v úplnom seba darovaní v Božej službe. Jeho tvár prežiarená Kristovým svetlom akoby nám prezrádzala, že jeho charizmatická schopnosť vedieť sa priblížiť k chudobnému pramenila z osobnej skúsenosti s Bohom.
Príklad Vincenta priťahoval mnohých, a tak v roku 1625 vznikla Misijná spoločnosť (lazaristi). Kňazi, ktorí do nej vstúpili, sa zaviazali ohlasovať evanjelium chudobnému dedinskému ľudu a povzbudzovať ho k dobrej svätej spovedi. Venovali sa dielu ľudových misií, boli kňazmi na farách na vidieku, formátormi kandidátov kňazstva, formátormi a predstavenými v seminároch, venovali sa charitatívnym bratstvám, dávali duchovné cvičenia pre laikov. Popri duchovnej starostlivosti sa vždy snažili pomáhať chudobným aj materiálne, teda s evanjeliom dávali aj chlieb.
V roku 1630 sa u Vincenta prihlásila vidiecka deva Margita Naseau. Aj ona veľmi túžila pomáhať chudobným. Svojou starostlivosťou o chorých, ktorých bolo v tom čase v Paríži veľmi veľa, ukázala cestu ďalším dievčatám. Vincent ich zhromaždil a zveril Lujze de Marillac. Schádzali sa v jej dome. Takto sa začala utvárať Spoločnosť dcér kresťanskej lásky (vincentiek), ktorá bola založená v roku 1633 pre službu Kristovi v chudobných.
S pomocou sestier Vincent mohol založiť sirotince pre deti, o ktoré sa nemal kto postarať. Takmer každý deň nachádzal jedno- dve odhodené deti pri bránach kostolov. Ročne bolo v Paríži takto ponechaných osudu 300 až 400 detí.
Vincent zriaďoval sieť centier pomoci, spolky lásky, nemocnice, domy pre choromyseľných a starých opustených ľudí, a tieto centrá zveroval dcéram kresťanskej lásky ( dkl ). Popri službe učili ľudí modliť sa, aby spoznali a zakúsili Boha a v úprimnej nábožnosti ho chválili. 27.9. 1660 Vincent naposledy vydýchol. Odpočíva v materskom dome vincentínov v Paríži a jeho srdce je uctievané v kaplnke zjavení u dcér kresťanskej lásky v Paríži na ulici rue du Bac 140.
Kostol sv. Vincent po niekoľkých mesiacoch zmizol z dohľadu rodiny de Gondi a celkom sa jej odmlčal. Za tým stál opäť kardinál de Bérulle, ktorý mu navrhol prevziať faru v Chatillon-les-Dombes. Táto farnosť neďaleko Lyonu sa stala v posledných rokoch sídlom kňazov, ktorí túžili len po peniazoch. Bolo ich tam šesť a dávali ľuďom veľmi veľké pohoršenie. Najväčšiu a zároveň najvplyvnejšiu časť obyvateľstva tvorili hugenoti. Ľudia žili vo vzájomnej nedôvere a izolácii, ba aj v otvorenom nepriateľstve.
Zatiaľ čo madame de Gondi horúčkovito hľadala svojho duchovného vodcu, Vincent horlivo privádzal farníkov Chatillonu na cestu k Pánu Bohu.
Keďže farská budova bola neobývateľná, prenajal si izbu u jedného z popredných hugenotov, ktorý ho rád prijal, dúfajúc, že tým vyvolá škandál u katolíkov, a tak zneváži Cirkev. No čoskoro on a celá jeho rodina boli tak nadšení osobnosťou sv. Vincenta, že sa všetci vrátili späť do Cirkvi. Kameň, ktorý sa týmto obrátením pohol, sa už nedal zadržať. Množili sa konverzie a kostol sa napĺňal.
Pán Boh však mal s Vincentom v Chatillone aj iné plány. Boží služobník o tom sám neskôr napísal: „Raz v nedeľu, keď som sa obliekal na svätú omšu, prišiel mi ktosi oznámiť, že v jednom osamelom dome, vzdialenom od kostola asi na štvrť hodiny, sa nachádza rodina vo veľkej núdzi. Všetci ochoreli a nedokážu si navzájom pomôcť. Bez váhania som o tom hneď kázal a naliehavo odporúčal týchto postihnutých do láskavej pozornosti veriacich. Sám Pán Boh pohol srdcia mojich poslucháčov a prebudil v nich spoluúčasť na utrpení. Po vešperách, keď som sa uberal na to miesto, videl som, ako ženy nesú potraviny do toho domu, kým iní ľudia už odtiaľ odchádzajú. Bola to celá procesia. Povedal som si: To je skutočne veľká láska k blížnym v núdzi, ale nie je dobre usporiadaná. Postihnutí naraz dostanú veľa zásob, niečo sa z toho aj pokazí, ale onedlho budú opäť tam kde boli. Pán Boh mi vnukol myšlienku: Tieto dobré ženy by mohli z lásky k Bohu spoločne, ale organizovane slúžiť chudobným, chorým. Pri jednom zhromaždení som im aj navrhol, že každá nejakým spôsobom môže pomôcť tým, čo sú alebo budú na tom odkázaní, ale nie len jednorázovo. Tak vznikol prvý „charitatívny spolok“. Keď sa to všetko v priebehu troch mesiacov zladilo, roku 1617 obdržal nový spolok „Bratstvo kresťanskej lásky“ schválenie lyonského arcibiskupa.“ Sv. Vincent sa potom na všetkých misiách, ktoré vykonal dôsledne usiloval zakladať charitné spolky podľa vzoru zo Chatillona.
Trinásteho decembra navštívil našu farnosť sv. Vincent de Paul. Jeho prítomnosť pocítili všetci, ktorí si ho prišli uctiť do kostola. Pod hlavným oltárom bol uložený relikviár s časťou srdca, ktoré počas jeho pozemského života milovalo nadovšetko Boha a chudobných. Mohli sme sa o tom presvedčiť pri modlení deviatnika pred svätými omšami, počas večerných príhovorov našich kňazov. Jeho život sme mohli spoznať aj sledovaním filmu v pastoračnom centre, ale aj pomocou scénky, ktorú pútavo zahrali žiaci cirkevnej školy na detskej sv. omši i v škole. Práve kvôli deťom a chudobným sv. Vincent obetoval všetky svoje sily i schopnosti. Nikoho neobišiel bez povšimnutia a pomoci. Bol veľmi vynaliezavý a praktický v láske. Našiel s Božou pomocou riešenia na mnohé napohľad nevyriešiteľné problémy. Určite neostal ľahostajný ani k prosbám nás, ktorí sme ho prišli prosiť o pomoc. Uistil nás o tom aj otec Jaroslav Jaššo, CM, provinciálny predstavený na svätej omši, ktorá bola zároveň rozlúčkou so svätcom. Veríme, že máme v sv. Vincentovi ďalšieho priateľa a orodovníka v nebi.
Dnes, 27. septembra, oslavuje Katolícka cirkev sviatok svätého Vincenta z Paula (1581 - 1660). O päť rokov neskôr ho pri ceste z Marseille zajali piráti a predali do otroctva v severnej Afrike. O niekoľko rokov neskôr so sv. Lujzou de Marillac založil aj spoločenstvo Dcér kresťanskej lásky - rehoľu, ktorá sa starala o chudobných, chorých, opustených a deti bez domova. Jeho život bol svedectvom nezištnej služby a hlbokej viery. Staral sa o väzňov, chorých, padlé ženy i starcov a posielal misionárov do viacerých európskych i afrických krajín. Zomrel 27. septembra 1660 v Paríži vo veku osemdesiat rokov.
Kompozícia diela SRDCE CIRKVI
Cirkev je sviatosťou, ktorá uchováva a odovzdáva život. Ona sama sa neživí z nejakého abstraktného princípu, ale z konkrétnej osoby Ježiša Krista, ktorého srdce v nej bije od počiatku. Túžba Svätého Otca Jána Pavla II., aby Cirkev dýchala oboma stranami pľúc, sa vzťahuje na prvé tisícročie historického kresťanstva, predovšetkým na dualitu Byzancia - Rím, keď ešte cirkev Východu nebola oddelená od cirkvi Západu. Keď kresťania pri vzájomných vzťahoch mohli naďalej pociťovať istotu, že sú v každej cirkvi doma.
Hľadaná plná jednota má byť teda jednotou legitímnej rôznorodosti. Kompozícia diela SRDCE CIRKVI to jasne dokazuje. Stretávajú sa v nej výtvarné prejavy rôznych storočí, ktoré počas svojho putovania Cirkev prijímala a pretvárala na oslavu trojjediného Boha.
Srdce človeka je stredom, bez ktorého nemôže človek žiť. Ježiš takéto pravé ľudské srdce mal. Preto môžeme považovať srdce Ježiša - SRDCE CIRKVI - za ten stred, v ktorom sa všetko spája, v ktorom je nezmiešané a nedeliteľné spojené božské s ľudským. Ústrednou postavou celej kompozície je Oslávený Kristus. Ikona Ježiša Krista so zlatým pozadím nás pozýva do sveta premeneného, osláveného, nadčasového, lebo práve tieto vlastnosti zlatý podklad svojou vzácnosťou, leskom a odolnosťou proti rozličným vplyvom symbolizuje. Kristus v ľavej ruke drží zvitok Božieho slova a pravou žehná zhromaždenie veriacich. Jeho mandorla, z ktorej mierne vystupuje k spoločenstvu veriacich, predstavuje Božiu slávu, dotýkajúcu sa pozemských sfér. Spodná, baroková a gotická časť predstavuje putujúcu Cirkev. V Kristovom srdci stojí vedľa seba nezmiešané, ale zároveň neoddeliteľne spojená Cirkev nebeská a Cirkev putujúca, východná i západná.
Sv. Vincent žil v úplnom seba darovaní v Božej službe. Jeho tvár prežiarená Kristovým svetlom akoby nám prezrádzala, že jeho charizmatická schopnosť vedieť sa priblížiť k chudobnému pramenila z osobnej skúsenosti s Bohom. Životopisec spomína, že po smrti mala tvár sv. Vincenta dôstojný a majestátny výraz. Ikona vystihuje práve tento moment. Nesnaží sa nikdy o rekonštrukciu svätcovej tváre počas jeho života, ale nám ukazuje jeho tvár premenenú Kristovou slávou. Pravou rukou Vincent ukazuje na Krista ako na Cestu, Pravdu a Život.
Sv. Justín Jakobis bol horlivým pokračovateľom misijných plánov sv. Vincenta a veľkým bojovníkom za jednotu bolestne rozdelenej Cirkvi. Po ľavici osláveného Krista stojí v pokornom úklone, držiac v rukách zvitok s citátom z Jánovho evanjelia „… aby všetci jedno boli“. Tieto slová poukazujú na misionárske povolanie, ktoré bolo zamerané na jednotu medzi Koptskou a Katolíckou cirkvou. Podľa vzoru Ježiša z Nazaretu, aj Justín zrástol s etiópskym ľudom tak, že ho pokladali za jedného z nich. Ani biskupská hodnosť nezmenila jeho postoj k jednoduchému ľudu, ktorý tak veľmi miloval. A neprispôsobil sa len vonkajším zvyklostiam, ale si osvojil aj východný obrad. Preto je Justín oblečený do kňazského rúcha východného obradu. Podobne ako sv. Vincent aj sv. Justín nám ukazuje cestu k jednote. Touto cestou je cesta trpezlivého dialógu, rešpektu a pokory.
Ďalším veľkým dielom sv. Vincenta bola starosť o výchovu odhodených detí. Kľačiaci Vincent drží vo svojom náručí jedno z týchto detí. Pred ním je topiaci sa sneh, symbolicky vyjadrujúci odchádzajúcu zimu a chlad z odmietnutia.
Zlaté pozadie ikony, symbolizujúce večný a nemenný svet nebeskej Cirkvi, preteká barokovými špirálami po stĺpoch symbolizujúcich apoštolov do časného sveta - putujúcej Cirkvi. Nie náhodou sa práve na rozhraní týchto dvoch svetov objavuje kríž. Na kríži visí mučeník a misionár Číny sv. Ján Gabriel Perboyre. Božská dobrota mu uštedrila ozajstnú nebeskú útechu a neobyčajnú česť tým, že utrpenie, ktoré znášal má nápadnú podobnosť mukám nášho Vykupiteľa. Vo chvíľach jeho smrti sa objavil na oblohe veľký kríž, viditeľný až v Pekingu, vo vzdialenosti 1000 kilometrov. Tento úkaz priviedol mnohých k obráteniu.
Zatiaľ čo postava Jána Gabriela obrátená k sakrálnemu priestoru poukazuje skôr na skláňanie sa oslávenej Cirkvi k putujúcej, Francis Regis Clet v pokornej modlitbe obrátený ku Kristovi predstavuje vzpínanie sa putujúcej Cirkvi k Cirkvi oslávenej. Táto dynamika, ktorá prebieha v oblakoch, symbolizujúcich rozhranie sveta viditeľného a neviditeľného, chce zvýrazniť mystickú jednotu Krista a Cirkvi. Ako pripomína sv. Tomáš Akvinský: „Hlava a údy sú akoby jedna mystická osoba.“ Jednotu tela však neruší rozličnosť údov. Túto pravdu predstavuje originalita každého stĺpa.
V tajuplnej krajine vidíme spoluzakladateľku Spoločnosti dcér kresťanskej lásky - sv. Lujzu de Marillac s dieťaťom v náručí. Blahoslavený Frederik Ozanam bol vysokoškolským profesorom na Parížskej univerzite Sorbonne. Ako odpoveď na sociálne rozdiely v spoločnosti založil s niekoľkými svojimi priateľmi charitatívny Spolok sv. Vincenta de Paul, tzv. Vincentské konferencie, ktoré dnes pôsobia v 108 krajinách. Ozanam je znázornený ako dieťa, ktoré sa necháva viesť Božou prozreteľnosťou a je zasadený ako strom pri rieke života.
Scéna tabuľovej maľby nám približuje zjavenie sa Panny Márie sv. Kataríne Labouré. Podľa videní sestry Kataríny sa začali už v roku 1832 raziť prvé zázračné medaily Panny Márie a v kontexte diela Srdce Cirkvi si všimnime jej zadnú stranu: kríž, týčiaci sa nad veľkým monogramom M a pod ním dve srdcia. Jedno s tŕňovou korunou a druhé prebodnuté mečom. Jednota dvoch sŕdc. Dve srdcia, ktoré sú tak veľmi podobné, srdce Ježiša a Márie. To, čo ich spája, nie je len kríž zasadený nad monogramom M, ale predovšetkým láska. Na obraze vyviera ako kľukatý potôčik z Ježišovho srdca prameň živej vody.
Na 27. september pripadá spomienka na sv. Vincenta de Paul. Svätý Vincent vo svojom rodnom Francúzsku ustavične vyhľadával chudobných, nachádzajúcich sa v zúfalých situáciách. Veril, že k tomu, aby sa o nich staral, ho povolal Pán. Svätý Vincent taktiež otvoril ženám možnosť vstúpiť do „kláštorov sveta“ v dobe, keď bol vstup do kláštora otvorený len pre rehoľníčky. Pre svoje Sestry kresťanskej lásky Vincent vytýčil nový spôsob života slovami, ktoré sú dnes slávne práve pre zmeny, ktoré spôsobili: „Vašim kláštorom budú domovy chorých alebo školské triedy.
Svojim sestrám, ktoré sa starali o opustené deti (čo bol v tom čase veľký sociálny problém), napísal nasledovné inštrukcie, ktoré žiaria ako zlato: „Budete ako Panna Mária, pretože budete zároveň matkami i pannami. Vidíte, dcéry moje, čo pre vás a pre nich Boh urobil? Od večnosti ustanovil tento čas, v ktorom chcel niektorým ženám vnuknúť túžbu postarať sa o týchto maličkých, s ktorými sa stotožnil. A od večnosti si vyvolil práve vás, dcéry moje, na to, aby ste im slúžili. A keďže vo Vincentovom srdci a v jeho mysli čoraz viac rástol počet rôznych diel - keďže sa stretával s potrebami ľudí na ulici (s opustenými chorými, zostarnutými ľuďmi bez rodiny, žobrákmi, trestancami) -, zvykol sestrám vysvetľovať, že každé nové dielo je spôsobom, akým Boh odmeňuje splnenie predchádzajúcej úlohy. Raz sa rozhodol, že sa ujme starostlivosti o tých, ktorí trpeli psychickými chorobami. Keď to vysvetľoval svojim sestrám, bol priam vo vytržení: „Och, sestry moje, opäť vám hovorím, nikdy nebolo takej spoločnosti [t. j. rehole], ktorá by chválila Boha viac než tá naša! Je azda nejaká, ktorá by sa starala o duševne chorých ľudí? Nie, takej niet. A práve vy máte teraz to šťastie!
Henri Bremond, veľký historik kresťanskej spirituality, podľa Jána Pavla II. správne povedal, že „to nebola láska k ľuďom, ktorá by Vincenta doviedla k svätosti, ale že to skôr svätosť ho spravila skutočne a účinne dobročinným. Neboli to chudobní, ktorí by ho dali Bohu, ale, naopak, bol to Boh, ktorý ho dal chudobným“ (Homília, 27. Skutočná dobročinnosť sa čerpá pri pohľade, ktorý sa ani na chvíľku nenechá rozptýliť: pri pohľade upretom na živého, dôverne poznaného a milovaného Ježiša. Vincent sám naliehal: „Hlavným cieľom, pre ktorý nás Boh povolal, je láska k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi.
Petrov pisár: Sv. Sv. Jozef, patrón II. Od rybára k Božiemu priateľovi - Sv. Sv. Sv. čo s láskou viedol Boží ľud. Amen.
Interiér Kostola sv. Vincenta de Paul