Prečo mi Ježiš hovorí, že prišiel, aby som mal život, keď môj život sa točí okolo práce, starostí o rodinu a každodenných povinností? Je to iný život. Nie len ten telesný, ale nový život, ktorý som dostal pri krste.
Možno ho nemám v hojnej miere, lebo diabol, skúšky a starosti ho postupne udusili. Ale dá sa to zmeniť. Nájdi si čas, tiché miesto, zapáľ sviecu a pozri sa do svojho vnútra. Čo tam nachádzaš? Zatrpknutosť, hnev, smilstvo alebo niečo iné?
Nehnevaj sa pre to na seba. Povedz:
„Pane Ježišu, verím, že si zomrel za moje hriechy a vstal z mŕtvych. Dnes prichádzam k tebe a vyznávam, že doteraz som žil len sám pre seba a mnoho z toho, čo v sebe teraz vidím, ma napĺňalo falošným šťastím. Teraz to všetko ľutujem. Uznávam, že nie som schopný sám žiť nový život, ktorý som od teba prijal pri krste. Preto ti odovzdávam riadenie svojho života. Vstúp do môjho srdca a oddnes ty buď mojím Pánom. Sformuj ma podľa svojej vôle, nauč ma žiť tvoje slovo. Chcem prežívať, že ma máš rád."
Vieš, čo sa práve stalo? Naplnilo sa prisľúbenie zo Zjavenia svätého Jána: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so mnou." (Zjv 3,20)
Diabol ťa napadne už o chvíľu a bude ťa presviedčať, že nič sa nestalo, že si stále rovnaký. Ale to nie je pravda. Lebo Ježiš uskutočnil, čo sľúbil, a je v tvojom srdci. Keď sa ráno prebudíš, ešte predtým, ako vstaneš, pozdrav svojho milovaného Ježiša, ktorý je v tvojom srdci.
A potom, keď vstaneš, povedz mu, že si rád, že je s tebou. Že chceš nový deň prežiť s ním. Ak chceš, tak mu niečo zaspievaj. Alebo povedz slová žalmu: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo..." (Ž 63, 2).
Ako prehĺbiť svoj vzťah s Ježišom
- Nájdite si čas pre Ježiša, hoci aj 10-15 minút denne v rovnakom čase.
- Zoberte do rúk Sväté písmo a s prosbou o vedenie Duchom Svätým si prečítajte nejaký text.
- Aspoň hodinu sa snažte vyhovieť každému, kto sa na vás obráti s nejakou prosbou či požiadavkou.
- Skúste niekedy vojsť do kostola bez prežehnania a pokľaknutia, len sa postavte chrbtom ku svätostánku a predstavte si, že sa máte cez stenu dostať. Potom sa pomaly otočte a vnímajte, ako sa priestor uvoľňuje a otvára sa vám výhľad na svätostánok.
Potrebujeme pre svoje prežívanie viery aj takéto zážitky. Je to niečo ako zakúsiť Ježišov pohľad plný lásky. Ako počuť jeho volanie: „Hor' sa, priateľka moja, krásava moja, a poď!" (Pies 2, 10). To tebe sa Boh takto prihovára.
Táto túžba má však aj druhú stránku - vnútorný, duchovný boj. Možno prvý boj musíš zviesť o to, aby si mal(a) pre Ježiša čas. Láka ťa televízor, počítač, partia (dosaď si tu, čo najviac odvádza od Ježiša teba). Treba urobiť ďalšie rozhodnutie - chcem mať čas pre Ježiša. Len pre neho.
Potom zober do rúk Sväté písmo a s prosbou o vedenie Duchom Svätým si prečítaj nejaký text. Napríklad evanjelium najbližšej nedele. Predstav si, že si práve pri Ježišovi, keď k nemu prichádzajú Zebedejovi synovia so svojou prosbou. Ako reaguje na ich slová tvoje srdce? Čo vidíš na Ježišovej tvári? A čo ostatní apoštoli? Počúvaj, ako ich Ježiš potom usmerňuje.
Tento týždeň si to odskúšaj - aspoň hodinu skús bez výnimky (okrem hriechu) vyhovieť každému, kto sa na teba obráti s nejakou prosbou či požiadavkou.
Radosť a pokánie ako znaky obrátenia
Radosť v Pánovi patrí medzi základné znaky, ktoré sprevádzajú skutočné obrátenie. Takmer plačem od radosti, keď píšem tieto riadky. Mám totiž pred sebou text evanjelia najbližšej nedele o uzdravení slepého Bartimeja. Príbeh o radosti Boha, ktorý uzdravuje, a radosti človeka, ktorý je uzdravený. Stačí volať k Ježišovi! Možno vždy neuzdraví telesne, ale zakaždým sa dotkne duše.
Aj Bartimej bol šťastný. Lebo videl. Stretol Boha. A išiel za ním... Ježiš, ty si môj Pán! Moje srdce plesá, lebo si mi ho uzdravil. Otvoril si mi oči, aby som videl. Zahŕňaš ma bohatstvom nového života - moja modlitba dostala zmysel, Písmo ku mne každý deň hovorí slová tvojej lásky, vnímam lásku bratov a sestier v Cirkvi i sám sa pokúšam milovať myšlienkami, slovami i skutkami. Vedieš ma k pokániu a odpúšťaš mi zakaždým, keď zvolám: Pane, ľutujem!
Čo však vtedy, keď nijakú radosť necítim? Keď sa mi zdá, že to všetko sú len slová, slová, slová? Zober si do rúk Písmo a nájdi si 126. žalm. Je to žalm plesania i plaču. Vyjadruje to, že už sme noví ľudia, ale ešte sme na zemi.
Okrem radosti v Pánovi, druhým základným znakom obrátenia sú slzy pokánia. Každý, kto podriadi svoj život Ježišovi, v podstate hneď zistí, že svojím životom je ďaleko od Boha. A pritom vôbec nie je podstatné, či z objektívneho hľadiska ide o veľké či malé hriechy. Lebo toho, kto sa zaľúbi, mrzia aj najmenšie previnenia voči láske.
Postup je veľmi jednoduchý: Zakaždým, keď si uvedomím nejaké zlyhanie proti láske, postavím sa v srdci pred Boha, vyznám mu svoj hriech, oľutujem ho a poprosím, aby ma viedol svojím Duchom pri ďalších krokoch pokánia. Tými sú odprosenie človeka, ktorému som ublížil, náprava škody, ktorú som spôsobil, v prípade ťažkého hriechu stretnutie s Ježišom v jeho Cirkvi skrze sviatosť zmierenia.
Kto žije duchovne, kto sa tak usiluje žiť, nemá čas ani chuť na hriech. To neznamená, že nepadne, ale že neostane v hriechu ležať. Lebo krása a rozkoš duchovného života sú také veľké, že pre človeka milujúceho Ježiša je odporné čo len chvíľku váľať sa v bahne. To nie sú len veľké slová.
Keďže Rok viery ledva začal, dovolím si ešte raz hovoriť o obrátení. Tentoraz nie o okamžitom, ale o takom, ktoré prebieha postupne a jeho „objekt" si možno ani neuvedomuje, čo sa s ním deje. Postupné ostáva väčšinou utajené a ak si človek nepíše denník, tak možno ani sám si neuvedomí cestu, ktorou prechádza.
Ako sa udeje postupné obrátenie?
Takmer vždy sa začína nespokojnosťou so životom a túžbou zmeniť sa. Túto túžbu človek nejako vyjadrí a Boh na ňu reaguje. Boh totiž berie naše prosby vždy vážne. A začne nás meniť. Pomaličky, nenápadne.
Obrátenie však vedie tiež k túžbe, aby aj tí, ktorých máme radi, začali žiť s Ježišom alebo aby prehĺbili svoj vzťah s ním. Ak chcú biskupi a kňazi evanjelizovať, v prvom rade musia sami prejsť obrátením.
Obrátenie vedie aj k úplnej dôvere. Vieš si predstaviť, že máš posledné euro, no namiesto toho, aby si si kúpil niečo na jedenie, dáš ho ako milodar v kostole? A že ak budeš chcieť zas jesť, budeš si musieť na jedlo zarobiť alebo sa spoliehať na milosrdenstvo iných? Takýto je obrátený človek - dáva tým, čo sú v núdzi. Vlastne dáva Bohu. A vie, že sa nemusí báť o svoj život, lebo je v Božích rukách.
Od chvíle krstu sme totiž na ceste - obrazne sme prešli vodami Červeného mora a zachránení z moci diabla sme sa vydali na cestu do zasľúbenej zeme. Židom toto putovanie v dejinách trvalo 40 rokov. My naň máme celý život. Je na nás, ako ochotne putujeme, či sa zbytočne nezastavujeme, či neodbočujeme... Či namiesto putovania nie sme len účastníkmi izolovaných akcií, medzi ktorými živoríme.
Akcia je cieľom sama osebe. Po nej si človek povie: „Mám to za sebou." Niekedy to vyjadrí slovami: „Bol som sa nabiť energiou." A keď tá po čase vyprchá, treba ísť na ďalšiu akciu... Tá istá akcia je pri putovaní len maličkou zastávkou, akoby vydýchnutím na ceste. Po jej skončení pútnik kráča ďalej: „Stúpajú a síl im stále pribúda" s očami upretými na konečný cieľ: „.... až na Sione uvidia Boha najvyššieho" (Ž 84, 8).
Ako putovať tento týždeň? Určite bude stáť za to zobrať do ruky Bibliu a nájsť si texty o putovaní. Napríklad v Knihe Exodus a v Knihe Numeri. Texty o pádoch i víťazstvách, pri ktorých však vždy platilo: „Pán šiel pred nimi..., aby im ukazoval cestu" (Ex 13, 21). Alebo si zober žalm (16) z nedeľnej liturgie slova a pripomínaj si: „Pána mám vždy pred očami" (cieľ). „Raduje sa moje srdce a moja duša plesá" (radosť na správnej ceste). „... je po moje pravici, nezakolíšem sa" (opora).
V novom roku sme povolaní prežívať nádej, svedčiť o nej a vzbudzovať ju v iných. Pápež veľmi zdôrazňuje čnosť nádeje, pretože kvôli vojnám, environmentálnym katastrofám, kríze etických hodnôt a spochybňovaniu demokratických slobôd sa na celom svete prejavuje v spoločnosti určitá ťažoba.
Kresťanská nádej sa veľmi líši od ľudskej nádeje. Ľudská nádej je totiž statická; je tu možnosť, ktorá sa môže stať, ale nemusí. Je to nádej, že veci môžu ísť tak, ako by sme chceli. Kresťanská nádej je naopak dynamická, lebo sa rodí z istoty, že nie sme sami, že nás sprevádza Boh, ktorý podopiera ľudské dejiny.
Svet potrebuje nádej, my všetci veľmi potrebujeme kresťanskú nádej. Potrebujeme kráčať a hýbať sa, vidieť stále svetlo, ktoré príde po obdobiach temnoty a smútku. Potrebujeme istotu, že aj keď zažívame ťažké chvíle, nikdy nie sme sami, lebo Boh, Ježiš je s nami. Boh je s nami aj vtedy, keď sa cítime zle, trpí s nami, spolu s nami prežíva ľútosť, keď sa nenapĺňajú naše životné očakávania a plány. Boh je s nami, je našou nádejou. S ním môžeme prekonať ťažké obdobia, lebo nás zachraňuje, dáva nám život a vracia radosť.
Na dosiahnutie zmeny sa musíme zapojiť do sociálnych dynamík, akou je napríklad rešpekt k životnému prostrediu. Všetci sa potrebujeme cítiť dlžníkmi voči Bohu, byť mu vďační za dar života, stvorenia a celého sveta, za dary, ktoré sme od neho dostali.
Tento rok nesie motto „Pútnici nádeje“. Aby sme zdôraznili, že nádej - vkladaná do Lásky - nikdy nesklame (porov. Rim 5, 5). Chceme, aj napriek starostiam a problémom, zdvihnúť zrak. Povzbudzujem vás k tomu! Zdvihnite zrak! Potešte sa z toho, že Boh sa v Ježišovi stal človekom - a dal nám novú nádej na život v nebi.
Že v jubilejnom roku odpustíme. Že napravíme krivdy. Ak sme niekoho urazili alebo niekomu ublížili, ospravedlníme sa. Ak nás o ospravedlnenie poprosia, odpustíme. Ak sme niečo nespravodlivo nadobudli, v jubilejnom roku to vrátime alebo primerane nahradíme. Očistíme si srdcia. Zmierime sa. Aj s Bohom, aj s ľuďmi.
Jubilejný rok je príležitosťou zbaviť sa bremena neodpustenia, rôznych podlžností a zranení, ktoré zaťažujú naše srdce a napĺňajú nás smútkom a beznádejou.