V 14. kapitole listu Korinťanom sa píše o rôznych daroch Ducha Svätého, ktoré sú potrebné pre spoločenstvo. Usilujte sa o lásku a dychtite po duchovných daroch, zvlášť aby ste prorokovali. Kto hovorí jazykmi, hovorí Bohu, nie ľuďom, a nikto mu nerozumie, lebo pod vplyvom Ducha hovorí tajomstvá. Kto prorokuje, hovorí ľuďom na budovanie, povzbudenie a potešenie. Kto hovorí jazykmi, buduje seba samého, ale kto prorokuje, buduje Cirkev.
Usilujte sa mať ich v hojnosti na budovanie Cirkvi, tak aj vy, keďže sa horlivo usilujete o duchovné dary. Preto ten, kto hovorí jazykmi, nech sa modlí, aby vedel aj vysvetľovať. Ak sa modlím darom jazykov, modlí sa môj duch, ale moja myseľ ostáva bez úžitku. Budem spievať duchom, budem spievať aj mysľou. Budem sa modliť duchom, budem sa modliť aj mysľou. Veď ak budeš dobrorečiť v duchu, ako potom jednoduchý človek povie na tvoje dobrorečenie: "Amen," keď nevie, čo hovoríš?
Aj pri výraze „svätý Bože“ by sme sa mohli pýtať - Boha niekto vysvätil či posvätil, že je svätý? Obdobne je to i pri termíne „požehnaný Boh“. Doslovný preklad z latinčiny by však bol: „Požehnaný si, Pane...“ Kým latinský text konštatuje, aký je Boh (dáva mu atribút „benedictus“), v slovenčine sa hovorí, že (my) Bohu dobrorečíme. Ide o atribút Boha, nie o výsledok obradu požehnania v súčasnom chápaní. Bohu prisudzujeme atribút „svätý“, lebo je prameňom svätosti. Rovnako môžeme chápať aj výraz „požehnaný Boh“.
Evanjelium sa dá s úžitkom sledovať z dvoch biblických uhlov pohľadu: „vo vzduchu“ a „na zemi“. Rovnako, ako Virgínia nemá dve hlavné mestá, neexistujú ani dve evanjeliá. Evanjelium „vo vzduchu“ je panoramatický pohľad od Genezis po Zjavenie, ktorý sa dá zhrnúť do niekoľkých bodov v príbehu (napríklad stvorenie, pád, vykúpenie a nové stvorenie). Na začiatku tohto článku som predostrel stručné zhrnutie príbehu evanjelia.
Možno, že jeden z najlepších spôsobov, ako spojiť to najlepšie z týchto doplňujúcich sa pohľadov - „vo vzduchu“ a „na zemi“, „širokouhlého záberu“ a „priblíženého záberu“ - je pozrieť sa na príbeh evanjelia v štyroch dejstvách: Vládca, Vzbura, Záchrana a Odpoveď. Boh stvoril, udržiava a riadi všetko, čo existuje. Na rozdiel od mylných predstáv našej kultúry Boh nie je Santa na oblohe, ani kozmický automat, ani podráždený policajt, ani gaučový otec. Je Kráľ slávy a Pán lásky. Tento trojjediný Boh stvoril ľudstvo - mňa i vás - na svoj obraz, aby sme poznali a zakúšali jeho lásku. Sme stvorení Bohom (teda patríme výlučne jemu) a pre Boha (teda len on nás uspokojí).
Vzbura a Záchrana
Lásku hľadáme na samých nesprávnych miestach, lebo niečo sa v našich srdciach hrozne pokazilo. Je to odrazom toho, keď sa naši prví rodičia, Adam a Eva, otočili Bohu chrbtom povedali si, že sa budú rozhodovať sami, čím poškodili stvorenie a uvrhli nositeľov Božieho obrazu do mora hriechu. Namiesto života pre svojho Stvoriteľa žijeme pre seba. Chápadlá hriechu zdeformovali naše srdcia a vniesli chaos do toho, čo milujeme.
Po storočiach vzbury Božieho ľudu sa Boží Syn - druhá osoba večnej Trojice - stal embryom, bábätkom, tínedžerom a mužom. Nemohli sme sa dostať k Bohu, a tak Boh prišiel k nám (Heb 2:14-15). 33 rokov tento tesár z Nazareta žil život neprerušenej oddanosti a poslušnosti svojmu nebeskému Otcovi. Dlho očakávaný mesiáš Izraela „stal sa poslušným až na smrť, a to smrť na kríži“ (Flp 2:8). Ten, ktorý vytvoril zákon, ho dodržal a potom zomrel za tých, ktorí ho porušili. Práve sme sa dostali do horúceho jadra kresťanskej viery: smrti Ježiša Krista.
Na kríži jednal Boh s Kristom tak, ako keby žil hriešny život veriacich, aby mohol jednať s nami tak, ako keby sme žili Kristov nepoškvrnený život. Dá sa povedať, že myšlienka náhrady leží v jadre aj hriechu, aj záchrany. Podstatou hriechu je totiž človek nahrádzajúci Boha a podstatou záchrany je Boh nahrádzajúci človeka. Človek presadzuje seba proti Bohu a stavia sa tam, kde si zaslúži byť len Boh; Boh sa obetuje pre človeka a stavia sa tam, kde si zaslúži byť len človek.
Vzkriesením Ježiša z mŕtvych Boh verejne potvrdil, že jeho obeť na kríži bola prijatá ako spravodlivá a úplná platba za hriech. Naša konečná nádej ako kresťanov nie je evakuácia z tejto zeme, ale obnova tejto zeme. Boží vykúpený ľud zdedí pretvorený svet, neskazený pohromou hriechu. Preto Písmo vykresľuje náš budúci domov konkrétnym, materiálnym spôsobom - „nové nebo a nová zem“ (Iz 65:17; cf. 2Pt 3:13; Zj 21:1-4).
Odpoveď na Evanjelium
Po prvé, odvraciame sa od hriechu. Veľmi dobre nám ide vyznávanie zla druhých, ale najviac by nás malo ubíjať to naše. Po druhé, dôverujeme Ježišovi Kristovi. Hovoríme „nie“, hriechu, „áno“ jemu, prijímame, čo pre nás získal a jeho neochvejný sľub odpustiť nám. Toto technicky nie je tretí krok - je to výsledok druhého. Oplatí sa ho však spomenúť, pretože mnohí „prijímajú“ Krista spôsobom, ako niekto prijíma, povedzme, zubnú plombu.
To okrem iného znamená, že Ježiš Kristus je nekonečne viac než len priepustka z pekla zadarmo. On je živá osoba, ktorú nasledujeme, uctievame, vážime si a z ktorej sa tešíme. Poznať ho je jediný spôsob, ako môžeme byť opäť v správnom vzťahu s Bohom, pre ktorého sme boli stvorení (Jn 14:6; Jn 17:3). Evanjelium si vyžaduje odpoveď. „Teraz je deň spásy!” nalieha Pavol (2Kor 6:2).
Popolcovou stredou sme začali cestu k Veľkej noci. Obrad popola bol verejným znakom pokory, pokánia a odhodlania prehodnotiť svoje postoje a životné rozhodnutia vo svetle Božieho slova. Boh, cez dúhu - prírodný jav, ktorý označuje prechod z dažďa či búrky do pokoja - vyjadril svoju veľkú lásku k ľudu. Skrze toto žiarivé objatie medzi nebom a zemou, obnovil spoločenstvo s každou živou bytosťou na zemi a, aj dnes, denne uzatvára zmluvu svojej večnej lásky s každým človekom.
Púšť bola v Starom Zákone miestom skúšky viery a očisťovania od nevery. Na púšti sa Izraeliti naučili dôverovať Bohu a nechať sa ním viesť. Boh skúša človeka, aby poznal hĺbku ľudského srdca (Dt 8,2) a daroval život (Gn 2,17; Jak 1,12). Pokušenie nie je hriech, je to slobodná voľba medzi možnosťami a ponukami. Biblia je plná príbehov o jednotlivcoch, ktorí čelili pokušeniu a zvíťazili nad ním, ako aj o tých, ktorí upadli do pokušenia a zhrešili.
Po štyridsiatich dňoch pokúšania - testovania na púšti, prvá Ježišova výzva vychádza presne z toho, čo bolo ústredným učením Jána Krstiteľa: «Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu». S Ježišom sa tento čas čakania skončil. On ohlásil, že večnosť sa už začala, je to priestor, v ktorom vládne Boh, tu a teraz.
Výraz „Božie kráľovstvo“ bol Ježišovým poslucháčom dobre známy, a je to tiež ústredný bod Markovho evanjelia. Je to kráľovstvo spravodlivosti, slobody, pokoja, hojnosti, pravdy, vernosti a lásky. Je to samotný Ježiš, v ktorom sa napĺňajú všetky Božie zasľúbenia. On je Kráľovstvo Božie a v ňom sme my všetci povolaní k účasti na božskom živote.
Verte (πιστεύω) evanjeliu: Tento výraz zhŕňa predchádzajúce tri a dáva im význam. Evanjelium nie je doktrína, ale Osoba: Ježiš. Viera nie je intelektuálny čin ani moralistický záväzok, ale je znakom zrelosti. Veriť znamená denne dôverovať, riskovať, starať sa o druhých, byť otvorený a ochotne zotrvávať v ‘Božom dobrodružstve’.
| Biblický pojem | Význam |
|---|---|
| Púšť | Miesto skúšky viery a očisťovania od nevery |
| Pokúšanie | Slobodná voľba medzi možnosťami a ponukami |
| Božie kráľovstvo | Kráľovstvo spravodlivosti, slobody, pokoja, hojnosti, pravdy, vernosti a lásky |
| Evanjelium | Osoba: Ježiš |