Teológovia si neraz kládli otázku, či mystické poznanie môže vrhať nové svetlo na tajomstvo Boha, alebo či sa môžeme o Bohu dozvedieť niečo nové na základe duchovných zážitkov jednotlivých osôb.
Samozrejme, všetko dôležité o sebe, čo nám chcel Boh povedať, nájdeme v Biblii, ale predsa Sväté písmo „nespadlo z neba“.
Vzniklo zo skúsenosti, vyrástlo z dejín vyvoleného národa, spoločenstva Cirkvi a dejín jednotlivých ľudí.
Boh hovorí Mojžišovi: „Som Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Jakuba“.
Dejiny spásy trvajú. Boh žije, a tak môže hovoriť, komu chce a ako chce. Je teda aj Bohom sv. Terézie.
Horiaci krík sa zjavil v jej živote, a ona zahorela a vo svojich dielach rozprávala o tom ohni.
Akého Boha poznala svätá karmelitánka?
V strede Teréziinho života, „Božej priateľky“, je od začiatku Ježiš Kristus. Práve pred obrazom zbičovaného Pána zažila otras, ktorý ju priviedol k hlbokému obráteniu.
Extáza svätej Terézie od Gian Lorenza Berniniho
Zbožná legenda dodáva, že Terézia vždy cestovala so soškou Dieťaťa Ježiša. „Po celý život som prechovávala ku Kristovi Pánovi hlbokú úctu“ - vyznáva v „Knihe života“.
„Chcela by som vždy mať pred očami jeho podobu a obraz, lebo v duši som si ho nedokázala uchovať tak hlboko vrytého, ako by som si to priala“.
Zdôrazňuje, že najmä eucharistické stretnutie jej dáva silnú skúsenosť Ježišovej blízkosti.
„Niekedy prichádza s takou velebou, že sa nedá pochybovať, že je to On sám vo vlastnej osobe. Stáva sa to najmä po sv. Prijímaní, keď nás už sama viera uisťuje o jeho prítomnosti v nás.
Zo všetkých stranách jej diel sa rozlieha volanie za Kristom. „On je jej Spasiteľom, Bratom, Majstrom modlitby aj Ženíchom. On je Cestou”.
Na Terézii je najzaujímavejšie to, že najväčšiu bitku musela zviesť o Ježišovo človečenstvo. Veľa rokov nemala šťastie na spovedníkov.
Keď im hovorila o svojich mystických zážitkoch, považovali to za dielo Zlého. Jeden zo spovedníkov, presvedčený o démonickom charaktere tých zážitkov, jej prikázal, aby Ježišovi ukázala figu.
Svätá karmelitánka rozpráva: „Pre mňa bolo najťažšie ukazovať figu počas každého zjavenia sa Pána. Keď som ho videla, že je prítomný, radšej by som sa dala posekať na kúsky, ako by som dokázala uveriť, že to je zlý duch.
Pre mňa to bol veľmi bolestivý a odporný druh pokánia. Aby som sa vyhla neustálemu prežehnávaniu, vzala som si kríž a skoro stále som ho držala v ruke.
Menej dôsledná som bola v ukazovaní figy, lebo mi to bolo príliš odporné. Prosila som ho, aby mi odpustil urážku, akú mu spôsobujem, lenže robím to z poslušnosti a na rozkaz jeho námestníka, aby ma teda neobviňoval, že spĺňam pokyny tých, ktorých on ustanovil za správcov v jeho Cirkvi.
A On mi odpovedal, že nech sa o to nestarám, že robím dobre, keď poslúcham a On to zariadi, že pravda vyjde najavo“.
Teréziiných spovedníkov znepokojovala fyzická, zmyslová strana zjavení. Podľa niektorých duchovných vodcov sa počas rozjímania bolo treba zamerať výlučne na Božstvo a zanechať akékoľvek zmyslové podoby Kristovho človečenstva. To, čo bolo telesné, vyvolávalo podozrenie. Typicky manichejská obava, ktorá tu a tam opäť ožíva. Inkvizícia, ktorá skúmala jej diela, mala výhrady práve v tejto otázke.
Terézia sa pokorne poddávala úsudku Cirkvi. Na druhej strane si bola istá, že jej duchovné skúsenosti sú autentické. Verila, že pravda sa obráni. Nie „jej“ pravda, ale Kristova.
Terézia v podstate obraňovala najpravovernejší pohľad na Krista, zdôrazňujúc, že jeho človečenstvo je „cestou“, ktorá nás, ľudí, vedie k stretnutiu s Božstvom.
„Nie sme anjeli, máme telo. Je to bláznovstvo, ak niekto chce urobiť zo seba anjela, kým je na tejto zemi - najmä pokiaľ niekto zapadol tak hlboko ako ja“.
Úžasný text! A práve ako ľudia ponorení až po uši v pozemskej skutočnosti nedokážeme slobodne vzlietnuť do duchovných oblastí. Potrebujeme niečo viditeľné, zmyslové, hmatateľné, materiálne.
Preto sa Boh stal človekom, vtelil sa!
Terézia píše: „Keď prídu starosti o pozemské záležitosti, prenasledovanie a utrpenie, keď duša už nemôže mať taký pokoj, aký mala predtým, keď nastane čas suchopárnosti - vtedy cítim, akým dobrým priateľom je Kristus.
Vidíme ho ako človeka v slabostiach a utrpení a On je stále po našom boku. Kto si na to zvykne, ľahko ho pri sebe nájde….“.
Prekrásny text. A o pár riadkov ďalej poznámka, ktorá môže byť doslova návodom na celý duchovný život.: „Je dobré, keď unáhlene nehľadáme duchovné útechy. Nech sa stane, čo sa má stať, a držať sa pevne kríža je veľká vec.
Nás Božský Pán bol v utrpení pozbavený akejkoľvek útechy. Najbližší ho opustili a nechali samého. My ho neopúšťajme.
Teréziine slová, ktoré uvádzam, sa nedá čítať bez vzrušenia. To je podstata kresťanstva vyjadrená ženou nežnou a zmyslovou a súčasne múdrou, triezvou, ovládajúcou svoje emócie. Ženou, ktorá to všetko nevyčítala z kníh, ale prežila na vlastnej koži.
„Keď som ťa zbadala pri sebe, spolu s tebou som uzrela všetko dobro. Od tejto chvíle, kedykoľvek prišlo na mňa trápenie, postačilo mi, že som pozrela na teba, ako si stál pred nespravodlivými sudcami a všetko som ochotne vytrpela.
Kto má po svojom boku takého dobrého priateľa, takého dobrého vodcu, ktorý prvý podstúpil umučenie, ten dokáže všetko vydržať. Tento pravý priateľ povzbudzuje, dodáva ducha a nikdy nesklame!
Jasne to vidím a neskôr som to ešte zažila, že naša služba sa nemôže páčiť Bohu inak a Boh nám nechcel dávať také veľké milosti inak, ako cez toto najsvätejšie človečenstvo, v ktorom, ako to sám oznamuje vo svojej Božskej láskavosti, má veľké zaľúbenie.
Jasne som spoznala, že touto bránou máme vchádzať, ak chceme, aby nám jeho Božský Majestát zjavil svoje veľké tajomstvá“.
A o niečo ďalej: „Nás Pán je sám tým, cez koho nám prichádzajú všetky dobrá. On sám ťa naučí. Pozri na jeho život, lebo to je najlepší vzor. (…) Šťastný ten, kto ho pravdivo miluje a vždy ho má pri sebe!
Spomeňme si na slávneho svätého Pavla, z ktorého úst nikdy neschádzalo meno Ježiš, tak ho mal hlboko zapísané v srdci.
Od chvíle, keď som pochopila túto pravdu, usilovne som rozjímala o živote veľkých svätých, a nikto z nich nešiel inou cestou. Ani sv. František, nosiaci na sebe päť Kristových rán, ani sv. Anton, zaľúbený do Dieťaťa Ježiša, ani sv. Bernard, obľubujúci rozjímania o svätom človečenstve. Ani sv. Katarína Sienská… a veľa iných…“.
Možno citovať veľa takých textov. Čo stojí za to zdôrazniť, skoro všetky mystické milosti dostávala počas sv. omše. Prijatie sv. prijímania bolo pre ňu často počiatkom extázy. Zotrvávala vo vďakyvzdávaní, stojac so zdvihnutými rukami, v klasickom postoji orantky.
Desať rokov pred smrťou prežila „duchovnú svadbu“. Od tejto udalosti často zažívala Ježišovu „návštevu“. „Vo chvíli, keď to duša neočakáva, náhle pri sebe cíti nášho Pána Ježiša Krista“.
Spomína: „Občas som mala obavy, či som nepodľahla ilúzii. Ale obavy rýchlo prešli, lebo sám Pán ma upokojoval. Raz, keď som bola na modlitbe, Pánovi sa zapáčilo a ukázal mi viditeľne iba svoje ruky, a bol to pohľad taký úchvatný, že nemám slov na jeho opísanie. (…) O niekoľko dní neskôr som uzrela jeho Božskú tvár, ktorá ma krásou akoby celú pohltila.
Kristus ako blízky priateľ je ústredný „obraz“ Boha, ktorého Terézia zažila. Druhý obraz je Najsvätejšia Trojica. Po jednom sv. prijímaní, prijatom veľmi suchopárne, Terézia prežila videnie Troch Osôb: „Zdalo sa mi, že všetky Tri Osoby, ktoré sa mi výrazne zobrazovali vo vnútri duše, mi hovoria, že každá z nich mi dáva osobitnú milosť“.
Mystické milosti Teréziu menia. Napĺňajú ju vrúcnou túžbou uzrieť Boha zoči-voči. Oheň tejto túžby je taký prudký, taký vášnivý, že až nepredstaviteľný.
„Prichádzajú na mňa také veľké vzplanutia s takými túžbami po Bohu, že až skoro strácam vedomie. Zdá sa mi, že život vo mne zamiera a mimovoľne musím kričať a volať k Bohu, taká nezadržateľná je prudkosť tohto vzplanutia.
Občas nemôžem obsedieť na mieste, ako keby na mňa prichádzali mdloby a utrpenie prichádza bez akejkoľvek snahy z mojej strany. A je to taký druh utrpenia, že duša by z neho už nechcela vyjsť, pokiaľ žije.
Ono pochádza z neuhasiteľnej túžby, akú v sebe cíti, aby som už mohla nežiť, a z toho vedomia, že žijem a nemám na to liek. Jediným liekom na to je totiž videnie Boha a jediným spôsobom, aby sme videli Boha, je smrť, a smrť si sama spôsobiť nemôžem“.
Odtiaľto pochádza slávny Teréziin verš, v ktorom sa ako refrén opakujú slová: „Ja tým zomieram, že zomrieť nemôžem“.
A teda až tak možno milovať Boha? Nedajme sa zviesť nudným kazateľom (píšem to s celou pokorou, lebo tiež môžem nudiť). Boh nie je nudný, je ohňom, životom, niekým fascinujúcim až do bolesti, do extázy silnejšej než všetky umelo vytvárané impulzy.
Z textov a vlastne z Teréziinho svedectva sa vynára obraz Ženícha, vrúcneho Milenca. Posledný riadok je parafráza biblickej Piesni piesní, slávnej poémy oslavujúcej vrúcnu lásku medzi mužom a ženou, v ktorej možno vidieť obraz lásky Boha k človeku.
Terézia sa odvážila napísať k tejto knihe komentár. Spomína pritom na veľmi príznačnú situáciu: „Raz som bola na kázni jedného rehoľníka, ktorý vysvetľoval tie rozkoše, aké prežíva nevesta so svojím Bohom.
Kázeň bola obzvlášť krásna, a predsa, udivilo ma, že poslucháči ju pochopili tak nesprávne, že medzi nimi povstal smiech, že rehoľník hovorí o láske“.
Nič sa nezmenilo. Obávam sa, že stále máme podobné obavy spojené so skúsenosťou Božej lásky, s jej prežívaním.
Ako to diagnostikuje Terézia? „Tento príklad viditeľne potvrdzuje, že sme si málo vedomí Božej lásky a tak málo schopní milovať Boha, že sa nám zdá nemožné, aby vzťah duše s Bohom mohol byť taký dôverný a aby s ním prežívala takú rozkoš“.
Bingo. To je o nás! Neveríme, že Boha možno milovať tak silne. „Poznám jednu osobu, ktorá dlhé roky prežívala vo veľkom strachu a nikde nemohla nájsť pokoj.
Až keď začula niektoré úryvky Piesne piesní, presvedčila sa z nich, že jej duša ide dobrou cestou“ - nevieme, či píše o sebe alebo možno o Jánovi od Kríža.
„Pochopila z nich skutočnú možnosť toho, čo v sebe cítila, že duša skutočne zamilovaná vo svojom Ženíchovi môže s ním prežívať všetky tie útechy: aj mdloby, aj zomieranie z lásky, aj sladké útrapy lásky, aj rozkoše, aj sladkosti, pokiaľ preňho zavrhne všetky útechy tohoto sveta, a celú seba odovzdá do jeho rúk, a to nielen ústami - ako to robia niektorí - ale v úplnej úprimnosti, potvrdenej skutkami“.
Ešte raz treba zdôrazniť, že Terézia nikdy nevyhľadávala extázy. Jej vrúcna láska k Ženíchovi sa prejavovala v službe, v statočnom, čnostnom živote, v zápasoch s prekážkami, ktoré jej nechýbali.
Boh nie je iba predmetom teoretických úvah, možno ho v živote stretnúť, skúsiť, pocítiť. Len sa treba modliť a byť trpezlivý.
- Kristocentrizmus - čiže cez Ježišove človečenstvo ideme k Božstvu.
- Ježiš je priateľ, ktorý je vždy s nami, lebo ako človek dobre pozná našu biedu.
- Boha možno milovať vášnivo, bláznivo, jeho milosť môže navštevovať človeka mimoriadnym spôsobom.
- Život modlitby vôbec nie je zbieraním „úletov“.
- Verifikáciou pravdivosti skúseností je zaangažovanie v službe.
- Subjektívne náboženské skúsenosti musí skúmať Cirkev.
- Pokora a trpezlivosť sú nutné.
- Eucharistické zjednotenie je najistejším miestom stretnutia s naším najväčším Priateľom.
Zdroj: Nedeľný hosť (Gość niedzielny / ks.
Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 7.
Váš prehliadač nepodporuje natívne prehrávanie audio záznamov.
Dobrý Bože, ďakujeme Ti, že si nás pozval, aby sme žili vzťah s Tebou. Aj v tejto chvíli sa obraciame sa k Tebe, uvedomujeme si Tvoju prítomnosť, a chceme byť vnímavý na Tvoje podnety, ktorými sa nám budeš prihovárať cez slová Svätého Písma a cez Tvojho Svätého Ducha, ktorý objíma naše srdcia.
Chceme Ťa pozorne počúvať, aby sme sa premieňali, pripodobňovali Tvojmu Synovi Ježišovi Kristovi a aby aj náš spôsob života pripomínal našim bratom a sestrám Tvoje jestovanie a Tvoje milosrdenstvo, lebo Ty žiješ a kraľuje na veky vekov.