Ako kresťania veríme, že Boh Otec, Syn Ježiš i Duch Svätý pre nás urobil všetko, čo urobiť mohol. Boh je láska, a miluje nás. Je potrebné pristúpiť k Bohu nie skrze náboženstvo, ale osobným vzťahom s Ježišom Kristom, teda biblickým spôsobom podľa Božieho Slova.

Argumenty Pre Božiu Lásku
Existuje mnoho argumentov, ktoré podporujú presvedčenie, že Boh miluje všetkých ľudí. Tu sú niektoré z nich:
- Obeta Ježiša Krista: Milujúci Boh Otec obetoval Svojho Jedinečného, a jednorodeného Syna Ježiša Krista, za nás a naše hriechy! Na Golgotskom kríži sa udiala zámena v náš prospech, a sám Boží Syn Ježiš Kristus zobral ten trest na seba, za celé ľudstvo.
- Božia Podstata: Boh je láska, a Jeho podstata je láska. Urobil to z lásky za nás, aby sme my nemuseli trpieť na zemi, ale ani vo večnosti.
- Prvý Jánov List 1:5-10:
- Boh je svetlo a nieto v ňom nijakej tmy.
- Ak chodíme vo svetle, ako on je vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu.
- Ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti.
- Evanjelium Jána 14:6: Ježiš povedal: "Ja som cesta i pravda i život; nikto neprijde k Otcovi, len skrze mňa."
- List Rimanom 6:22-23: Oslobodení súc od hriechu a v službu podrobení Bohu máte svoj užitok na posvätenie a koniec večný život. Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi.
- Skutky Apoštolov 10:34-43: Boh nehľadí na osobu, ale v každom národe ten, kto sa ho bojí a činí spravedlivosť, je príjemný jemu.
Ježiš to urobil, aby nás vytrhol z otroctva hriechu a smrti (satana). Urobil to z lásky k trpiacenu ľudstvu, lebo inak nevie iba milovať. Adam na začiatku všetko pokazil, ale Pán Ježiš Kristus to všetko pred 2000 rokmi dokonale napravil.
Čo Boh Stvoril, Bolo Dobré
Boh Otec, Syn Ježiš i Duch Svätý je milujúci Otec, a Stvoriteľ. Boh všetko čo stvoril bolo dobré. Myslíš si, že by ťa milujúci Boh trápil?!

Odpovede Na Otázky A Pochybnosti
Často pred tým, ako čokoľvek môžete prijať od Boha, musíte nájsť odpovede na otázky, ktoré vám v tom bránia. Dlhý čas sa diabol pokúšal nahovoriť mi, že ma Boh trestá za niečo, čo zlé som v živote urobil. Niekedy diabol povie: „Si chorý, pretože niečo urobili tvoji rodičia.“ Mnoho ľudí verí klamstvu, že nie je Božia vôľa uzdraviť ich.
Boh nie je zodpovedný za utrpenie. Hoci poisťovne volajú prírodné nešťastia „skutkami Boha“, v skutočnosti nie sú skutkami Boha! Boh nie je zodpovedný ani za jednu z týchto vecí a On nie je autorom ani jednej z nich, Boh nie je autorom smrti. Nehody, choroby, smrť a nešťastia prichádzajú ako výsledok zlyhania človeka. Adam nepoznal žiadnu chorobu predtým, ako spoznal hriech a satana.
Príbeh Dr. Dowieho
V roku 1870, keď bol Dr. Dowie pastorom cirkevnej obce na predmestí Sydney, šíril sa západnou Austráliou strašný mor. Ľudia zomierali ako muchy. Po rokoch si Dr. Dowie spomínal, ako sedel jedného dňa vo svojej pracovni s hlavou v dlaniach, so vzlykajúcim srdcom pred Bohom a pýtal sa také otázky ako: „Bože, si to Ty, kto je autorom chorôb? Ty si poslal tento strašný mor na túto krajinu? Ideš mi zahubiť celú cirkevnú obec? Odkiaľ sa vzal tento mor?
Jedného dňa dvaja mladí muži vtrhli do jeho pracovne a zadychčaní prosili: „Ó, ihneď poď! Mária zomiera!“ Dr. Dowie bežal dolu ulicou za nimi, nemal čas vziať si ani klobúk. Bol rozzúrený, že satan zaútočil na to nevinné dievča z jeho zboru. Keď Dr. Dowie vstúpil do izby Márie, jej lekár, ktorý sa už vzdal nádeje, že jej pomôže, chcel odísť.
Ešte rozhnevaný na satanov útok, modlil sa Dr. Dowie modlitbu viery. Záchvaty dievčaťa okamžite prestali a upadla do takého hlbokého spánku, že jej matka a ošetrovateľka si mysleli, že zomrela. „Ona nie je mŕtva,“ uistil ich Dr. Dowie. Po niekoľkých minútach zobudil Máriu. Opýtal sa Dr. Dowie: „Mária, si hladná?“ „Ó, áno, som veľmi hladná.“ Dal pokyn ošetrovateľke, aby dala Márii šálku horúcej čokolády a chlieb s maslom. Od toho dňa Dr. Dowie pomáhal svojim veriacim a modlil sa za ich uzdravenie. Už viac nestratil ani jedného člena kvôli moru.
Ježiš Ako Stvoriteľ a Nie Ničiteľ
Biblia zobrazuje Ježiša ako Stvoriteľa mužov a žien, a nie ako ich ničiteľa. Vo svojej prvej epištole Ján hovorí o Ježišovi: „Na to sa zjavil Syn Boží, aby skazil skutky diablove.“ (1. Jána 3,8).
Ježiš povedal v evanjeliu Jána 10,10: „Ja som prišiel na to, aby mali život a aby mali hojnosť.“ Dodal: „Zlodej (satan) nejde na iné, iba na to, aby kradol, zabíjal a hubil.“ V týchto veršoch porovnáva Ježiš skutky Boha so skutkami diabla. Vidíme, že kradnutie - zabíjanie - ničenie - to sú skutky diabla.
Ak chceš vedieť, aký je v skutočnosti Boh, pozri sa na Ježiša. Boh je práve taký ako Ježiš. Ježiš povedal: „Kto mňa videl, videl Otca.“ Ak chceš vidieť Boha pri práci, pozri na Ježiša.
Ako Prejavovať Božiu Lásku
Podľa farárky evanjelického cirkevného zboru v Bratislave v Starom meste Anny Polckovej, každá viera v Boha vedie k tomu, že sa nemáme povyšovať nad iných ani nad tých, ktorí volia iné politické strany. Cirkev niekedy hovorí, že Pán Boh miluje každého človeka a že miluje všetkých ľudí vrátane menšín. Len cirkev to potom nenapĺňa vo svojom konaní.
Anna Polcková sa venuje prácu s Rómami v obci Sirk, najmä s deťmi, pomoc utečencom zo Sýrie, podporu LGBTQ+ ľuďom a ľuďom bez domova. Všetky tieto aktivity vníma ako prirodzené vyústenie toho, čo hlása. Nemohla by ich však robiť sama, má okolo seba ľudí, ktorí sa pridávajú. Základom je neprehliadnuť človeka v jeho kríze.
Môžete ponúknuť svoj čas, napríklad uvariť polievku a priniesť ju. Máme aj kultúrno-komunitné centrum Staré Lýceum, kde okrem iného usporadúvame workshopy, na ktorých sa učíme pomáhať ľuďom bez domova alebo Rómom, na čo sa budeme pripravovať aj pred letom. Niektorí môžu našu prácu financovať, napríklad tábory.
Každý človek túži po láske od začiatku až do konca života. Ako kresťania by sme mali rozumieť tomu, čo človek potrebuje, priblížiť sa k nemu, hľadať a kráčať spolu s ním.
Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi: Nemáme mať predsudky voči ľuďom, ale pomáhať. Keď sa necháme osloviť a pozvať biedou človeka, začneme rozmýšľať, čo by sme preňho mohli urobiť. Toto biblické posolstvo je jasné a ľahko zrozumiteľné pre deti aj dospelých.
Pokiaľ je naša viera iba o tom, ako uvažujeme o Bohu, je to síce dobré, ale jediný spôsob, ako môžeme prejaviť lásku k nemu, je prejaviť ju k človeku. Nemôžeme hovoriť o vzťahu k Bohu a o láske k nemu, keď nehovoríme o vzťahu a láske k človeku, a to sledujú všetky náboženstvá. Každý to pomenúva inak a tvorí si iný koncept Boha, ale dôsledok viery majú všetci spoločný.
Je jednoduché a fascinujúce, že každá viera v Boha vedie k tomu, že sa nemáme povyšovať nad iných ľudí, ani nad tých, ktorí si volia iné politické strany. Nie je cesta pohŕdať nimi, nech by sme si už o ich vnútornom svete mysleli čokoľvek. Len vtedy sa s nami budú rozprávať. Jediným spôsobom, akým si ich môžeme získať je prijať ich a rešpektovať ich názor.
Argumenty Tomáša Akvinského
Päť „dôkazov" zostavených Tomášom Akvinským v 13. storočí nedokazuje nič a dajú sa ľahko odhaliť ako prázdne. Prvé tri sa od seba líšia len tým, že inými slovami hovoria to isté, a preto ich možno prebrať naraz. Všetky sa týkajú nekonečného regresu - odpoveď na otázku vyvoláva predošlú otázku a tak ďalej do nekonečna.
- Nehybný Hýbateľ. Nič sa nepohne bez prvotného hýbateľa. Niečo muselo spôsobiť prvý pohyb a toto niečo nazývame Bohom.
- Nezapríčinená príčina. Nič nemôže byť zapríčinené samo sebou. Každý účinok má prvotnú príčinu, ktorú nazývame Bohom.
- Kozmologický argument. Musel byť čas, keď neexistovali fyzické veci. Keďže však fyzické veci teraz existujú, muselo existovať niečo nefyzické, čo by im dalo existenciu. Toto niečo nazývame Bohom.
- Argument zo stupňa. Existujú stupne, povedzme, dobroty alebo dokonalosti. Tieto stupne však hodnotíme len porovnávaním s maximom, ktoré nazývame Bohom.
- Teleologický argument alebo argument na základe dizajnu. Mnohé veci na svete, najmä živé, vyzerajú, ako keby boli dizajnované. Preto musí existovať dizajnér a nazývame ho Bohom.
Všetky tieto tri argumenty sa zakladajú na myšlienke regresu a vyvolávajú existenciu Boha, aby ho ukončil. Vyslovujú úplne nezaručený predpoklad, že Boh je voči regresu imúnny. Aj keď pripustíme pochybný luxus terminátora (zakončovateľa) pre nekonečný regres a dáme mu aj meno, len pretože nejaké potrebujeme, niet oprávnenia vystrojiť ho vlastnosťami, normálne pripisovanými Bohu: všemohúcnosť, vševedúcnosť, dobrota a kreativita pre dizajn, ani nehovoriac o takých ľudských atribútoch, ako je vyslyšanie modlitby, odpustenie hriechov a čítanie najvnútornejších myšlienok.
Argument na základe dizajnu sa hojne používa aj dnes a pre mnohých znie ako argument poslednej rany. Všeobecný názor pravdepodobne nikdy nedostal taký výprask šikovným uvažovaním ako Darwinovým vyvrátením argumentu ´dizajnu´. Vďaka Darwinovi už nie je správne povedať, že nemôžeme označiť nič, čo vidíme, za naplánované, ak to nie je naplánované. Vývoj prírodným výberom produkuje výborné napodobneniny dizajnu, dosahujúce zázračné výšky zložitosti a elegancie.
Argumenty v prospech existencie Boha sa rozpadajú do dvoch hlavných kategórií, a to à priori a à posteriori. Päť argumentov Tomáša Akvinského sú argumenty à posteriori, keďže sa zakladajú na pohľade na svet. Argumenty à priori sa zakladajú na čistom uvažovaní v kresle; najznámejší z nich je ontologický argument, navrhnutý sv. Anzelmom z Canterbury v roku 1078; od tých čias ho početní filozofi v rozličných formách obnovovali.
Podľa Anzelma si vieme predstaviť bytosť, od ktorej nič nemôže byť väčšie. Aj ateista si vie predstaviť takú superlatívnu bytosť, hoci popiera jej existenciu v skutočnom svete. Argument pokračuje vetou, že bytosť, ktorá neexistuje v reálnom svete, je už tým činom menej ako dokonalá. To si protirečí a, abrakadabra, Boh existuje!
Kant identifikoval ako falošnú kartu v Anzelmovom rukáve jeho pochybné tvrdenie, že „existencia" je „dokonalejšia" ako neexistencia. Iný filozof, Austrálčan Douglas Gasking, sa stal známym svojím ironickým „dôkazom", že Boh neexistuje (Anzelmov súčasník Gaunilo navrhol podobnú redukciu), ktorý má toto znenie:
- Stvorenie sveta je najúžasnejší výkon, ako si možno predstaviť.
- Hodnota výkonu je výsledkom a/ jeho vnútornej akosti, b/ schopnosti jeho pôvodcu.
- Čím väčšia je neschopnosť (alebo hendikep) pôvodcu, tým úžasnejší je výkon.
- Najúžasnejším hendikepom pre pôvodcu by bola jeho neexistencia.
- Ak teda predpokladáme, že vesmír je výtvor existujúceho tvorcu, vieme si predstaviť aj vyššiu bytosť - takú, čo stvorila všetko bez toho, že by existovala.
- Existujúci Boh teda nebude bytosť, od ktorej vyššiu si nemožno predstaviť, pretože úžasnejší a neuveriteľný tvorca bude Boh, ktorý neexistuje.
- Teda: Boh neexistuje.
Treba vravieť, že Gasking v skutočnosti nedokázal, že Boh neexistuje. Takisto ani Anzelm nedokázal, že Boh existuje. Jediný rozdiel medzi nimi je, že Gasking to bral veselo, keď zistil, že existencia či neexistencia Boha je príliš ťažká otázka na to, aby sa dala zodpovedať „dialektickým kúzelníctvom".
Encyklika Deus Caritas Est - Boh je láska
Dňa 25. decembra 2005 vydal Svätý Otec Benedikt XVI. svoju prvú encykliku. Nazval ju Deus charitas est - Boh je láska. Celý svet s napätím očakával, o čom asi bude prvá encyklika novozvoleného pápeža. No tento predpoklad sa nesplnil. Pápež napísal encykliku, ktorá v jedných vzbudila úžas, kým iní zmĺkli. Aj keď jestvuje veľa tém, ktoré by si boli zaslúžili encykliku, nesporne téma, ktorú si zvolil Svätý Otec je najpodstatnejšia.
Encyklika začína slovami apoštola Jána z jeho Prvého listu: „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 16). Svätý Otec zdôrazňuje, že tieto slová „mimoriadne jasne vyjadrujú jadro kresťanskej viery“ - „kresťanský obraz Boha a v dôsledku neho aj obraz človeka a jeho životnej cesty.“
Pápež ďalej porovnáva vieru kresťana s vierou dávneho žida, v ktorej láska tvorila tiež ústredné jadro. Pre kresťana má však toto jadro novú hĺbku a šírku. Šírkou je to, že v kresťanstve sa láska k Bohu stretá s láskou k blížnemu. Hĺbka zasa spočíva v tom, že kresťanská láska nie je iniciatívou človeka voči Bohu, ani púhym príkazom Boha človeku, ale naopak, je odpoveďou na iniciatívu Boha. Boh nás miloval prvý a láska človeka je reakciou človeka na dar lásky.
Po tomto úvode nasleduje prvá časť encykliky, ktorá má teoreticko-teologický charakter. Najprv pápež poukazuje na problém jazyka. Slovo láska sa používa v rozličných kontextoch a významoch, je používané i zneužívané, takže nie je ľahké porozumieť mu správne. Hovorí sa „o láske k vlasti, láske k svojmu povolaniu, o láske medzi priateľmi, o láske k práci, láske medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami a príbuznými, o láske k blížnemu a o láske k Bohu“.
Stará gréčtina pozná niekoľko výrazov na označenie toho, čomu my hovoríme láska. Sú to predovšetkým slová eros, philia a agapé. Eros je „láska medzi mužom a ženou“ a táto „sa nerodí z myslenia a vôle, ale istým spôsobom je človeku daná a presahuje ho“. Novozákonné knihy zo spomínaných troch slov uprednostňujú slovo agapé, ktoré sa v gréčtine používalo iba okrajovo. Slovo phillia, priateľstvo, preberá a prehlbuje Jánovo evanjelium, ktoré chce ním vyjadriť vzťah Ježiša s jeho učeníkmi.
Pápež sa pýta, či kresťanstvo zničilo eros. A či sú pravdou aj námietky takého typu, že Cirkev nám svojimi prikázaniami a zákazmi strpčuje práve najkrajšiu vec v živote, že kresťanstvo zničilo eros. Pápež na tieto námietky odpovedá. Najprv sa sústreďuje na chápanie erosu v predkresťanskom svete.
Eros, degradovaný len na sex sa stáva tovarom, obyčajnou vecou, ktorú možno kúpiť a predať, ba čo viac, sám človek sa stáva tovarom. Dôsledkom je strata slobody a degradácia ľudského tela. Pápež dôvodí, že je to cez agapé. Agapé je na rozdiel od erosu, kde človek hľadá svoju extázu cez iného človeka, láskou, ktorá sa stáva „starosťou o druhého a pre druhého. Nehľadá viac seba, ponorenie sa do opojenia šťastím. Naopak, hľadá šťastie milovaného: stáva sa zriekaním, je pripravená na obetu, ba dokonca ju vyhľadáva.“
Obyčajne sa eros a agapé zvykli stavať do protikladu. No pápež pripomína, že pravdou je opak: „V skutočnosti eros a agapé - vystupujúcu i zostupujúcu lásku - nemožno nikdy úplne od seba oddeliť. O čo viac obe - i keď v rozličných dimenziách - nachádzajú správnu jednotu v jedinej skutočnosti lásky, o to viac sa uskutočňuje pravá povaha lásky ako takej. Aj keď je eros spočiatku predovšetkým žiadostivý, vystupujúci - fascinácia veľkým prísľubom lásky, keď sa potom približuje k druhému, kladie si čoraz menej otázok o sebe, hľadá čoraz viac šťastie druhého, stará sa oňho stále viac a viac, dáva sa a túži byť tu pre druhého. Tak sa doň včleňuje moment agapé; v opačnom prípade eros vedie k úpadku a stráca aj svoju vlastnú identitu. Na druhej strane človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa, zostupujúcej láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar.“
V ďalšej časti sa pápež sústreďuje - na základe povedaného - na to, v čom spočíva novosť biblickej viery. V prvom rade je to „nový obraz o Bohu. V kultúrach, ktoré obklopujú biblický svet, zostáva obraz o Bohu či božstvách v konečnom dôsledku nejasný a protirečivý.“ Ľudia majú pred takýmito božstvami strach a nevedia, aký majú k nim vzťah. No v biblickom ponímaní je Boh len jeden, Boh stvoril stvorenie z lásky, a preto „stvorenie mu je drahé, pretože on sám ho chcel mať, on ho ‚urobil‘."
„Boh miluje a túto jeho lásku možno celkom isto kvalifikovať ako eros, ktorý je však zároveň plne agapé.“ Láska Ježišova, bola aktom totálneho sebaobetovania. Tomuto „aktu sebaobetovania dal Ježiš trvalé sprítomnenie založením Eucharistie počas Poslednej večere“.
Pápež si kladie na konci tejto prvej časti ešte dve otázky: či je možné milovať Boha, ktorého nevidíme, a či je možné lásku prikázať. Na prvú odpovedá tak, že Boha síce naozaj vidieť nemôžem priamo, no môžem ho - ako to veľmi zdôrazňuje Písmo - vidieť v blížnom a cez blížneho. V kresťanstve láska k Bohu a láska blížnemu sú tak silne na seba napojené, že hovoriť o jednej bez druhej by bolo klamstvo.