Ľudové bábkarstvo je dôležitou súčasťou slovenskej divadelnej a literárnej tvorby. V roku 2016 bolo zapísané do prestížneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva. Bábkarstvo je vnímané aj ako umenie, prostredníctvom ktorého mali herci možnosť vyjadrovať sa k aktuálnym problémom v dvojzmyselných narážkach. Skrytý význam bol určený dospelému divákovi najmä v dobách útlaku. Detský divák sa zas mohol oddávať deju, plnému vtipných situácií, šarvátok, víťazstiev a aj pádov.
História slovenského bábkového divadla siaha do 19. storočia, aj keď už od 18. storočia na území dnešného Slovenska hrávali najmä rakúski a nemeckí divadelníci, vrátane tých, čo hrali s marionetami. V 19. storočí sa objavujú českí a maďarskí bábkari. Prvé zmienky o bábkaroch na našom území pochádzajú zo 17. a 18. storočia. V tých časoch sa sústredili najmä v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia už bolo bábkarstvo, vďaka kočovnému spôsobu života hereckých súborov, rozšírené po celom Slovensku. Reprezentovali ho viaceré rodiny kočovných bábkarov, známych ako marioneti, ktorých profesionálne živila bábkoherecká produkcia. Bol to vôbec prvý kontakt širších ľudových vrstiev s divadlom.
Prvým slovenským bábkarom - profesionálom bol Ján Stražan, narodený v roku 1856 vo Varíne a zomrel v roku 1939 v Trnave. Hral divadelné hry európskeho repertoára pre dospelých s marionetami, neskôr pre univerzálne publikum. Z tejto rodiny pochádzajú i ďalší bábkari, napr. Ladislav Stražan st. a ml., i činoherní herci Jozef Stražan z Prešova a Marián Zednikovič. Z tradície bábkarských rodín je známa najmä rodina Anderle z Banskej Bystrice, Pavol Nosálek, rodiny Dubských, rodina Sajkova, Kuníkovci a iní.
Bábkové divadlo v Banskej Bystrici
Kočovné bábkarstvo a jeho špecifiká
S bábkarstvom sa spájala remeselná i ľudová tvorba, ako napríklad rezba, maľovanie, obliekanie bábok či maľba dekorácií. Ľudoví bábkari putovali v maringotkách z miesta na miesto na základe povolenia okresného súdu. O tom, či v obci môžu odohrať svoje vystúpenie, rozhodoval richtár. Väčšina bábkarských súborov hrávala od jari do jesene pod holým nebom. O maringotku pripevnili javisko s dekoráciami a lavice na sedenie provizórne ohradili. Za miesta na sedenie sa platilo, no vstupné okolostojacich bolo dobrovoľné. Na zimu sa zvyčajne usadili v mestách a hrávali po krčmách, v školách a vo väčších sálach.
Pôvodný repertoár bábkohereckých súborov ovplyvnil proces folklorizácie a postupne sa v ňom začal objavovať domáci jazyk i témy. Do postáv sa premietali miestne charaktery, najmä komické a ľudové typy s osobitými vlastnosťami aj výzorom, ako povedzme Gašparko, sedliaci Škrhola a Trčko. Jednou z najobľúbenejších bábok bol práve Gašparko, vyčnievajúci svojou prostorekosťou. Komická postava Gašparka sa niekedy využívala na rozprávanie deja alebo vtipným textom prejavovala snahu oslobodiť národ spod Rakúskej nadvlády. Jeho predchodca pochádza z Indie, odkiaľ preniklo bábkové divadlo do Európy.
Profesionálne bábkové divadlá a ich vývoj
Až keď bola činnosť ľudových bábkarov v roku 1955 zakázaná, začali vznikať profesionálne kamenné bábkové divadlá. Od roku 1950 do roku 1960 vzniklo na Slovensku päť štátom a samosprávou zriaďovaných profesionálnych bábkových divadiel. Pred rokom 1989 existovalo aj niekoľko agentúrnych bábkových divadiel, ktorých zriaďovateľom bola štátna agentúra Slovkoncert.
Veľký kus nadšenia, ale aj naivnej odvahy z nepoznaného sa spája s chvíľou, keď skupina ochotníkov zoskupených okolo žilinského bábkara Teodora Zvaru prešla do existenčne neistých podmienok rodiaceho sa profesionálneho bábkarstva na Slovensku. Stalo sa tak 1. septembra 1950 a Žilinčania boli prví. Ochotníci z bábkového divadla Radosť v Žiline prešli pod administratívne krídla vtedajšieho domáceho činoherného Krajového divadla pracujúcich a začali pôsobiť pod názvom Bábková scéna Krajového divadla pracujúcich. Takáto fúzia však aj po niekoľkých rokoch spolunažívania prinášala bábkarom mnohé vážne problémy. Prejavovali sa najmä pri rozdeľovaní spoločných financií, kedy sa obyčajne ukázalo, že „košeľa bola bližšia ako kabát.“ Na základe všeobecnej nespokojnosti a nátlaku bábkarov sa súbor napokon osamostatnil a 1. apríla 1961 vzniklo Bábkové divadlo Žilina.
Medzi zakladajúcich členov Bábkovej scény patrili Gustáv Mikuš, Eva Munková, Božena Gubalová, Anton Pilc, Anna Ždárska. Pridala sa k nim Zuzana Talpová, absolventka Štátneho konzervatória v Bratislave, ktorá sa uplatnila aj ako výtvarníčka. V nasledujúcich sezónach sa súbor rozšíril o Elenu Jurkovicovú, Pavlu Mildnerovú a z činohry o talentovanú herečku Lýdiu Lizoňovú-Chrenovskú, ktorá sa ukázala ako vynikajúca interpretka detských postáv.
V priebehu nasledujúcich desaťročí profesionálne bábkové divadlá vytvorili vlastnú pôvodnú bábkarskú dramatiku (Ján Romanovský, Ján Ozábal, Ľubomír Feldek, Jozef Mokoš, Ján Uličiansky), popri detskom začali oslovovať aj dospelého diváka, využívali rôzne typy bábok a postupne prešli k odkrytému vodeniu, ktorému okrem antiiluzívnosti dominuje hravosť, metafora a partnerský vzťah herca a bábky.
Významné bábkové divadlá na Slovensku
- Bábkové divadlo Žilina
- Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre
- Bratislavské bábkové divadlo
- Bábkové divadlo v Košiciach
- Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici
Súčasné trendy a nezávislá scéna
Dôležitá zmena vo vývoji slovenského divadla nastala po roku 1989. Po páde komunistického režimu, a s ním súvisiacimi spoločenskými premenami, prišlo aj k zmene štruktúry slovenského bábkového divadelníctva. Bábkové divadlá sú odvtedy rozdelené do dvoch skupín podľa administratívno-organizačnej štruktúry. Do prvej skupiny patrí päť inštitucionalizovaných bábkových divadiel, ktoré finančne dotujú vyššie územné celky, samosprávne kraje Slovenska - Bratislavský, Nitriansky, Žilinský, Banskobystrický a Košický. V roku 2002 došlo k zmene zriaďovateľa Štátneho bábkového divadla, ktoré zmenilo aj názov. Tieto divadlá pôsobia v hlavných mestách krajov: v Bratislave je to Bratislavské bábkové divadlo, v Nitre Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre, v Žiline Bábkové divadlo Žilina, v Banskej Bystrici Bábkové divadlo na Rázcestí a v Košiciach Bábkové divadlo v Košiciach.
V tomto období začali oficiálne vznikať súkromné bábkové divadlá. Zakladali ich absolventi odboru bábkarstva z pražskej Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení a neskôr aj bratislavskej Katedry bábkarskej tvorby Vysokej školy múzických umení. Prelínaním žánrov a foriem vznikajú synkretické inscenácie, ktoré v sebe spájajú prvky a postupy z rôznych divadelných druhov (pantomíma, bábkové divadlo, tanečné, pohybové divadlo). Nezávislé divadlá priniesli aj návrat k tradičnému bábkarskému remeslu a jeho starobylým technikám a témam, často transformovaným do nového šatu.
Druhou skupinou je sieť nezávislých bábkových divadiel (združenia, zoskupenia), ktorých počet vzrástol najmä po roku 1990. Sú to väčšinou divadlá tvorcov - profesionálov, mnohé dosahujú vysokú umeleckú kvalitu a patria medzi progresívne súčasné divadlá, ktoré využívajú bábkarské postupy (najmä výtvarné, objektové apod.) Sú to napr. Divadlo PIKI, Dezorzovo lútkové divadlo, Odivo, Teatro Tatro, Divadlo Neline, Med a prach apod. Nezávislá bábkarská tvorba jestvuje aj vo forme individuálne naštudovaných inscenácií a produkcií sólistov pre deti aj dospelých.
Od roku 1989 existuje Katedra bábkarskej tvorby na Vysokej škole múzických umení, ktorá vychováva pre bábkové divadlá hercov, režisérov, dramaturgov, technológov bábok a scénografov. V oblasti múzejníctva je významnou inštitúciou Múzeum bábkarských kultúr a hračiek Hrad Modrý Kameň, ktorého zriaďovateľom je Slovenské národné múzeum. Bábky pravidelne prezentuje Medzinárodný dom umenia pre deti BIBIANA. V rámci výstavnej činnosti sa tu uskutočnilo v posledných desaťročiach niekoľko medzinárodných bábkarských výstav (Africké bábky, Poľské bábky, České bábky, Maďarské bábky, Slovinské bábky, ako aj reprezentačná výstava slovenských bábok).
Súčasťou siete bábkarských inštitúcií a organizácií sú i dve medzinárodné mimovládne organizácie - UNIMA Union International de la Marionnette (UNESCO), ktorá je prvou medzinárodnou divadelnou organizáciou na svete. Vznikla v roku 1929 v Československu. Slovenské centrum UNIMA vzniklo v roku 1993.
Medzi najvýznamnejšie súkromné bábkarské zbierky na Slovensku patrí rozsiahla zbierka rodiny Antona Anderleho z Banskej Bystrice a zbierka Ing. Igora Rymarenka z Bratislavy. Fanúšikom a zberateľom bábok bol aj známy spisovateľ Peter Pišťanek.
Múzeum bábkarských kultúr a hračiek na hrade Modrý Kameň
Múzeum bábkarských kultúr a hračiek na hrade Modrý Kameň
Na hrade Modrý Kameň, v pristavanom barokovom kaštieli, sídli Múzeum bábkarských kultúr a hračiek. Je to jediné múzeum svojho druhu na Slovensku. Sú v ňom uchované dokumenty, zachytávajúce dejiny i súčasnosť bábkového divadla, vývoj detskej hračky taktiež približuje históriu regiónu, v ktorom sa múzeum nachádza.
Expozícia divadelných bábok poskytuje návštevníkom obraz o histórii, vývoji a súčasnosti tohto umeleckého odboru. Tradičné kočovné bábkarstvo je prezentované marionetami významných bábkarských rodín - Dubských, Stražanovcov, Anderlovcov, Košťálovcov, Sajkovcov. Súčasťou zbierky je aj originálna mobilná kočovná scéna - maringotka Jána Dubského z Piešťan, ktorá je inštalovaná na nádvorí kaštieľa Pôvodné zariadenie maringotky s ručne maľovanou veľkorozmernou divadelnou oponou, kulisami, sufitmi, bohatou zbierkou originálnych tradičných marionet, technickým vybavením maringotky ako je osvetlenie, gramofóny, literatúra s pôvodnými divadelnými hrami sú najhodnotnejšou časťou stálej bábkarskej expozície.
Prezentované je aj tradičné ľudové divadlo tretej vetvy rodiny Dubských z Košíc v podobe pôvodnej divadelnej scény s originálnymi maľovanými sufitami od akademického maliara Bošku z Prahy a súboru klasických drevených marionet od viacerých rezbárov z druhej polovice 19. storočia. Originálne divadelné dekorácie významných českých umelcov (Štapfer, Christán, Engelmüller atď.) a marionety podľa návrhov M. Aleša od firmy Münzberg a Stroch dopĺňajú ukážku rodinného a spolkového bábkového divadla v prvej polovici 20. storočia. Spolkové bábkové divadlá reprezentuje aj tvorba prof. M. Fikariho a bábky bábkarského súboru Radosť.
Ďalšiu skupinu exponátov tvoria artefakty z profesionálnych slovenských bábkových divadiel - Bábkového divadla Žilina, Bratislavského bábkového divadla, Starého divadla Nitra, Bábkového divadla Košice a Bábkového divadla na Rázcestí Banská Bystrica. Každé divadlo ponúka prierez svojou tvorbou od obdobia vzniku po roku 1950 až po súčasnosť. Súčasťou expozície je aj prezentácia tvorby významných výtvarníkov pôsobiacich v týchto profesionálnych bábkových divadlách.
Očarujúcou je aj baroková opera Orfeus (1994) od Miroslava Dušu a Divadla Teatro Neline z Budmeríc a scénografia inscenácie Rabbi Löw und Golem od Jany Pogorielovej (pre divadlo O. Berstengela z Drážďan). Prekvapením pre návštevníkov je prezentácia luminiscenčného bábkového divadla, ktoré sa na Slovensku objavuje od roku 1960. Okrem bábkového divadla je v expozícií prezentovaný aj bábkový animovaný film zastúpený bábkami z rozprávok V. Pikalíka, filmu Nazdravíčko! a rozprávky Zlatá panna zo zlatého vajca.
Slovenské profesionálne bábkarstvo prešlo počas svojej sedemdesiatročnej existencie vývinom, v rámci ktorého sa svojimi osobitnými tvorivými výsledkami plnohodnotne zaradilo medzi ostatné divadelné druhy na Slovensku. Rozvoj ochotníckeho bábkarstva na Slovensku v prvej polovici 20. storočia formovalo spoločné kultúrno-spoločenské zázemie Československej republiky aj tradícia kočovných bábkarov 19. storočia. Priekopníkom slovenských kočujúcich bábkarov bol Ján Stražan. Na prelome 19. a 20. V 50. rokoch minulého storočia začali postupne vznikať profesionálne bábkové divadlá. Spočiatku boli administratívnou súčasťou krajových divadiel a len postupne sa osamostatňovali. Ich vznik bol úzko spätý s aktívnou prácou ochotníckych bábkarov. Mnohí už vtedy používali netradičné alebo aspoň na svoju dobu moderné výrazové prostriedky.