5. Veľkonočná nedeľa: Láska – poznávacia značka učeníkov Krista

Milí bratia a sestry, v dnešnom evanjeliu sa opäť ponárame do veľkých tajomstiev Veľkonočného trojdnia. V dnešnom čítaní z Jánovho evanjelia sa duchom prenesieme do večeradla. Keď Judáš vyšiel z večeradla, Ježiš povedal: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi. Deti moje, ešte chvíľku som s vami. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Jn 13, 31-33a. 34-35

Ježiš pred svojím umučením hovorí svoju rozlúčkovú reč. Ak sa naozaj vcítime do atmosféry poslednej večere, prebehnú nám až zimomriavky po chrbte. Učeníci nechápali Ježišove slová, nevedeli, že o krátky čas ich učiteľa zajmú, odsúdia a popravia. Ježišove slová majú charakter závete. Človek, ktorý ide obetovať svoj život za svojich priateľov, dáva posledné napomenutia svojim učeníkom. V tejto atmosfére vyznievajú Ježišove slová omnoho závažnejšie.

Nové prikázanie: Láska ako zákon

Nové prikázanie, ktoré nám Pán dáva, aby sme sa milovali navzájom, nie je nejakým povzbudením - to je náš zákon. Podľa toho všetci majú spoznať, že sme učeníci Ježiša Krista.

Predstavme si, že na Slovensko by prišiel človek, ktorý nikdy nepočul o kresťanstve a o Kristovi. Videl by na nás, kresťanoch, že sa nejako líšime od ostatných obyvateľov našej krajiny? Videl by na nás, kresťanoch, že sa navzájom milujeme, že v našich vzťahoch panuje láska, porozumenie a tolerancia? A poďme ešte konkrétnejšie k nám samým: Je nejako vidieť na mne, že ja som kresťan? Snažím sa hľadať Boha a milovať svojich blížnych ako seba?

Často sa zvykneme vyhovárať, že to je nemožné, že sa to nedá. Ale pozrime sa na životy mnohých svätých. Nielen tých v minulosti, veď aj v súčasnosti sú mnohí ľudia vyhlásení za svätých. Oni to dokázali. Z ich životov vidíme, že to nemali ľahké, napriek tomu tí, čo ich poznali, podľa ich veľkej lásky vedeli, že sú to ozajstní učeníci Ježiša Krista. Svätý don Bosco vravel, že je potrebné, stať sa svätým a vôbec to nie je ťažké.

Katechétka učila na náboženstve deti o svätých a čítala im ich životopisy. Keď dočítala, jeden chlapec na to reagoval: Pani učiteľka, veď to sa nedá! To je nad ľudské sily! Ten chlapec mal pravdu. Uskutočňovať Ježišove slová je nad ľudské sily. Lenže my, kresťania, máme od zmŕtvychvstalého Krista túto nadľudskú silu. Môžeme ju čerpať plnými dúškami vo sviatostiach, hlavne vo sviatosti zmierenia a v účasti na svätej omši, a teda aj na svätom prijímaní. Preto skúsme dnes, keď pôjdeme na prijímanie Pánovho tela, prosiť o pomoc v plnení Božej vôle.

Každý kvalitný tovar má svoju značku kvality. Máme značkové vína, kávy, odevy, automobily, elektroniku ..., ale Ježiš dnes stanovuje aj ochrannú známku pre kvalitných kresťanov. Hovorí: Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať. Teda podľa lásky možno spoznať, že tu nejde o žiakov starých gréckych či rímskych filozofov, vyznávačov Mohameda alebo Budhu, ale o žiakov a učeníkov Krista.

Pánovo vyhlásenie však nebolo iba akýmsi všeobecným pokynom k láske, ktorý by si každý mohol vykladať po svojom, ale on ustanovil aj mieru a spôsob lásky: Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Jeho učeníci, a to sme my, majú milovať tak, ako miloval on. Jeho spôsob lásky je mierou aj pre nás, teda máme konať tak, ako by na našom mieste konal on. Mieru jeho lásky možno vyčítať v jeho živote, ktorý potvrdzuje, že jeho láskou neboli iba pekné slová, ale konkrétne činy.

Potvrdil to aj v prípade Poslednej večere, keď apoštolom umyl nohy, teda urobil takú službu, ktorú nemuseli robiť ani židovskí otroci. Zo strany Ježiša to nebolo iba gesto veľkej osobnosti, o ktorej sa raz budú deti učiť na hodinách náboženstva, ale výraz jeho predchádzajúcej, a aj nasledujúcej služby ľuďom, ktorá začala jeho príchodom na svet a vyvrcholila na kríži. Zároveň tým naznačuje, že jeho cesta lásky má byť aj našou cestou lásky. Ježiš ďalej žiada, aby sme vo všetkom, čo robíme, prebudili k životu teoretické zásady Evanjelia a stali sa praktickými kresťanmi. Praktický lekár je ten, kto lekársku vedu uplatňuje v praxi pre dobro chorých. Praktický kresťan je ten, kto náboženské vedomosti uplatňuje v praxi pre dobro blížnych.

Apoštol Ján jasne hovorí: Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska. A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život.

Ako tomu bolo doteraz? Čo urobila Cirkev, ja, ty, my, naša rodina, spoločenstvo, farnosť ... s Ježišovým testamentom? Máme značku kvality, ale žijeme podľa nej? Mnohí nosia na krku krížik či majú v automobile zavesený ruženec, ale nie je to iba akési prázdne gesto, iba módny výkrik?

Malé africké deti radi nosia na krku rôzne ozdoby. Misionár v Kamerune, keď začína katechumenát, teda prípravu detí na krst, daruje im medailónik. Od tej chvíle tieto deti volajú ten, čo nosí medailónik. Pri krste potom misionár venuje dieťaťu krížik, hoci vie, že nie u všetkých novopokrstených je viera taká silná, že ich správanie súhlasí s evanjeliom.

Jedného dňa novopokrstený chlapček ukradol ovocie, čo sa veľmi rýchlo zistilo. Keďže bol ešte malý, nechceli ho trestať, ale aspoň ho zahanbiť, aby to bolo pre neho výstrahou. Povedali mu: Ako si to ty, kresťan, mohol urobiť? Chlapec sa rozplakal a povedal: To neurobil kresťan, ale pohan. Skôr ako som šiel kradnúť, sňal som si medailón i krížik z krku. Keď to napomínajúci počuli, museli sa veľmi ovládať, aby zabránili smiechu.

Kristus vyhlásil poznávaciu značku kresťanov: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Preto vykročme s pokorou v ústrety Pánovi a prosme ho: Ježišu, daj nám pochopiť, aké jednoduché a krásne je byť tvojím učeníkom, lebo stačí, aby sme sa navzájom mali radi a boli si ochotní vždy pomáhať. Daj nám radosť z poznania tvojho testamentu a vytrvalosť ho plniť. Priviesť novokrstenca ako aj ostatných veriacich k hlbokému uvedomeniu si potreby spojenia s Kristom a Cirkvou.

Jednota s Kristom a Cirkvou

Milí priatelia, drahý krstenec Stanislav, krstní rodičia dnes sme v Evanjeliu počuli Kristove slová, ktoré pred svojím umučením adresoval svojím učeníkom. „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5).

Ježiš sa prirovnáva k viniču. Nie je to náhodné. Tento ker bol v myslení orientálneho človeka symbolom plnosti života a hojnosti. Názorne to vidíme napríklad pri vstupe Izraelitov do zasľúbenej zeme. Vyzvedači, ktorých poslal Mojžiš a starší ľudu, aby prezreli Kanaán, jeho obyvateľov, územie a možnosti jeho zaujatia priniesli ako znak bohatej úrodnosti krajiny veľký strapec hrozna. Bolo to pre nich veľmi výrečné znamenie hojnosti, bohatstva a Božieho prísľubu (porov. Nm 13,23).

V epoche Starého zákona bol vinič taktiež symbolom vyvoleného národa. Izrael bol vinicou Pána. On sa o ňu staral uprostred mnohých národov. Výslovne to potvrdzuje prorok Izaiáš. Píše: „Vinicou Pána zástupov je dom Izraela” (Iz 5, 7a). Môžeme povedať, že je to najvznešenejší symbol Vyvoleného národa. Ježiš vo svojich podobenstvách často hovorí o viniči. Aj Izraelský národ označuje týmto výrazom. Pritom však hovorí, že tento vinič uschol a už neprináša ovocie, čím sa oddelil od svojho Boha. Namiesto neho vzťahuje tento symbol na Božie kráľovstvo, na nebo. Taktiež stotožňuje s pravým viničom svoju osobu. Tým povedal svojím súčasníkom veľmi veľa, lebo už oddávna bol v mysliach Židov vinič aj symbolom Mesiáša, ktorého tak túžobne očakávali. Tým sa teda Ježiš s ním stotožnil.

V Novom zákone tiež nájdeme vyjadrenia, v ktorých sa aj Kristova Cirkev prirovnáva k vinici a viniču. Vtom je vyjadrená úzka spojitosť Krista a Cirkvi. Vinič bol v Ježišovej dobe taktiež symbolom znovuzrodenia, čo veľmi dobre charakterizuje našu dnešnú slávnosť, keď prijímame do Kristovej Cirkvi nového člena, ktorý sa znovuzrodí z vody a z Ducha Svätého a bude akoby naštepený na vinič, ktorým je Kristus a jeho Cirkev.

Kristus stotožnením sa s viničom, naznačuje, že je pre svojich učeníkov a všetkých veriacich v neho jediným žriedlom života a jednoty. On je viničný kmeň, na ktorý sa majú napojiť všetci kresťania. On je pravý vinič, lebo prináša bohatú úrodu. Podmienkou pre nás, aby sme mohli tiež prinášať úrodu je spojenie sa s kmeňom - s Kristom. To je životodárna jednota. Spojenie s ním znamená spojenie absolútnej, dokonalej slobody a slobody relatívnej, nedokonalej. Máme sa nasmerovať tam, kde je On a to nie len vonkajškovo, ale vnútorne, v srdci. Je potrebné prijať konkrétny Ježišov program. Napojenie na Krista musí byť životné a bytostné. Je to akoby vzájomné splynutie - On v nás a my v Ňom. Toto vnútorné a stále spojenie sa s ním a prinášanie dobrých plodov je podmienené. Bez neho to nemôže ísť. Žiť v Kristovi neznamená, že už nemôžeme padnúť. Aj svätý apoštol Peter padol, ale vrátil sa opäť ku Kristovi, opäť sa spojil s Ním. Iniciatíva prichádza od Ježiša. On dáva podmienky k prinášaniu ovocia. Toto sa nedá obrátiť naopak. Bez neho nemôžeme nič urobiť. Ako teda živá ratolesť na viniči prináša veľa ovocia pre svoje napojenie na kmeň, tak aj my. Ak kresťan neprináša duchovné ovocie, to je znakom jeho duchovnej smrti. Je suchou ratolesťou na viniči.

Ježiš uisťuje svojich učeníkov o tom, že ak ostanú s ním, splní im každú prosbu, čo len budú chcieť. To však bude vtedy ak sa naša vôľa stotožní s Jeho vôľou. Teda ak to tak nie je, to znamená, že nie sme skutočne spojený s Ním. Chyba je na našej strane. Možno nemáme žiadnu, alebo len slabú vieru. To je tiež znakom duchovnej suchoty.

Drahí bratia a sestry, milý krstenec Stanislav, krstní rodičia z Ježišových úst sme počuli ako uisťuje svojich učeníkov, že už sú skrze jeho slovo čistí. To znamená, že sú zjednotení s Kristom a prijali nový život. Svätý Cyril Jeruzalemský hovorí: „Krstom sa človek stáva súčasťou svätého viničného kmeňa a ak zostane vo viere, bude rásť ako plodná ratolesť.” To je pre nás veľkým prísľubom nášho Pána o možnosti vlastniť veľké dobrá. Aby sa človek zachránil pred zlom, je potrebné prijať Ježiša, uveriť v neho. To je začiatok nášho spojenia s Kristom.

Dnes, keď sa náš brat Stanislav spája s Ježišom prostredníctvom krstu, otvára sa mu veľká možnosť aj naďalej žiť v neustálom spojení s ním a s jeho Cirkvou. Je žiadúce, aby sa človek po prijatí krstu, ale aj po každom návrate ku Kristovi vo sviatosti zmierenia, nanovo, vnútorne a bytostne spojil s Ježišom. Potom bude ochotný bez výhrad prinášať to dobré ovocie na kmeni Kristovej Cirkvi. Ak sa dá Kristovi len čiastočne, s podmienkami, ak bude chcieť prinášať len ovocie istého druhu, bude obmedzovať šírenie Božích plodov vo vlastnom živote. Ak sa mu však úplne dá k dispozícii, potom bude sám Boh konať cez neho veľké veci.

Ježiš sám sa bude oň starať - odstrihávať to, čo je na prekážku jeho ozajstného rozvoja a napomáhať všetkému, čo je prospešné pre jeho užšie zblíženia s Ním. Ovocím ozajstného spojenia s Kristom a jeho Cirkvou je pravá bratská láska. V nej sa združujú všetky prikázania. Ona je ich naplnením. Aj svätý Augustín nám to pripomína vo svojom známom výroku: “Miluj a rob, čo chceš!” Podľa tejto ozajstnej, konkrétnej lásky poznáme Ježišových nasledovníkov. Z nej plynú všetky naše dobré skutky. Potom nám aj plnenie prikázaní bude spôsobovať radosť, čo je v opaku k mysleniu dnešných ľudí, ktorí si kresťanskú morálku predstavujú ako súbor nejakých sebazapieraní. Teda toto skutočné spojenie s Kristom v jeho Cirkvi zasahuje človeka v jeho najhlbšom vnútri a musí sa prejaviť aj navonok.

Preto je potrebné, aby sme, či už po krste, alebo po návrate ku Kristovi vo sviatosti zmierenia, ostali v rovnakej oddanosti, ochote a vzájomnom spojení s ním natrvalo a neotrasiteľne. Je isté, že aj napriek tejto našej dobrej vôli môžu prísť rôzne skúšky. Aj vtedy musíme byť pevne s Ježišom. Ak máme verne pokračovať v Jeho diele na zemi, musíme byť vždy napojení naňho. Len vtedy bude výsledok našej práce na jeho diele naozaj trvalým a hodnotným dielom, lebo „bez Neho nemôžeme nič urobiť.” (Jn 15,5b).

Ježiš sa však tak úzko spája s Cirkvou, že kto by nechcel prijať a skutočne patriť do Jeho Cirkvi, nemôže byť skutočne spojení ani s Ním. V jednej legende sa hovorí, že ktosi prišiel k Ježišovi a opýtal sa ho: „Učiteľ, všetci vieme, že pochádzaš od Boha a učíš pravdu. Pokiaľ však ide o tvojich učeníkov, tvoju družinu, či ako ich nazývaš, musím povedať, že sa mi to neveľmi páči, práve naopak. Len nedávno som mal dosť ostrú výmenu názorov s jedným tvojím prívržencom. A ako každý vie ani tvoji učeníci nie sú medzi sebou dosť jednotní. Preto sa ťa otvorene pýtam: Nemožno k tebe patriť aj bez toho, aby som musel udržiavať osobitné vzťahy s tvojimi takzvanými učeníkmi? Chcel by som ťa nasledovať, ale bez toho takzvaného spoločenstva, bez Cirkvi...”

Ježiš sa naňho pozorne pozrel a povedal: „Počúvaj, poviem Ti podobenstvo: Jedného dňa sa niekoľko mužov spolu rozprávalo. Keď sa zvečerilo a nastala tma, priniesli drevo, uložili ho na hromadu a zapálili oheň. Potom tam pospolu sedeli, žiara ohňa ich zohrieval a svit plameňov im osvetľoval tváre. Ale jeden z nich nechcel zostať dlhšie v ich kruhu, túžil byť sám. Vzal si teda horiace poleno zo spoločného ohňa a sadol si s ním obďaleč od ostatných. Žeravé poleno mu svietilo a vyžarovalo teplo. Čoskoro však páľava poklesla a ten osamelý muž pocítil tmu a chlad noci. Rozmyslel, si to, vzal už vyhasnutý kus dreva a zaniesol ho do pahreby z veľkého ohňa, kde sa drevo nanovo zapálilo a rozhorelo. A muž si znovu prisadol k ostatným. Zohrial sa a svit plameňov mu osvetľoval tvár.” A Ježiš dodal: “Kto je blízko mňa, je vo svetle a teple, kto chce byť sám, je v tme a zime.“

Drahí priatelia, milý krstenec Stanislav, krstní rodičia kto z nás by chcel ostať v tme a zime, keď svetlo a teplo je na dosah ruky?! Siahnime po Ježišovi, ktorý prebýva vo svojej Cirkvi a držme sa ho pevne za ruku. On chce byť s nami. Pane, ty poznáš našu slabosť a vieš, že sme náchylní na zlé. Chceme sa však vždy vrátiť k Tebe, lebo mimo Teba nenájdeme pravý pokoj a pravú radosť. Ty sám si nás pritiahni k sebe a nedovoľ nám odlúčiť sa od Teba. Amen.

Nový začiatok

Vo veľkonočnom čase čítame v katolíckych kostoloch knihu Skutky apoštolov. Na prvú misijnú cestu išli spolu Pavol a Barnabáš. Barnabáš vytiahol Pavla z izolácie, lebo Pavol 10 rokov po zjavení vzkrieseného Ježiša trčal v Tarze a nikam nechodil. Potom sa vydali na cesty. Najprv obchádzali tradičných veriacich a navštevovali synagógy.

Keď svedčili o Ježišovi, časť tých tradičných ich hnala kade ľahšie, iní sa potešili a pridali, a najmä sa pridávali pohania: Uverilo veľké množstvo Židov i Grékov. Židia, ktorí neuverili, pobúrili a roztrpčili pohanov proti bratom. Barnabáš a Pavol ale hovorili smelo, dôverujúc Pánovi, ktorý slovo svojej milosti potvrdzoval svedectvom tak, že sa ich rukami diali znamenia a divy (Sk 14,1-3). Aj slovo bolo z milosti, z Božej lásky. A k tomu znamenia a divy.

Netreba si to predstavovať celkom zázračne. Pavol a Barnabáš tiež neboli iba svätí, pohádali sa kvôli Markovi a nikdy sa už nedali dokopy. Po rokoch napísal Pavol známy hymnus o láske: Ak by som lásky nemal, ničím by som nebol (1 Kor 13,1-13). Nepísal to nikomu na svadbu, ale sám sebe, keď ľutoval, ako nevďačne sa rozišiel s Barnabášom. Pri všetkých ľudských slabostiach prvotné kresťanstvo nemoralizovalo hriešnikov ani nevysmievalo tradicionalistov, ale hlásilo sa k láske zjavenej v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. Nie v našej, ale jeho láske. Kto sa jej poddá, nebojuje v politicko-kultúrno-etických vojnach, ale nosí uzdravenie a radosť chudobným. Podľa toho sa pozná nový začiatok, podľa toho sa poznajú Ježišovi učeníci.

tags: #5 #velkonocna #nedela #kazen #homilia