Skalka pri Trenčíne, s diecéznou svätyňou Malá Skalka a zrúcaninou starobylého kláštora Veľká Skalka, je najstarším pútnickým miestom na Slovensku. Toto miesto bolo svedkom mnohých historických udalostí slovenského i svetového významu a svedčí o bohatej slovenskej pútnickej tradícii.
Kláštor Skalka nad Váhom
Geografická Poloha a Predhistorické Osídlenie
K výrazným geografickým predelom v regióne stredného Považia patrí Trenčianska brána. Ide o najužšie miesto vážskeho podolia, ohraničeného trenčianskou hradnou skalou a vyvýšeninou Skalka. Masív Skalky na pravom brehu Váhu postupne klesá od vrcholu k obvodovým stranám, s výnimkou ostrožného výbežku nad sútokom Súčianky s Váhom.
Pozvolne klesajúci terén od vrcholu Skalky k lokalite bol už v pravekom období v najužšom mieste predelený umelo navŕšeným valom. Najstaršie osídlenie lokality z vyvýšeniny Chochel možno zhruba zaradiť do záveru staršej a na začiatok strednej doby bronzovej. Reprezentuje ho fortifikácia, sídliskové objekty a predmety materiálnej kultúry.
Archeologické Výskumy
Prvé výkopové práce na lokalite sa datujú do rokov 1889-1890. Nájdené artefakty ako kostený stylus, rímska spona a keramické fragmenty boli spolu s ďalšími nálezmi predané do Viedne. Vďaka získaným poznatkom sa však lokalita z návršia Chochel zaradila v okolí Trenčína medzi významné náleziská predhistorických pamiatok. V povedomí miestneho obyvatelstva sa utvoril názor, že tu v dávnych dobách stála pohanská svätyňa - Venušin chrám.
V 30. rokoch boli počas výskumu lokality nájdené zaujímavé artefakty ako esovité záušnice väčších rozmerov a prstene (z tyčinky, pásika, so štítkom, s očkom). Dopĺňali ich koráliky, krížiky, mince, nože, rybárske ostne, pracky a brúsik, sekera bradatica, bronzové ihlice, spony, hrncovité nádoby, črepy, prasleny, retiazka, britva, sklený náramok. V roku 1995, ked bola v tesnom susedstve rozostavaná diaľnica začal sa na nej podrobný výskum.
Fortifikácia a Osídlenie v Dobe Bronzovej
Fortifikácia je situovaná na juhozápadnom okraji lokality v mieste šijovitého napojenia ostrožného výbežku na svahovitý terén Skalky. Jej pôvodné teleso bolo zničené požiarom a následne prirodzeným spôsobom deštruovalo. Vo včasnej dobe dejinnej bolo funkčným spôsobom zakomponované do telesa novej fortifikácie a prekryté značnou kubatúrou novonavŕšenej zeminy.
Okrem valu sa z doby bronzovej zachovali fragmenty niekoľkých sídliskových objektov. Pokiaľ ide o predmety materiálnej kultúry, majú dominantné zastúpenie keramické nálezy, doložené takmer tisíckou fragmentov. Typologická škála nádob je príznačná pre madarovskú kultúru. Bronzových nástrojov bolo nájdené iba minimum.
Možno teda uzavrieť, že opevnená osada z vyvýšeniny Chochel bola osídlená v období klasického stupňa madarovskej kultúry, vypĺňajúceho vrcholný úsek staršej doby bronzovej a neskoromadarovského stupňa zo začiatku strednej doby bronzovej. Počas neho v dôsledku požiaru fortifikácia z juhozápadného okraja lokality zaniká.
Doposiaľ nieje známa funkcia opisovanej osady, ani dôvody, ktoré viedli k jej vybudovaniu. S velkou pravdepodobnosťou neboli v tomto smere rozhodujúce hospodárske aspekty.
Osídlenie vo Včasnej Dobe Dejinnej
Druhú etapu osídlenia vyvýšeniny Chochel zo včasnej doby dejinnej možno rozdeliť do troch fáz, resp. rámcových úsekov z neskorej doby laténskej až včasnej doby rímskej, staršej a neskorej doby rímskej. Vo včasnej dobe dejinnej došlo k opätovnému sfunkčneniu staršej fortifikácie z prvej etapy osídlenia počas neskorej doby laténskej. Táto doba je na našom území spojená s Keltským etnikom.
Opevnenie z neskorej doby laténskej zničil mohutný požiar. Funkcia hradiska bola s velkou pravdepodobnosťou opäť obnovená počas dalšej fázy osídlenia. Nedošlo pritom k rozsiahlejšej prestavbe pôvodného, ale iba k obmedzenej úprave daného stavu. Pokiaľ ide o sídliskové objekty, boli na lokalite najčastejšie zastúpené zásobnicové jamy.
Najväčšiu osídlenosť návršia Chochel zaznamenávame vo včasnodejinnom období, najmä v neskorej dobe laténskej až včasnej dobe rímskej. Predovšetkým obdobie púchovskej kultúry je bohato zastúpené. Toto osídlenie reprezentujú početné črepy z keramiky typickej pre dané obdobie.
Poľnohospodárske zameranie obyvatelstva potvrdzujú nielen železné nástroje, ale aj zásobnicové jamy a skladba zvieracích kostí získaných z objektov a zo sídliskovej vrstvy. Väčšina pochádza z domácich zvierat, najmä ovca, hovädzí dobytok a koza.
Zánik neskorolaténskej fortifikácie mohutným požiarom vo včasnej dobe rímskej možno spojiť s príchodom Germánov a rovnakým spôsobom postihli viaceré opevnené útvary ľudu púchovskej kultúry. Po obsadení územia Germánmi najmä v čase markomanských vojen proti Rímskej ríši, bolo hradisko opätovne osídlené pretože lokalita bola ľahko hájiteľná.
Slovanské Osídlenie a Sakrálny Objekt
Prvým z dvoch prebádaných slovanských objektov je zemnica umiestnená pod severozápadným okrajom zosúvajúceho sa telesa včasnodejinného valu, v susedstve prístupovej trasy na lokalitu. Dve úrovne kompaktného výmazu dlážok svedčia o dlhodobejšom používaní objektu počas 9.-10. stor. Druhý objekt reprezentuje prepálený výmaz kúreniska kupolovej pece z centrálnej časti lokality, pochádzajúci z 11.-12.
V strednej časti lokality, na priesečníku jej pozdĺžnej a priečnej osi, bol vybudovaný sakrálny objekt. Skladal sa z lode nepravidelnej štvorcovej dispozície a plytko vyklenutej poloblúkovej apsidy. Objekt sa zachoval v podobe jedného až dvoch najspodnejších riadkov základového muriva, vybudovaného z lomových kameňov miestnej proveniencie, spájaných maltou. Interiérová dlážka bola na spôsob terakotovej väzby pokrytá tenkými plochými pieskovcovými kameňmi.
Milan Hanuliak uvádza, že je pravdepodobné, že kostol bol postavený už v období existencie Veľkej Moravy. Posunutie počiatkov vybudovania sakrálneho objektu do 9. stor. podporuje tiež koncentrácia charakteristických keramických nálezov v jeho najbližšom okolí a skupina šiestich hrobov z 9.-10. stor., umiestnených za jeho apsidou.
Je pritom pozoruhodné, že táto stavba aj napriek archaickej podstate zaznamenaných výnimočností (dispozícia, rozmery, absencia oltárnej menzy, zrejme aj drevená konštrukcia stien), mala v období 11. až 13. storočia atribúty farského kostola. Dokladom toho je nielen prikostolný cintorín, ale aj písomná zmienka o farárovi z obce Skala, ktorý neskôr vstúpil do benediktínskeho opátstva založeného na Skalke v roku 1224.
Jednou z najväčších záhad však zostáva hrob upíra, nachádzajúci sa vo vnútri svätyne. Z prostredia Veľkej Moravy poznáme viacero prípadov tzv. vampírskych hrobov, kedy boli jedinci z rituálnych dôvodov po smrti, resp. po pochovaní dodatočne zohavení, najmä odstránením niektorej končatiny, hlavy, alebo zaťažení veľkými balvanmi.
Dosial neznáme dôvody rozhodli o tom, že tento spoľahlivo hájiteľný areál s typickými znakmi veľkomoravských refugiálnych hradísk nebol súvislejšie osídlený. V priebehu druhej polovice 9. stor. sa tu s veľkou pravdepodobnosťou vybudoval drevený sakrálny objekt špecifickej dispozície a v priestore za jeho apsidou sa začalo pochovávať.
Skalka pri Trenčíne stále inšpiruje umelcov
Veľká Skalka a Benediktínsky Kláštor
Veľká Skalka - teda ruiny pôvodného benediktínskeho kláštora - pochádza zo začiatku 13. storočia, konkrétne z roku 1224. Je spojená so vznikom benediktínskeho opátstva k úcte svätého Beňadika. Stavba tohto gotického kláštora svedčí o prítomnosti benediktínov, ktorí tu pôsobili až do začiatku 16. storočia.
Na mieste, kde žil pustovníckym životom sv. Benedikt († okolo r. 1033), založil nitriansky biskup Jakub I. v roku 1224 neveľký kláštor - Opátstvo sv. Benedikta. Jeho srdcom boli jaskynné priestory, kde pustovník žil, ku ktorým pristavali na našom území jedinečnú trojpodlažnú kaplnku, ktorá je v najvyššom podlaží otvorená do spomínanej jaskyne.
Život benediktínskych mníchov v priebehu stáročí však vážne narušilo nepokojné obdobie počas expanzie Matúša Čáka z neďalekého Trenčína a neskôr aj nájazdy husitských oddielov z blízkej Moravy.
Nový život na veľkú Skalku priniesli až v roku 1644 trenčianski jezuiti, ktorí majetok zaniknutého opátstva získali darom od kráľa Ferdinanda III. (iné zdroje uvádzajú ako darcu nitrianskeho biskupa Jána Püskyho). Následne, v rokoch 1667-69 jezuiti postavili vedľa pôvodných stavieb nové budovy kláštora a postupne celý areál upravovali.
Čiastočné opravy na Veľkej Skalke sa realizovali v rokoch 1852-1853, v roku 1892, 1911 a 1914. Po druhej svetovej vojne sa uskutočnili ďalšie práce v roku 1951 a potom aj v roku 1982.
Malá Skalka
Malá Skalka a Kostol
Malá Skalka - teda dvojvežový kostol postavený v románskom slohu - je ďalšou časťou bohatého duchovného dedičstva na Slovensku. História kostola siaha až do roku 1208. Rôzne úpravy a renovácie, najmä počas pôsobenia jezuitov, prispeli k jeho rozvoju, skrášleniu a zdokonaleniu. Súčasná podoba kostola sa datuje do roku 1745, kedy bol kostol rozšírený a pristavili k nemu dve veže.
Napriek nepokojom a vážnym udalostiam, ako bola napríklad už spomínané kurucké vojny, sa kostol podarilo udržať. Po druhej svetovej vojne došlo k rozsiahlym opravám, ktoré sa dokončili v roku 1951.
Súčasnosť a Obnova
V priebehu času prešli kláštor i kostol (aj ich okolie) rôznymi úpravami a rekonštrukciami. Modernizácia a zachovanie historických prvkov sa stali cieľom starostlivosti o tieto posvätné miesta. Od prístreškov pre turistov až po sociálne zariadenia a nové krížové cesty, Skalka stále žije a priťahuje pútnikov i zvedavcov, ktorí túžia spoznať jej históriu a zažiť atmosféru viery našich predkov.
Kláštor leží pri ceste II. triedy z Trenčína do Nemšovej len pár km severovýchodne od Trenčína. Pod kláštorom sa nachádza parkovisko a viacero informačných tabúľ pre návštevníkov. Areál je sprístupnený bezplatne v určených návštevných hodinách počas turistickej sezóny.
| Atribút | Informácie |
|---|---|
| Patrocínium | Opátstvo sv. Benedikta |
| Vznik | Prvá polovica 13. storočia (1224) |
| Trojpodlažná kaplnka | Jedinečná na Slovensku, horné podlažie je Kaplnkou sv. Andreja-Svorada a Benedikta |
| Jaskynné priestory | Prístupné úzkym gotickým portálom z prelomu 13. a 14. storočia |