2083 Ježiš zhrnul povinnosti človeka voči Bohu do týchto slov: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ (Mt 22,37) . Tieto slová sú bezprostrednou ozvenou na slávnostnú výzvu: „Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán!“ (Dt 6,4) . Boh miloval prvý. Láska jediného Boha sa pripomína v prvom z „desiatich slov“.
Mojžišove tabule s desiatimi prikázaniami.
Prvé Prikázanie: Základ Viery
I. 2084 Boh sa dáva poznať tak, že pripomína svoje všemohúce, láskavé a oslobodzujúce konanie v dejinách toho, na ktorého sa obracia: „Ja som… ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva“ (Dt 5,6). Prvé „slovo“ obsahuje prvé prikázanie Zákona: „Budeš sa báť Pána, svojho Boha, a jemu budeš slúžiť… Nebudeš chodiť za cudzími bohmi“ (Dt 6,13-14). Prvá výzva a spravodlivá požiadavka Boha je, aby ho človek prijal a aby sa mu klaňal.
2085 Jediný a pravý Boh zjavuje Izraelu najprv svoju slávu. Zjavenie povolania človeka a pravdy o ňom sa viaže na zjavenie Boha. Človek je povolaný, aby robil zjavným Boha prostredníctvom svojho konania v súlade so svojím stvorením „na obraz a podobu Boha“.
2086 „Prvé [z prikázaní] obsahuje prikázanie viery, nádeje a lásky.“ Lebo keď hovoríme, že Boh je stály, nemeniteľný, stále ten istý, verný, vyznávame to správne, bez akejkoľvek nespravodlivosti. Z toho vyplýva, že keď súhlasíme s jeho výrokmi, musíme mu úplne veriť a dôverovať. Kto však uvažuje o jeho všemohúcnosti, ochote a náklonnosti robiť dobro, mohol by nevkladať do neho celú svoju nádej? A keď pozerá na bohatstvo jeho dobroty a lásky, ktorým nás zahrnul, mohol by ho nemilovať?
2087 Náš morálny život má svoj prameň vo viere v Boha, ktorý nám zjavuje svoju lásku. Svätý Pavol hovorí o „poslušnosti viery“ (Rim 1,5;16,26) ako o prvej povinnosti. Poukazuje na to, že „nepoznanie Boha“ je počiatkom a vysvetlením všetkých morálnych vykoľajení.
2088 Prvé prikázanie od nás žiada, aby sme rozvážne a bedlivo pestovali a chránili svoju vieru a odvrhli všetko, čo je proti nej. Proti viere možno hrešiť rozličnými spôsobmi: Dobrovoľné pochybovanie o viere zanedbáva alebo odmieta považovať za pravdivé, čo Boh zjavil a Cirkev predkladá veriť. Nedobrovoľné pochybovanie znamená váhavosť vo viere, ťažkosť pri prekonávaní námietok spojených s vierou alebo aj úzkostlivosť vyvolanú temnotou viery.
2089 Nevera je nedbanlivosť o zjavenú pravdu alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou.
Nádej a Láska: Dve Stránky Jednej Mince
2090 Keď sa Boh zjavuje a volá človeka, človek nemôže na Božiu lásku plne odpovedať svojimi vlastnými silami. Musí dúfať, že Boh mu dá schopnosť opätovať jeho lásku a konať podľa prikázaní lásky. Nádej je dôveryplné očakávanie Božieho požehnania a oblažujúceho videnia Boha.
2091 Prvé prikázanie sa týka aj hriechov proti nádeji, ktorými sú zúfalstvo a opovážlivosť: V zúfalstve človek prestáva dúfať, že dostane od Boha osobnú spásu, pomoc, aby ju dosiahol, alebo že dostane odpustenie svojich hriechov.
2093 Viera v Božiu lásku zahŕňa výzvu a povinnosť odpovedať na Božiu lásku úprimnou láskou.
2094 Proti Božej láske sa možno prehrešiť rozličnými spôsobmi: Ľahostajnosť zanedbáva alebo odmieta brať do úvahy Božiu lásku. Neuznáva jej iniciatívu a popiera jej silu. Nevďačnosť zabúda alebo odmieta uznať Božiu lásku a odplácať sa jej láskou za lásku. Vlažnosť je váhanie alebo nedbanlivosť pri odpovedi na Božiu lásku a môže zahŕňať odmietnutie oddať sa podnetu lásky. Znechutenosť (acedia) alebo duchovná lenivosť zachádza až do odmietnutia radosti, ktorá pochádza od Boha, a do odporu proti Božiemu dobru. Nenávisť voči Bohu pochádza z pýchy.
Teologálne Čnosti a Morálny Život
II. 2095 Teologálne (božské) čnosti viery, nádeje a lásky stvárňujú a oživujú morálne čnosti. Tak napríklad láska nás vedie k tomu, aby sme dávali Bohu, čo sme mu plným právom povinní dať ako jeho tvory. Na tento postoj nás pripravuje čnosť nábožnosti.
2096 Adorácia (klaňanie sa) je hlavným úkonom čnosti nábožnosti.
2097 Klaňať sa Bohu znamená s úctou a s absolútnou podriadenosťou uznávať „ničotu stvorenia“, ktoré jestvuje jedine vďaka Bohu. Klaňať sa Bohu znamená: ako Mária v Magnifikate chváliť ho, velebiť ho a seba pokorovať, s vďačnosťou vyznávajúc, že urobil veľké veci a že jeho meno je sväté.
2098 Úkony viery, nádeje a lásky, ktoré nariaďuje prvé prikázanie, sa uskutočňujú v modlitbe. Povznesenie ducha k Bohu je výrazom našej adorácie Boha modlitbou chvály a vzdávania vďaky, príhovoru a prosby. Modlitba je nevyhnutnou podmienkou, aby sme mohli zachovávať Božie prikázania.
2099 Je správne prinášať Bohu obety na znak adorácie a vďačnosti, prosby a spoločenstva s ním.
2100 Aby vonkajšia obeta bola pravá, musí byť prejavom duchovnej obety: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený“ (Ž 51,19). Proroci Starej zmluvy často odsudzovali obety, ktoré sa konali bez vnútornej účasti alebo bez spätosti s láskou k blížnemu. Ježiš pripomína slová proroka Ozeáša: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“ (Mt 9,13;12,7) . Jediná dokonalá obeta je tá, ktorú priniesol Ježiš Kristus na kríži v úplnom oddaní sa Otcovej láske a pre našu spásu.
2101 Pri mnohých príležitostiach sa od kresťana vyžaduje, aby urobil prisľúbenia Bohu. Krst a birmovanie, manželstvo a sviatostná vysviacka ich vždy zahŕňajú. Kresťan môže aj z osobnej nábožnosti prisľúbiť Bohu určitý skutok, určitú modlitbu, almužnu, púť a pod.
2102 „Sľub, to jest uvážené a slobodné prisľúbenie dané Bohu o možnom a väčšom dobre, sa musí splniť na základe čnosti nábožnosti.“ Sľub je úkon zbožnosti, ktorým kresťan zasväcuje Bohu sám seba alebo mu sľubuje nejaký dobrý skutok. Splnením svojich sľubov dáva teda Bohu to, čo mu sľúbil a zasvätil.
2103 Sľubom zachovávať evanjeliové rady Cirkev priznáva príkladnú hodnotu: „Matka Cirkev sa raduje, že má vo svojom lone mnoho mužov a žien, ktorí zbližša nasledujú Spasiteľovo zrieknutie sa seba samého a výraznejšie to prejavujú tým že v slobode Božích detí prijímajú chudobu a zriekajú sa vlastnej vôle.
2104 „Všetci ľudia… sú povinní hľadať pravdu, najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznali, prijať ju a zachovávať.“ Táto povinnosť vyplýva zo samej ľudskej prirodzenosti.
2105 Povinnosť vzdávať Bohu pravý kult sa týka jednotlivého človeka aj spoločnosti. Je to „tradičné katolícke učenie o morálnej povinnosti jednotlivcov a spoločností voči pravému náboženstvu a jedinej Kristovej Cirkvi“. Keď Cirkev neprestajne evanjelizuje ľudí, pracuje na tom, aby mohli stvárňovať „kresťanským duchom zmýšľanie a mravy, zákony a štruktúry spoločnosti“, v ktorej žijú. Spoločenskou povinnosťou kresťanov je rešpektovať a prebúdzať v každom človekovi lásku k pravde a k dobru. Táto povinnosť od nich vyžaduje, aby iným dávali poznať kult jediného pravého náboženstva, ktoré pretrváva v katolíckej a apoštolskej Cirkvi. Kresťania sú povolaní, aby sa stali svetlom sveta.
2106 V náboženskej oblasti nikto nesmie byť nútený, aby konal proti svojmu svedomiu, ani sa nikomu nesmie brániť, aby v náležitých hraniciach konal podľa svojho svedomia súkromne alebo verejne, či už sám, alebo v spojení s inými. Toto právo sa zakladá na samej prirodzenosti ľudskej osoby, ktorej dôstojnosť vedie k tomu, aby slobodne súhlasila s Božou pravdou, ktorá presahuje časný poriadok.
2108 Právo na náboženskú slobodu neznamená ani morálnu prípustnosť súhlasiť s omylom, ani predpokladané právo na omyl, ale je to prirodzené právo ľudskej osoby na občiansku slobodu, čiže na slobodu od vonkajšieho nátlaku v náboženskej oblasti zo strany politickej moci, a to v rámci správnych hraníc.
2109 Právo na náboženskú slobodu nemôže byť samo osebe ani neobmedzené, ani obmedzené iba pozitivisticky alebo naturalisticky chápaným verejným poriadkom.
Hriechy Proti Prvému Prikázaniu
III. 2110 Prvé prikázanie zakazuje uctievať iných bohov okrem jediného Pána, ktorý sa zjavil svojmu ľudu. Zakazuje poveru a neúctu voči Bohu.
2111 Povera je vybočenie náboženského cítenia a úkonov, ktoré ono ukladá. Môže vplývať aj na kult, ktorý vzdávame pravému Bohu, napríklad keď sa pripisuje takmer magická dôležitosť určitým, ináč oprávneným alebo potrebným praktikám.
2112 Prvé prikázanie odsudzuje mnohobožstvo (polyteizmus). Vyžaduje od človeka, aby neveril v iných bohov okrem Boha, aby neuctieval iné božstvá okrem Jediného. Sväté písmo neprestajne pripomína toto odmietnutie modiel zo striebra a zo zlata“, ktoré „sú dielom ľudských rúk“, ktoré „majú ústa, ale „nehovoria, majú oči, a nevidia“. Tieto márne modly robia márnym aj človeka: „im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria“ (Ž 115,4-5.8) .
2113 Modloslužba sa netýka len nepravých pohanských kultov. Zostáva trvalým pokušením pre vieru. Spočíva v zbožšťovaní toho, čo nie je Boh. Modloslužbou je, keď si človek ctí a uctieva stvorenie namiesto Boha, či už ide o bôžikov, alebo o zlých duchov (napr. satanizmus), o moc, rozkoš, rasu, predkov, štát, peniaze a pod. „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone,“ hovorí Ježiš (Mt 6,24) . Mnoho mučeníkov zomrelo, lebo sa neklaňali „Šelme“ a odmietali dokonca predstierať, že ju uctievajú.
2114 Ľudský život sa stáva jednotným v klaňaní sa Jedinému. Prikázanie klaňať sa jedine Pánovi robí človeka jednoduchým a chráni ho pred bezhraničnou roztrieštenosťou. Modloslužba je prevrátenosť náboženského citu, ktorý je človekovi vrodený.
2115 Boh môže zjaviť budúcnosť svojim prorokom alebo iným svätým. Ale správny postoj kresťana, čo sa týka budúcnosti, spočíva v tom, že sa s dôverou odovzdáva do rúk Prozreteľnosti a zrieka sa každej nezdravej zvedavosti v tomto ohľade.
2116 Treba odmietnuť všetky formy veštenia: uchyľovanie sa k satanovi alebo k zlým duchom, vyvolávanie mŕtvych alebo iné praktiky, o ktorých sa mylne predpokladá, že „odhaľujú“ budúcnosť. Používanie horoskopov astrológia, čítanie z ruky, výklad predpovedí alebo osudov, jasnovidectvo a uchyľovanie sa k médiám prejavujú vôľu mať vládu nad časom, nad dejinami a nakoniec nad ľuďmi a zároveň túžbu nakloniť si skryté mocnosti.
2117 Všetky praktiky mágie alebo čarodejníctva, ktorými si človek chce podmaniť skryté mocnosti, aby ich postavil do svojich služieb a dosiahol nadprirodzenú moc nad blížnym - hoci aj preto, aby mu získal zdravie -, vážne odporujú čnosti nábožnosti. Tieto praktiky sú ešte odsúdeniahodnejšie, keď sú spojené s úmyslom škodiť druhému, alebo keď sa pri nich uchyľuje k zásahu zlých duchov. Aj nosenie amuletov si zasluhuje výčitku. Špiritizmus je často spojený s vešteckými a magickými praktikami. Preto Cirkev upozorňuje veriacich, aby sa ho chránili. Uchyľovanie sa k tzv.
2119 Pokúšanie Boha spočíva v tom, že sa slovom alebo skutkom podrobuje skúške jeho dobrota a jeho všemohúcnosť. Takto aj satan chcel od Ježiša dosiahnuť, aby sa vrhol z chrámu, a tak prinútil Boha zakročiť. Ježiš mu čelí Božím slovom: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“ (Dt 6,16) . Vyzývavý postoj obsiahnutý v takomto pokúšaní Boha zraňuje úctu a dôveru, ktoré sme povinní mať k nášmu Stvoriteľovi a Pánovi. Zahŕňa vždy pochybovanie o Božej láske a o Božej prozreteľnosti a moci.
2120 Svätokrádež spočíva v znesväcovaní sviatostí a iných liturgických úkonov, ako aj osôb, predmetov a miest, ktoré sú zasvätené Bohu, alebo v nedôstojnom zaobchádzaní s nimi. Svätokrádež je ťažký hriech, najmä ak sa pácha proti Eucharistii, lebo v tejto sviatosti sa nám podstatne stáva prítomným samo Kristovo telo.
2121 Svätokupectvo (simónia) sa definuje ako kupovanie alebo predávanie duchovných skutočností. Čarodejníkovi Šimonovi, ktorý si chcel kúpiť duchovnú moc, ktorú videl pôsobiť v apoštoloch, Peter odpovedá: „Tvoje striebro nech je zatratené aj s tebou, pretože si si myslel, že Boží dar možno získať za peniaze“ (Sk 8,20) . Peter sa tým prispôsobil Ježišovým slovám: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10,8) . Je neprípustné privlastniť si duchovné dobrá a správať sa voči nim ako vlastník alebo pán, lebo ich zdrojom je Boh.
2124 Výraz ateizmus označuje veľmi rozmanité javy. Častou formou ateizmu je praktický materializmus, ktorý ohraničuje potreby a ambície človeka len na priestor a čas. Ateistický humanizmus sa mylne domnieva, že človek „si je sám sebe cieľom, jediným tvorcom a správcom svojich dejín“.
2125 Pretože ateizmus odmieta alebo popiera jestvovanie Boha, je hriechom proti čnosti nábožnosti. Úmysel a okolnosti môžu značne znížiť zodpovednosť za túto vinu.
2126 Ateizmus sa často zakladá na nesprávnom chápaní ľudskej slobody, ktorá zachádza až do odmietnutia akejkoľvek závislosti od Boha. No „uznávať Boha vôbec nie je v rozpore s dôstojnosťou človeka, lebo táto dôstojnosť má v samom Bohu svoj základ a svoje zavŕšenie“.
2127 Agnosticizmus má viacero foriem. V určitých prípadoch agnostik odmieta popierať Boha, ba naopak, požaduje jestvovanie transcendentnej bytosti, ktorá sa však vraj nemôže zjaviť a o ktorej nikto nemôže nič povedať.
2128 Agnosticizmus môže niekedy obsahovať určité hľadanie Boha, ale takisto môže predstavovať aj ľahostajnosť, útek pred poslednou otázkou existencie a lenivosť morálneho svedomia.
Zobrazovanie Boha a Úcta k Obrazom
IV. 2129 Boží príkaz obsahoval zákaz akéhokoľvek zobrazovania Boha ľudskou rukou. Deuteronómium vysvetľuje: „Veď ste nevideli nijakú postavu, keď k vám Pán hovoril sprostred ohňa na Horebe, aby ste nepoblúdili a neurobili si kresanú modlu alebo akýkoľvek obraz“ (Dt 4,15-16) . Absolútne transcendentný Boh sa zjavil Izraelu. „On je všetko,“ ale zároveň „je väčší ako jeho diela“ (Str 43, 29-30).
2130 A predsa už v Starom zákone Boh nariadil alebo dovolil zhotovovať obrazy, ktoré by symbolicky viedli k spáse skrze vtelené Slovo, napr.
2131 Na základe tajomstva vteleného Slova siedmy ekumenický koncil v Nicei (r. 787) odôvodnil proti obrazoborcom uctievanie obrazov Ježiša Krista, ale aj Bohorodičky, anjelov a všetkých svätých.
2132 Kresťanské uctievanie obrazov nie je v rozpore s prvým prikázaním, ktoré zakazuje modly. Veď „úcta k obrazu prechádza na vzor“ a „kto uctieva obraz, uctieva osobu, ktorá je na ňom namaľovaná.“ Úcta, ktorá sa vzdáva posvätným obrazom, je „nábožná úcta“, a nie adorácia, ktorá patrí jedine Bohu. „Náboženský kult sa nepreukazuje obrazom, nakoľko sa berú do úvahy v sebe samých ako nejaké veci, ale nakoľko sú obrazmi, ktoré vedú k vtelenému Bohu.
2135 „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať“ (Mt 4,10) .
2138 Povera je vybočenie kultu, ktorý vzdávame pravému Bohu.
2141 Uctievanie posvätných obrazov sa zakladá na tajomstve vtelenia Božieho Slova.
Michelangelo: Posledný súd.
Božie Milosrdenstvo a Spravodlivosť
V dnešnej dobe viac počuť o Božom milosrdenstve než o Božej spravodlivosti. Mnohí sa aj preto domnievajú, že Božie milosrdenstvo prevláda v pomere nad Božou spravodlivosťou. Kristus nás pozýva, aby sme hľadali Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť. A rovnako nás volá k milosrdenstvu, ktoré je mu milšie než obeta. Na inom mieste viac zdôrazňuje usilovať sa o spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť, než platiť desiatky z kôpru, rasce a mäty.
Božie milosrdenstvo a Božia spravodlivosť nás presahujú. Boha si nemôžeme nastaviť do ľudských parametrov, preto odpoveď na túto otázku bude vždy len improvizáciou. Hovoriť o ľudských vlastnostiach voči Bohu môžeme len v istej miere v súvislosti s prvými veršami Knihy Genezis, kde je napísané, že Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu.
V Novom zákone nám Ježiš Kristus odpoveď lepšie objasňuje slovami: „Kto vidí mňa, vidí otca“ (Jn 14, 9). V Starom zákone čítame, že Boh je láskavý; je ako mama, ktorá prijíma a objíma dieťa. Tiež, že je milosrdný a maximálne trpezlivý. Ale čítame tam aj o Bohu, ktorý trestá, ktorý nemá zľutovanie.
V Novom zákone Ježiš Kristus hovorí o Bohu ako o milosrdnom Otcovi. Predstavuje ho ako Lásku. Ako plnosť lásky. Pápež Ján Pavol II. v encyklike Dives in misericordia odporúčal vzývať Božie milosrdenstvo. Pápež Benedikt XVI. tvrdil, že milosrdenstvo je centrálnou ideou pre naše časy, videl v ňom nóvum kresťanského posolstva. Pápež František bulou Misericordiae vultus vyhlásil v roku 2015 Svätý rok milosrdenstva.
V poslednom storočí sme zažili toľko ľudsky nevysvetliteľnej hrôzy, že aj mnohí veriaci mohli nadobudnúť dojem, že Boh nás nemá rád. Že to všetko je trestom od Boha. Odplatou za náš hriešny spôsob života, na ktorý sa nemôže pozerať. To však neznamená, že Božie milosrdenstvo tu nebolo a nie je.
„Vystaviť sa Božej láske môžeme aktívnou spoluprácou zo svojej strany.“ Keď zabúdame alebo si nevšímame Božie milosrdenstvo, kde je tak najviac evidentné, neprehliadnuteľné? Svet má svoj zákon. Keď ho človek hrubo prestúpi, pôjde do basy. A to je, samozrejme, správne a dobré. Je to tak v poriadku.
Avšak ako má človek, ktorý je odsúdený na doživotie alebo trest smrti, prísť k nejakému záveru o zmysle svojho života? A tu sa dostávame k momentu uvedomenia si, že existuje niečo viac než len tento pozemský život. Milosrdenstvo súvisí s večnosťou a prísľubom či ponukou nového - večného života s Bohom.
Máme sa vystaviť Božej láske? Vždy a všade. V Bohu žijeme, hýbeme sa a sme, ako hovoril apoštol Pavol v 17. kapitole Skutkov apoštolov. Ak v Bohu žijeme a sme, je v ňom ponorené celé naše bytie. Všetko, čo vidíme okolo seba, Boh stvoril z lásky k svojmu stvorenstvu. Všetko je tu kvôli nám. A na to často zabúdame. Aj v súvislosti s ekologickými katastrofami, ktoré vnímame.
Vystaviť sa Božej láske môžeme aktívnou spoluprácou zo svojej strany. Platí to pre všetkých. Boh miluje každého človeka. Nie je to o tom, že niekto má „papier, certifikát, vysvedčenie“, že je pokrstený. Ak ho má, je to bonus pre neho, že Božiu lásku objavil. To znamená, že tento svet má milovať a byť aktívny aj v odporovaní pokušeniam a závislostiam. Kresťan je ten, ktorý nasleduje Krista ako jeho učeník a hľadá Kristovu slobodu v blahoslavenstvách. A tá súvisí aj s milosrdenstvom.
Dnes nie je problém nájsť ľudí, ktorí sa až opovážlivo spoliehajú na Božie milosrdenstvo alebo napriek nemu zúfajú, čo sú hriechy proti Duchu Svätému. Ježiš Kristus je vtelený Boh - Láska. Ježiš nám predstavuje svojho Otca ako láskavého. Boh nás miluje ako vlastné dieťa. Boh nie je policajt, ako si ho mnohí falošne predstavujú. Avšak každý hriech komplikuje náš vzťah s Láskou. Sme pozvaní byť jedno s Bohom, byť v Bohu, ako je on v nás. Sme pozvaní sa mu plne v dôvere odovzdať.
Od svojich predkov tradujeme výroky: Pán Boh nie je náhlivý, ale pamätlivý. A tiež: Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Na čo Pán Boh toľko čaká? Prečo by ich mal urýchľovať? Je neobmedzeným Pánom časopriestoru a je Pánom aj mimo času a mimo tohto trojrozmerného priestoru, ktorý poznáme.
Boh je náš milujúci Otec, ktorý nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil už tu na zemi s Bohom nový večný život. Z tohto jediného dôvodu stále čaká, že hriešnici sa obrátia. Dáva im šancu. Každý rok slávime Nedeľu Božieho milosrdenstva a každý deň si pripomíname hodinu Božieho milosrdenstva.
Božia spravodlivosť je už tu. Boh nám dáva všetko. Všetko je milosť. Spravodlivosť je dať každému to, čo mu patrí, v takej miere, aká mu patrí. A túto spravodlivosť dosahujeme vo svojom živote modlitbou.
Pred Pánom Bohom máme mať Božiu bázeň, ale nemali by sme sa ho báť. V tom je rozdiel. Boh nás pozýva, aby sme ho milovali, aby sme boli jedno s ním už tu na zemi. Dáva nám seba samého v tej najvyššej miere. Úplne sa nám vydáva.
Podľa pápeža Františka máme obmedzenú predstavu o spravodlivosti; myslíme si, že kto sa mýli, zaplatí za to a tak zadosťučiní za krivdu, ktorú spôsobil. Ale Božia spravodlivosť je oveľa väčšia. Jej cieľom nie je odsúdenie vinníka, ale jeho spása, znovuzrodenie. Je to spravodlivosť, ktorá pochádza z lásky, vychádza z útrob súcitu a milosrdenstva, ktoré sú samotným srdcom Boha.
Pápež František najprv poukazuje na svetský zákon. Napríklad keď niekto niečo ukradne alebo urobí trestný čin, musí za to zaplatiť. Ako sa však dá odplatiť, ak niekto niekoho zavraždí? Život sa nedá vrátiť naspäť. A na to poukazuje pápež František následne. Aj.
Avšak my sme povolaní konať pokánie, zadosťučinenie aj bez svätej spovede. Už Ján Krstiteľ hovoril: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3, 2). V týchto súvislostiach treba vysvetliť, že pokánie nie je podmienkou k tomu, aby nám Pán Boh odpustil. Pokánie je naša reakcia na Božie milosrdenstvo.
Veci, o ktorých rozprávame, nás presahujú, teda sú pre nás veľmi ťažko pochopiteľné. Preto možno rátať aj s tým, že čitatelia, ktorí budú čítať tento rozhovor, s ním vôbec nemusia súhlasiť.
Áno, je dôležité pýtať sa už teraz, čo bude, kde sa človek posunie za hranicu časnosti a ako sa tam dostane. Čo sa vtedy deje? Musí predsa existovať nejaká „uzávierka“ pozemského života každého človeka. A život pôjde ďalej. A človek sa musí pýtať, čo bude potom?