Ako kresťania, často hovoríme o Bohu ako o nekonečnom a nemennom. Ale čo to naozaj znamená? Tento článok sa zaoberá kresťanskou interpretáciou nekonečnosti Boha, pohľadom Biblie na smrť, nesmrteľnosť a vzkriesenie. Preskúmame, ako tieto koncepty súvisia s naším chápaním Boha a našej vlastnej existencie.
Nekonečnosť a nemennosť Boha
Nekonečnosť Boha je základným kameňom kresťanskej teológie. Znamená to, že Boh nemá hranice, je bez obmedzení a presahuje všetko, čo si dokážeme predstaviť. Jeho existencia je večná, bez počiatku a konca. Vedci vždy trávili a vždy budú tráviť svoj život snahou preraziť otvory do Božej nekonečnosti.
Nemennosť Boha vyplýva z jeho dokonalosti. Boh je dokonalý vo všetkých svojich atribútoch, a preto sa nemôže meniť. Zmena by znamenala prijatie alebo odňatie nejakej dokonalosti, čo je v prípade nekonečne dokonalého Boha nemožné. Boh je bytosť jednoduchá a nedeliteľná. Ak však hovoríme o Božej podstate a jeho jednotlivých vlastnostiach, opisujeme ho akoby sa skladal z častí.
Božie atribúty: Milosrdenstvo a spravodlivosť
Milosrdenstvo a spravodlivosť sú dva dôležité atribúty Boha. Božia spravodlivosť znamená, že Boh nemôže milovať morálne zlo a súhlasiť s ním. Všetko, čo Boh robí je dobré, je v súlade so spravodlivosťou.
Božie milosrdenstvo je jeho úsilie posvätiť a zdokonaliť človeka, ktorý sa proti nemu vzbúril hriechom. Toto milosrdenstvo ide až tak ďaleko, že niet hriechu, ktorý by človek mohol spáchať, aby sa Boh odmietol usilovať o jeho návrat k svätosti a zároveň je toto milosrdenstvo tak veľké, že sa nezastaví ani pred utrpením a smrťou na kríži, ak má byť toto cesta k vyslobodeniu človeka z hriešnosti.
Nekonečnosť Božieho milosrdenstva nemá nič spoločné so zmierňovaním jeho nekonečnej spravodlivosti.
Smrť a nesmrteľnosť v Biblii
Písmo nikde nehovorí o nesmrteľnosti ako o vlastnosti či stave, ktoré by boli človekovi - jeho \'duši` alebo \'duchu` vrodené. Ľudia sú teda na rozdiel od Boha smrteľní. Písmo porovnáva ich život s „parou, ktorá sa na chvíľu ukáže a potom zmizne“. (Jak 4,14). Boh je nekonečný, oni sú koneční. Boh je nesmrteľný, oni sú smrteľní. Boh je večný, oni sú dočasní.
Pri stvorení „Boh stvárnil človeka z prachu zeme, vdýchol do jeho nozdier dych života a človek sa stal živou dušou“. (1 Moj 2,7) Zo záznamov o stvorení vyrozumievame, že život ľudí závisí od Boha. Dôsledok tejto základnej skutočnosti je, že nesmrteľnosť nie je ľuďom vrodená, ale je to Boží dar.
Smrť ako spánok
Smrť nie je úplné zničenie. Je to len stav prechodného bezvedomia, kým nenastane vzkriesenie. Písmo opätovne nazýva tento medzistav spánkom. Stará zmluva pri zmienke o smrti Dávida, Šalamúna a iných kráľov Izraela a Judey hovorí, že usnuli so svojimi otcami. (1 Kráľ 2,10; 11,43; 14,20.31; 15,8; 2 Par 21,1; 26,23)
Nová zmluva používa ten istý obraz. V zázname o Jairovej dcére, ktorá zomrela, Kristus povedal, že spí. (Mat 9,24; Mar 5,39) Podobne sa vyjadril aj o mŕtvom Lazarovi. (Ján 11,11-14) Matúš napísal, že po Kristovom vzkriesení „mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych“ (Mat 27,52) a v zázname o umučení Štefana Lukáš napísal, „že usnul“. (Sk 7,60)
Biblická predstava smrti ako spánku jasne zodpovedá svojej povahe:
- Tí, čo spia, sú bez vedomia. „Mŕtvi nič nevedia.“ (Kaz 9,5)
- V spánku vedomé myslenie prestáva. „Jeho duch (dych) vyjde... jeho úmysly zaniknú v ten istý deň.“ (Ž 146,4)
- Spánkom sa končí každá denná aktivita. „V záhrobí, do ktorého sa uberáš, niet práce, ani myšlienky, ani poznania, ani múdrosti.“ (Kaz 9,10)
- Spánok nás odlučuje od tých, ktorí bdejú, a od ich aktivity. „Nemajú dielu na ničom, čo sa deje pod slnkom.“ (Kaz 9,6)
- Normálny spánok vypína citovú aktivitu. „Ich láska aj ich nenávisť a žiarlivosť zanikla.“ (Kaz 9,6)
- V spánku ľudia nechvália Boha.„Mŕtvi nechvália Hospodina.“ (Ž 115,17)
- Spánok predpokladá zobudenie. „Prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú.“ (Ján 5,28.29)
Smrť, pochovanie a zmŕtvychvstanie Ježiša (Biblické štúdium Jána 19:31-20:18) – Mike Mazzalongo
Vzkriesenie a večný život
Aj keď sa ľudia rodia ako smrteľníci, Písmo ich povzbudzuje, aby hľadali nesmrteľnosť. (pozri napr. Rim 2,7) Zdrojom tejto nesmrteľnosti je Ježiš Kristus: „Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 6,23; pozri 1 Ján 5,11). Sám Kristus povedal, že jeho hlas otvorí hroby a vzkriesi mŕtvych. (Ján 5,28.29)
Pavel popisuje okamih udelenia daru nesmrteľnosti takto: „Hľa, poviem vám tajomstvo: Nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme razom, v jednom okamihu, na zvuk poslednej poľnice. Lebo keď zaznie, mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme. Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť. A keď si toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: Smrť pohltilo víťazstvo.“ (1 Kor 15,51-54)
Z uvedeného veľmi jasne vyplýva, že Boh nedáva nesmrteľnosť veriacemu pri smrti, ale pri vzkriesení, pri „zvuku poslednej poľnice“. Vtedy „toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť“.