Definícia viery v knihe Židom je vždy určitou výzvou. "Viera je podstatou toho, v čo dúfame a zdôvodnením toho, čo nevidíme." (Žid 11,1) Ako si môžeme byť istí tým, čo nevidíme? Ešte väčšou výzvou pre nás je uvedomiť si, že sme nabádaní vidieť "Neviditeľného" nielen keď sa nám darí, ale najmä vtedy, keď sa nám vôbec nedarí. Práve vtedy potrebujeme vieru, ktorá je formovaná pravdou o Bohu a jeho kráľovstve.
Už vám možno napadla takáto myšlienka: Keby bol Boh dobrý, určite by to pre mňa urobil! Pozorujeme, čo sa deje okolo nás a rozmýšľame, či nás Boh má naozaj rád. Existujú dva dôvody, prečo často pochybujeme o Božej dobrote:
- V srdci horíme túžbou po niečom, o čom sme presvedčení, že je to dobré. Predstava, že Boh by chcel pre nás niečo úplne iné, nám pripadá absurdná.
- O Božej dobrote možno pochybujeme preto, lebo naša skúsenosť je v rozpore s tým, čomu veríme. Ak niečo dobre vyzerá, ak sa pritom dobre cítime, ak to dobre chutí alebo pôsobí dobrým dojmom, potom to musí byť dobré.
Rim 8,28-39 je nádherná časť, ktorá hovorí o Božej dobrote voči nám. Ako to, že pravda o Božej dobrote má na nás silnejší vplyv než naše pochybnosti? Nájdi si čas a rozjímaj o tom, že Boh dovolil, aby Ježiš zomrel namiesto teba. Táto neuveriteľná štedrosť sa tisícimi rôznymi spôsobmi prejavuje voči nám aj dnes.
Keď ma budete o niečo prosiť v mojom mene, ja to vykonám. Ježišov čas na zemi bol ohraničený jeho smrťou. Ten, ktorý bol pre učeníkov oporou a ktorý ich povzbudzoval, odišiel do neba. Učeníci sa cítili bezmocní a zmätení. Prečítaj si Ján 14,1-14. Podľa veršov 13 a 14 Ježiš sľúbil, že pre nás urobí "všetko", o čo budeme prosiť v jeho mene.
Čo si obyčajne myslíme, keď vyslovíme tieto slová? Čo mal Ježiš na mysli, keď nás vyzval takto sa modliť? Keď je naša prosba "v mene Ježiša Krista", môžeme si byť istí, že celé nebo pracuje v náš prospech. Možno nevidíme anjelov, ktorí sú všade okolo nás. Možno niekedy po modlitbe "v Ježišovom mene" otvoríme oči a čakáme, že všetko okolo nás sa zmení. Väčšinou sa však zdanlivo nič nedeje. Božia moc sa môže prejaviť dramatickým spôsobom, napríklad keď Ježiš utíšil búrku. Ale môže prísť aj celkom potichu, nepozorovane, ako keď Boh pomáhal Ježišovi v Getsemane.
Ešte raz si prečítaj Ján 14,1-14. Predstav si, že to Ježiš hovorí priamo tebe - tvárou v tvár. V čom sú pre teba tieto zasľúbenia zdrojom nádeje a povzbudenia? Polož si otázku: Čo je v mojom živote prekážkou, aby sa pri mne naplnili tieto zasľúbenia?
Vzkriesenie rieši problém ľudskej bezmocnosti. Keď uvažujeme o Ježišovom živote, smrti a vzkriesení, často myslíme na to, že vďaka jeho smrti sme sa stali pred Bohom spravodlivými. V Ef 1,18-23 Pavol hovorí o Božej moci. Čo nás tento text učí o moci vzkriesenia? Pavol sa potom snaží opísať, aká úžasná je moc, ktorou nás chce Boh obdariť. Pavol tu však nekončí.
Napíš, v ktorých oblastiach svojho života potrebuješ moc vzkrieseného Krista. Potom sa modli za to, aby v nich táto moc pôsobila.
Možno si už niekde čítal nápis: Prečo sa modliť, keď sa môžeš trápiť? Niekto raz povedal, že keď sa nám život čím ďalej tým viac zamotáva, máme ísť k Bohu a dovoliť mu, aby všetky uzly rozviazal. Ako veľmi Boh túži urobiť to pre nás! My sa však snažíme zvládnuť a vyriešiť si svoje problémy sami, až kým sa nám všetko nepotrhá. Prečo čakáme, kým sa nás zmocní zúfalstvo?
V 1 Pet 5,7 Peter cituje Ž 55,23. Aké je základné posolstvo tohto verša pre nás? Je to veľmi jednoduchý verš. Neukrýva v sebe nijaké tajomstvo. Znamená presne to, čo hovorí - odhodiť, dať preč, aby sme s tým, čo vyvoláva bolesť a trápenie, už nemali nijaký kontakt. Pravdaže, svoje bremená nemáme odhodiť len tak hocikde, starosti sa nestratia niekde v prázdnote. Dávame ich nášmu nebeského Otcovi, ktorý sľubuje, že ich vyrieši.
Úzkosť prežívame z rôznych dôvodov. Nech sú príčiny akékoľvek, svoje problémy si často nechávame pre seba. Máme totiž pocit, že sami si ich dokážeme vyriešiť najlepšie. Peter na nás však nalieha, aby sme si to znovu premysleli. Dôvod, prečo sa nemusíme trápiť je, že Boh sa o nás stará. Stará sa však aj vtedy, keď hrozí rozvod alebo sa cítime úplne zbytoční?
Čo spôsobuje starosti, ktoré ťa v súčasnosti trápia? Ktoré dôvody ťa vedú k záverom, že tvoje problémy sú pre Boha neriešiteľné? Náš najväčší problém je zrejme to, že hoci veríme v Božiu moc zmeniť okolnosti, ktoré nám prinášajú bolesť a starosti, neveríme, že to vyrieši podľa našich predstáv.
Žiť s vedomím, že sa nikto nezaujíma o to, čo nás v živote stretáva, je veľmi bolestné. Judejci boli v Babylone a zdalo sa im, že Boh sa nezaujíma o ich utrpenie. Boli vo vyhnanstve a pre hriech sa cítili Bohom opustení. Izaiáš im však prináša slová útechy. Iz 40 je nádherná pasáž, v ktorej prorok hovorí o Bohu veľmi nežným spôsobom: "Pásť bude svoje stádo ako pastier, zhromaždí ho svojím ramenom, jahniatka ponesie v náručí, pridájajúce ovce povedie." (v. 11)
Keď však ich utrpenie trvalo pridlho, mysleli si: Kde si, Pane? Prečítaj si Iz 40,27-31. Akým spôsobom Izaiáš opisuje Boha? S ďalšou skupinou ľudí, ktorí si možno mysleli, že ich cesta je skrytá pred Bohom, sa stretávame v knihe Ester. V tejto knihe nie je ani jedna zmienka o Bohu. Napriek tomu je celý príbeh drámou o tom, ako Boh zasiahol, aby svoj ľud zachránil od nezmeniteľného a zničujúceho kráľovho zákona. Tento príbeh neopisuje len udalosti, ktoré sa stali v minulosti, ale je symbolom budúcich čias, keď bude Boží ľud opäť prenasledovaný a bude platiť zákon o jeho usmrtení. (Zj 13,15) Ako ľahko môžeme dospieť k názoru, že ak sa dejú také strašné veci, Boh určite opustil svoj ľud. Nemusíme sa však báť.
Čítali sme, ako Izaiáš predstavil Hospodina vyhnancom. Ako by si ty predstavil Najvyššieho ľuďom, ktorým sa zdá, že sa im Boh stratil a opustil ich?
V knihe Proroci a králi si prečítaj kapitolu Kráľovná Ester. "Nepovedal Boh, že dá Svätého Ducha tým, ktorí ho oň budú prosiť? A nie je tento Duch skutočný vodca? Zdá sa, že niektorí ľudia majú strach vziať Boha za slovo, akoby išlo len o ich vlastný výmysel. Prosia Pána, aby nás učil, ale boja sa veriť tomu, čo sľúbil a čo nás o sebe naučil. Ak prídeme k nášmu nebeskému Otcovi v pokore a s úprimnou túžbou, aby nás učil, prečo máme pochybovať, že svoje zasľúbenie splní? Ani na chvíľu nesmiete pochybovať a tým ho zneuctiť. Ak túžime poznať jeho vôľu, našou úlohou je veriť, že nás povedie a požehná v konaní jeho vôle. Možno nedôverujeme sebe, aby sme nevyložili nesprávne jeho učenie.
Viera silnie v kontakte s pochybnosťami a nepriateľskými vplyvmi.
- Uvažujte o veciach, ktoré sú skutočné, hoci ich nevidíme.
- Uvažujte o poslednom odstavci v časti na stredu. Ako často sa ocitnete v takejto situácii?
- Väčšina z nás sa stretla s ľuďmi, dokonca aj kresťanmi, v situáciách, ktoré - prinajmenšom z nášho pohľadu - skončili veľmi zle. Stalo sa to, čo sme považovali za najhoršie - a to napriek modlitbám a našim najlepším snahám.
Žalm 145, 18 - 19"Blízky je Hospodin všetkým, ktorí Ho vzývajú, všetkým, ktorí Ho vzývajú opravdivo. Plní želania tým, ktorí sa Ho boja, počuje ich volanie a pomáha im."
Splniť niečie prianie spravidla znamená obdarovať ho. Nachádzame sa v "čase prianí" i v "čase darov" a preto je dobré pripomenúť, že každý dar môže vyjadrovať viacero situácií:
- Darom môžeme druhému povedať: "Vidíš, aký som skvelý a aký mám dobrý vkus, a pritom na tebe neškrobím, nie som lakomcom." (Dar ako prejav pýchy).
- Alebo môžeme darom vyjadriť: "Dávam ti tento dar, ale dúfam, že ti je jasné, že zaň od teba niečo očakávam. - Dúfam, že ti dôjde, že si mi zaviazaný a že ti to už nebudem musieť pripomenúť slovami. (Dar ako spôsob, ktorým si druhého zaviažem).
- Darom môžeme povedať: "Dávam ti, lebo som veľkorysý a som schopný ti prepáčiť." (Dar ako prejav sebaoslavy - honosím sa, že druhého znášam).
- Alebo tiež: "Darujem ti to, aby si vedela, že som tvojím pánom a že len ja som schopný urobiť ti radosť." (Dar ako prejav moci, nadradenosti).
V období pred Vianocami sa - azda väčšmi ako inokedy - zamýšľame nad prianiami iných ľudí i nad prianiami svojimi. Darčekom sa snažíme vyjadriť, že ich máme radi. Je dobre, ak nám na darčeku záleží, je dobre, že to pre nás nie je len akási povinnosť či formalita. Tríbime si tak dôležitú schopnosť, ktorou je fantázia lásky. A predsa by bolo na škodu zabudnúť, že aj ten najoriginálnejší a najkrajší dar je symbolom, ktorý poukazuje na najdôležitejší Dar - Ježiša Krista - bez ktorého sa všetky ostatné darčeky ľahko stávajú zbytočným haraburdím. Či si to pripúšťame alebo nie, platí, že naše najväčšie a najdôležitejšie prianie bolo naplnené Ježišovým príchodom medzi nás. Prianie po prijatí, láske, pokoji, porozumení, po odpustení - po Božej blízkosti, po večnosti.
Pozri Skôr, Než To Vymažú: Verš, Ktorý Vyslobodil Závislého Zo Smrti
No o tom, že Boh dal ľuďom do sŕdc večnosť je faktom, svedčí, že sotva kedy si nejaký zomierajúci prial, aby mu čítali z Marxových či Leninových spisov. Veľký počet ľudí, dokonca aj takých, ktorí sa k Pánu Bohu a cirkvi po väčšinu života nehlásili, má však pri svojom odchode zo sveta túžbu, aby sa s nimi niekto modlil, sú ochotní spovedať sa - nezriedka túžia prijať Večeru Pánovu ako uistenie o odpustení. Nie, toto nie sú dôkazy vo vedeckom zmysle, zato však ide o nepopierateľné svedectvo, že Pán Boh nám vložil večnosť do sŕdc. A čo viac: "Hospodin plní želania tým, ktorí sa Ho boja, počuje ich volanie a pomáha im (Ž 145,19).
Tým Biblia vraví: Boh nie je skúpy kráľ, ktorý žije pre seba so slúchadlami z mp3 prehrávača na ušiach - uzavretý v nebeskom paláci vzdialený od problémov nás - smrteľníkov. mysliac si: Uškvarte sa, zhrýzajte sa navzájom. Náš Boh je štedrý. Môže učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme (Ef 3,20). Je blízky tým, ktorí k Nemu volajú, zachraňuje všetkých, ktorí Jeho blízkosťou nepohŕdajú. Je ohromné vedieť, že pre Boha nie sme iba bábky, figúrky z bábkového divadla, za nitky ktorých Hospodin ťahá podľa svojej chuti. Pán Boh nás nestvoril ako roboty, bezchybne sa pohybujúce podľa vopred presne nainštalovaného programu, ale ako svojich partnerov, ktorí majú slobodnú vôľu, môžu sa rozhodovať.
Boh plní naše želania. Koná, čo chceme, rešpektuje naše priania - plní ich. No nie preto, že musí, že nám je zaviazaný, alebo si nás chce podrobiť, či honosiť sa tým, že nás znáša. Boh plní naše priania preto, že chce. Chce z veľkej lásky k tým, ktorí sa Ho boja sklamať - ktorí Ho s oddanosťou a dôverou poslúchajú.
Dietrich Bonhoeffer, ev. teológ popravený fašistami mesiac pred skončením 2. svetovej vojny povedal, že "Boh neplní všetky naše priania, ale všetky svoje sľuby." Áno, Pán Boh nie je služobníčkom našich vrtochov ani realizátorom tých našich prianí, ktoré sú sebecké. Avšak je nadmieru milostivý ku svojim skutočným služobníkom. A tí vedia, "keď sa nedeje to, čo chceme, deje sa to, čo je lepšie" (Martin Luther). Pán Boh nás má rád. Vie, čo nám prospieva. Vie tiež, že to, čo chceme, by nám neraz neprospelo, ba práve naopak. A tak nám nedá nám niečo, čo nám uškodí. Ak Pán Boh zdanlivo mlčí a - videné z nášho pohľadu - sa nič nedeje, Bon už koná. Vedie nás cestou, ktorá je iná, ako chceme my: "Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty - znie výrok Hospodinov - ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky" (Izaiáš 55,8-9). Hospodin nás vedie nás cestou, ktorá je iná, ako chceme my, a predsa pre nás dobrá: "Lebo ja poznám úmysly, ktoré mám s vami - znie výrok Hospodinov - úmysly smerujúce k blahu, a nie k nešťastiu: dať vám budúcnosť a nádej" (Jer 29,11).
"Keď sa nedeje to, čo chceme, deje sa to, čo je lepšie". Tým, že Pán Ježišovi Kristus prišiel na túto zem, splnil Pán Boh naše najväčšie a najdôležitejšie prianie: po prijatí, po odpustení - po Božej blízkosti, po večnosti. A nebola to lacná záležitosť.
Ani to, keď Boh splnil naše prianie, nebolo čímsi lacným. "Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, schudobnel pre vás, aby ste vy zbohatli Jeho chudobou" (2Kor 8,9). Čo sa stalo na prvé Vianoce, keď sa stal bohatý Kristus Pán chudobným, to sa stalo kvôli nám. Boh sa pre mňa i pre teba stal človekom, vzdal sa svojich nebeských výsad, žil tu ako ten, kto nemá, kde by hlavu zložil. To platilo počas jeho detstva i dospelého života. Ľudský život - náš život - má pre Ježiša takú cenu, že sa ho rozhodol prežiť ako jeden z nás. Schudobnel, aby sme my zbohatli Jeho chudobou. - To obohatenie platí to pre každého človeka. Veď či nie sú Vianoce krásnymi sviatkami aj pre tých, ktorí nerozumejú ich významu? I ten, kto celý rok nikomu nič nedaruje, by sa na Vianoce hanbil sám pred sebou, keby blízkych neobdaroval.
No kto pozná štedrú milosť Pána Ježiša Krista, ten sa podľa toho začne správať nielen počas Vianoc. Ako? Aký dôsledok to prinesie? Po vianočnej noci, keď sa bohatý Boh stal pre nás ľudí chudobným človekom, si už nikto nesmie myslieť, že niečí život je bezcenným alebo že jeho život nemá hodnotu. Každý ľudský život je životom bohato obdarovaným. To je dôvod, aby sme sa tešili zo života, aby sme boli vďační Pánu Bohu.
Vianoce zvestujú, že nám, ľuďom, Boh dal veľký dar. Aby však dar spôsobil radosť, musí byť aj prijatý. A práve v tom našom prijímaní je nezriedka problém. Istý kazateľ (Sv. Karásek) opisuje situáciu dnešných ľudí. Prirovnáva ich k deťom, ktoré dostali množstvo darčekov. Priestor pod stromčekom je plný darčekov, ba celá obývačka, kuchyňa i predsieň - všade sú samé balíčky. A my sa podobáme deťom, ktoré žasnú, keď darčeky rozbaľujú. No čím väčší počet ich rozbaľujú, tým viac sa stráca ich radosť. Po chvíli už ďalšie balíčky ani neotvárajú. Tak nejako je to aj v duchovnej oblasti. Pán Boh nás zahrnul a denne zahŕňa množstvom svojich dobrých darov. No my sa už z toho, čo nám Hospodin dáva, ani nevieme radovať. A to nie je Božia, ale naša chyba. Aby dar spôsobil radosť, musí byť aj prijatý. Práve v tom našom prijímaní je problém.
Čas sii môžeme predstaviť ako čas presýpacích hodín. Skúsme si predstaviť, že žijeme v ich vnútri, v obrovských " presýpačkách". A čas beží a my ho musíme stále spracovávať. Inak je zle, inak nás zasype, zadusí. Musíme žiť v čase, to znamená, nám darovanému času vtisnúť tvar, podobu.
Popri Kristovom dare spásy je čas jedným z najväčších darov. To, že dostávame stále nové prídely času, vonkoncom nie je samozrejmé. Tie stále nové dávky, ktoré sa doteraz nevyčerpali, to, že naďalej máme k dispozícii nový čas - je nesamozrejmá nádhera. Čoskoro sa začne nový rok a my zrejme dostaneme ešte ďalší čas. Je to dar a s darom si môžeme robiť, čo chceme. Nezneuži, neznehodnoť nový prídel darovaného času - nevráť ho Pánu Bohu späť - bez radosti a vďaky - ako spomínané deti, ktoré sa nedokázali tešiť z darov, ktoré dostali. Je čas splnených prianí.
| Téma | Popis |
|---|---|
| Božia štedrosť | Boh nie je skúpy, ale štedrý a dáva nám všetko, čo potrebujeme. |
| Viera | Viera je podstatou toho, v čo dúfame a zdôvodnením toho, čo nevidíme. |
| Modlitba | Modlitba je spôsob, ako sa priblížiť k Bohu a prosiť ho o pomoc. |
| Láska | Láska je najväčší dar od Boha a mali by sme ju prejavovať všetkým ľuďom. |
| Dar | Dar je symbolom lásky a priateľstva. |
| Čas | Čas je dar od Boha a mali by sme ho využívať múdro. |
Utrpenie je pre Satana veľmi vábivé. On a jeho proti-božská federácia sú neodolateľne priťahovaní k vytrvalej bolesti. Všimni si, aký zaujatý je Jóbovými útrapami. Satan je dosť prefíkaný, aby vedel, že jeho lži sú počas toho, keď sa nám darí, menej efektívne, takže čaká kým život sťažie a my sme zraniteľnejší (hoci má dostatok zbraní aj pre časy našej prosperity). Keď nám potom našepkáva, že Boh nás nemiluje, začne nám to znieť presvedčivo. Miluje ma Boh? Trpím, pretože som spravil niečo, čo zapríčinilo jeho nespokojnosť? Tieto otázky môžu dospieť až k otázkam o Bohu samotnom. Je dobrý? Počuje?
V dobe Starej zmluvy by sme mali dobrý dôvod veriť, že Boh nás buď nechal napospas alebo nás trestá našim utrpením. Všetko sa však zmenilo príchodom Ježiša ako trpiaceho Služobníka, ktorý žil v chudobe, bol odmietnutý svojimi najbližšími priateľmi, prijal potupu, podrobil sa príšernej smrti a priniesol Novú zmluvu s Božím ľudom. Toto pre nás znamená nový príbeh. Ježiš, ktorý je úplne očividne milovaný svojím Otcom, pretrpí to najhoršie utrpenie. Keďže sme zjednotení so Synom, očakávame, že spoznáme utrpenie, ako aj lásku. Ako sa vodilo Kráľovi Ježišovi, tak sa bude vodiť aj Jeho ľudu. Ak Kráľ nebol ušetrený útrap súčasného sveta, ani my nemáme čakať, že budeme ušetrení. Toto je dôvod, prečo sa apoštol Pavol chválil svojím utrpením.
Pozri sa bližšie na Ježišove pokúšanie na púšti. Božie deti boli vždy očisťované skúškami. Dokonca ešte predtým ako Adam zhrešil, bol skúšaný. Toto kráľovské deti očakávajú. Pokiaľ máme byť povýšení do spoločného vládnutia, bude naša oddanosť preskúšaná tiež. Ale aj keď prichádzame do našej púšte - nášho utrpenia - nie sme sami. Dve veci sú v tomto dôležité. Jednou z nich je, že sa v pokušeniach môžeme radovať (Jakub 1:2). Je to dôkaz, že sme milovanými deťmi, ktoré boli uznané za hodné.
Láska v Novej zmluve na seba naberá nové črty. Láska nášho Otca je vyjavená ako vysoko rozvinutá - dá sa povedať, že „sofistikovaná“. Vskutku, je mimo nášho pochopenia. Aby som parafrázoval apoštola Pavla, znamená to, že teraz nás Boh určite neopustí. Ba na svoju lásku nebude ani trochu skúpy. Jeho láska je neúprosná, obetuje sa a je štedrá. Kristov kríž je toho dôkazom.
Tieto reálie Božej lásky sú, samozrejme, duchovné, čo znamená, že ich je ťažké vidieť očami. A aby sme túto chronickú výzvu skomplikovali, utrpenie môže paralyzovať náš zrak ešte viac. Môže dominovať nášmu pohľadu tak veľmi, že sa stane jediným pohľadom. Takže nás naše otázky prenasledujú stále. Miluje ma Boh? Počuje? Záleží Mu na mne? Toto sa deje keď voláme o pomoc Kristove telo. Duchovné zápasy by sa nikdy nemali bojovať bez pomoci ďalších ľudí, ktorí sa k nám môžu pridať v modlitbe, povzbudiť nás svojou prítomnosťou a prihovoriť sa nám vhodnými slovami pravdy. Môžeme ich poprosiť, aby sa za nás modlili tak, ako sa Elízeus modlil za svojho sluhu. Keď boli obkľúčení armádou, ktorá tých dvoch mužov prisahala zabiť, modlil sa Elízeus, aby jeho sluha uvidel vierou. Potom držíme oči svojej viery vždy dobre otvorené. Hľadíme späť a vidíme vrchol lásky v osobe Ježiša Krista. Taktiež hľadíme vpred a vidíme, že utrpenie jedného dňa pominie a Ten, ktorého túžime počuť svojimi ušami a ktorého sa túžime dotýkať vlastnými rukami, bude pri nás úplne prítomný. Potom s očami široko otvorenými, kráčame s Ním v našom dnešnom utrpení a veríme, že nám tú milosť dá znova aj zajtra (Matúš 6:33-34).
Keď kráčame ďalej po prekvapujúcich Božích cestách, jednou z ďalších reakcií na otázky utrpenia je spýtať sa novú otázku - tú, ktorú Ježiš položil apoštolovi Petrovi. Peter svedčil o živote a vzkriesení Ježiša, takže vôbec nepochyboval, že bol milovaný. Ale stále ho ťažila jeho zrada a predpokladal, že ho to pripravilo o jeho užitočnosť. V reakcii na to sa ho Ježiš pýta otázku. Dokonalé, však? Až doteraz sme mohli byť pasívni, akoby sme čakali len na to, kedy nás zasiahne osvietenie. Ale po tomto už nemôžeme byť vôbec pasívni. Naša odpoveď nezmení Jeho lásku (2. Timotejovi 2:13), ale môže naznačiť, že problém leží v nás a nie v Bohu. Utrpenie skutočne vypočúva naše duše. Ale my máme nástroje, ako viesť tento duchovný zápas. Naša identita je zjednotená s trpiacim Služobníkom, v skúšaní vidíme Boží plán, dôverujeme Mu, kráčame skrze vieru a skúšame sami seba tým, že sa pýtame na našu lásku k Nemu.
Božia štedrosť sa prejavuje v mnohých podobách, vrátane lásky a milosrdenstva.