Svätý Ján Krstiteľ je jednou z najvýznamnejších postáv v kresťanstve. Je považovaný za predchodcu a proroka, ktorý pripravoval cestu pre príchod Ježiša Krista. Jeho úloha v histórii spásy je nezastupiteľná, pretože ako prvý verejne hlásal pokánie a krst na odpustenie hriechov.
Ján Krstiteľ sa narodil ako syn Zachariáša a Alžbety, ktorá bola príbuznou Panny Márie. Ján Krstiteľ žil v púšti a v jednoduchosti. Ján Krstiteľ začal kázanie v Judei a pozýval ľudí, aby sa pokánili a prijali krst na odpustenie hriechov. Podľa evanjelia v Mt 3:13-17, prišiel za ním aj Ježiš, ktorý sa nechal pokrstiť. Tento akt označil začiatok Ježišovej verejnej služby.
V katolíckej, pravoslávnej a iných kresťanských cirkvách sa 24. júna slávi Sviatok narodenia svätého Jána Krstiteľa. 29. Svätý Ján Krstiteľ je patrónom pútnikov, teológov, rehoľníkov a krstiteľov. Svätý Ján Krstiteľ je na ikonách zobrazený ako muž v púštnej tunike s dlhým vlasom a bradou. Svätý Ján Krstiteľ je považovaný za proroka, ktorý pripravil cestu pre príchod Mesiáša.
Sviatok svätého Jána Krstiteľa sa slávi 24. júna (v niektorých kresťanských tradíciách sa slávi jeho narodenie, kým 29.
Svätý Ján Krstiteľ je symbolom prípravy, očistenia a očakávania príchodu Mesiáša. Ján Krstiteľ nám ukazuje príklad oddanosti Bohu a obety.
„Svätý Ján Krstiteľ, ktorý si pripravoval cestu Pánovi, oroduj za nás, aby sme sa očistili od našich hriechov a žili v plnej oddanosti a láske k Bohu. Pomáhaj nám nasledovať Krista v pokore a oddanosti, tak ako si to robil ty.
Podľa evanjelia svätého Marka (Mk 6:17-29), Herodiada, jeho žena, podnietila svoje dcéru Salome, aby požiadala o Jánovu hlavu na podnose, čo sa stalo. Ján Krstiteľ sa postavil proti kráľovi Herodesovi Antipovi, keď ho kritizoval za jeho nelegálny vzťah s Herodiadou, manželkou jeho brata Filipa.
Evanjelium podľa Lukáša
Z Evanjelia podľa Lukáša (3,15-16.21-22): (15) Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. (16) Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.
Keď si predstavujeme scénu Ježišovho krstu, pravdepodobne nám zväčša príde na myseľ situácia, ako sa Ján Krstiteľ zdráha Ježiša pokrstiť a ten musí Jána priam presvedčiť, aby tak nakoniec urobil. Toto je však opis, ktorý nájdeme len u Matúša. U Lukáša, tak ako u Marka, nachádzame veľmi stručný opis Ježišovho krstu. Marek aj Lukáš venujú udalosti krstu jednu vetu, ktorá jednoducho hovorí, že Ježiš bol Jánom pokrstený v Jordáne. Niet tu zmienky o žiadnom dialógu medzi Jánom a Ježišom.
U Lukáša táto obyčajnosť vystupuje do popredia ešte viac. Kým Marek sa zameriava priamo na Ježiša: „V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne“ (Mk 1,9), u Lukáša je aspekt „jedného z mnohých“ viac viditeľný: „Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš...“ (Lk 3,15).
Navyše u Lukáša nachádzame zmienku, že Ježiš sa pri krste modlil, ktorú v ostatných evanjeliách pri tejto udalosti nenájdeme. V tom momente je nebo otvorené. Otvorené nebo, z ktorého vychádza Duch, ktorý zostúpi na Ježiša, je obrazom bezprostredného prepojenia Ježiša s Božou sférou. To prekvapuje o to viac, keď máme na pamäti práve ten aspekt obyčajnosti Ježiša medzi mnohými, ktorí prichádzajú na krst.
Práve na tohto „obyčajného“ Ježiša zostupuje Duch Svätý, o ktorom hovoril už samotný Ján. Ten, keď predstavuje toho, ktorému pripravuje cestu, hovorí, že on bude krstiť Duchom Svätým a ohňom (3,16), čo počúvame aj v samotnom úryvku z liturgie. Obraz vejačky priamo súvisí s Duchom. Vejačkou sa totiž vytvára vietor, ktorý odveje ľahké plevy od ťažšieho zrna, ktoré zostane na svojom mieste. No a „vietor“ a „duch“ sa, tak v gréčtine ako aj v hebrejčine, povedia rovnako.
Prepojenie obrazu spálenia pliev s ohňom je jasný. Pre Jána Krstiteľa tak krst Duchom Svätým a ohňom znamená súd: oddelenie dobrých od zlých a záhuba tých zlých. Potvrdzujú to aj ďalšie Jánove slová, ktoré povedal zástupom už skôr, že sekera je už priložená na korene stromov a ďalej vysvetľuje: „A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa“ (3,9).
Ak máme pred očami túto Jánovu predstavu a opis Ježiša ako ho predstavuje evanjelista, Ježiš sa vôbec nejaví ako ten, ktorý by prišiel vytínať, či odvievať a hádzať do neuhasiteľného ohňa. Áno, Ján má pravdu, že bude naplnený Duchom Svätým, čo je vyjadrené aj zostúpením Ducha pri krste. Avšak Ježiš neskôr vysvetlí zmysel jeho pomazania Duchom slovami proroka Izaiáša: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (4,18-19).
Nečudo teda, že keď sa toto všetko deje, Ján Krstiteľ má pochybnosť o Ježišovej identite, a preto posiela za Ježišom svojich učeníkov s otázkou: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (7,19). Ježiš Jánovi neodkáže: „Hľa, ako oddeľujem plevy od zrna“, ale: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší“ (7,22-23). Mentalitou Ježišovho kráľovstva je totiž privádzať k životu.
Preto následne zástupom Ježiš vysvetlí: „Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nie je nik väčší ako Ján. Ale ten, kto je v Božom kráľovstve menší, je väčší ako on“ (7,28).
Ján Krstiteľ je predstavený z „kresťanského hľadiska“: je hlasom pre Ježiša, podobá sa asketickému Eliášovi bytím aj slovami; Ján hlása a krstí a tým pripravuje miesto pre Ježiša. Jeho skutky smerujú k tomu, kto je neporovnateľne väčší.
Paradoxom je, že Ježiš žiada krst od toho, ktorý sám potrebuje krst „Duchom Svätým a ohňom“ (3,11). Hoci Ježiš Jána prevyšuje a neskôr jednoznačne prekoná, svoje verejné účinkovanie viaže na jeho aktivitu a i neskôr sa k nej hlási slovami: „Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ“ (11,11).
Kontakt s Jánom Krstiteľom umožňuje Ježišovi začať jeho vlastné pôsobenie. Úvodné slová „vtedy prišiel Ježiš“ označujú Ježišovo verejné predstavenie. Podobnými slovami bol uvedený príchod Jána Krstiteľa: „V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ“ (3, 1). V oboch prípadoch je daný časový údaj („vtedy“ a „v tých dňoch“), príchod a meno osoby (Ježiš a Ján Krstiteľ).
Príchod Jána aj Ježiša je významnou chvíľou, ktorá navodzuje stretnutie s Bohom. Tak ako prichádzajú Ježiš a Ján, tak prichádzal aj Boh v Starom zákone, aby sa stretol s ľuďmi napr. na Sinaji v Knihe Exodus: „A Pán opäť hovoril Mojžišovi: "Hľa, ja prídem k tebe v hustom mraku, aby ľud počul, keď sa s tebou rozprávam, a aby ti veril naveky."“ (Ex 19, 9).
Vystúpením sa Ježiš dáva verejne poznať a prvý krát v evanjeliu aktívne koná a hovorí: pri jeho narodení konali a hovorili pri ňom iní (Mt 1-2), teraz koná a hovorí on sám. Ježišov krst sa udeje na mieste, kde je on sám ešte neznámy: postavy na scéne sú z Jeruzalema, Judey a z oblasti Jordánu: „prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu“ (3,5), kým z Galiley je iba on sám.
Dôvod Ježišovho príchodu je uvedený slovami: „aby sa mu dal pokrstiť“ (v. 13b). Nevieme akým spôsobom Ježiš vyjadril svoj úmysel byť pokrstený (či aj slovami, alebo iba svojou prítomnosťou), alebo ako sa Ján dozvedel o tomto úmysle. Takisto text výslovne nehovorí, prečo Ján Krstiteľ odporuje.
V jeho slovách je vyjadrený silný kontrast medzi Ježišom a ním samým, jasne vyjadrujúc, aké by malo byť ich poradie a úlohy: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (v. 14b). Z Jánových slov vyplýva úcta k Ježišovi a zároveň vedomie, že Ježiš je ten, ktorého cestu pripravoval: „To o ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ (3, 3).
Jánove váhanie pokrstiť Ježiša je pochopiteľné, ak uvážime jeho skoršie kázanie vyjadrené slovami: „ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (3, 11). Ak v Ježišovi spoznal toho, koho ohlasoval a sám nie je hoden nosiť mu obuv, je logické, že váhal pokrstiť ho.
Ježiš prvý krát v evanjeliu Matúša prehovoril. Je to mnohovravná reč: Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé. Ježiš hovorí z pozície vyššieho a Jánovi prikazuje: „Len to nechaj!“. Seba a Jána stavia na jednu úroveň, keď opisuje ich spoločnú úlohu: obaja spolu majú splniť „čo je spravodlivé“.
Spravodlivosť je kľúčovým pojmom v Matúšovom evanjeliu a je cieľom bytia učeníkom: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (6, 33). Matúš píšuci evanjelium kresťanom zo židovstva, pre ktorých bol pojem spravodlivosť kľúčový, spomína ho najčastejšie spomedzi evanjelistov: v evanjeliu celkovo sedemkrát, pričom v Kázni na vrchu v kap. 5-7 zaznie výraz až päťkrát.
Krst Ježiša, Andrea del Verrocchio a Leonardo da Vinci
Ak sa v Matúšovi spravodlivosť vzťahuje k ľuďom, označuje morálne správanie v zhode s Otcovou vôľou (Mt 5,10.20; 6,1). V Ježišovej reči označuje spravodlivosť spásnu Božiu aktivitu (5,6; 6,33), ktorú Ježiš spoznal a teraz sa jej podriaďuje. Tak ako sa naplní proroctvo Izaiáša pri Otcovom hlase z neba: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie!“, tak sa aj „naplnenie každej spravodlivosti“ viaže na naplnenie proroctva.
Neskôr Ježiš vo svojom kázaní spája Jánov príchod so spravodlivosťou: „Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti“ (Mt 21, 32). V tomto momente Ján dosahuje vrchol svojho poslania a prenecháva ho tomu, koho ohlasoval. Ježiš krstom a podriadením sa Otcovej vôli vyjadruje, že začína svoje verejné pôsobenie zamerané na Božiu vôľu, koná “všetko spravodlivé”, čo sa musí splniť. Krst je začiatkom tohto plnenia Otcovej vôle, ktoré bude pokračovať vo verejnom účinkovaní.
Ján tu vystupuje ako vzor učeníka a pohotovo poslúchne príkaz svojho majstra: „potom mu už neodporoval“. Celá pozornosť sa tak upriami na Ježiša. Ani opisu Jánovho krstu sa nevenuje priestor. Nie že by nebol dôležitý, no kľúčovými pre pochopenie krstu sú skôr udalosti, ktoré po ňom nasledujú.
Ježiš vystupujúci z vody Jordána pripomína izraelský národ, ktorý sa stal milovaným synom pri východe z Egypta výstupom spomedzi vôd Červeného mora („Keď bol Izrael mladý, miloval som ho a z Egypta som povolal svojho syna”, Oz 11,1). Voda alebo rieka sú v Písme neraz miestom Božieho zjavenia, ako napr. u Ezechiela: „Keď som bol medzi zajatcami pri rieke Chobar, otvorili sa nebesia a videl som nebeské videnie” (Ez 1,1) a tiež u Daniela: „Vo videní som videl, že som pri rieke Ulai“ (Dan 8, 2).
Takisto aj otvorené nebo je znakom, že ide o Božie zjavenie. Prvý mučeník Štefan v Skutkoch hovorí: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha“ (Sk 7, 56). Tento fakt je umocnený aj slovesom „otvorené“ v teologickom pasíve, ktorý vyjadruje Božiu prítomnosť nad vecami a jeho konanie.
Text výslovne vraví, že Ježiš „videl Božieho Ducha“, zatiaľ čo o videní ostatných prítomných mlčí. Otvorené nebo nielen naznačuje, že ide o Božie zjavenie, ale takisto umožňuje, aby na Ježiša Duch zostúpil. „Boží Duch“, ktorý zostupuje je „Duch Pána“. Je to ten istý Duch, ktorý pomazáva Božieho služobníka: “Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom” (Iz 42, 1). V ňom má Pán zaľúbenie, tak ako v Ježišovi (Mt 3,17); splnilo sa tak, čo povedal prorok Izaiáš: „Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj miláčik, v ktorom mám zaľúbenie. Vložím na neho svojho Ducha a oznámi právo národom“ (Mt 12, 17-18).
Podľa Jánových slov, Ježiš má krstiť Duchom Svätým a ohňom (v. 11). Duch zostupuje na Ježiša “ako holubica”. Spojka ako vyjadrí len približný opis, ktorý sa nedá úplne slovami vystihnúť. Môže vychádzať z opisu stvorenia v Knihe Genezis, kde sa „Duch Boží vznášal nad vodami“ (Gn 1,2). V Ježišovi začína tiež nové stvorenie pripravené stretnúť sa s Bohom.
Ak by sme udalosť krstu chceli dať do súvisu s holubicou z Noemovej archy (Gn 8,8-12), holubicu je tu znakom, že končí súd nad ľudstvom a nastoľuje sa definitívny pokoj. Ako hovorí Ján Zlatoústy: „V tomto prípade sa takisto zjavila holubica nie s olivovou ratolesťou, ale ukazujúc na toho, ktorý vyslobodzuje zo zlého a prináša nádej plnú milosti. Preto holubica nevyvádza iba jednu rodinu z archy, ale svojím zjavením vedie celé ľudstvo do neba.
Zostúpenie Ducha znamená obrat v dejinách spásy pri mnohých vyvolených ľuďoch Starého zákona. Kde zostupuje Duch, tam sa začína Božie poslanie. Na udalosť zostúpenia Ducha naväzujú vysvetľujúce slová. Výraz hľa vo Svätom Písme neraz aktívne vťahuje poslucháča do deja. Zrazu aj on vidí a počuje, čo sa odohráva na brehu Jordána.
Nielen Ježiš v príbehu prvý raz v evanjeliu prehovoril, prvý raz tu prehovoril aj Boh Otec. Prehovorí ešte raz pri Ježišovom premenení na vrchu Tábor. Udalosť krstu a premenenia Pána na vrchu sú dve kľúčové udalosti, kde sa dá Boh Otec počuť.
Otcov hlas objasňuje identitu toho, ktorý dostal Ducha. „Hlas z neba“ je priamy Boží hlas s autoritou. Počúvame hlas z neba: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“. Sú to slová vyznania lásky Otca k Synovi. Boh sám teda po krste Ježiša ohlásil tento fakt a predstavil ho svetu. Tento hlas zaznel, lebo Ježišov krst je základná voľba, ktorú bude napĺňať počas celého pôsobenia. Ježiš je pri Jordáne solidárny s nami hriešnymi ľuďmi, ponára sa do našej reality poznačenej hriechom s láskou väčšou ako smrť. V jeho krste ja predznamenaná smrť a zmŕtvychvstanie podstúpené kvôli našim hriechom a pre náš život. Syn sa tak stáva v krste naším bratom.
Krst Ježiša je prvé predstavenie v evanjeliu, čo znamená, že on je Boh-s-nami, Emanuel. Udalosť krstu má programovú hodnotu: je semienkom, z ktorého vyklíči zvyšok a na ňom sa rozvinie a stane sa z neho strom života.
V Otcovom výroku je Ježiš povolaný nielen ako Syn, ale je poslaný ako Pánov služobník. V knihe Izaiáša zazneli slová: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom“ (Iz 42, 1). Ježiš je jediný Syn, mocný a pomazaný a zároveň sa stane pokorným služobníkom, keď bude poslušne plniť Božiu vôľu, teda všetko čo je spravodlivé. On sám sa pokrstením Jánovým krstom rozhodol stať Pánovým služobníkom.
Ján Krstiteľ nie je nezávislý, ale jeho bytie je úplne orientované na Ježiša. Jeho prvotným cieľom je utvorenie priestoru pre Ježiša. Sám sa postupne vytráca a stáva sa iba siluetou na pozadí, o ktorej sa hovorí stále menej; zamĺkne on sám a aj slová o ňom.
Môžeme povedať, že v ňom sa ukazuje zmysel a vzor kresťanského života: jeho plná angažovanosť a zanietenosť pre Ježiša je vzorom pre nás kresťanov a výzvou pre naše plné nasadenie v rôznych oblastiach života a spoločnosti. A dokonca ani takáto aktivita nie je cieľom sama o sebe. Ján sa postupne aj s aktivitou zo scény vytráca a prenechá priestor Ježišovi. Aj v dnešnom svete a v spoločnosti, kde prvé miesto veľa znamená, platí stále výzva: svojím životom ukázať na Ježiša, väčšieho od nás. Nestavať seba samého do centra všetkého, ako by išlo iba o mňa.
Kresťanský život znamená predovšetkým utvárať priestory pre Boha, aby sa v nich rozvinula „Božia vec“. A pre túto skutočnosť sa oplatí byť prehliadnutý, neuznaný i zabudnutý. Ak toto platí pre všetkých kresťanov, o to viac to platí pre kňazov a zasvätené osoby: pracujú nie pre svoje, ale pre Božie záležitosti a jeho slávu. A Boh zaujme len ten priestor, ktorý mu je naklonený a otvorený pre neho. Kým ho však my ľudia zaberáme, Boh čaká.
Napriek tomu, že Ján pripravuje cestu a priestor pre Ježiša, Ježiš je v pevnom vzťahu s ním. Musia sa stretnúť a práve toto stretnutie objasní ich vzájomný vzťah.
Všetko veľké začína najprv skromne a musí mať pevné korene. Neuznať vlastné korene je nielen znakom povýšenosti a pýchy, ale nesie to v sebe aj nebezpečenstvo pádu a zbúrania iluzórne dokonalej stavby. Bez pevných základov nemožno obstáť. Iba kto počúva Ježišove „slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale“ (7,24). Každý človek, kresťan a aj kňaz musí zostať spojený so základom, z ktorého vyrástol a musí naň pamätať. Náš život bude úspešný, iba ak je týmto základom Ježiš Kristus, na ktorom budujeme.
Celá pozornosť sa postupne v úryvku preniesla na Ježiša, aby sa mohla odhaliť jeho mimoriadna identita a veľkosť. Nebeský hlas potvrdzuje, že iba Ježiš a nik iný je vlastný „Boží Syn“. Ježišova božská identita sa bude stále viac a viac odhaľovať.
Táto pravda, že Ježiš je Boží Syn, je určená pre všetkých. Nesmieme si ju držať iba pre seba, skrývať ju, alebo sa za ňu dokonca hanbiť, ale cez nás sa má šíriť a stať známou. Treba ju vyznávať a k Ježišovi sa hlásiť za každých okolností (porov. Mt 10, 32-33). Všetci veriaci - kňazi, laici i zasvätené osoby majú vo svete mnoho príležitostí, ako o božstve Krista vydať svedectvo.
Hlas z neba predstavuje Ježiša ako toho, v ktorom má Boh zaľúbenie: Ježiš je Boží služobník. Ako služobník napĺňa starozákonné proroctvá tým, že prijíma ducha: „Tak sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj miláčik, v ktorom mám zaľúbenie. Vložím na neho svojho Ducha a oznámi právo národom“ (Mt 12, 17-18).
Prečo bol Ježiš pokrstený? - Matúš 3
Krst Krista, Duccio di Buoninsegna