Teológia pozná viacero Božích vlastností, ako napríklad dokonalosť, svätosť, pravdovravnosť, spravodlivosť, vernosť a iné. Medzi týmito vlastnosťami vyniká Božie milosrdenstvo, ktoré je označované za najkrajšiu Božiu vlastnosť. Božie milosrdenstvo je vlastne Božia dobrota voči telesnej a duševnej ľudskej biede, z ktorej Boh rád a ochotne pomáha.
Božie Milosrdenstvo v Starom a Novom Zákone
Nekonečné Božie milosrdenstvo hlásajú a oslavujú takmer všetky strany Starého zákona. Slová žalmistu, keď opakuje, že jeho milosrdenstvo je večné (porov. Ž 136), sú akoby mottom dejín spásy. Niektoré, ako napríklad piata kniha Mojžišova Deuteronómium a kapitoly v prorokovi Izaiášovi (porov. Milosrdnú Božiu lásku poznávame len vďaka Zjaveniu. V súčasnosti nám túto pravdu pripomína svojím poslaním sv. Faustína a sv. Ján Pavol II.
Svätá Faustína a Ján Pavol II.
Spomínaný pápež pri kanonizácii sestry Faustíny 30. Týmto aktom dal jasne najavo, čo bolo jemu srdcu také blízke a zároveň tak evidentne prítomné vo Svätom písme.
Božie Milosrdenstvo ako Prejav Moci
Božie milosrdenstvo nie je len výrazom Božej lásky a dobrotivosti, ale je zároveň aj prejavom Božej moci a velebnosti. Zdá sa to ako paradox, že Boh milosrdenstvom preukazuje svoju všemohúcnosť. Pán Ježiš hovorí sv. Faustíne: „V Starom zákone som posielal k svojmu ľudu prorokov s výstrahami. Podľa sv. apoštola Pavla je sám Boh Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy (porov. 2 Kor 1, 3). Táto Božia vlastnosť má byť obrazom Božieho života v nás.
Milosrdenstvo v Podobenstvách a Skutkoch Ježiša Krista
Svoje nekonečné milosrdenstvo vyjadril v mnohých podobenstvách, ako napríklad o stratenej ovci (porov. Mt 18, 12 - 14; Lk 15, 4 - 7); o stratenej drachme (porov. Lk 15, 8 - 10); o márnotratnom synovi (porov. Lk 15, 11 - 32); o dobrom pastierovi (porov. Aj on sám preukázal milosrdenstvo - či už Samaritánke (porov. Jn 4, 1 - 42); Zachejovi (porov. Lk 19, 1 - 10); cudzoložnici (porov. Jn 8, 3 - 11); lotrovi na kríži (porov. Lk 23, 39 - 43) a mnohým iným.
Príbeh o Cudzoložnici
V Jánovom evanjeliu vidíme Ježiša, ku ktorému priviedli ženu prichytenú pri cudzoložstve a dali mu zákernú otázku: Mojžiš kázal takúto ženu ukameňovať. Čo povieš ty? (porov. Ak by povedal - pustite ju, obvinia ho, že sa protiví zákonu. Žalobcov nezaujíma osud ženy. Nešlo im o ženu, ale o diskreditáciu Ježiša. Ježiš neodpovedal na otázku. Nedal sa vyprovokovať. „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“ (Jn 8, 7). Po tejto výzve všetci postupne zdupkali. A Pán, ktorý jediný mal právo ženu odsúdiť, ju neodsúdil, ale oslobodil. Odsúdil hriech. Už nehreš! Nepovedal jej: Choď, nič sa nestalo. Ale: Choď a už nehreš! To znamená, zhrešila si. Bol to hriech. Ale choď. Choď v pokoji. Oslobodil ju. Neodsúdili ťa, ani ja ťa neodsudzujem.
Ospravedlnenie Vierou a Nie Skutkami
Podľa sv. apoštola Pavla je sám Boh Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy (porov. 2 Kor 1, 3). Apoštol Pavol zhrnul odpoveď na túto otázku takto: „...tak usudzujeme, že sa človek ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona.“ (Rim 3,28) Pre prirodzenú myseľ je toto tvrdenie prekvapivé. Vyjadruje to, že sa nestávame spravodlivými pred Bohom vďaka svojim dobrým skutkom, ale výhradne skrze vieru v Ježiša Krista.
Toto je v protiklade so všeobecným ponímaním, ktoré má sklon automaticky túto otázku vysvetľovať nasledovne: spravodlivý je ten človek, ktorý činí dobré skutky, tak ako hriešnik konajúci hriešne skutky. Teda, zvyčajne si myslíme, že hriešny človek sa stáva spravodlivým vtedy, keď začne konať dobré skutky. Toto chápanie pochádza z prirodzeného ponímania pozemského človeka.
Ale keďže Boh veľmi dobre vidí, čo je v srdci človeka, vidí a zmýšľa presne opačne ako my. Podľa Jeho zmýšľania, ktoré poznáme z Písma, človek nie je hriešny preto, lebo činí hriech, ale preto činí hriech, lebo už je hriešny. Vyjadruje tým svoju prirodzenosť, skrytý stav jeho vnútra - srdca aj ducha. Takisto spravodlivý človek sa nestáva spravodlivý tým, že koná spravodlivo. Opak je pravdou - dobré veci je schopný robiť vtedy, keď už je spravodlivý. A keďže naše skutky určuje vnútorný duchovný stav - toto je koreň, skutky sú už iba ovocím.
Podľa tohoto kvôli Adamovmu pádu, na každého človeka vplýva hriech, t. z. že každý človek sa narodil s hriešnou prirodzenosťou a nikto sa na tejto planéte nenarodil ako spravodlivý (so spravodlivou prirodzenosťou). Prvotný hriech teda znamená, že od svojho počatia vlastníme hriešnu prirodzenosť, a preto všetci konáme hriešne skutky, a nie kvôli hriešnym skutkom sa stávame ľuďmi s hriešnou prirodzenosťou.
Boh znížil latku bez zaujatosti na ten najnižší - na nultý bod, aby bolo spasenie dosiahnuteľné pre každého, aby nezáviselo od ľudskej schopnosti, či majetku, ale aby ho aj ten najzaostalejší, najslabší, najnevzdelanejší, najhriešnejší človek mohol dosiahnuť. Večný život totiž nemôže byť závislý od našej rozumovej schopnosti, pôvodu, materiálneho zabezpečenia, miery vzdelanosti, inteligencie či výchovy, veď toto všetko sa vyskytuje až počas nášho pozemského života. A aby bola za spasenie vzdaná sláva Bohu, uzavrel každú jednu možnosť prístupu k spaseniu z vlastných výkonov, ešte aj pred tými, ktorí si myslia, že sú dostatočne bystrí, silní a múdri na to, aby sa im to podarilo.
Viera v Boha teda znamená, že celú tiaž o pozemský aj večný život premiestnime na Pána tak, ako tiaž domu stojí na jeho základoch, ako aj tiaž dieťaťa na rukách rodiča. Je to duchovná, srdcová, nie intelektuálna aktivita. Nie je to pasívne prijatie, či očakávanie.
Dávid ale hovorí, že Boh nežiada od človeka obeť, ale práve zlomené srdce, zlomeného (skrúšeného) ducha. „Pretože si nežiadaš obeti, lebo by som dal ochotne; v zápalnej obeti nemáš záľuby. Obeti Božie sú skrúšený duch.
Abrahám nedosiahol ospravedlnenie pred Bohom pre svoje dobré skutky, v morálnom význame, ale preto, lebo dôveroval Bohu v nemožnej situácii, veril v Jeho nadprirodzenú silu a v naplnenie zasľúbení. Inak povedané: vďaka viere v naplnenie zasľúbení sa stal spravodlivým. Bez viery v zázrak ani niet biblického ospravedlnenia: aj ospravedlnenie kresťanov je výhradne a v plnej miere závislé od viery v zázrak Ježišovho vzkriesenia. Dobré a spravodlivé skutky vyživované z tejto viery len nasledujú ospravedlnenie.
List apoštola Pavla Efezanom 6:11-17 vymenúva každú časť Božej výzbroje. Všimnite si, že je dôležité, aby sme ju používali celú. Nemáme si z nej vybrať len to, čo si myslíme, že je dôležité. Každá jej časť zohráva významnú úlohu.
Odsúdenie a Spravodlivosť
Výraz "nie je žiadneho odsúdenia" je technicky povedané právny termín, ktorý obsahuje dva prvky: "odsúdenie a výkon trestu”. V Adamovi stojíme všetci pred Bohom ako odsúdenci, sme na lavici obžalovaných, rozsudok bol vynesený a čakáme len na jeho vykonanie. Keby sme v tomto stave zomreli, boli by sme na veky od Boha oddelení, čo poznáme z Písma ako druhú smrť. Ale pretože nás Kristus vo výkone trestu zastúpil - bol za naše hriechy na kríži potrestaný; sme slobodní a môžeme stáť pred Bohom zbavení viny. Požehnanie, ktoré plynie zo skutočnosti, že už "nie je žiadneho odsúdenia”, neplatí ale pre každého rovnako.
Ako už z minulých zamyslení viete, na svete sú len dve kategórie ľudí: tí, ktorí sú v Adamovi a tí, ktorí sú v Kristovi Ježišovi. Všetci neveriaci, ktorí sú v Adamovi, boli za svoje hriechy už odsúdení. Ich súdny deň je síce ešte budúcnosťou, ale príde deň, kedy budú s konečnou platnosťou a navždy od Boha oddelení. Veriaci žijúci v Kristovi, majú technicky svoj súdny deň za sebou; ten sa odohral v minulosti na golgotskom kríži. Pred nimi už nie je súd, ale večný život v Božej prítomnosti. Len skrze zástupnú smrť Božieho Syna môže byť Boh Otec spravodlivý. Jediný Ježiš Kristus dokonale naplnil zákon skrze absolútnu poslušnosť a sebaobetovanie.
Posvätenie a Vedenie Duchom Svätým
Boh milostivo oslobodil z moci hriechu každého, kto sa neriadi svojou vôľou, ale nechá sa viesť vôľou Ducha Svätého (8:4 b). Tí, ktorí už nechodia podľa tela, ale podľa Ducha, sú pozične ospravedlnení a posväcovaní, čo je zdrojom motivačnej sily, ktorá nás chráni pred nástrahami hriešneho sveta. Pretože nám Boh z milosti odpustil skrze Krista, ktorý nás zastúpil v potrestaní, vložil do nás nové srdce. Už nemusíme byť podriadení žiadostiam tela, ale máme sa riadiť podľa vedenia Ducha Svätého. Žiaden náboženský, ani sebazdokonalovací systém nemôže vyslobodiť žiadneho človeka z moci hriechu a smrti.
Všetky, aj tie najlepšie a najzáslužnejšie skutky, nemôžu nikoho oslobodiť od zákona hriechu a smrti. Nič nevyváži Kristovu zástupnú smrť. Jeho obeť na kríži uzmierila Boží hnev voči všetkému hriešnemu. Ten, kto v Kristovi zomrel sám sebe, žije v Duchu podľa novej zmluvy milosti. Tým, že sa učíme chodiť v Duchu, sme v Jeho moci vnútorne ovplyvňovaní a premieňaní.
Božie milosrdenstvo vs. Božia milosť vysvetlené v jednom biblickom verši
Osud Detí, Ktoré Zomreli Bez Krstu
Otázka osudu detí, ktoré zomreli bez prijatia krstu, sa skúmala so zreteľom na princíp hierarchie právd a ďalšie teologické princípy ohľadne Božieho univerzálneho plánu spásy, jedinečnosti a neprekonateľnosti Kristovho prostredníctva, sviatostnej povahy Cirkvi v poriadku spásy a reality dedičného hriechu. V dnešných podmienkach kultúrneho relativizmu a náboženského pluralizmu sa počet nepokrstených detí povážlivo zvyšuje. V tejto situácii sa javí potreba zamyslieť sa nad možnosťou spásy pre tieto deti ešte naliehavejšou.
Cirkev si je vedomá, že spása je dosiahnuteľná jedine v Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého. Je známe, že tradičné učenie Cirkvi sa v tejto veci uchyľovalo k teórii limbu, chápaného ako stav, v ktorom si duše detí zosnulých bez krstu v dôsledku dedičného hriechu nezasluhujú odmenu v podobe blaženého videnia, ale zároveň nepodstupujú nijaký iný trest, lebo nespáchali žiadny osobný hriech. Táto teória, rozvíjaná teológmi už od stredoveku, však nebola magistériom nikdy dogmaticky definovaná, hoci sa o nej vo svojom učení zmieňovalo až do Druhého vatikánskeho koncilu.
Katechizmus Katolíckej cirkvi (1992) už teóriu limbu nespomína, ale učí, že pokiaľ ide o deti zosnulé bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, a to aj robí prostredníctvom osobitného pohrebného obradu za ne. Princíp, že Boh chce spásu všetkých ľudí (porov. KKC 1261), umožňuje dúfať, že jestvuje cesta spásy aj pre deti zosnulé bez krstu. Štúdiá dospeli k záveru, že existujú teologické a liturgické dôvody odôvodňujúce nádej, že deti zosnulé bez krstu môžu byť spasené a uvedené do večnej blaženosti, hoci ohľadne tejto otázky nejestvuje explicitné učenie v Zjavení.
Źiadna z úvah, ktoré text predkladá na odôvodnenie nového prístupu k tejto otázke, nemôže byť použitá na popretie nutnosti krstu, alebo na odďaľovanie jeho vyslúženia.
Sv. Peter vyzýva kresťanov, aby boli vždy pripravení zdôvodniť nádej, ktorá je v nich (porov. 1 Pt 3, 15 - 16) (1). Tento dokument hovorí o nádeji, ktorou môžu byť kresťania naplnení, pokiaľ ide o spásu detí, ktoré zomreli bez krstu. Objasňuje, ako sa v posledných desaťročiach táto nádej rozvinula a na akých základoch spočíva, aby ju bolo možné zdôvodniť.
Záver
Božie milosrdenstvo je nevyčerpateľný prameň, ktorý očisťuje Cirkev i ľudstvo. Boh nás miluje oveľa lepšie, než si to myslíme. Podľa slov Pána Ježiša sú „blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5, 7). O veľkej Božej dobrote a láske k ľuďom píše aj sv. Pavol v Liste Títovi. Sám Pán Ježiš o svojom poslaní vyhlásil, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov (porov.