Ktoré štáty financujú cirkev v Európe?

Financovanie cirkví v Európe je komplexná téma s rôznymi modelmi a prístupmi v jednotlivých krajinách. V tomto článku sa pozrieme na to, ako sú cirkvi financované v niektorých európskych štátoch, s dôrazom na Slovensko a Českú republiku.

Financovanie cirkví na Slovensku

Na Slovensku sa financovanie cirkví riadi zákonom ešte z roku 1949, ktorý bol niekoľkokrát novelizovaný. Štát poskytuje dotácie na platy duchovným a príspevok na prevádzkové náklady biskupských úradov. Okrem toho existuje aj Základná zmluva so Svätou stolicou, ktorá bola podpísaná v roku 2000 a obsahuje ešte ďalšie dva dodatky, ktoré boli vládou ratifikované. Vatikánske zmluvy v princípe upravujú právomoci katolíckej cirkvi na Slovensku. Na porovnanie, kontrakty, ktoré štát v roku 2002 uzavrel s ďalšími registrovanými cirkvami, možno zrušiť.

Do konca roku 2019 sa financovali cirkvi na základe počtu duchovných, pretože primárne išli peniaze na platy kňazov a duchovných v rámci cirkví. Celkovo šlo na cirkvi napríklad v roku 2019 z Ministerstva kultúry viac ako 47 miliónov eur. Avšak viac ako polovica smerovala Rímsko katolíckej cirkvi. Na druhom a treťom mieste bola grékokatolícka a evanjelická cirkev s necelými piatimi miliónmi eur.

Od roku 2020 sa financovanie a jeho politika trocha zmenili. Ministerstvo kultúry len poskytne balík peňazí a prenechá cirkvám väčšiu autonómiu v tom, ako s ním budú nakladať. Množstvo peňazí sa bude každý rok zvyšovať v závislosti od valorizácie. Celkovo išlo v tomto roku cirkvám skoro 52 miliónov eur.

S novým kalendárnym rokom registrované cirkvi a náboženské spoločnosti dostanú od štátu o takmer päť miliónov eur viac, teda vyše 63 miliónov eur. V roku 2026 to bude dokonca viac ako 69 miliónov eur. Najviac peňazí zhltne z koláča tento rok rímskokatolícka cirkev, ktorá dostane 43,7 miliónov.

Zdá sa, že rezort po novele o finančnej podpore nateraz žiaden ďalší návrh v oblasti cirkví a náboženských spoločností nechystá. Väčšina peňazí, ktoré cirkvi dostávajú od štátu, ide na výplaty duchovných. Zvyšok sa využíva na bohoslužobné a charitatívne aktivity, platby za energie alebo na stravu. Zvýšením podielu štátneho príspevku sa zníži potreba dofinancovania mzdových nákladov z vlastných zdrojov.

Z 18 štátom uznaných cirkví nedostávajú príspevok z peňazí daňových poplatníkov štyri, a to Kresťanské zbory, Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia, Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní, takzvaní mormóni, a tiež Bahájske spoločenstvo.

Často sa spomína ako argument za odluku cirkvi od štátu to, aby štát neplatil cirkvi aj z daní neveriacich. Na to väčšinou zaznieva protiargument, že štát platí aj divadlá a koncerty na ktoré tiež nechodí každý.

Cirkvi na Slovensku by pravdepodobne bez štátneho financovania neprežili, avšak charakter financovania sa dá zmeniť. Nehovoriac o tom, že napríklad majetky rímskokatolíckej cirkvi sú trošku záhadou. O nich sa síce dozviete z katastra nehnuteľností, avšak kto už videl mapu katastra, tak asi vie že to je úloha na niekoľko dlhý večerov.

Katolícka cirkev je štátom v štáte. Cez Vatikánsku zmluvu si zabezpečila, že kostolné zbierky nepodliehajú zdaneniu, ani povinnosti verejného vyúčtovania. O súpise majetku cirkví ani nehovoriac. Áno, chyba je v systéme a chýba politická vôľa skutkový stav zmeniť.

Alternatívne modely financovania

Keby sme chceli tému odluky cirkvi po finančnej stránke uzavrieť, tak dobrým príkladom modelu financovania je v zahraničí, napríklad v Nemecku alebo Rakúsku, kde existuje tzv. cirkevná daň či príspevok alebo v Taliansku, kde je tzv. asignácia z daní. V Nemecku a Rakúsku vyrubujú cirkevnú daň či príspevok cirkvi a náboženské spoločnosti voči svojim členom. V Rakúsku je to približne 1 % z príjmu mesačne. V Nemecku je to 8 až 9% z dane z príjmu. To znamená, že najprv sa vypočíta daň z príjmu z vašej mzdy a následne cirkevná daň, ktorá sa k vyrubenej sume pripočíta. V Taliansku sa platí cirkvi tzv. asignáciou z daní. Od roku 1990 sa môže v Taliansku každý platiteľ dane z príjmu rozhodnúť či 0,8 % z dane poukáže niektorej cirkvi.

V Poľsku to dokázali. Od januára 2014 veriaci v Poľsku si svoju cirkev financujú sami a zavedením asignačnej cirkevnej dane ušetrí poľská vláda 21 miliónov zo št. rozpočtu. Poľská katolícka cirkev sa totiž už pred reformou financovala z 80% sama. Rozdiel k výške štátneho príspevku v porovnaní so Slovenskom je zarážajúci, kým 40 miliónové Poľsko s 90% katolíkov prispelo ročne sumou 21 miliónov, teda 0,58 € na jedného veriaceho, prispieva Slovensko zo štátneho rozpočtu cirkvám a jej organizáciám na 4 milióny papierových veriacich neuveriteľnou sumou 37,5 miliónov €, teda priemerne 9,4 € na ovečku.

Slovenské cirkvi dostávajú v porovnaní s Poľskom 16 násobok príspevku na jedného veriaceho, pričom u niektorých menších je to až okolo 100 € na hlavu. A to v čase hospodárskej krízy a rozpočtovej reštrikcie, kedy sa šetrí v školstve, zdravotníctve.

Výška platu duchovných

Výšku platu duchovných cirkví a náboženských spoločností určuje nariadenie vlády. Príslušná cirkev ho ešte môže zvýšiť o 30 percent. Duchovnému taktiež patrí hodnostný prídavok. Podľa zákona je štát povinný uhrádzať osobné požitky duchovných, náhradu cestovných, sťahovacích a iných výdavkov, sociálnych dávok, riadnych vecných nákladov spojených s výkonom bohoslužieb a iných náboženských úkonov i s cirkevnou administratívou a osobitnú pomoc pri mimoriadnych vecných nákladoch.

Štát poskytuje cirkvám a náboženským spoločnostiam finančné prostriedky na platy duchovných a prevádzkových zamestnancov riadiacich orgánov cirkví, na príslušné odvody do poistných fondov za zamestnávateľa a na prevádzku ústredí.

Žiaden duchovný si zo svojho platu neplatí nájom za faru a pod.

Priemerný plat kňaza na Slovensku v roku 2022 bol 756 eur v hrubom. Minimálna mzda za rok 2023 podľa stupňa práce primeranému vzdelaniu a výkonu kňaza je stanovená Ministerstvom práce a sociálnych vecí na 1164 eur, v roku 2024 dokonca stúpne na 1214 eur - tie však kňazi od štátu nedostanú.

Pravdou je, že bývanie majú kňazi zabezpečené vo farských priestoroch. No výška príspevku na bývanie, ktorý platia za ubytovanie, sa líši. Otázkou je aj vek budovy a náklady na jej prevádzku, keďže mnohé farské budovy sú historickými pamiatkami s hrubými múrmi a je ich náročné vykúriť. Často totiž tieto náklady, ako aj prácu na údržbe a oprave farských budov hradí kňaz zo svojho.

Rovnako si kňaz zo svojho platu hradí benzín či naftu do auta, ak potrebuje ísť v rámci svojej služby na filiálky, čo nie je len záležitosť svätých omší, ale aj pohrebov, spovedania chorých, zaopatrovania umierajúcich či vysluhovania sviatostí. Taktiež sa potrebuje aj obuť, obliecť, najesť, zaplatiť lieky, telefón (aj služobný) a internet.

Dane a milodary

Sú dane, ktoré Cirkev platí, a sú tie, od ktorých môže byť oslobodená zo zákona. V praxi to znamená, že v takomto prípade Cirkev neplatí daň z nehnuteľností za kostoly, kaplnky a zvyčajne aj za časť farskej budovy, v ktorej je farský úrad. Za ostatné stavby a pozemky však dane platí.

Mestá a obce môžu a nemusia oslobodiť ktorúkoľvek cirkev z platenia ostatných daní záväzných zo zákona, no zväčša o to jednak Katolícka cirkev nežiada a jednak mestá a obce túto úľavu neposkytujú. Cirkev rovnako platí dane za príjem z prenájmu nehnuteľností, daň z príjmov právnických osôb a biskupstvá zo zákona platia aj DPH.

Osobitnou kapitolou sú milodary veriacich, za tie sa dane neplatia, keďže sú to peniaze veriacich, ktoré už raz zdanené boli.

Vyberanie do „zvončeka“ vzniklo počas 11. storočia, keď sa v rámci prinášania obetných darov vyberali aj prostriedky na podporu chudobných a chorých a prinášali sa rovnako ako dar k oltáru. Dnes sa tieto financie používajú na potreby kostola: teda na jeho údržbu, čistiace prostriedky, výzdobu, opravy. Kostol je predsa domom stretnutia sa s Bohom. Ak tam prichádzame všetci, bez ohľadu na to, koľkokrát za týždeň či rok, mali by sme mať účasť aj na spravovaní tohto miesta.

Výška súm z tejto zbierky do „zvončeka“ sa však líši naprieč farnosťami. Veľmi závisí nielen od toho, či je kostol v meste a či na dedine, ale aj od ekonomickej situácie farníkov.

Omšový milodar je dobrovoľný príspevok v prípade, ak si veriaci želá odslúžiť svätú omšu na nejaký úmysel - buď za zomrelého člena rodiny, za poďakovanie, pri príležitosti životného jubilea, alebo pri potrebe vyprosiť niečo osobitné podľa životnej situácie.

Čo sa týka výšky príspevku omšového milodaru, Konferencia biskupov Slovenska odporúča sumu päť eur. Mnohí veriaci sa však stretli s priamymi požiadavkami na výšku omšového milodaru presahujúceho túto odporúčanú výšku, a to priamo od kňazov. V takom prípade stále platí: ide o milodar, teda dar daný z milého srdca, dobrovoľne.

Neexistuje žiadny „cenník výkonov“ Katolíckej cirkvi za poskytnutie sviatostí. Teda nie je možné a je neetické, ak sa to niekde deje, pýtať za vyslúženie sviatosti krstu, birmovania, sviatosti manželstva či pohrebu nejakú presnú finančnú sumu. Čo je možné a vítané, ale na báze dobrovoľnosti, je milodar pre kňaza alebo farnosť.

Udeľovanie sviatostí je skutočne v Cirkvi zadarmo.

Prístup a názory na financovanie cirkví

Podľa výsledkov výskumu pre Slovenskú akadémiu vied (SAV) je vidieť mierny pokles podielu ľudí, ktorí chodia pravidelne do kostola na bohoslužby. Zaujímavé je, že za posledných desať rokov došlo podľa vedcov SAV k výraznému nárastu tých, ktorí by boli za odluku cirkvi od štátu.

Výskum SAV tiež ukázal, že do kostolov chodí viac žien, ktoré sú na omšiach aj častejšie. Podľa Tížika sa v mnohých kresťanských krajinách systematicky ukazuje, že ženy bývajú zvyčajne tie, ktoré zachovávajú náboženskú líniu.

Náboženská prax nie je len o návšteve bohoslužieb, súčasťou sú aj modlitby, kde takisto nastal pokles. Aj v tejto dimenzii náboženskej praxe je vidieť mierne klesajúci trend medzi tými, čo sa modlia niekoľkokrát do týždňa alebo denne, a veľmi mierne posilnenie skupiny tých, čo sa modlia aspoň raz mesačne. Spolu s tým však vidieť aj nárast podielu tých, ktorí sa nemodlia nikdy.

Pohľad sociálnej antropológie

Barbora Spalová je česká sociálna antropologička, Ivana Lukeš Rybanská je zasa sociologička pôvodom zo Slovenska. Obe stáli na čele česko-slovenského tímu, ktorý niekoľko rokov skúmal, ako cirkvi v Česku a na Slovensku hospodária a premýšľajú o budúcnosti. Cirkvi na našom území boli kedysi samosprávne. Komunizmus neskôr túto kontinuitu pretrhol, čo sa týka nástrojov aj uvažovania o financovaní.

V Česku cirkvi musia vzhľadom na odluku rozmýšľať o správe svojich vecí. Zdá sa mi, že na Slovensku to oveľa viac závisí od osobnej iniciatívy. Niektoré diecézy majú podnikavých diecéznych ekonómov, ktorí majú plány a spolupracujú s rôznymi inštitúciami, firmami, investujú, rozbiehajú projekty. Zažili sme skôr postoj typu - sme predsa veľmi dôležitá inštitúcia, dostávame tak málo peňazí, že nemáme ani na minimálne mzdy. To je problém spoločnosti, nie náš. Spoločnosť by sa mala spamätať a začať nám normálne platiť.

Sú aj ľudia, ktorí hovoria, že reštitúcie boli vykonané zle, že odluku mali cirkvi na Slovensku chcieť už v 90. rokoch, pretože vtedy ešte mali veľkú podporu a boli by schopné financovať sa cez dary veriacich. Na východnom Slovensku, na Gemeri či na juhu však takáto predstava vyzerá ako úplná utópia, samovražda. Počuli sme ho napríklad od saleziánskych laikov v Žiline. Hovorili - ešte by to šlo, nejako by sme to poplatili.

V Česku sú pre cirkvi verejné peniaze - štátne, regionálne alebo európske - jeden z najväčších zdrojov. Môže to byť v nastavení grantov. No často sa ukazuje, že ich nastavenie by to umožnilo, ale podmienky grantu vyžadujú, aby to, čo sa z neho zafinancuje, slúžilo nejakým verejným účelom.

Tu je trochu paradoxná situácia - v jednom meste sú predstavitelia cirkvi, ktorí majú dojem, že oni sú verejnosť, cirkev predsa zastupuje slovenský národ, všetkých. Potom rastie polarizácia. V Česku je samozrejmé, že spoločnosť je sekulárna a medzi sekulárnymi ľuďmi je občas niekto, kto sa hlási k cirkvi. Na Slovensku, zvlášť z pohľadu cirkví, je to do značnej miery obrátene. To, pochopiteľne, sekulárnych ľudí rozčuľuje.

V postoji k tomu, či sekularita môže byť dobrá vec, je rozdiel medzi Českom a Slovenskom. Keď človek zistí, ako žijú spoločenstvá rôznych denominácií či kláštory, jednoducho miesta, ktoré sú priechodné, objaví veľmi bohatý svet. Vidno to aj na ekumenických spoluprácach, zvlášť na kaplánskych službách v Česku - školských, väzenských, nemocničných a tak ďalej. Na Slovensku sa zdá, že ekuména nie je základné východisko. Nenapadá im to.

Katolícka cirkev na Slovensku sa podľa vás stále vníma ako pilier spoločnosti. Oni sa tak vnímajú. Pre významnú časť spoločnosti to však už neplatí a prekáža jej, ako sa cirkev prezentuje. Mali sme diskusie s ľuďmi, ktorí hovorili, že predstavitelia cirkvi nie sú pokorní, nesprávajú sa tak, ako by očakávali od kresťanov.

V mediálnej analýze sa ukázalo, že sa slovenská katolícka cirkev potrebuje prezentovať ako morálne svedomie národa a ako by Slovensko bez cirkvi zhynulo. Strašne vypäté obrazy.

Hospodárenie cirkví

V knihe máme finančnú analýzu, ktorá ukazuje, ako narastajú verejné financie, ktoré plynú do cirkví. V 21. storočí sa výrazne zmenila štruktúra ekonomiky, nič z historických receptov nemôže platiť jedna k jednej. Niektoré diecézy, ktoré majú väčšie majetky, prezentovali, že pôjdu tradičnou, konzervatívnou cestou hospodárenia. Zvlášť pri lesníctve sa zdá byť príklon cirkví k tomuto typu hospodárenia výhodný. Lesy potrebujú dlhodobé vízie, dlhodobé hospodárenie. Pri poľnohospodárskych pozemkoch je väčší problém.

Sú tu prvé lastovičky cirkevných poľnohospodárskych podnikov, ktoré sa snažia dať najavo, že majetky spravujú s ohľadom na to, že je to Božie stvorenie. V mnohých prípadoch sa to však zatiaľ nedeje. Zo strany súkromných farmárov boli veľké očakávania, že cirkvi im budú naklonené vo väčšej miere a budú im prenajímať pozemky.

Pre lokálnych kňazov, ktorí šli do seminára, aby sa venovali duchovnej práci, boli reštitúcie veľká záťaž. Občas nám hovorili, že s tým nechcú mať nič spoločné. Snažia sa to niekam delegovať, aby to zostalo ako doteraz. No minimálne na úrovni diecéz je konsenzus, že keď my ako cirkev máme hospodáriť na poliach alebo v lesoch, tak to musí byť príkladným ekologickým spôsobom. Začína sa spolupracovať s ekologickými organizáciami, diecézy začínajú na majetkových oddeleniach zamestnávať ľudí, ktorí majú na starosti ekologické hospodárenie, vyjednávanie s poľnohospodármi.

Situácia v Plzni a Olomouci

V Plzni platí, že čo si kto nevygrantuje alebo kreatívne nevymyslí, to nemá. Progresívna je v tomto Plzenská diecéza. Osobnosť biskupa a jeho okolie sú určite dôležité. Nie sú tam dlhodobo ukotvené predstavy o tom, čo presne cirkev má alebo nemá robiť. Diecéza sa orientuje podľa jezuitského hesla, že budú všetko robiť do tej miery, pokiaľ to privádza ľudí ku Kristovi. Plzenská diecéza je mladá a početne malá. Navyše sú chudobní. Od Pražskej arcidiecézy sa oddelili až v roku 1993, veľa toho nereštituovali. Pražská arcidiecéza im niečo presunula, aby vôbec mali s čím hospodáriť. Ale musia byť veľmi kreatívni, aby im rozpočet nejako vychádzal. Naproti tomu stojí Olomoucká arcidiecéza. Je jedna z najbohatších v poliach a lesoch.

Tabuľka: Porovnanie financovania vybraných cirkví na Slovensku (2019)

tags: #ktore #staty #financuje #cirkev