Slovenské príslovie "mlčať je zlato" sa zdá, že v súčasnosti patrí už len do výkladnej skrine slovesnej ľudovej tvorivosti. Osvojiť si ho totiž vôbec nie je "cool". A predsa mlčanie nám pomáha dotknúť sa vlastnej duše. Pre niektorých ľudí platí, že je lepšie mlčať ako hovoriť.
K fenoménom ticha/stíšenia a pomalosti/spomalenia sa vracia autorka Etela Farkašová ako k parciálnym kritériám na prehodnocovanie spôsobu života v zahlučnenej, hektickej nonstop spoločnosti. Názov knihy naznačuje, že autorkiným zámerom je spochybňovať predstavy o správnosti súčasného civilizačného smerovania, založeného na princípe nekonečného rastu. Ticho nie je prázdne.
Ticho ako priestor pre myšlienky a sebanaplnenie
Ticho je priestor, v ktorom sa rodí myšlienka. Myšlienka je most medzi bipolárnymi svetmi. V každom z nás je bytostne obsiahnutá túžba po zvnútorňovaní a sebanapĺňaní. Cesta k nim vedie cez mlčanie a ticho. Aj Gándhí praktizoval niekoľko desaťročí takzvané mlčiace pondelky, keď s nikým neprehovoril. Vo výnimočných prípadoch, ak to bolo naozaj nevyhnutné, použil ako komunikačný prostriedok ceruzku a papier.
Zrýchľovanie, ktoré sa stále stupňuje, je znakom nového chápania dimenzie času ako sociálnej hodnoty. Rýchlosťou vzniká novodobá sociálna i duchovná diskriminácia. Pomalý = menej hodnotný. Rýchly = produktívny, dynamický, flexibilný, a teda použiteľnejší. Bipolarita času ústi do filozofie zneistenia: „do novej provizórnosti ako spôsobu vyrovnávania sa s nepodplatiteľným a nepolapiteľným časom (…) ostáva fragmentarizované bytie bez vedomia spolunáležitosti s celkom: neukotvené a zneistené“. Plodom zrýchľovania ako cieľa je „vedomie provizórnosti“, „ja bez kontinuity“, „dezintegrovaný subjekt vytrhnutý z vlastnej histórie“. Východiskom z tohoto zneistenia je návrat k pomalosti, vyrovnávanie technickej racionality racionalitou etickou.
Mlčanie v umení a prírode
Podľa autorky na počiatku nebolo slovo, ale ticho, čo dokladá analýzou básní Maše Haľamovej od Milana Rúfusa či huslistu lotyšského pôvodu Gideona Kremera. Rúfus píše: „… na počiatku nebolo slovo. Meditačný priestor, kde sa ticho dá takmer hmatateľne uchopiť, je priestor umenia.
Svätá Matka Tereza nám zase radí: „Boh je priateľom mlčania. Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo, slnko a mesiac nečujne pohybujú.
Ticho lieči, hovorili naše babičky. I vedci sa zhodujú v tom, že ticho lieči. Vraj pomáha pri regenerácii mozgových buniek a dve hodiny ticha denne napomáhajú formovanie nových buniek v jednej časti mozgu. Že sme vďaka tichu kreatívnejší a keď odpočívame, mozog spracúva podnety, ktoré získal. Ďalej rozptyľuje napätie a stres a ticho ako malý zázrak dokáže za dve minúty viac, ako počúvanie akejkoľvek relaxačnej hudby.
Max Picard povedal, že prirodzeným základom, na ktorom sa utvára nadprirodzenosť viery, je mlčanie. A možno sa nám niekedy zdá, že jednoducho len stačí byť ticho a nerozprávať. Mlčať a hotovo. Úloha splnená, veď som predsa nič nepovedal. Avšak mlčať neznamená len nič nehovoriť. Mlčanie samo a neprístupnosť zvuku či nerozprávanie ešte nie je tichom, ku ktorému nás Pán volá.
Ticho v Biblii a živote Ježiša
Ježiš sám povedal, že sa máme od neho učiť, lebo je tichý a pokorný srdcom (porov. Mt 11, 29). I svätí a významní ľudia v Cirkvi neraz vyzdvihujú význam a dôležitosť ticha v našom živote. Známy je výrok svätej Matky Terézie: „Boh je priateľom mlčania. Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo, slnko a mesiac nečujne pohybujú.
Ticho hralo významnú úlohu aj v Ježišovej misii. Tridsať rokov v Ježišovom živote je ticho - ako Boh, jeho Otec je Ticho. Slovo sa stalo telom, aby sa vrátilo do Otcovho ticha. A my sa akosi naivne pýtame, prečo tak málo vieme s Ježišovho života pred jeho verejným vystúpením. Alebo prečo málo vieme zo živote Márii i Jozefa.
Boh mlčí, keď sa Ježiš stratí v Jeruzaleme, keď ho apoštoli nechápu, keď mu farizeji oponujú, keď ho zrádzajú, žalujú naňho, smejú sa nad ním, naozaj nepochopiteľné Otcovo mlčanie v temnote, v opustenosti, v utrpení na kríži, v zostúpení do najhlbšej agónie, v prijatí smrti. Ale práve v tomto momente v zvolaní „Bože prečo si ma opustil“ je láska medzi Otcom a Synom najväčšia, silnejšia než zdanlivý odstup a ich zdanlivá oddelenosť.
Ako NÁJSŤ TICHO vo svete plnom hluku
Ticho ako súčasť komunikácie a umenia
Ticho je neoddeliteľnou súčasťou komunikácie a bez neho neexistujú obsahovo bohaté slová. Je súčasťou umenia, prameňom, pri ktorom dochádza k inšpirácii. Preto paradoxne je aj hudba dcérou ticha. Hudbu musí predchádzať a sprevádzať ticho, aby sa melódia dala počuť. Hudba sa doslova v tichu nesie.
Moje mlčanie dovoľuje inej osobe hovoriť, vyjadriť seba samú a mne umožní hovoriaceho prijať, prejaviť mu rešpekt, úctu. Áno z času načas je to nevyhnutné - zotrvať v tichu a v samote. Byť len tak, sám so sebou, počúvať svoje myšlienky a sústrediť sa na seba. Ticho a samota dávajú priestor k tomu, aby človek začal uvažovať o sebe. Pred sebou sa nemusíme na nikoho hrať. A môžeme počúvať svoje svedomie, ktoré väčšinou dobre radí.
Rôzne tváre ticha
Existuje aj mnoho tvárí ticha. Ticho po urážke, je ticho obeti. Ticho mystika, poetu, ticho chorého. Ticho môže vyžarovať teplo - nepriateľský chlad, pokoru - pýchu. Ticho ako budujúce komunikáciu, alebo ticho ako absencia zvuku, kde niet žiadnej komunikácie. Ticho ako obrana pred človekom, tam kde niet toho, kto by počúval - je ticho, ofenzívne, uzavreté, ticho opozície, rozhnevané a osamelé. Ale je aj ticho pozývajúce - lákavé, odľahčujúce a zhovievavé. Ticho, ktoré ti dáva šancu niečo povedať.
Keď sa slovo a ticho vzájomne vylučujú, komunikácia sa zhoršuje vytvára sa atmosféru chladu. A naopak, keď sa vzájomne dopĺňajú, komunikácia získava hodnotu a význam. Tak vzniká láska, ale i modlitba.
Ticho a krása
Pravá Krása nemá pocit menejcennosti, zakomplexovanosti či potrebu konkurencie, nerobí nátlak a hluk, prejavuje sa mlčky, ako rozvíjajúci sa kvet… Neporovnáva sa s inými, jednoducho len v svojej jedinečnej kráse kvitne tak, ako len výsostne jej je predurčené, dané. Má príchuť blahozvesti - jemnosťou, pokorou, tichosťou, jednoduchosťou, pokojom a zároveň novosťou, sviežosťou a realizmom vytvára atmosféru dôvery a povzbudenia.
Krása je rúchom, ktoré si oblieka Boh, aby pritiahol človeka a dal sa mu spoznať „lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ“ (Múd 13,5); je majstrovským dielom jeho lásky, je odzrkadlením jeho slávy. Kto sa pozerá optikou Krásy, už žije nebo na zemi - sprítomnenú vzdialenú večnosť.
Sv. Matka Tereza z Kalkaty v príhovore pri preberaní Nobelovej ceny za mier v Osle v roku 1979 pointu ticha vystihla priam poeticky: „Boh je priateľom mlčania. Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo, slnko a mesiac nečujne pohybujú.
Ticho a mlčanie rozvíja zmysel pre tajomstvo; pre to, čo je neviditeľné. Vlastne, celý ľudský život je veľkým tajomným napínavým dobrodružstvom medzi viditeľným a neviditeľným. Na to, aby človek tieto dve skutočnosti vzájomne a harmonicky v svojom živote zosúladil tak, aby ani jedna neprežívala na úkor druhej, potrebuje ticho. Človek potrebuje ticho, aby vnímal celú realitu života a mohol byť sám sebou. V tichu počuje, vidí, vníma a cíti viac.
Umelci boli v minulosti považovaní za interpretov osudu ľudstva. Sväté písmo obsahuje mnoho piesní, v ktorých predstavuje spevákov a hudobníkov, ktorí svojim talentom prorokovali. Zvlášť Žalmy ospevujú krásu stvorenia, v ktorom žiari Božia sláva.
Otcovia biskupi na záver Druhého vatikánskeho koncilu vyslovili pozdrav a výzvu umelcom, keď povedali, že svet, v ktorom žijeme, potrebuje krásu, aby neprepadol zúfalstvu. Podobnú myšlienku prezentoval aj Ján Pavol II. v zmysle Dostojevskijho tvrdenia "Krása zachráni svet."
Všetko krásne je v svojej podstate plné lásky. I keď nekonečné erudované úvahy o pozemskej existencii, zmysle života a jeho kráse končia tajomstvom, pravdou vždy zostáva, že najlepším využitím života je láska. Najlepším vyjadrením lásky je čas. A najvhodnejšia chvíľa k prejaveniu lásky je práve teraz. Optikou krásy je toto tá najkrajšia možná verzia života.
| Oblasť | Význam ticha |
|---|---|
| Myseľ | Priestor pre vznik myšlienok, kreativitu, regeneráciu |
| Duchovnosť | Spojenie s Bohom, kontemplácia, modlitba |
| Komunikácia | Neoddeliteľná súčasť dialógu, rešpekt, úcta |
| Umenie | Prameň inšpirácie, hudba, poézia |
| Život | Vnímanie krásy, pravdy, zmyslu |