Boh pozná najhlbší význam

„Samozrejme,“ odpovedal ateista na Jakubovo veľké prekvapenie. „Pred rokmi, keď sa nám narodilo prvé dieťa, skoro som sa stal veriacim.

Dr. hovorí: „Pre mňa sa začína viera uvedomením si, že to bola vyššia inteligencia, ktorá priviedla vesmír k existencii a stvorila človeka.

Nie je ťažké mať takúto vieru, lebo je nesporné, že tam, kde je plán, je aj inteligencia.

Mnoho významných vedeckých kapacít dneška verí v Boha.

Vyznanie dvadsiatichšiestich vedcov je napríklad obsahom knihy „Za oponou neznáma“ (Behind the Dim Unknown, New York, G. P. Putnam s Sons).

Každý z nich je nielen odborníkom vo svojom odbore, ale aj veriacim kresťanom.

Všetci zdôrazňujú tu istú základnú pravdu - Boh existuje.

V slovách „Na počiatku Boh“ nachádzame základ bytia.

Biblia sa nesnaží Boha dokázať - s jeho existenciou jednoducho počíta.

To, že Boh je, dokazuje naša vlastná existencia, ako aj existencia života a vecí okolo nás.

Každý následok musí mať svoju príčinu.

V našom svete je určitý plán, takže tu musí byť i projektant.

Všetko sa riadi prírodnými zákonmi a tie musia mať svojho zákonodarcu.

Zo skúseností vieme, že nemôžeme vytvoriť niečo z ničoho.

Dokážeme veci stavať, objavovať, skladať a dávať im rôzne funkcie, ale so všetkou múdrosťou, ktorú vlastníme, sme ešte nepriviedli k existencii z ničoho ani ten najmenší výhonok trávy, či útly lístok tej najjednoduchšej kvetiny.

Kto teda urobil všetky tieto veci? Kto im dal začiatok?

Veci v nás i okolo nás silným hlasom volajú, že Boh ich vyprojektoval, stvoril a udržiava ich.

Živé pochádza iba zo živého.

Boh, ktorý vymyslel hviezdnu oblohu a stvoril vesmír, nadväzuje s človekom osobný kontakt.

Hlboko do mysle a srdca každého jedinca vložil inštinktívne vedomie o svojej existencii.

On je to „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“.

Biblia hovorí, že náš Stvoriteľ hľadá príležitosti na nadviazanie osobnému vzťahu s každým z nás.

Abrahám „bol nazvaný Božím priateľom“. (Jakub 2,23)

„Pán hovoril s Mojžišom… ako sa človek rozpráva so svojím priateľom.“ (2. Mojžišova 33,11)

Boh chce vstúpiť do osobného kontaktu i s tebou a stať sa aj tvojím priateľom.

Aj ľudská existencia podporuje myšlienku o osobnom Bohu.

Každý z nás je osobou a má svoju osobnosť.

To znamená, že aj Boh, na ktorého obraz sme boli stvorení, musí sám byť osobou.

Ľudské bytosti by neexistovali, keby za tým nestál osobný Stvoriteľ.

Všetci sa na chvíľu ponorili do uvažovania, keď tu jeden z mysliteľov vykríkol: „Už to mám! Človek je náboženské zviera.”

Je to výstižné vyjadrenie.

Ľudstvo je beznádejné náboženské.

Niekde vo vnútri cítime potrebu Vyššej moci.

Každý z nás, či ateista alebo veriaci, sa už stretol s myšlienkou o Bohu.

Od zvierat nás odlišuje naša predstavivosť, rozum a schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom.

Nijaké zviera si nepostavilo oltár, aby uctievalo Boha.

Kdekoľvek však nájdete ľudí, zistíte, že niečo uctievajú.

Hlboko v srdci každého človeka je prirodzená túžba uctievať, akési „vedomie Boha”.

Znamená to, že Boh vložil do každého z nás túžbu nadviazať s ním vzťah.

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa v Rusku tisíce ateistov zriekli ateizmu a obrátili sa k Bohu.

„Hľadal som zmysel života vo vedeckej činnosti, ale nenašiel som nič, o čo by som sa mohol oprieť.

Aj moji kolegovia cítili tú istú prázdnotu.

Keď som pozoroval obrovský vesmír a porovnával to s prázdnotou vlastnej duše, cítil som, že je tu nejaký zmysel existencie.

Potom ste mi dali Bibliu.

Začal som ju čítať a prázdno môjho života sa zaplnilo.

Objavil som Bibliu ako jediný zdroj istoty pre moju dušu.

Kresťan verí v Boha, pretože sa s ním stretol a zistil, že Boh dokáže naplniť najhlbšie potreby srdca.

Boh, o ktorého existencii sa kresťania presvedčili, nám ponúka novú perspektívu, nový zmysel, novú motiváciu, nové ciele a novú radosť.

Boh nesľubuje život bez problémov a konfliktných situácií, ale uisťuje nás, že nás povedie a bude nám pomáhať, keď s ním nadviažeme osobný vzťah.

Milióny kresťanov na celom svete dosvedčujú, že by sa radšej vzdali všetkého, než by sa vrátili späť k životu bez Boha.

Najväčší div zo všetkých je ten, že všemohúci Boh, ktorý naplánoval všetko živé a stvoril a udržuje celé galaxie, rovnako túži po osobnom vzťahu s každým mužom a ženou, chlapcom i dievčaťom.

Náš Stvoriteľ „pamätá“ na každého z nás.

Je logické a prirodzené, že osobný Boh sa chce otvoriť bytostiam, ktoré stvoril, podobne, ako otec túži po tom, aby ho jeho deti poznali.

Boh sa nám zjavuje v Biblii.

V Písme svätom nám Boh hovorí, kto je a aký je.

„Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, ako muža a ženu ich stvoril.“ (1. Podľa Biblie sme stvorení na Boží obraz.

Preto s ním môžeme mať osobný vzťah.

Naše schopnosti myslieť a cítiť, pamätať si a mať nádej, uvažovať a analyzovať sú odvodené od Boha.

Napriek tomu, že Boh je Duch, je rovnako skutočnou bytosťou v telesnej forme - podobe (pozri 2 Mojžišova 31,18 a 33,11).

„Boh je láska.“ (1. Boží vzťah lásky k ľudským bytostiam pramení z jeho povahy.

„Či nemáme všetci jedného Otca? Písmo opakovane hovorí o Bohu ako o otcovi.

Niektorí otcovia však nimi v skutočnosti nie sú.

Zanedbávajú svoje deti, bijú ich a sú na nich hrubí.

Boh taký nie je.

Je starostlivý, citlivý otec.

Je ako ocko, ktorý sa rád hrá s deťmi a rozpráva im príbehy na dobrú noc.

Boh, náš milujúci Otec, chce viac než len zjaviť sa v slovách Biblie.

Vie, že osoba, s ktorou žijeme, je pre nás oveľa reálnejšia než niekto, o kom sme počuli alebo čítali v nejakej knihe.

Rozhodol sa preto vstúpiť do nášho sveta ako skutočná bytosť.

Boh sa znížil na našu úroveň, stal sa podobný nám, jedným z nás, aby nás mohol učiť ako žiť, aby sme boli šťastní a aby sme na vlastné oči videli, aký je.

Malý chlapec stál so starším bratom pred veľkým obrazom ich otca, ktorý zomrel, keď on bol ešte bábätko.

„Povedz mi,“ hovorí staršiemu bratovi, „aký bol otec?” Brat sa pokúšal niečo o otcovi povedať.

Opísal jeho silu a povedal, že to bol dobrý a sympatický človek.

Bol priateľský a ľudia ho mali radi.

K mamičke bol vždy pozorný a rád robil druhým radosť.

Napriek tomu, čo starší brat povedal, si mladší nedokázal vytvoriť takú predstavu o otcovi, ktorá by ho uspokojila.

A on tak veľmi chcel vedieť, aký bol jeho otec.

Nakoniec brata prerušil otázkou: „Povedz mi, Jurko, bol otec ako ty?” Starší brat chvíľu premýšľal a potom povedal: „No, naši priatelia, ktorí otca dobre poznali, hovoria, že som jeho živý obraz.

Tvrdí to i mamička.”

Tvár malého chlapca sa rozjasnila: „Tak teraz už viem presne, aký bol môj otec.

Ježiš prišiel na svet ako Boh v ľudskom tele.

Bol „Syn Boží“ (Marek 15,39) - Boh viditeľný a počuteľný pre ľudské oči a uši.

Ježiš sám vyhlásil: „Kto videl mňa, videl aj Otca.“ (Ján 14,9) Ak chceš vedieť, aký je Boh, pozri sa na Ježiša, ako ho opisuje Biblia.

Keď budete čítať Ježišov príbeh v štyroch evanjeliách, prvých štyroch knihách Novej zmluvy, objavíte úchvatný portrét - obraz nebeského Otca.

Drsní a sebestační rybári opustili svoje siete a nasledovali Krista.

Malé deti ho obklopili, aby od neho dostali požehnanie.

Dokázal povzbudiť aj najväčších hriešnikov a vyviesť z rovnováhy samospravodlivých pokrytcov.

Uzdravoval slepých a malomocných.

Na jeho príkaz: „Utíš sa!“ sa silná víchrica premenila na bezvetrie.

Všetkými svojimi skutkami Ježiš ukazoval, že Boh je láska!

Ježišova záverečná a najslávnejšia ukážka toho, aký je Boh, sa odohrala na kríži.

Ježiš nezomrel iba preto, aby nám ponúkol šťastnejší spôsob života, ale aj preto, aby rozptýlil naše pochybnosti o Božej láske k nám a umožnil nám večne žiť.

Ježiš je Boží jediný Syn.

Je jedinečný, jediný svojho druhu.

Je jedinou bytosťou, ktorá je súčasne Bohom a človekom.

Po celé veky ľudia premýšľali, snívali a vytvárali si predstavy a nádeje o Bohu.

Videli jeho dielo na oblohe a v krásach prírody.

Mnohí dúfali, že Boh je dobrý.

Ježiš na kríži však prelomil mlčanie vekov.

Ľudia sa ocitli Bohu tvárou v tvár.

Boha môžeš poznať hneď teraz, tak ako ho zjavuje Ježiš.

Štruktúra ľudského tela nás vedie k záveru, že ho niekto musel navrhnúť.

Už ste niekedy premýšľali, akým zázrakom je ľudské oko?

Malé tyčinky a čapíky v sietnici menia svetlo na elektrochemické impulzy.

Sú to procesy, ktoré nevie vyvolať nijaké laboratórium na svete.

Mozgové bunky potom transformujú tieto elektrické impulzy na zázrak vnímania - teda niečo, čomu sa nedokážu priblížiť ani najdokonalejšie počítače.

Špičková technológia, chémia a triedenie informácií - to všetko sa spustí vždy, keď otvoríme oči.

Charles Darwin raz vyhlásil, že z myšlienky na ľudské oko a na to, že by mohlo byť iba výsledkom prirodzeného výberu, je mu zle.

Viete prečo? Ľudské oko sa totiž nemohlo vyvíjať počas dlhých časových periód, pretože ak nie je kompletné, je nefunkčné.

Očné šošovky, ktoré zaostrujú svetelné lúče, sú nanič bez sietnice, ktorá na svetlo citlivo reaguje.

Absorbcia svetla by nemala nijaký význam bez nervových vlákien, ktoré vzniknuté signály privádzajú do mozgu.

Schopnosť vidieť umožňuje kompletný systém navzájom prepojených a od seba závislých orgánov, z ktorých je každý starostlivo naprojektovaný.

Podobne je to aj s ostatnými funkciami ľudského tela.

„Ďakujem ti, že si ma úžasne divne utvoril, divné sú tvoje skutky.

Nemusíme chodiť ďaleko, aby sme našli Božie „skutky“.

Dôkazy priamo v našom tele ukazujú na nekonečne múdreho Projektanta.

Keby ste si desať rovnakých mincí označili číslami od jedna do desať, dali ich do vrecka, poriadne premiešali, a potom po jednej vyťahovali, aká je pravdepodobnosť, že sa vám to podarí v presnej numerickej postupnosti, teda v poradí od jedna do desať?

Uvažujte, akú šancu má názor, že mozog, srdce, pľúca, žalúdok, obličky, cievy, uši, oči a zuby sa vyvinuli spoločne a začali ihneď vo vzájomnej spolupráci fungovať.

„Potom riekol Boh: Učiňme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby…tak stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, ako muža a ženu ich stvoril“.

(1. Prvý muž a žena sa nemohli len tak prihodiť.

Biblia hovorí, že Boh nás naprojektoval podľa svojej podoby.

Svedectvo o Bohu sa však neobmedzuje len na ľudské telo.

Zahľaďte sa len na nočnú oblohu.

Mliečny opar v pozadí žiariacich hviezd, ktorý nazývame Mliečna cesta, sú v skutočnosti galaxie alebo vesmírny ostrov, zložené z miliárd horiacich sĺnk podobných nášmu.

Slnko so svojimi planétami je vlastne súčasťou Mliečnej cesty.

Teraz sa pozrime na skupinu hviezd Andromedy.

V teleskope sa objaví ako ďalšia galaxia v tvare špirály, ktorá je, podobne ako Mliečna cesta, vytvorená miliardami sĺnk.

Andromeda je však iba jeden zo sto miliárd podobných vesmírnych ostrovov, ktoré sme schopní pozorovať teleskopmi.

Astronómovia tvrdia, že niektoré z týchto hviezdnych ostrovov sa pohybujú tak, že prechádzajú jeden druhým nepredstaviteľnou rýchlosťou bez toho, aby zmenili svoj tvar.

Ich pohyb je synchronizovaný.

Galaxia v galaxiách presne zachováva svoju dráhu a čas.

„Nebesá rozprávajú o Božej sláve, obloha svedčí o diele jeho rúk.

Preklad Slovo na cestu hovorí: „V ňom má všetko svoj začiatok i svoje trvanie.”

Celé stvorenie vydáva zrozumiteľné svedectvo o Bohu, ktorý to všetko naplánoval a stvoril.

Keď antropológ, ktorý kope v piesočnatej pôde Nového Mexika, narazí na kameň trojuholníkového tvaru, určite ho bude pozorne skúmať.

A keď na ňom zbadá známky opracovania, usúdi z toho, že predmet vyrobil nejaký americký Indián.

Identifikuje ho ako špičku šípu a pokúsi sa určiť jeho vek a podľa tvaru aj kmeň, ku ktorému Indián patril.

Žiadny antropológ nebude tvrdiť, že špička šípu sa tu objavila náhodou.

Nikto sa jej vznik nepokúsi vysvetliť ako výsledok pôsobenia blesku, či vetra a vody.

Každému je jasné, že ju musel vyrobiť človek.

Keď však niektorí vedci vykopú fosílie, dôkazy o živote v dávnej minulosti, prídu k celkom iným záverom.

Nevidia v nich ruku Stvoriteľa, ale tvrdia, že tieto stvorenia musia byť produktom slepých síl prírody, že sa vyvinuli náhodou.

Nájdené skameneliny živočíchov, zvlášť tie, ktoré sú pochované v najhlbších geologických vrstvách, predstavujú oveľa zložitejší systém, ako je špička šípu.

Prečo z toho nevyvodiť, že ich niekto stvoril?

„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (1. V jednoduchých slovách „Na počiatku stvoril Boh“, nachádzame vysvetlenie tajomstva života.

Biblia sa začína tým, že je tu Boh.

Už v prvom verši hovorí o jeho mocnom čine stvorenia.

V nasledujúcej lekcii číslo 2. Môžeme veriť Biblii hovorí o Biblii.

Jedna z častých námietok, ktorou protivníci napádajú Cirkev, je tá, že ju obviňujú zo strnulosti.

Život je vraj ustavičný rozvoj, pokrok, výmena a množenie poznatkov.

Cirkev však ostáva vždy na tom istom stanovisku a má dogmy, ktoré sú sťa predpotopné skameneliny.

Koľko téz, toľko je v nich omylov.

Je pravda, že život je samá činnosť, rozvoj a pokrok, ale nie je iba rozvoj a pokrok.

Lebo to, čo je v človekovi podstatné, to nepodlieha vývoju.

Ľudia sú vždy tým, čím boli kedysi.

Ich prirodzenosť sa nemení.

A keď pozorujeme dejiny sveta, zbadáme, že aj v dejinách sa vracia vždy to isté v rôznych formách.

Čo sa týka filozofických a svetonázorových otázok dneška, starí Gréci, stredovekí Arabi a kresťanskí scholastikovia vedeli už o všetkom a dali si na otázky aj odpovede, hoci moderná filozofia si ich znova a znova predkladá a v odpovediach dosiaľ nie je jednotná.

A tak je to aj s umením.

Či dnešné umenie sa môže porovnať so starým gréckym, alebo rímskym umením?

S gotickým slohom, s renezanciou, alebo barokom?

Či dnešný spoločenský život pozná iné štátne formy, ako ich mal starovek?

Republiku poznali už Rimani.

Monarchie boly v Egypte už dávno pred Kristom.

Tyranské vládne formy starovek tiež poznal.

Či v divadelných kusoch sú dnes iné motívy, iné zauzlenia a riešenia, ako ich nám predstavili vo svojich klasických výtvoroch starovekí Euripides, Aristophanes, alebo z novších Calderon a Schakespeare?

Z tých niekoľkých postrehov prichádzame na záver, že vlastne ľudia v duchovne-mravnom jadre sú vždy tí istí.

Zápasia vždy s tými istými otázkami: Boh a druhý svet, hriech a vykúpenie, človek a bližný, človek a príroda, život a smrť.

Odpoveď na tie otázky vždy musí byť tá istá a musí mať trvalú platnosť.

Veď či možno človeka kŕmiť len relatívnymi odpoveďami?

To by bolo pre neho najväčšie nešťastie.

Lebo nič človeka nevie mravne viac zhumpľovať, ako relatívna morálka, ktorá sa mení so dňa na deň.

S tým, čo je relatívne, človek nedá sa vychovať a mienkami sa nepostavia veľkolepé diela.

Goethe hovorí: Mit meinung baut man keine Dome.

V katolíckej viere máme dogmy t. j. vedecké formulky o božom bytí a o živote.

Máme pojmové sformulovanú činnosť Kristovu a celý jeho božskoľudský život.

Sú to formulky vytvorené postupom času v dlhých storočiach.

K ich vzniku veľa prispela vedecká špekulácia.

Aj námietky protivníkov daly niekedy podnet, aby sa náboženská pravda jasne formulovala.

Ale tie dogmy t. j. formulované články viery, nijako nie sú mechanické a skostnatelé.

Sú skôr organické, lebo umožňujú zo zhusteného jadra organický rozvoj pravdy.

A preto aj dnešný nový pohyb takzvaná kerygmatická teologia nemôže nič namietať proti dogmám.

Kerygmatickä teologia (Heilverkundigungsteologie) hlása princíp, že teologiu tak treba učiť.

aby sa mohla čím úspešnejšie použiť v praktickom živote, najviac v homiletike.

A dogmy jej nerobia nijakých ťažkostí.

Lebo veď dogma sa môže naširoko rozviesť meditáciou a inými homiletickými prostriedkami, aby z nej organicky vyrástla kázeň, ktorá zachytí celého človeka.

Dogmy viery sa nevzťahujú na biologiu, geologiu, astronomiu, ani na techniku.

Tie vedecké odbory sa menia.

Dogmy formulujú len večné pravdy a to, čo je náboženskomravné u človeka.

Preto sa dogmy nemôžu meniť a dostávať po čase iný smysel, tak ako sa nemení postoj človeka k Bohu a sama božia podstata.

Božie zjavenie nemôže ani starnúť.

Je vždv nové a svieže, Je mimo časového rámca.

Je bezprostrednou prítomnosťou Dogmy sú ako by stálice na nebi.

Neobiehajú, ale stoja.

A žeby dogmy boly ťažké putá pre veriaceho človeka? Ani myslieť!

Skôr oslobodzujú jednotlivca od neurčitých špekulácií, od hmlistých predstáv, od subjektívnych omylov a predstavujú nám veľký objektívny svet žulových právd.

V tých sa potom nemožno stratiť.

- Pripúšťame, že pre citové duše také dogmy sú niekedy ťarchou.

Pre tých, čo vidia v náboženstve len citový zážitok, dogmy veľa neznačia.

Ináč je istá vec, že každá náuka na svete má svoje dogmy.

V matematike sú to vzorce.

V chémii niektoré nemeniteľné zákony.

Len náboženstvo, najsubtílnejšiu vedu, by sme mali nechať bez základu, ktorý práve tvoria dogmy?

Ľudia sa ich chcú vo svojej krátkozrakosti zbaviť, ale len preto, aby sa dali sputnať tisíckrát silnejšími putami všelijakých bludných náuk, ktoré naozaj človeku kladú na dušu tyranské jarmo.

Treba nám ešte spomenúť aj to, že dogmy samé nemajú absolútny charakter.

Sú iba analogickým formulovaním Zjavenia, tak, ako aj naše poznanie o Bohu je len analogické.

A preto teolog Adam vo svojom diele: Podstata katolicizmu na str. 262. píše: Svet nadprirodzeného božského zjavenia stojí pred nami nie vo svojom pôvodnom bytí, ani vo svojej nevyčerpateľnej sile, ale len v skromnej forme ľudských predstáv a pojmov.

Dogmy, ktoré sú pojmovou formou nadprirodzenej skutočnosti, značia a vyjadrujú absolútno, ale samé nie sú ani zďaleka absolútnom.

A preto sa vznáša nad naším životom viery šero melanchólie a bolestnej skromnosti.

Nekráčame v jase slnka, ale len v pološeru.

Viera však nám dáva železnú istotu, že nadprirodzený svet nie je snom, ale skutočnosťou.

A v tom práve sa ukazuje vznešenosť viery a jej mravná veľkosť.

Pre náš nábožensko-mravný život Kristus je najväčšou autoritou.

On rozriešil všetky životné otázky s absolútnou platnosťou.

V ňom je pravda, krása a dobro samého Boha.

Nakoľko sa Božstvo mohlo priblížiť k ľudstvu, natoľko sa k nám priblížilo v Kristovej osobe.

Pred Kristom Boh sa nedal skoro ani pojmami zachytiť.

Evanjeliá nám načŕtajú osobnosť Kristovu v najkrajšom súlade všetkých ctností.

Nestranný pozorovateľ, ktorý nevie o tom, že Kristus je Božím Synom, musí nakoniec uznať, že v Kristovej osobe je z jednej stránky čosi celkom ľudského a z druhej stránky je v nej mnoho prvkov transcedentálnych a predsa v najkratšej súmernosti.

U Krista všetko ide jedným smerom, niet v ňom nijakých protikladov, nijaký nesúlad.

Všetky ctnosti u neho ako by vyrástly z jedného koreňa bez duševných zlomov a nedostatkov.

Človek musí zastať pred takou osobnosťou ako pred hádankou.

Podstatu náboženstva tvorí túžba, aby sme svoju obmedzenú a nedokonalú ľudskú prirodzenosť čím užšie spojili s nekonečným Božstvom.

V Kristovej osobe sa naša túžba splňuje, ale len v svetle dogmy o hypostatickom spojení ľudskej prirodzenosti Kristovej s Božstvom.

Ariánsky Kristus nikoho neuspokojí, lebo vtelený éon, alebo stvorená múdrosť nemôžu tvoriť most medzi Stvoriteľom a stvorením a nijaký sluha nám nevymôže u Boha, aby sme mohli byť prijaté dietky božie.

Tiež Nestorov obraz Kristov je spotvorený, lebo medzi dvoma osobami je priepasť, ktorá nikdy nemôže tvoriť jednotu.

Človek Kristus osobne oddelený od Boha bol by najviac ak ideál dokonalého človeka a nič viac.

Tiež monofyzitický Kristus by nemohol mať porozumenie pre ľudské slabosti.

Nemohol by nám byť vo všetkom, aj v pokušení podobným.

tags: #boh #pozna #najhlbsie