S rozvojom stredovekých miest vznikol nový typ mníšskej formy života, ktorý označujeme ako mendikantské rády. Na rozdiel od predošlých rádov, ktoré vychádzali z Regule sv. Benedikta, žobravé rády nehľadali tiché a pusté miesta, ktoré by mohli svojou prácou kultivovať, ale budovali svoje konventy v okrajových častiach stredovekých miest, kde medzi najchudobnejšími hlásali evanjelium napodobňujúc ich život v chudobe a prostote.
Františkánske kláštory na Slovensku zohrali významnú úlohu v náboženskom, kultúrnom a vzdelávacom živote. V tomto článku sa pozrieme na históriu františkánskych kláštorov, ich knižníc a ich prínos pre slovenskú spoločnosť.
Františkáni v Skalici
Františkáni pôsobili v Skalici až do barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950, bola to prvá a zároveň najdlhšie pôsobiaca rehoľa v meste. Existencia synov sv. Františka z Assisi je v Skalici písomne doložená v roku 1442 ako bosácky kláštor. Predpokladáme, že prišli až po roku 1434, po odchode husitskej posádky z mesta.
Usadili sa pri mestských hradbách v mestskom špitáli založenom Ctiborom zo Ctiboríc v roku 1414 a okrem iných povinností zodpovedali za duchovnú správu obyvateľov špitála, za čo im podľa listiny z roku 1431 patril vodný mlyn medzi Vrádišťom a Prietržkou, polia za Rotundou sv. Juraja a záhrada.
Výstavba ich kláštorného kostola, ktorú zahájili v roku 1467 (prípadne roku 1465) spolu s kláštorom, spadá do tzv. druhého obdobia vzniku observantských kláštorov na Slovensku, ktoré zakladali rehoľníci prichádzajúci z juhu cez Sedmohradsko z Dalmácie a Chorvátska, za výraznej podpory uhorských panovníkov, predovšetkým Mateja Korvína. Súvisí so stabilitou mesta po roku 1450 ako i snahou Mateja Korvína posilniť postavenie Skalice ako pohraničného mesta a jeho úsilím o získanie svätováclavskej koruny.
Rádové kroniky označujú za zakladateľov kláštora zemepánov susedných panstiev, konkrétne Coborovcov, držiteľov Holíčsko-Šaštínskeho panstva, a Kropáčovcov, vlastníkov Brančského panstva. Tretím fundátorom bol kráľovský kapitán v Skalici a sikulský župan Ján Tarcai (+1510), ktorý bol v kláštornom chráme pochovaný a dodnes sa zachoval jeho epitaf. Tarcaiov erb sa zachoval i na svorníku vo svätyni kostola.
Výraznú spätosť kláštora so susednou Moravou podčiarkuje fakt, že slávnostnú posviacku chrámu Bolestnej Panny Márie - najstarší zachovaný sakrálny objekt na Slovensku s týmto patrocíniom - vykonal 21. novembra 1484 vikár olomouckej diecézy biskup Andrej Brnenský a prvý známy gvardián kláštora Mikuláš pochádzal z Moravy. Výročie posviacky chrámu sa každoročne slávilo v druhú veľkonočnú nedeľu.
Kostol vznikol na mieste staršej sakrálnej stavby, ku ktorej bolo na východnej strane lode, ktorá mala rovný strop, pristavené alebo rozšírené sanktuárium. Kláštorný kostol sa stal vyhľadávaným miestom posledného odpočinku mešťanov alebo šľachticov. V lodi chrámu sa v roku 1993 zistilo 17 krýpt, v ktorých sa pochovávalo od roku 1500 až do roku 1855.
Z obdobia krátko po vzniku kláštora sa dochovalo viacero epitafov či už priamo „in situ“, alebo sekundárne. K najstarším patrí gotický náhrobný kameň Agnesy de Cutzsdorff z roku 1488, neskorogotický epitaf mestského kapitána z roku 1500, zmieňovaný epitaf Jána Tarcaia z roku 1510.
Skalický kláštor Bolestnej Panny Márie bol v rámci uhorskej františkánskej vikárie začlenený spolu s kláštormi vo Fiľakove a Hlohovci a zaniknutým kláštorom v terajšom Sajóvámosi do Sečianskej kustódie a po transformovaní vikárie na provinciu v roku 1517 sa stal súčasťou uhorskej františkánskej Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa.
Následkom morovej epidémie v roku 1535, ktorej podľahli všetci obyvatelia kláštora okrem jedného, zostal kláštor až do 60. rokov 16. storočia opustený. Pre svoju polohu si ho ako bezpečný kláštor pred osmanským nebezpečenstvom zvolil provinciál za svoje sídlo a až do roku 1680 býval miestom konávania provinciálnych kapitúl.
Po dočasnom zániku kláštora v Hlohovci zostalo zo Salvatoriánskej provincie v Uhorsku v roku 1581 len torzo v podobe štyroch kláštorov (Skalica, Gyöngyös, Segedín a Cumuleu Ciuc). Počas Bočkajovho povstania podnikali povstalci zo Skalice, ktorá slúžila ako ich základňa, výpady na susednú Moravu.
V lete 1605 naopak podnikli moravské vojská výpad proti Skalici a okrem toho, že zhorela polovica mesta, vydrancovali i františkánsky kláštor - ukradli alebo zničili vzácne rukopisy, knihy a paramenty. Rehoľníci utiekli do opusteného kláštora v Uherskom Hradišti, ktorý sa tak až do roku 1785 stal súčasťou uhorskej františkánskej Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa.
Po návrate do Skalice v roku 1607 obnovili činnosť školy a otvorili v kláštore noviciát. Provinciálna kapitula z roku 1616 rozhodla o oddelení noviciátu na jazykovom princípe. Pre Slovákov ako i ostatných Slovanov bol noviciát umiestnený do Skalice, pre Maďarov do kláštora v Gyöngyösi.
Zasvätenie kláštora Bolestnej Panne Márii sa ikonograficky uplatnilo i na typáriách kláštora. Na listine z roku 1616 sa zachoval najstarší typ pečatidla, ktoré malo oválny tvar s ostro zakončenými špicami. V pečatnom poli je zobrazená sediaca Dolorosa (Bolestná Matka Božia) s naklonenou hlavou, so zabodnutým mečom do hrude, ktorý by si chcela rukami vytiahnuť. Okolo hlavy je svätožiara s výraznými lúčmi, ktoré siahajú až k drieku postavy.
Obdobie 17. a 18. storočia môžeme pokladať za zlatý vek skalického konventu, keď v kláštore sídlili dôležité inštitúcie Salvatoriánskej provincie a zároveň v rámci provincie patril ku kláštorom s najväčším počtom rehoľníkov. Avšak ani toto obdobie nebolo bezproblémové.
Kláštor v rokoch 1639, 1643 a 1729 postihol požiar, pričom po poslednom v roku 1729 sa rozhodlo o výraznej prestavbe a rozšírení konventu v duchu baroka. Epidémia moru nerobila rozdiel medzi duchovnými a svetskými osobami, ani medzi vierovyznaniami.
Kláštorná knižnica v Skalici
K najhodnotnejším klenotom konventu patrila kláštorná knižnica, ktorá bola na výstave pomerne hojne prezentovaná. Knižnicu začal kláštor budovať najneskôr v 1. pol. 16. storočia. Pravdepodobne najstarší zachovaný rukopisný exlibris knižnice pochádza z roku 1523.
Podľa rozhodnutia rádu z roku 1581 sa mali vytvárať kláštorné knižnice a viesť súpisy kníh, v roku 1678 sa mala vykonať revízia všetkých kníh. Knihy sa smeli požičiavať len členom kláštora, a to iba na základe písomného potvrdenia. Vynášanie kníh mimo knižnice bez dovolenia sa trestalo exkomunikáciou.
Na budovanie skalickej kláštornej knižnice priaznivo pôsobilo založenie rehoľnej školy v kláštore, ako i fakt, že sa stal sídlom provinciála. Podľa vlastníckych záznamov a exlibrisov zachovaných kníh mal kláštor už v 1. polovici 16. storočia zbierku kníh, ktorá sa rozširovala.
Prvú známu pohromu zažila knižnica - ako i celý kláštor - v roku 1605, keď cisárske vojsko, ktoré sa po vyhnaní bočkajovcov usadilo v kláštore, odnieslo alebo zničilo mnohé bohoslužobné knihy, veľakrát písané na pergamene a bohato iluminované. Viaceré z nich získal kláštor od Jána Filipca.
Predstavu o rozsahu knižnice si vieme urobiť podľa knižničného katalógu z roku 1662, ktorý sa používal až do roku 1783. Vyhotovil ho gvardián kláštora Skaličan Klement Padela. Knihy sa doňho zapisovali do roku 1783. Súpis evidoval 1251 zväzkov a knižnica bola treťou - po trnavskej jezuitskej knižnici a panonhalmskej benediktínskej knižnici - najrozsiahlejšou rádovou knižnicou vo vtedajšom Uhorsku.
Knihy sa triedili do 7 odborov a prihliadalo sa i na jazyk, v ktorom boli napísané. V ďalšom katalógu, ktorý sa viedol od roku 1754, sa knihy triedili do 21 odborov a 6 jazykových skupín. Nasledovali katalógy z rokov 1853 a 1877. Posledný katalóg z roku 1907 evidoval 5 250 zväzkov. Vtedy bola najlepšie usporiadanou františkánskou knižnicou.
Do roku 1950, keď bola knižnica zrušená a knihy rozdelené medzi viacero inštitúcií, mohla obsahovať 8- až 10-tisíc zväzkov z rozmedzia 15. - 20. storočia. V roku 1938 vykonal analýzu knižnice františkán Vševlad Jozef Gajdoš. Evidoval v nej do 70 inkunábul (kniha vytlačená do roku 1500), niekoľko stoviek tlačí zo 16., 17. a 18. storočia.
K najstarším titulom, ktoré vo svojej knižnici opatrovali františkáni, patrila tzv. Duchkova biblia (označovaná i ako Skalická). Ide o druhú redakciu českého prekladu biblie. Kniha vznikla v roku 1433 pravdepodobne v Prahe a je dielom pisára Duchka z Mníšku a piatich iluminátorov. Skalickí františkáni ju získali niekedy po roku 1619. V roku 1893 ju za dvetisíc zlatých získala knižnica olomouckého arcibiskupstva.
Pre región sú cenné knihy s possesorskými záznamami. Z knižnice skalického učiteľa a kostolníka Lukáša Luboveckého, ktorý pôsobil v službách mesta do roku 1645 a je známy publikovaným inventárom skalického farského kostola z roku 1623, získal kláštor prvotlač Sentencií Petra Lombardského z roku 1487. Lubovecký kúpil knihu v roku 1616 od Jána Brestovského za 35 denárov a predtým ako sa dostala do kláštornej knižnice, istý čas patrila skalickej evanjelickej škole, ktorá zanikla po roku 1660.
Františkánsky kostol v Skalici
Vzdelávanie a kultúra
Františkáni ako rehoľa nie sú primárne zameraní na školstvo a vzdelávanie. No v rámci svojich pastoračných úloh veľmi často viedli školy a vzdelávacie ústavy. Na kňazské poslanie pripravoval rád svojich rehoľníkov prostredníctvom teologických kurzov, ktoré bývali v niektorom kláštore provincie.
Pre relatívne bezpečnú polohu Skalice bola v roku 1561 v kláštore zriadená rehoľná bohoslovecká škola, kde sa prednášalo už podľa novej metodiky výučby. Na prevádzku školy prispieval od roku 1590 i panovník 100 zlatými zo skalického tridsiatku. Činnosť školy, ako i život v kláštore, prerušilo najskôr vstaní školu obnovili v roku 1610 a po Betlénovom v roku 1627.
Po roku 1616 k nej pribudla i rehoľná škola stredného stupňa. Bohosloveckú školu z obavy pred tureckým vpádom zo Skalice v roku 1663 preložili, no o 10 rokov neskôr ju opäť otvorili. Slúžila predovšetkým bratom zo slovenskej a nemeckej jazykovej oblasti.
Na gymnáziu, ktoré v roku 1773 po zrušení rádu jezuitov prevzali pavlíni, začali od roku 1800 vyučovať i františkáni, ktorí postupne nahrádzali bývalých pavlínov. Od roku 1807 vyučovali už len františkáni a viedli ho až do jeho zrušenia v roku 1850. V tomto období bola škola i oficiálne označovaná ako Skalické kráľovské nižšie gymnázium rehole sv. Františka.
Členmi Salvatoriánskej provincie boli príslušníci viacerých národov, ale v základe boli rozdelení na slovenskú a maďarskú národnosť. K slovenskej sa okrem samotných Slovákov hlásili i Moravania, Slezania, Česi, Poliaci a Nemci. Pri Moravanoch išlo o bratov, ktorí pochádzali hlavne z južnej Moravy a niekedy sú označovaní i ako Moravskí Slováci a po Slovákoch - z 390 pátrov sa za Slovákov hlásilo 234 - tvorili najpočetnejšiu skupinu (122 pátrov).
K maďarskej sa hlásili Maďari, ale okrem nich i niektorí z iných národností, medzi nimi i Slováci. V roku 1771 mala provincia 990 členov, z toho po 495 členoch mala slovenská i maďarská národnosť.
Jazykové a národnostné otázky pri obsadzovaní provinciálnych predstavených vyriešila provincia ešte v roku 1653 na zasadnutí v Hlohovci. Na základe tzv. hlohoveckej alternatívy, ak bol za provinciála zvolený Slovák, definítorom (jeho poradca) bol Maďar a naopak. Túto prax paritného zastúpenia obidvoch národností potvrdzuje i zoznam rehoľníkov z roku 1771.
Spomedzi rehoľníkov pochádzalo 75 bratov zo Záhoria, z nich 11 sa hlásilo, i keď si uvádzali ako materinský jazyk slovenčinu, k maďarskej národnosti: 3 bratia a 8 pátri. Zo Záhoria najviac pátrov pochádzalo zo Skalice (30), čo bolo prirodzené, pretože v meste sa nachádzal kláštor a Skalica bola najľudnatejším sídlom regiónu. Ostatní pátri pochádzali zo severnej časti Záhoria, z oblasti, ktorá patrila do kveštovacieho rajónu skalického kláštora.
Kveštovanie (z latinského quaero - hľadať, dopytovať sa), ktoré bolo pre žobravé rády typické, bolo jedným z príjmov rehoľníkov. Františkánski frátri navštevovali domy po okolitých obciach a prosili o niečo pre kláštor. Kveštovaním bývali poverení zvyčajne dvaja frátri kláštora. V čase, keď v kláštore fungovala i škola, bývali kveštármi až 4 bratia. Najstarší záznam o bratovi poverenom zbieraním almužny zo skalického kláštora je z roku 1608.
Kveštovanie v jednej obci spravidla trvalo viacero dní. Almužnu dostávali zvyčajne vo forme naturálií. Každý z kláštorov mal svoj rajón, kam chodieval zbierať almužny. Skalický kláštor poškodilo nariadenie z roku 1788, ktorým mali zakázané kveštovať na susednej Morave, odkiaľ ale získavali najväčšiu časť svojich milodarov. Na Morave ich okruh zahŕňal 114 obcí a na Slovensku 48 obcí. Preto žiadali, či by nemohli zbierať almužny v obvode zrušeného františkánskeho kláštora sv. Kataríny pri Dechticiach.
Františkáni ako rehoľníci s evanjelizačným a apoštolským poslaním aktívne pôsobili a sa uplatnili v širokom množstve úloh, ktoré nebývali iba čisto duchovnej povahy. Ich prvoradou úlohou bola misijná, kazateľská a dušpastierska činnosť. V kláštore bol vždy niekto z pátrov určený za spovedníka a kazateľa pre veriacich. Pátri vypomáhali skalickému dekanovi pri správe farnosti a veľakrát nahrádzali kaplánov. Zvyčajne vysluhovali bohoslužby vo filiálkach. Vypomáhali i v okolitých farnostiach a v mariánskom pútnickom mieste v Šaštíne. Bývali i dvornými kaplánmi zemepánov, predovšetkým Coborovcov. Po dedinách konávali ľudové misie. Od roku 1733, keď sa začali zo Skalice ...
Františkánsky kláštor v Hlohovci
Františkánsky kláštor v Hlohovci je jednou z najvýznamnejších dominánt mesta a jeho história siaha až do 15. storočia. História kláštora je spätá s bulou pápeža Pavla II. z roku 1465 (datovaná 28. mája), ktorou povolil v blízkosti kaplnky Všetkých svätých postaviť Františkánsky kostol. Prvá zmienka o kaplnke je z roku 1401. Bola teda postavená v 2. polovici 14. st., v období vrcholnej gotiky. Stála na okraji mesta, tvoriac jeho severnú hranicu.
Po oficiálnom povolení pápežom dáva súhlas k založeniu kláštora i ostrihomská kapitula prostredníctvom svojho arcibiskupa Jána Vitéza (18. decembra 1465). Zakladateľom františkánskeho kláštora bol zemepán Hlohovca Mikuláš Ujlaky. Kláštor teda vznikol a bol postavený za vlády Mateja Korvína.
Prvými obyvateľmi kláštora boli Františkáni z Bosny, ktorí rozvinuli naplno svoju činnosť po postavení kláštora v roku 1492 (tento rok sa uvádza v dokladoch zo 17. st. ako vznik kláštora). K dovtedy existujúcemu presbytériu kostola napojili a pribudovali východné krídlo kláštora.
Na základe archeologického výskumu je zrejmé, že budova kostola je staršia ako kláštor, pričom ku kostolu bola v 2. polovici 14. storočia pristavaná budova v tvate L neznámeho účelu. K sakrálnemu objektu pri severnej strane presbytéria bola postavená hranolová veža. Z neskorogotickej budovy kláštora sa do súčasnosti zachovala časť pivnice s portálom s oblúkovým záklenkom a výklenok v kamennom murive pivničných priestorov.
Členovia rádu františkánov obývali budovu nepretržite až do príchodu zástancov reformácie na hlohovský hrad Dňa 2. novembra 1576 dal zemepán Hlohovca Július zo Salmu členov rádu vyhnať a kláštor podláliť.
V 16. storočí začali kláštor stíhať mnohé pohromy. Po tureckom nájazde v roku 1530 bol poškodený kláštor i kostol. Ťažké chvíle im však nespôsobili len turci, ale i samotný zemepáni Hlohovca, ktorí v 2. polovici 16. st. prešli na stranu reformovaného hnutia. V pohnutých dobách reformácie kláštor (i kostol) patril evanjelickej cirkvi a. v.
V kláštore pôsobila vtedy kníhtlačiareň Valentína Manckoviča (zriadená v 80. tych rokoch 16. st.), ako jedna z prvých na Slovensku. Roku 1601 Stanislav Thurzo v budove kláštora zriadil trojjazyčné gymnázium.
Po konverzii Adama Thurzu, majiteľa hlohovského panstva na katolícku vieru, bol kláštor i kostol 27. mája 1630 vrátený Františkánom. Podľa dobových správ to bol iba chatrný dom, len kostol bol v lepšom stave.
Oprava kláštora sa začala v roku 1637 na popud matky prvého majiteľa hradu a panstva Hlohovec Kataríny Pálffy ab. Erdődy z rodu Forgáč, manželky už zosnulého grófa Žigmunda Forgáča. Náročnú opravu kostola i kláštora na vlastné náklady dokončil jej syn Adam Forgáč v roku 1642. Šimon Forgáč, posledný z príslušníkov tohoto mocného rodu postavil v roku 1699 kaplnku sv. Kríža.
Po príchode Erdődyovcov sa postavenie františkánov ešte viac upevnilo a ľudia začali opäť prijímať katolícku vieru. V rokoch 1663 - 1683 mesto i kláštor ovládli Turci, Františkáni však mali súhlas k duchovnej činnosti. Slávnostnú posviacku kostola vykonal 18. 5. 1699 nitriansky biskup Ladislav Maťašovský.
V 18. storočí kláštor stúpol na význame. Stal sa sídlom provinciálneho ministra Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa. V kláštore bola filozofická škola od roku 1647, povýšená v roku 1653 na generálne štúdium. V 18. - 19. storočí bol kláštor pozoruhodným strediskom kultúry a vzdelanosti. Pôsobili tu významní hudobníci a skladatelia obdobia baroka na Slovensku: v rokoch 1750 - 1760 Pavlín Bajan, ako aj novici Edmund Pascha a Juraj Zrunek. V kláštore pôsobil aj Konrád Švestka, pôvodom z Kroměříže, vynikajúci maliar, sochár a tesár, autor oltárnych obrazov Svätej rodiny, Nepoškvrneného počatia Panny Márie, Božského srdca Ježišovho a sv. Jozefa.
Pozoruhodná bola aj kláštorná knižnica, ktorej začiatky siahajú do prvej polovice 16. storočia. Nachádzali sa v nej inkunábuly (knihy z 16. st.). Spomedzi tu nájdených rukopisov sú najvzácnejšie Hlohovské hlaholské zlomky (2 listy staroslovienskeho textu Chorvátsko - dalmátskeho pôvodu z 13. - 14. storočia).
Od roku 1959 je v budove kláštora Vlastivedné múzeum regionálneho významu.
Františkánsky kláštor v Hlohovci
Významné dátumy v histórii kláštora:
- 1401: Prvá zmienka o kaplnke Všetkých svätých.
- 1465: Pápež Pavol II. povoľuje postaviť Františkánsky kostol.
- 1492: Postavenie kláštora.
- 1530: Poškodenie kláštora a kostola počas tureckého nájazdu.
- 1576: Vyhnanie františkánov a zriadenie kníhtlačiarne Valentína Manckoviča.
- 1601: Stanislav Thurzo zriaďuje v kláštore trojjazyčné gymnázium.
- 1630: Návrat kláštora do rúk františkánov.
- 1637: Začiatok rekonštrukcie kláštora.
- 1647: V kláštore bola filozofická škola.
- 1653: Filozofická škola bola povýšená na generálne štúdium.
- 1663-1683: Mesto a kláštor ovládli Turci.
- 1699: Posviacka kostola nitrianskym biskupom Ladislavom Maťašovským.
- 1959: V budove kláštora zriadené Vlastivedné múzeum.
Františkánsky kláštor v Trnave
História siaha až k obdobiu krátko pred rokom 1239, kedy sa v Trnave usadili Františkáni. V roku 1301 a 1340 sa v tunajšom kláštore konala uhorská provinciálna kapitula. V rokoch 1308-1309 sa tu zdržiaval pápežský legát, kardinál Gentilis OFM, ktorý plnil v Uhorsku svoje politické poslanie.
Kráľ Ľudovít I. Veľký dal v roku 1363 postaviť nový gotický kostol a zároveň zväčšiť kláštor. V 17. storočí bol niekoľkokrát opravovaný. V roku 1666 a 1683 úplne vyhorel. Oheň zničil klenbu, hlavný oltár a 5 ďalších bočných oltárov. Na popol sa obrátila bohatá knižnica, darovaná kardinálom Pázmáňom a archív kláštora so všetkými protokolmi a listinami.
Stavbu nového kostola podporoval ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepcsényi a v roku 1714 bol konsekrovaný. Vo vizitačnej správe z roku 1823 sa píše, že kostol bol 1. septembra 1714 konsekrovaný, posviacal ho Lukáš Nataly, belehradský biskup (čestný hosť u františkánov) a urobil to zdarma. Vežu dokončili v roku 1717.
Kláštor je spojený s Kostolom sv. Jakuba Staršieho, apoštola (sviatok patróna chrámu 25. júla). Kláštor patril pôvodne do Mariánskej provincie. Bola v ňom zriadená filozofická a teologická škola, ktorú navštevovali aj bratia - študenti z Bulharska a Bosny. Od roku 1642 bola povýšená na generálne štúdium a popri Trnavskej univerzite, ktorú spravovali Jezuiti bola druhou vysokou školou v meste. Aj tu jestvoval, najmä od 17. storočia, silný kult sv. Jozefa.
Po obnovení provincie v roku 1924 sa kláštor stal miestom noviciátu a je ním aj v súčasnosti.
tags: #frantiskansky #klastor #kniznica