Boh Poznal Skôr Definícia: Hlboký Ponor do Teológie

V živote sa často stretávame s momentmi, keď si uvedomíme, že dostávame viac, ako si zaslúžime. Táto skúsenosť je hlboko zakorenená v kresťanskej viere, ktorá učí, že Boh nám dáva aj to, čo si nezaslúžime. V tomto článku preskúmame význam tohto konceptu a jeho vplyv na náš život.

Analógia a Božie Meno

Boha totiž nemôžeme pomenúvať inak než zo stvorení, ako sa povedalo vyššie. A tak, nech sa čokoľvek vypovedá o Bohu a stvoreniach, vypovedá sa na základe poriadku stvorenia k Bohu ako k princípu a príčine, v ktorej vopred existujú najvznešenejším spôsobom všetky dokonalosti vecí.

Totiž u tých mien, ktoré sa vypovedajú analogicky, nie je jedno pojmové vymedzenie, ako je to u jednoznačných; no nie sú ani úplne rozdielne, ako je to u mnohoznačných. No meno, ktoré sa takto mnohorako vypovedá, označuje rozdielne vzťahy k niečomu jednému. Napríklad meno „zdravý“ vypovedané o moči, označuje znak zdravia živočícha, avšak vypovedaný o lieku označuje príčinu tohto zdravia.

Jednoznačnosť vs. Mnohoznačnosť

Zdása, že tie (mená), ktoré sa vypovedajú o Bohu a stvoreniach, sa o nich vypovedajú jednoznačne. Totiž všetko mnohoznačné sa privádza na jednoznačné, ako mnohé na jedno. Lebo ak sa meno „pes“ vypovedá mnohoznačne o štekajúcom amorskom, je nevyhnutné, aby sa o nejakých vypovedalo jednoznačne, totiž o štekajúcich, lebo inak by sa postupovalo donekonečna.

Jestvujú však jednoznační činitelia, ktorí sa zhodujú so svojimi účinkami v mene i definícii, napríklad človek plodí človeka. Jestvujú však aj mnohoznační činitelia, napríklad keď slnko zahrieva, hoci samo je teplé iba mnohoznačne. Okrem toho, medzi mnohoznačnými vecami nejestvuje podobnosť.

Okrem toho, miera je rovnorodá s meraným, ako sa hovorí v 10. knihe Metafyziky. No Boh je prvou mierou všetkých súcien, ako sa tu hovorí. Teda Boh je rovnorodý so stvoreniami.

No proti tomu stojí, že ak sa niečo vypovedá o niečom podľa toho istého mena a nie podľa toho istého pojmového vymedzenia, vypovedá sa o nich mnohoznačne. No nijaké meno nepatrí Bohu v tom zmysle, v akom sa vypovedá o stvorení, lebo múdrosť v stvorení je kvalita, nie však v Bohu. Rozličnosť rodu však mení pojmové vymedzenie, pretože (rod) je časťou definície. A ten istý dôvod platí o iných menách.

Okrem toho, Boh je vzdialenejší od stvorení než stvorenia od seba navzájom. No na základe vzdialenosti niektorých stvorení dochádza k tomu, že nie je možné o nich vypovedať nič jednoznačné, ako je to v prípade tých, ktorí sa nezhodujú v nijakom rode.

Odpovedám, pričom treba povedať, že je nemožné, aby sa niečo vypovedalo o Bohu a stvoreniach jednoznačne. Je to preto, lebo každý účinok nie je primeraný sile účinnej príčiny. Totiž neprijíma podobu činiteľa v tom istom zmysle, ale obmedzene, a to tak, že v účinkoch je rozlíšene a zmnožene, no v príčine je jednoducho a v tom istom spôsobe. Napríklad ako slnko podľa jednej sily spôsobuje mnohé a rozmanité formy v nižších veciach.

Tým istým spôsobom, ako sa vyššie povedalo, všetky dokonalosti vecí, ktoré sú v nich rozlíšene a zmnožene, vopred existujú v Bohu v jednote (unite). Tak teda, keď sa nejaké meno, ktoré vyjadruje nejakú dokonalosť, vypovedá o stvorení, označuje túto dokonalosť ako odlišnú od iných dokonalostí a to podľa zmyslu definície. Napríklad, keď sa meno „múdry“ vypovedá o človeku, označujeme ním nejakú dokonalosť, ktorá je odlišná od esencie človeka, od jeho moci, bytia a od všetkého podobného. No keď ho vyslovíme o Bohu, nemáme v úmysle označiť niečo odlišné od esencie, moci či jeho bytia.

A tak keď meno „múdry“ vypovedáme o človeku, určitým spôsobom sa tým vymedzuje a vystihuje označovaná vec. No ak sa vypovedá o Bohu, ponecháva označenú vec nevystihnutú a presahujúcu označovanie mena. A preto je zrejmé, že meno „múdry“ sa nevypovedá o Bohu a človeku v tom istom zmysle. A to isté platí aj o ostatných (menách). No nevypovedá sa ani čisto mnohoznačne, ako hovorili niektorí. Pretože keby to tak bolo, na základe stvorení by nebolo možné o Bohu nič poznať a ani dokázať, pretože by vždy nastával klam mnohoznačnosti.

A to môže byť u mien dvojaké: buď že mnohé veci majú vzťah k jednému (ad unum), ako sa „zdravý“ vypovedá o lieku a moči, keďže oba sú v poriadku a vzťahu k zdraviu živočícha; toto je znakom a tamto príčinou. Alebo má jedno vzťah k druhému, ako sa „zdravý“ vypovedá o lieku a živočíchovi, keďže liek je príčinou zdravia, ktoré je v živočíchovi. A týmto spôsobom sa niektoré (mená) vypovedajú o Bohu a stvoreniach analogicky, a nie čisto mnohoznačne ani jednoznačne.

K prvému treba povedať, že aj keď sa vo výpovediach nevyhnutne privádza všetko mnohoznačné na jednoznačné, predsa v oblasti činnosti, jednoznačnému činiteľovi nevyhnutne predchádza nejednoznačný činiteľ. Totiž nejednoznačný činiteľ je všeobecnou príčinou celého druhu, ako slnko je príčinou vzniku všetkých ľudí. Jednoznačný činiteľ nie je všeobecnou príčinou celého druhu (lebo inak by bol príčinou seba samého, keďže je obsiahnutý v druhu), ale je čiastkovou príčinou vzhľadom na to indivíduum, ktorého ustanovuje v účasti na druhu. Teda všeobecná príčina nie je jednoznačným činiteľom. Avšak všeobecná príčina predchádza čiastkovú. Tento všeobecný činiteľ, aj keď nie je jednoznačný, predsa nie je úplne mnohoznačný, pretože inak by nevytváral nič sebe podobné.

K tretiemu treba povedať, že Boh nie je miera primeraná meranému.

Prvotnosť Mien

Zdása, že mená sa prvotne (per prius) vypovedajú skôr o stvoreniach než o Bohu. Lebo ako niečo poznávame, tak to pomenúvame, pretože mená sú podľa Filozofa znakmi pojmov. No prvotne poznávame stvorenie než Boha.

Okrem toho, podľa Dionýza v diele O Božích menách sa píše, že „Boha pomenúvame zo stvorení“. No mená prenesené zo stvorení na Boha sa prvotne vypovedajú skôr o stvoreniach než o Bohu, napríklad ako lev či kameň a im podobné.

Okrem toho, všetky mená, ktoré sa spoločne vypovedajú o Bohu a stvoreniach, vypovedajú sa o Bohu ako o príčine všetkého, ako hovorí Dionýz. No čo sa o niečom vypovedá ako o príčine, vypovedá sa o ňom druhotne (per posterius), lebo prvotne sa zdravým nazýva skôr živočích než liek, ktorý je príčinou zdravia.

No proti tomu stojí, čo sa hovorí v Liste Efezanom 3, 14 - 15: „Zohýnam kolená pred Otcom Pána nášho Ježiša Krista, z ktorého sa pomenúva všetko otcovstvo na nebi i na zemi.“ A ten istý dôvod, zdá sa, že platí o iných menách, ktoré sa vypovedajú o Bohu a stvoreniach.

Odpovedám, pričom treba povedať, že vo všetkých menách, ktoré sa o mnohých veciach vypovedajú analogicky, je nevyhnutné, aby sa všetky vypovedali vzhľadom na jedno a preto sa toto jedno musí uvádzať v definícii všetkého. A pretože pojem, ktorý je označovaný menom, je definícia, ako sa hovorí v 4. Tak teda všetky mená, ktorá sa o Bohu vypovedajú metaforicky, sa prvotne vypovedajú skôr o stvoreniach než o Bohu, pretože ak by sa vypovedali o Bohu, neoznačovali by nič iné než podoby s týmito stvoreniami. Príkladom je (výraz) „smiať sa“ vyslovený o lúke: neznamená nič iné než to, že lúka, keď kvitne, je podobná človeku, keď sa smeje, a to podľa podobnosti úmery (proportio).

Napríklad aj slovo „lev“, keď je vyslovené o Bohu, neoznačuje nič iné než to, že sa Boh vzťahuje k svojim mocným činom tak, ako sa vzťahuje lev k svojim. No u iných mien, ktoré sa o Bohu nevypovedajú metaforicky, by bol ten istý význam, ak by sa o Bohu vypovedal len kauzálne, ako sa niektorí domnievali. Teda keby sa povedalo, že Boh je dobrý, neznamenalo by to nič iné než to, že Boh je príčinou dobroty stvorenia a tak by meno „dobrý“ obsahovalo vo svojom pojme dobrotu stvorenia.

No vyššie sa ukázalo, že takéto mená sa o Bohu nevypovedajú len kauzálne, ale aj esenciálne (essentialiter). Ak sa povie, že Boh je dobrý alebo múdry, neoznačuje sa tým len to, že je príčinou múdrosti alebo dobroty, ale aj to, že v ňom vopred existujú vznešenejším spôsobom. A preto na základe toho treba povedať, že z hľadiska samotnej menom označovanej veci sa prvotne vypovedajú skôr o Bohu než o stvorení, pretože od Boha tieto dokonalosti vychádzajú do stvorení. No z hľadiska dávania mena prvotne (per prius) pomenúvame stvorenia, ktoré prvotne poznávame.

Boh mi dáva zákony a pravidlá, pretože mi ukazuje život, ktorý vedie k nemu, nie od neho. Boh stojí za to, aby som ho poznal, a dáva mi iných veriacich, aby som ho spoznával s nimi! Ak mohol za mňa zomrieť, neexistuje nič, čo by mi nedal, ak to potrebujem. Chcem sa naučiť milovať ho viac. Môj život už nie je poháňaný snahou vyzerať lepšie navonok pred ostatnými, ale túžbou mať svoje srdce bližšie k Bohu.

Časovosť Vzťahov

Zdása, že mená, ktoré uvádzajú vzťah k stvoreniam, sa nevypovedajú o Bohu časovým spôsobom. Totiž všetky takéto mená označujú Božiu podstatu, ako sa všeobecne hovorí. Aj Ambróz hovorí, že meno „Pán“ je menom moci, ktorá je Božou podstatou, a meno „Stvoriteľ“ označuje Božiu činnosť, ktorá je jeho esenciou. No Božia podstata nie je časová, ale večná.

Okrem toho, to, čomu niečo patrí na základe času, môže byť označené ako vytvorené, lebo čo je biele na základe času, sa stalo bielym. No Bohu nepatrí byť stvorený.

Okrem toho, ak sa nejaké mená vypovedajú o Bohu časovým spôsobom na základe toho, že obsahujú vzťah k stvoreniam, zdá sa, že ten istý dôvod majú všetky mená, ktoré obsahujú vzťah k stvoreniam. No nejaké mená, ktoré obsahujú vzťah k stvoreniam, sa o Bohu vypovedajú od večnosti; totiž od večnosti poznal a miloval stvorenie, ako stojí v Jer 31, 3: „V neustálej láske som ťa miloval“.

Okrem toho, takéto mená označujú vzťah. Teda onen vzťah musí byť niečím v Bohu alebo len v stvorení. No nie je možné, aby bol niečím len v stvorení, pretože Boh by mal meno „Pán“ na základe opačného vzťahu, ktorý je v stvoreniach. No nič nemá meno od svojho opaku. Ostáva teda, že vzťah je tiež niečím v Bohu. No v Bohu nemôže byť nič časovým spôsobom, pretože sám je nad časom.

Okrem toho, nejaká vec sa nazýva vzťažnou podľa vzťahu, napríklad pán podľa panovania a biele podľa bieloby.

Okrem toho, u vzťažných vecí, ktoré nie sú zároveň na základe prirodzenosti, môže byť jedno bez toho, aby iné existovalo, ako napríklad poznateľné existuje, aj keď neexistuje veda, ako sa o tom hovorí v diele Kategórie. No vzťažné mená, ktoré sa vypovedajú o Bohu a stvoreniach, nie sú zároveň na základe prirodzenosti. Teda niečo sa môže vypovedať o Bohu vzťažným spôsobom k stvoreniam, aj keď stvorenie neexistuje.

No proti tomu stojí, čo hovorí Augustín v 5. Kvôli evidencii tohto musíme vedieť, že niektorí tvrdili, že vzťah nie je vecou prirodzenosti, ale len rozumu.

No i tak treba vedieť, že aj keď vzťah vyžaduje oba krajné body (extrema), môže sa správať trojako k tomu, čo je vecou prirodzenosti a rozumu. Niekedy je totiž z oboch strán vecou rozumu, niekedy však poriadok či vzťah môže medzi nimi byť len podľa uchopovania rozumu, ako keď povieme, že to isté je totožné s tým istým. Lebo keď rozum uchopuje jednu vec dvakrát a berie ju ako dve, čím uchopuje akýsi vzťah jej samotnej k sebe samému. A podobne je to v prípade všetkých vzťahov, ktoré sú medzi súcnom a ne-súcnom, a tvorí ich rozum keď uchopuje ne-súcno ako jeden z krajných bodov. A to isté je v prípade všetkých vzťahov, ktoré nasledujú úkon rozumu, napríklad ako rod, druh a podobné.

No niektoré vzťahy sú pravými, keď oba krajné body sú vecou prirodzenosti, teda keď vzťah medzi dvoma je niečím, čo im obom patrí skutočne. Príkladom sú všetky vzťahy, ktoré nasledujú kvantitu ako „veľké“ a „malé“, „dvojaké“ a „polovičné“ a podobné, lebo kvantita je v oboch krajných bodoch. A podobne je to vo vzťahoch, ktoré nasledujú činnosť a trpnosť, napríklad „pohybujúce“ a „pohyblivé“, „otec“ a „syn“ a podobné.

Niekedy je však vzťah v jednom krajnom bode vecou prirodzenosti a v druhom je len vecou rozumu. A k tomu dochádza vtedy, keď dva krajné body nepatria jednému poriadku. Napríklad ako zmysel a veda odkazujú na zmyslové a poznateľné, ktoré, keď sú nejakými vecami existujúcimi reálne, sú mimo zmyslového a inteligibilného poriadku; a preto vo vede a zmysle je reálny vzťah podľa toho, keď je usporiadaný na poznanie alebo vnímanie vecí. No veci samotné, chápané samy v sebe, sú mimo tohto poriadku. Preto sa v nich nenachádza nijaký reálny vzťah k vede a zmyslu, ale len pomyselný vzťah, nakoľko ich rozum uchopuje ako krajné body vzťahov vedy a zmyslu. Preto Filozof v 5. knihe Metafyziky hovorí, že sa nenazývajú vzťažnými podľa toho, že sa vzťahujú na iné veci, ale že iné veci sa vzťahujú na ne samé.

Keďže je teda Boh mimo celého poriadku stvorenia a všetky stvorenia sú nasmerované k nemu, a nie naopak, je zjavné, že stvorenia sa reálne vzťahujú k Bohu. No v Bohu nejestvuje nejaký jeho reálny vzťah k stvoreniam, ale len pomyselný, keďže sa stvorenia k nemu vzťahujú.

K prvému treba povedať, že niektoré vzťažné mená boli dané na označenie samotných vzťahov, napríklad „pán“, „sluha“, „otec“ a „syn“ a podobne a tieto sú vzťažné podľa bytia. Niektoré však boli dané na označenie vecí, ktoré sledujú nejaké vzťahy, napríklad „pohybujúci a pohybovaný“, „predstavený a poddaný“ a iné podobné, ktoré sú vzťažné podľa vypovedania. Teda aj pri Božích menách treba zohľadniť tento rozdiel. Lebo niektoré označujú samotný vzťah k stvoreniu, napríklad „pán“. A takéto neoznačujú Božiu podstatu priamo, ale nepriamo, keďže ju predpokladá, ako „pán“ predpokladá moc, ktorá je Božou podstatou. Niektoré mená však označujú Božiu esenciu priamo a následne obsahujú vzťah, napríklad „spasiteľ“, „stvoriteľ“ a podobné, totiž označujú činnosť Boha, ktorá je jeho esenciou.

K tretiemu treba povedať, že činnosť rozumu a vôle je v činiteľovi, a preto mená, ktoré označujú vzťahy nasledujúce po úkone rozumu alebo vôle, sa o Bohu vypovedajú od večnosti. No tie mená, ktoré nasledujú úkony v súlade s našim spôsobom chápania a ktoré smerujú k vonkajším účinkom, sa vypovedajú o Bohu z času, napríklad ako „spasiteľ“, „stvoriteľ“ a podobné.

K štvrtému treba povedať, že vzťahy označené týmito menami, ktoré sa o Bohu vypovedajú z času, sa v Bohu nachádzajú len pomyselne; no opačné vzťahy sú v stvoreniach skutočne. Nehodí sa ani, aby bol Boh pomenúvaný vzťahmi, ktoré reálne existujú vo veciach, ak náš rozum spolupoznáva v Bohu opačné vzťahy. A ako sa o Bohu hovorí, že je vzťažne k stvoreniu, pretože stvorenie sa vzťahuje k nemu, ako hovorí Filozof v 5.

K piatemu treba povedať, že Boh sa tým spôsobom vzťahuje k stvoreniu, ako sa stvorenie vzťahuje k nemu. A keďže vzťah poddanosti (relatio subiectionis) je v stvorení reálne, vyplýva z toho, že Boh nie je len pomyselne, ale aj reálne Pán.

K šiestemu treba povedať, že musíme vedieť, či členy vzťahu sú zároveň prirodzenosťou, alebo nie sú. Netreba skúmať poriadok vecí, o ktorých sa členy vzťahu vypovedajú, ale označovania samotných členov vzťahu. Ak totiž jeden člen v sebe obsahuje druhý a naopak, tak sú zároveň prirodzenosťou, napríklad ako dvojnásobné a polovičné, otec a syn či im podobné. Ak však jeden člen vo svojom pojme obsahuje druhý, no nie naopak, tak nie sú zároveň prirodzenosťou. A týmto spôsobom sa k sebe majú veda a poznateľné. Lebo poznateľné sa vypovedá podľa možnosti, veda však podľa habitu alebo podľa uskutočnenia. Preto poznateľné podľa poriadku označovania existuje pred vedou. No ak sa vezme poz...

Tabuľka: Kľúčové Aspekty

tags: #boh #poznal #skor