Kardinál Jozef Tomko, ktorý zomrel v tomto roku, sa počas svojho života hlboko zamýšľal nad osudom západnej civilizácie. Podobne aj kardinál Ján Chryzostom Korec uvažoval nad tým, ako kresťanstvo formuje našich predkov i našu spoločnosť. Obaja kardináli prijali čestný doktorát Trnavskej univerzity 22. novembra 2004 a pri tejto príležitosti sa prihovorili akademickej obci i širokej verejnosti.
Máme hory vedeckých a technických poznatkov, milióny informácií o svete, ale nevieme dobre, kto je človek, kto sme my. Takmer sa strácame vo svete. Zabudli sme svoje meno. Nevieme, kto sme. Vieme omnoho viac o veciach než o sebe samých, viac o chode prúdových lietadiel a rakiet, než o svojom mieste vo svete a o svojom poslaní. Skúmame tajomstvá vesmíru, a pritom žijeme v nevedomosti nad tajomstvami svojej vlastnej mysle a svedomia.
Keď hľadíme do hĺbok dejín človeka, čo všetko tam nachádzame! Hodiny, dni, týždne, roky a stáročia, radosti i zúfalstvá, drámy jednotlivcov i národov - to všetko sa zaznamenáva, leptá a vpisuje na kožu človeka... Čím všetkým už človek bol, čo všetko poznal, vyjadril a utvoril! V dobrom i zlom, v šťastí i v nešťastí. Kto kedy popíše celé bohatstvo človeka, tajomstvá jeho vnútra, zákruty jeho dejín?
Žije na tejto zemi tisíce rokov. Udržoval sa nažive zápasom proti silám prírody i proti iným tvorom. Staval domy a mestá, chrámy i mohyly. Bránil sa proti požiarom i moru. Ale objavoval i svedomie a staval oltáre. Áno, aj oltáre. Človek bol nielen homo faber, remeselník. To náboženské ľudia tušili - tušili tajomstvo života i sveta. Aj sa ho usilovali prežívať. Ale ako rozlične a najmä ako neraz aj úboho...
Človek 2. storočia nášho letopočtu to vyjadril slovami: My úbohí, čo sme sa klaňali raz slnku, raz kameňu a drevu, potom zlatu, striebru a kovu, dielam ľudských rúk. V chápaní boha a v náboženskej praxi ľudia, odkázaní sami na seba, často blúdili.
Hľadíme na toto všetko z výšky dnešného života a pýtame sa: Kto je človek? Ináč vidí človeka chemik, ináč biológ, ináč psychológ. A celkom ináč filozof a človek veriaci. Fyzik bude ľahko pokladať človeka za stroj, chemik za laboratórium, biológ za jedného zo živočíchov. Človek je však predovšetkým celok. Je hmota i duch. Je človek, je osoba. Človek je bytosť, ktorá myslí. Človekom a jeho mysľou sa objavila v hmotnom vesmíre neslýchaná novosť a sila. Schopnosť človeka myslieť nemá nijakú hranicu. Myslenie je vo svete sila, u ktorej sa nedá predpokladať, že by mohla naraziť na hranicu, za ktorú sa už nedá ísť. Myseľ stále myslí. Človek a ľudia stále myslia. Každý vzrast myslenia je zárodkom nových pohľadov a ďalších podnetov pre nové myslenia. Myslením je človek roztvorený pre nekonečno. Myslenie má povahu náboženskú - upiera sa k čomusi absolútnemu.
To všetko platí v primeranej miere aj o našom človekovi, o našom Slovensku, o našich predkoch, a to tak v časoch predkresťanských, ako po príchode kresťanstva. Predtým tušenie, hľadanie a neistoty, potom príchod pravdy a postupné formovanie života podľa nej. Táto pravda sa našim predkom naplno roztvorila príchodom sv. Cyrila a Metoda, kresťanskými modlitbami, prekladom Svätého písma a kresťanskou bohoslužbou. Túto podstatnú zmenu v chápaní života vystihlo už krásne slovo „Proglasu“.
Ako asi pôsobilo na našich predkov slovo Evanjelia, aké prevratné zmeny vnášala Cirkev do myslí našich ľudí, ako sa menil ich pohľad na život, ako sa menili ich názory a mravy. Tak ako iné národy, ani naši predkovia nemali predtým jasnú predstavu o svete, o jeho pôvode a cieli. Kresťanstvo bolo pre nich v tejto veci skutočným zjavením. „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem.“ To bolo jasné a iskrivé slovo oproti všetkým tušeniam a mýtom Grékov i negrékov. Jediný osobný a živý Boh stvoril sveta v ňom človeka na svoj obraz a na svoju podobu. A všetko vo svete, rastliny i zvieratá dal k dispozícii človekovi. Človek sám neutvoril ani obilné zrnko, ani plod jablone - našiel ich na zemi pripravené.
Nevieme podrobne, ako naši predkovia prijímali tento výklad Písma a ako to vplývalo na rozvoj ich duševného života. Bola to však pre nich dostatočná pravda o svete a stala sa mohutným podnetom premýšľania pre ľudskú myseľ, stala sa pilierom kresťanskej vzdelanosti. Až kresťanstvo vyslovovalo potom ďalšie závratné pravdy o človekovi a tie sa o nejaký čas rozvíjali ako filozofická a teologická antropológia na univerzitách európskych národov, časom aj u nás.
Naši predkovia museli priam žasnúť, keď si postupne uvedomovali dôstojnosť človeka, pravdu o posvätnosti každého dieťaťa, každej matky, každého starca. A pýtali sa zhrození, ako môžu Saracéni skupovať ľudí, najmä zajatcov a predávať ich za drahé peniaze na trhoch ako dobytok? Veď človek je obraz a podoba Božia. Tak učila Cirkev hodnotiť a ctiť človeka. Neslýchaný kontrast medzi pohanmi a kresťanstvom sa ukázal našim predkom pri každom porovnávaní, k čomu ich nútil život. Napríklad pri stretnutí s Tatármi roku 1241. Akí drsní a suroví boli Tatári! Správali sa ako šelmy. Narodili sa na koni a na koni zomierali. Nemali úctu k žene a ženou pohŕdali. Kresťanstvo vyzdvihlo ženu až na oltár ako svätú Felicitu a Perpetuu. Manželstvo bolo posvätné a uzatváralo sa v chrámoch.
Kresťanstvo robilo našich predkov ľuďmi. Hovorí to aj nám niečo dnes? Slovensko i Európa žili z kresťanstva po stáročia. Vieme, čo všetko pozitívne z toho vyrastalo. Keď sa národy od kresťanstva odvrátili v nacizme či komunizme, zaplavili svet zločinmi a krvou.
Super rýchla história Slovenska
Pre lepšie pochopenie vplyvu kresťanstva na formovanie slovenskej identity, uvádzame tabuľku s kľúčovými udalosťami:
| Rok | Udalosť | Význam |
|---|---|---|
| 863 | Príchod sv. Cyrila a Metoda | Začiatok šírenia kresťanstva v slovanskom jazyku |
| 1241 | Stretnutie s Tatármi | Konfrontácia s nekresťanskou kultúrou a upevnenie kresťanských hodnôt |
| 2004 | Udelenie čestného doktorátu J. Tomkovi a J. CH. Korcovi | Pripomenutie významu kresťanských osobností pre Slovensko |
Mapa Veľkej Moravy v období príchodu sv. Cyrila a Metoda