Aby sme vedeli oceniť a vážiť si, čo Ježiš Kristus pre nás urobil, keď prijal ľudskú prirodzenosť, potrebujeme si najprv uvedomiť, kým je, odkiaľ prišiel a čím bol predtým, než sa narodil Márii, svojej pozemskej matke. Pochopiť tieto témy nie je vždy jednoduché, pretože v ich pozadí sú nepredstaviteľné a nádherné myšlienky.
Modernému človeku predstava Kristovej preexistencie a jeho vtelenia pripomína historky, ktoré patria do "predvedeckého" a "predracionálneho" veku. Keďže svet, podľa ich názoru, vznikol určitým opísateľným spôsobom, za pravdu sa pokladá len to, čo možno vysvetliť laboratórnym alebo vedeckým výskumom. Vtelenie Ježiša Krista nemôžu títo racionálni a logicky uvažujúci ľudia prijať, pretože to presahuje rámec bežných moderných vedeckých výskumov. Ideálne by bolo, keby sa všetky pravdy dali vedecky dokázať. No pretože to tak nie je, tieto metódy nás nikdy neprivedú k pravde, ktorú skutočne potrebujeme poznať.
Božská prirodzenosť Ježiša Krista je téma, ktorá sa tiahne celou Bibliou. Ježiš prišiel od Otca (Ján 16,28), bol jedno s Otcom (Ján 10,30) a jestvoval večne s Otcom (Ján 1,2). Nebol čas, aby Ježiš nejestvoval.
Kto a kde bol Ježiš pred príchodom na zem?
Tieto verše hovoria o veľmi dôležitej téme - o Ježišovej preexistencii (o tom, kým bol pred svojím vtelením, keď sa narodil ako človek). Učia nás, okrem iného, že Ježiš je Boh a existoval už predtým, než prišiel na túto zem. Nebol to len nejaký veľký človek, veľký učiteľ či duchovný vodca. Ježiš bol Boh a ako Boh existoval skôr, než sa stal človekom. Vlastne existuje večne.
Ježiš je zároveň Boh. Ako Boh pripravil plán spasenia a v ľudskej podobe ho aj uskutočnil. Je nazvaný "pôvodcom večnej spásy". (Žid 5,9) Ani ako anjel, ani ako dobrý človek by nikdy nemohol zmieriť hriechy sveta. Stvorená bytosť, bez ohľadu na svoju vznešenosť, ušľachtilosť alebo svätosť, zostane len stvorenou bytosťou. Len Boh sám mohol urobiť všetko potrebné, aby ľudské pokolenie zachránil pred záhubou. Svojím človečenstvom si vytvoril dokonalé a nerozlučiteľné puto s nami a dal nám príklad viery, poslušnosti a utrpenia. Iba Boh mohol poskytnúť obeť, ktorá by bola dostatočným zadosťučinením za hriechy sveta.
Našťastie, nemusíme poznať všetky zložitosti Kristovej prirodzenosti, aby sme dostali požehnanie, ktoré pre nás získal. Pri čítaní Žid 5,7-9 je celkom zrejmé, že sa tu hovorí o Ježišovej ľudskej prirodzenosti. Spomína sa tu jeho telo, spomínajú sa slzy, utrpenie a poslušnosť. Je to opis bohabojného človeka, ktorý trpí a zápasí v životných problémoch, drží sa pevne viery a ctí nebeského Otca. To všetko vidíme u Ježiša.
Biblia hovorí celkom jasne nielen o Ježišovej ľudskej, ale aj o jeho božskej prirodzenosti. Boh, ktorý jestvoval skôr, ako na seba vzal ľudskú prirodzenosť, zostal tým istým Bohom, aj keď svoje božstvo teraz zaodel človečenstvom. Ale to, že niečo nevieme pochopiť, ešte neznamená, že to nie je pravda. Existuje množstvo vecí, dokonca aj v "sekulárnom" svete, o ktorých veríme, že sú skutočné, aj keď ich nechápeme.
Skrátka, všetko, čo nás obklopuje, sú samé záhady, veci, ktoré nedokážeme celkom vysvetliť a pochopiť. Prečo by sme potom mali byť prekvapení, že sa s niečím podobným stretávame aj v náboženstve?
Ellen Whiteová píše: "Úžasné spojenie Boha a človeka! Aby jeho ľudská prirodzenosť odolávala náporom chorôb, mohol ju posilniť životaschopnosťou a neoslabenou sviežosťou svojej božskej prirodzenosti. On sa však ponížil až na ľudskú prirodzenosť. Urobil to preto, aby sa naplnilo Písmo a aby sa začal realizovať plán prostredníctvom Božieho Syna. Poznal cestu pokory, ktorú podstúpil, aby odpykal hriechy odsúdeného, stonajúceho sveta. Aká pokora! Anjeli užasli. Jazyk to nedokáže vyjadriť, myseľ nemôže pochopiť. Večné Slovo súhlasilo s tým, aby sa stalo telom! Boh sa stal človekom! Bola to obdivuhodná pokora."
Matúš, Marek, Lukáš a Ján - napriek tomu, že každý z nich má iný prístup k Ježišovmu životu a jeho smrti - všetci vlastným spôsobom svedčia o jeho ľudskej prirodzenosti. Hovoria o ňom ako o človeku, ktorý jedol, modlil sa, spal, bol smädný, hladný a unavený. Aj keď Biblia dokazuje Ježišovu ľudskú prirodzenosť, jasne hovorí tiež o tom, že nikdy nezhrešil, že vo svojej ľudskej prirodzenosti ani raz nepodľahol pokušeniam tela a nástrahám pokušiteľa. List Židom uvádza, že Ježiš "bol vo všetkom skúšaný, ale bez hriechu". (Žid 4,15) Peter, ktorý veľmi dobre poznal Ježiša, svedčí, že "on nikdy hriechu neučinil, ani lesti nebolo v jeho ústach". (1 Pet 2,22) Ján napísal, že "v ňom nieto hriechu" (1 Ján 3,5) a Pavel povedal, že Kristus "nepoznal hriech" (2 Kor 5,21). Sám Ježiš, aj keď bol človek, povedal, že nikdy nezhrešil.
Tým, že vzal na seba človečenstvo, pozoruhodným spôsobom sa spojil s ľudským pokolením. Nie je ťažké pochopiť, prečo má ľudská prirodzenosť Ježiša Krista pre nás taký význam.
Ježiš sa ponížil a stal sa poslušným až na smrť, a to smrť na kríži. Príchod nášho Pána Ježiša Krista do Jeruzalema znamenal pre vyvolený ľud veľkú radosť. Po utrpení v Getsemanskej záhrade, po prežalostnej modlitbe prijíma horký kalich ďalších utrpení a mučení. Zrada Judáša, zapretie Petra, smrteľný rozsudok Židovskej veľrady v piatok skoro ráno, požiadavka podvádzaného a podnecovaného davu ľudí kričiac: „Ukrižovať ho!“, bičovanie, z tŕnia upletený veniec, nepriateľské vášne, afekty a zmýšľanie ukazujú čo ovládalo srdce ľudí na Veľký Piatok.
Hĺbkou poníženia milovaného Božieho Syna je, že opustil slávu nebies, stal sa človekom, zriekol sa Božej podoby, ponížil sa a vzal na seba podobu služobníka. Nebola a nie je taká hĺbka, kam a pokiaľ by sa On nesklonil preto, aby zachránil našu hriešnu dušu. Stal sa poslušným, i keď to stálo Jeho život. Poslúchal až do smrti, presne až do smrti na kríži. Ukrižovanie bolo kedysi pokladané za najhanebnejšiu formu popravy - (bola porovnateľná so šibenicou, elektrickým kreslom alebo plynovou komorou). Na to odsúdili Najlepšieho z nebies, keď prišiel na tento svet. Jeho smrť sa stala v očiach ľudí hanebným a hnusným a pred Bohom kliatbou. Je to príklad poníženia, čo ľudský rozum nedokáže pochopiť.
Kristus nás vykúpil z kliatby zákona tým, že sám sa stal kliatbou za nás, lebo je napísané: Prekliaty je každý, kto visí na dreve. Takto ide Ježiš na Veľký Piatok na miesto kliatby, na kríž. Nebúri sa proti tomu.
Michelangelova štúdia k zmŕtvychvstaniu
Pán Ježiš si zvolil cestu zrieknutia. Nehľadal meno pre seba... a práve preto, lebo sám seba ponížil, Boh Ho povýšil. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno nad každé meno.
Význam Jeho smrti spočíva v tom, že skrze Jeho smrti sme získali spasenie, Boh sa zmieril s nami, obdŕžali sme pravdu a sme očistení od našich hriechov. Získali sme život. Brány nového života sú pred nami otvorené. Nasledujme Ho a vyznávajme Ho šťastne celý náš život.
Pápež František povedal: Keď hľadíme na Ježiša na kríži, a existuje mnoho krásnych malieb, skutočnosť je iná: bol celý dotrhaný, zakrvavený kvôli našim hriechom. Toto je cesta, ktorou šiel, aby zvíťazil nad hadom na jeho poli. Hľadieť na Ježišov kríž, nie na krásne umelecké kríže: hľadieť na skutočnosť, na to, čo bol kríž v tej dobe. A hľadieť na jeho cestu a na Boha, ktorý sa ponížil, znížil sa, aby nás zachránil.
Ak chce ísť kresťan vpred cestou kresťanského života, musí sa ponížiť, ako sa ponížil Ježiš. Je to cesta pokory, to áno, ale aj znášania ponížení tak, ako ich znášal Ježiš.
Svätý Gregor hovorí: Staňme sa ako Kristus, pretože Kristus sa stal ako my! Staňme sa kvôli nemu bohmi, pretože on sa stal kvôli nám človekom! Kristus vzal na seba to horšie, aby nám dal to lepšie. Stal sa chudobným, aby sme sa my skrze jeho chudobou stali bohatými. Vzal na seba podobu služobníka, aby sme my dostali slobodu. Ponížil sa, aby sme my boli povýšení. Nechal sa pokúšať, aby sme my zvíťazili. Nechal sa potupiť, aby nás oslávil. Zomrel, aby nás zachránil. Vystúpil na nebesia, aby pritiahol k sebe tých, ktorých hriech ťahal k zemi.
Povážme, kríž Pána Krista, ktorý za nás podstúpil, ním hriešnikov dozaista z večnej smrti vykúpil. Pánom bol, sluhom sa stal, potupu a smrť vystál, božstvo uschoval v tajnosti, keď vzal naše telo kosti.
Zriekol sa jej, ale príležitostne predsa žiarila Jeho Božia podoba.
Zástera je symbolom služby, ktorú používali otroci a sluhovia. Ale používal ju i Pán Ježiš, lebo Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a dať svoj život ako výkupné za mnohých.
Je to príklad poníženia, čo ľudský rozum nedokáže pochopiť.